7Cdo/173/2021

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkýň 1/ M. T., bytom A., M. XXXX/X, a 2/ P. M., bytom A., T. XXX/XX, oboch zastúpených spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Marcel BORIS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Ružinovská 40, proti žalovaným 1/ Q. V., bytom A. XX, zastúpenému JUDr. Igorom Horanským, advokátom so sídlom v Piešťanoch, E. F. Scherera 4803/2, 2/ P. V., bytom A. 82, a 3/ KAMENEC, s.r.o., so sídlom v Bukovci 58, IČO: 36 226 343, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenom na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 5C/280/2015, o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 8. októbra 2019 sp. zn. 11Co/279/2018, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyne 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1.Okresný súd Senica (ďalej len „súd prvej inštancie") rozsudkom zo 17. apríla 2018 č. k. 5C/280/2015- 305 určil, že do dedičstva po nebohej Z. V., rod. B., nar. XX. Y. XXXX, zomrelej X. Y. XXXX, patria nehnuteľnosti - spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach špecifikované vo výroku rozsudku. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobkyniam náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 1.1. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP"), § 37 ods. 1, 2 a 3, § 38 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ"), keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že v čase uzatvorenia darovacej zmluvy zo 17. septembra 2012 medzi poručiteľkou a žalovaným 1/ poručiteľka ako darkyňa nemala spôsobilosť na právne úkony podľa § 38 ods. 1 a 2 OZ. V dôsledku neplatnosti tejto darovacej zmluvy boli potom neplatné aj následne uzatvorené zmluvy uzatvorené medzi jednotlivými žalovanými, a to z dôvodu, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako sám má. 1.2. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 CSP a žalobkyniam, ktoré mali v konaní úspech, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalovaného 1/ rozsudkom z 8. októbra 2019 sp. zn. 11Co/279/2018 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobkyniam 1/ a 2/ priznal voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 2.1. Pretože odvolací súd v celom rozsahu prebral súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie a dospel k správnym skutkovým záverom, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP už iba odkázal na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. 2.2. K odvolacím námietkam uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení spomenul kúpnu zmluvu, s prihliadnutím na ďalšie odôvodnenie napadnutého rozsudku je celkom nepochybné, že išlo len o chybu v písaní, resp. zrejmú nesprávnosť, ktorá nemôže mať vplyv na presvedčivosť a zrozumiteľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku. 2.3. K namietanej neexistencii naliehavého právneho záujmu na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej, odvolací súd poukázal na ustálenú prax dovolacieho súdu (1Cdo/183/2009, 3Cdo/178/2006, 3Cdo/44/2008, 5Cdo/147/2007, 1Cdo/43/2007, 3Cdo/25/2007, 1Cdo/26/2007). 2.4. K námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie vychádzal len zo znaleckého posudku znalkyne MUDr. Daniely Martišovej, odvolací súd uviedol, že znalecký posudok je jedným z dôkazných prostriedkov, ktorý súd síce hodnotí ako každý iný dôkaz podľa § 191 CSP, od iných sa však líši tým, že odborné závery v ňom obsiahnuté nepodliehajú hodnoteniu súdom podľa zásad § 191 CSP. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že dôkaz znaleckým posudkom súd hodnotí ako každý iný dôkaz, nemôže však preskúmavať vecnú správnosť odborných záverov. Z obsahu spisového materiálu, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že súd prvej inštancie v zmysle vyššie uvedeného postupoval, keď hodnotil presvedčivosť znaleckého posudku, logické odôvodnenie jeho záverov a súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi, a teda nevychádzal výlučne z vypracovaného znaleckého posudku, ale i z ďalších v konaní vykonaných dôkazov a prihliadol na všetky podstatné skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli. 2.5. Pokiaľ odvolateľ namietal zaujatosť znalkyne MUDr. Daniely Martišovej, tak túto námietku odvolací súd posúdil v zmysle § 59 CSP, pričom dospel k záveru, že námietka zaujatosti neobsahuje náležitosti v zmysle § 52 ods. 2 CSP, keď z obsahu námietky najmä nevyplývalo, kedy sa odvolateľ o dôvode vylúčenia dozvedel a rovnako neobsahuje ani dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, a teda na uvedenú námietku nebolo možné prihliadať.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný 1/ dovolanie podľa § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ (resp. písm. b/) CSP s tým, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako i súdu prvej inštancie zrušil, vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania. V úvode dovolateľ formálne označil aj dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, avšak tento (rovnako tak dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, pozn.) v ďalšom texte dovolania bližšie nekonkretizoval. 3.1. Citujúc najskôr niektoré názory nižších súdov, žalovaný 1/ v súvislosti s § 420 písm. f/ CSP namietal, (i) že prvostupňový súd znemožnil žalovanej 3/, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, keď jej na pojednávaní konanom dňa 14. decembra 2016 oznámil, že sa nemusí zúčastňovať na pojednávaní, pričom táto nebola zastúpená advokátom. Uvedená námietka mala podľa dovolateľa súvisieť s tým, že prvostupňový súd nevykonal dokazovanie týkajúce sa zámennej zmluvy, na základe ktorej sa stal žalovaný 3/ vlastníkom nehnuteľností, (ii) názor prvostupňového súdu, podľa ktorého nebolo možné priamo vo výroku rozsudku rozhodnúť aj o neplatnosti spornej kúpnej zmluvy, ku ktorej (odvolacej) námietke odvolací súd (iba) uviedol, že išlo o chybu v písaní. Dovolateľ v tejto súvislosti tiež namietal, že prvostupňový súd konštatoval neplatnosť následne uzatvorených zmlúv napriek tomu, že k uvedeným (následným, pozn. dovolacieho súdu) zmluvám nevykonal žiadne dokazovanie, (iii) že odvolací súd sa nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 3.2. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. a/ (resp. písm. b/) CSP dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu zo strany odvolacieho súdu. Podľa názoru dovolateľa mal odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmeniť a žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu zamietnuť. V tomto ohľade poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") sp. zn. 1Cdo/26/07 a 3Cdo/112/2011. V neposlednomrade poukázal na to, že keďže žalovaná 2/ a žalovaný 3/ nadobudli vlastníctvo dobromyseľne, mali nižšie súdy vec posúdiť podľa § 3 ods. 1 OZ. 3.3. V kontexte uvedeného v bode 3.1. a 3.2. žalovaný 1/ nesúhlasil ani s rozhodnutím o trovách konania.

4. Žalobkyne 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného 1/ v podstatnom uviedli, že majú za to, že dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP nie je daný a dovolacie dôvody podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a (písm. b/), c/ CSP nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP. Navrhli, aby dovolací súd dovolanie žalovaného 1/ odmietol, resp. zamietol ako nedôvodné a priznal im náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd uznesením z 26. augusta 2020 sp. zn. 7Cdo/104/2020 dovolanie žalovaného 1/ odmietol ako oneskorene podané (ďalej aj „predchádzajúce rozhodnutie") podľa § 447 písm. a/ CSP. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") však nálezom z 11. mája 2021 sp. zn. I. ÚS 67/2021 okrem iného zrušil predchádzajúce rozhodnutie v podstatnom konštatujúc, že v danom prípade nebolo zo strany najvyššieho súdu mimo rozumných pochybností preukázané, že žalovaný 1/ podal dovolanie proti napadnutému odvolaciemu rozhodnutiu oneskorene.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po tom, ako ústavný súd zrušil jeho predchádzajúce rozhodnutie, rešpektujúc jeho názor, že oneskorenosť dovolania nemožno bez rozumných pochybností preukázať a po zistení, že dovolanie podala strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že dovolanie je treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok (nie „ďalšie odvolanie") a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 7Cdo/312/2018, 8Cdo/67/2017).

8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (pozri napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/42/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017).

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (pozri napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017).

10. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajúopodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

11. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (pozri napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/206/2016, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/158/2017, 7Cdo/312/2018, 8Cdo/99/2017).

Dovolanie podľa § 420 písm. f/ CSP 12. Dovolateľ najskôr uviedol, že prípustnosť jeho dovolania vyplýva z § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

14. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

15. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, kuktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

16. Pokiaľ dovolateľ namietal vadu v konaní prvostupňového súdu týkajúcu sa žalovanej 3/ [bod 3.1.(i)], dovolací súd predovšetkým uvádza, že žalovaná 3/ v danej veci nepodala odvolanie (pozri aj č. l. 349 súdneho spisu) ani dovolanie a nebola ani zastúpená právnym zástupcom žalovaného 1/, prostredníctvom ktorého žalovaný 1/ podal vo veci odvolanie a (aj) dovolanie. Iné v rámci dovolacieho prieskumu nie je možné vyvodiť ani z ustanovenia § 439 CSP, keďže sa nejedná o závislý výrok, ani o nerozlučné spoločenstvo a ani o usporiadanie vzťahu medzi stranami, ktoré vyplýva z osobitného predpisu. 16.1. Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami § 420 a § 421 CSP). Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie. Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania treba vziať na zreteľ, či dovolateľ bol negatívne dotknutý napadnutým rozhodnutím (viď tiež R 50/1999). Skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska objektívneho nasleduje až po skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania; pokiaľ dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie nie je subjektívne prípustné, nepristúpi už k skúmaniu prípustnosti dovolania z hľadiska ustanovení § 420 a § 421 CSP. 16.2. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že namietaným procesným postupom [bod 3.1.(i)] vo vzťahu k žalovanej 3/ mohlo prípadne dôjsť k porušeniu procesných práv žalovanej 3/, avšak nie aj vo vzťahu k žalovanému 1/, ktorému preto nebolo/nemohlo byť znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu (jeho) práva na spravodlivý proces.

17. Dovolateľ ďalej namietal názor prvostupňového súdu, podľa ktorého nebolo možné priamo vo výroku rozsudku rozhodnúť aj o neplatnosti spornej kúpnej zmluvy, pričom vo vzťahu k následne uzatvoreným zmluvám nevykonal žiadne dokazovanie. Rovnako namietal, že odvolací súd sa nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní [bod 3.1.(ii) a (iii)]. 17.1. K námietke žalovaného 1/, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, najvyšší súd predovšetkým pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Treba zdôrazniť, že len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje žiadne dôvody alebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť a súčasne aj dôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP. Najvyšší súd po preskúmaní veci nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalovaného 1/ na spravodlivý proces. 17.2. Dovolaním napádaný rozsudok uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalovaného 1/, skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci a právne závery, ku ktorým dospel. Napriek stručnosti odôvodnenia odvolacieho súdu, treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovenívšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Je síce pravda, že prvostupňový súd sa v bode 24 svojho odôvodnenia mätúco (vzhľadom k predmetu žaloby, petitu žaloby a rozsudočnému výroku) vyjadril aj k platnosti následných zmlúv, ktorému vyjadreniu však odvolací súd nepriznal právny význam a považoval ho za zjavný exces. V tejto súvislosti dáva najvyšší súd do pozornosti dovolateľa, že (aj) podľa ustálenej praxe dovolacieho súdu „[v] konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu." (R 32/2011). Inak povedané nebol dôvod k tomu, aby sa nižšie súdy vo výroku zaoberali aj ne/platnosťou následných zmlúv a nebol ani dôvod, aby sa za týmto účelom viedlo dokazovanie. Žalovaný 1/ preto nedôvodne argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného 1/. 17.3. Dovolací súd mal rovnako na zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku [bod 3.1.(iii)] ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny a v celom rozsahu sa stotožnil aj s jeho odôvodnením (§ 387 ods. 1, 2 CSP). Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií chápaných ako celok je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa žalobkyne domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako tieto úvahy posudzoval odvolací súd; odvolací súd zaujal aj závery k jeho právnemu posúdeniu veci, s ktorými sa v zásade stotožnil. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal námietkou žalovaného 1/ týkajúcou sa otázky ne/platnosti následných zmlúv (bod 17.2.), otázkou naliehavého právneho záujmu na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej a vykonaným znaleckým dokazovaním, na základe ktorých odborných záverov bolo zistené, že nebohá poručiteľka P. V. v čase uzatvorenia darovacej zmluvy nemala pre psychickú poruchu (Alzheimerovu demenciu) spôsobilosť na právne úkony. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozhodnutia iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. 17.4. Dovolací súd preto dospel k záveru, že ani v tejto časti dovolania žalovaného 1/ nevyplýva prípustnosť jeho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a/ (resp. písm. b/?) CSP 18. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 18.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 18.2. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 18.3. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. V neposlednom rade je dovolací súd viazaný aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

19. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). 19.1. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon" jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu". Pokiaľ dovolateľ neoznačí, alebo nesprávne označí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (2Cdo/203/2016, 3Cdo/28/2017, 4Cdo/14/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017, 8Cdo/50/2017 a 8Cdo/141/2017).

20. V súvislosti s dovolaním podľa § 421 ods. 1 písm. a/ (resp. písm. b/) CSP dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu zo strany odvolacieho súdu. Podľa názoru dovolateľa mal odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmeniť a žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu zamietnuť. V tomto ohľade poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/26/07 a 3Cdo/112/2011 (bod 3.2.). 20.1. V rozhodnutí zo 16. decembra 2008 sp. zn. 1Cdo/26/2007 najvyšší súd zrušil odvolacie rozhodnutie, ktorým odvolací súd v konaní o určenie vecí patriacich do dedičstva zmenil prvostupňový rozsudok a zamietol žalobu práve z dôvodu, že na strane žalobcov chýbal naliehavý právny záujem na určovacej žalobe podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p."). Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí vyslovil (zopakoval) právny záver, že «žaloba na určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nepredstavuje tzv. inú žalobu, ktorá v ustanovení § 80 O.s.p. nie je uvedená, ale ide o žalobu podľa § 80 písm. c/ O.s.p., ktorá sleduje ochranu vlastníckeho práva... Záver odvolacieho súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu navrhovateľov na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), založený na názore, že „v sporovom konaní súd nie je oprávnený rozhodovať o tom, že predmetné nehnuteľnosti (pozemky) patria do dedičstva po zomrelých právnych predchodcoch navrhovateľov", nie je preto správny». Inak povedané nosné závery vyslovené v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/26/2007 nesvedčia v prospech argumentácie dovolateľa (bod 19), keď tak, skôr potvrdzujú závery nižších súdov o existencii naliehavého právneho záujmu v danej veci. 20.2. Najvyšší súd v rozsudku zo 6. marca 2012 sp. zn. 3Cdo/112/2011 riešil skutkovo a právne odlišnú situáciu. Predmetom konania tu bolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy (nie určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva) týkajúcej sa garáže „t.j. či sporná garáž je výlučným vlastníctvom žalovanej 1/ alebo patrí do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej 1/. Určenie neplatnosti kúpnej zmluvy požadované žalobcom zreteľne nebolo považované za definitívny cieľ, ale len za medzistupeň v procese odstránenia spornosti vlastníctva žalovanej 1/, resp. spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej 1/ k spornej garáži". Najvyšší súd uzavrel, že „žalobca nemôže mať naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, pokiaľ má možnosť domáhať sa určenia právneho vzťahu (t.j. že je spoluvlastníkom nehnuteľnosti)". Ani v súvislosti s uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/112/2011 preto nemožno konštatovať odklon napadnutého odvolacieho rozhodnutia pri jeho záveroch o existencii naliehavého právneho záujmu na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva.

21. Podľa názoru dovolacieho súdu žalovaný 1/ v podanom dovolaní podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSPnevymedzil, resp. nesprávne vymedzil rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých sa mal odkloniť odvolací súd pri riešení otázky naliehavého právneho záujmu v posudzovanom konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva. Preto dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum. Ak by dovolací súd postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu.

22. Za týchto okolností dovolací dôvod nebol dovolateľom vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. Absenciu takej náležitosti považuje CSP za dôvod pre odmietnutie dovolania (§ 447 písm. f/ CSP). Preto najvyšší súd dovolanie žalovaného 1/ podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP odmietol.

23. Pre úplnosť najvyšší súd dodáva, že pokiaľ žalovaný 1/ (i) formálne označil aj dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, tento v rozsahu nastolenej otázky o naliehavom právnom záujme v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva nemôže obstáť už len z dôvodu uvedeného v bode 20.1. in fine. Nad rámec uvedeného najvyšší súd uvádza, že ak žalobu v danej veci podala osoba, ktorá prichádza do úvahy ako dedič, tak nepochybne už len z tohto dôvodu má naliehavý právny záujem na navrhovanom určení, že bližšie označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej poručiteľke, (ii) v rámci dovolania poukázal na skutočnosť, že keďže žalovaná 2/ a žalovaný 3/ nadobudli vlastníctvo dobromyseľne, mali nižšie súdy vec posúdiť podľa § 3 ods. 1 OZ, uvedená námietka vzhľadom na predmet sporu, žalobný petit a rozsudočný výrok nebola podľa názoru najvyššieho súdu v hre, (iii) napádal aj rozhodnutie o trovách konania (bod 3.3.), dôvodiac (iba) kontextom na namietané zmätočnosti a nesprávne právne posúdenie veci, ktorých prípustnosť dovolací súd nevzhliadol, potom nebol dôvod vecne posúdiť ani tieto námietky.

24. Najvyšší súd preto dovolanie žalovaného 1/ odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP (§ 420 písm. f/ CSP) a § 447 písm. f/ CSP (§ 421 CSP).

25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.