Najvyšší súd Slovenskej republiky
7 Cdo 165/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ V. F., bývajúcej v B., 2/ P. J., bývajúcemu v Bratislave, oboch v dovolacom konaní zastúpených JUDr. H. T., advokátkou so sídlom v B., proti žalovanému Hlavnému mestu Slovenskej republiky Bratislave, so sídlom v Bratislave, Primaciálne námestie č. 1, IČO: 304 557, o určenie vlastníckeho práva a o vydanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom súde Bratislava III
pod sp. zn. 21 C 92/2009, o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo 16. februára 2011, sp. zn. 4 Co 219/2010, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie žalobcov o d m i e t a.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 12. marca 2010 č.k. 21 C 92/2009-103
zamietol žalobu o určenie, že žalobcovia sú spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na liste
vlastníctva č. X., katastrálne územie R., parcela č. X. zastavaná plocha vo výmere X. m²,
parcela č. X. záhrada vo výmere X. m², rodinný dom súpisné č. X. na parcele č. X., všetkých
v podiele 1/ 8 (ďalej len „nehnuteľnosti“) a o vydanie predmetných podielov na dotknutých
nehnuteľnostiach od žalovaného; žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Pri
rozhodovaní vychádzal z toho, že reštitučné nároky sú voči všeobecnej občianskoprávnej
úprave predpismi špeciálnymi, majú aplikačnú prednosť a preto vylučujú všeobecnú úpravu.
Žalobcov považoval za oprávnené osoby v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách (ďalej len zákon č. 87/1991 Zb.), ich nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu
z dôvodu § 6 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. podľa § 453 a Občianskeho zákonníka. Podľa § 5
ods. 2 a 4 zákona č. 87/1991 Zb. oprávnená osoba mohla vyzvať povinnú osobu na vydanie 7 Cdo 165/2011
nehnuteľností do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti zákona, inak jej nárok zanikol.
Ak povinná osoba výzve nevyhovela, mohla oprávnená osoba uplatniť svoj nárok na súde
v lehote jedného roka odo dňa účinnosti zákona. Zákon č. 87/1991 Zb. nadobudol účinnosť
1. apríla 1991, lehota na vydanie nehnuteľnosti uplynula 1. októbra 1991; lehota na uplatnenie
nároku pred súdom uplynula 1. apríla 1992. Žalobcovia si svoj reštitučný nárok neuplatnili
v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. (v stanovených lehotách nevyzvali povinnú osobu na vydanie
nehnuteľností a reštitučný nárok si neuplatnili na súde), súd preto žalobu o ich vydanie
zamietol. Pre nedostatok naliehavého právneho záujmu (§ 80 písm. c/ O.s.p.) súd zamietol
žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s odôvodnením, že účastníkom
svedčila ochrana práv podľa reštitučných predpisov (špeciálnej úpravy), ktorá vylučovala
použitie všeobecnej úpravy (o určenie vlastníckeho práva); napokon neúspešní žalobcovia
v konaní o vydanie vecí podľa reštitučných predpisov by nespĺňali podmienku faktickej držby
nehnuteľností. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., úspešnému žalovanému
ich náhradu nepriznal, lebo si ich náhradu neuplatnil.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcov rozsudkom zo 16. februára 2011,
sp. zn. 4 Co 219/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu
sa stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa ako i s jeho právnym posúdením
veci. Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd zvlášť
vyjadril k listu zo 16. apríla 1991 vyhotoveného JUDr. Ľ. H. (predloženého odvolateľmi),
v ktorom sa uvádza, že 22. januára 1991 bol doručený list Bytovému podniku Bratislava III
vo veci žalovaného 2/ o „navrátenie prepadného majetku“. Uviedol, že v zmysle § 5 ods. 4
zákona č. 87/1991 Zb. žalobcovia mohli svoj nárok uplatniť na súde do jedného roka odo dňa
účinnosti tohto zákona, z obsahu spisu vyplýva, že reštitučný nárok v prekluzívnej lehote
neuplatnili, preto zanikol. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil ustanovením
§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie, ktoré
odôvodnili nesprávnym právnym posúdením veci a preto ho navrhli zrušiť. Uviedli, že nárok
na vydanie nehnuteľností im vznikol zo zákona, pretože rozhodnutiami o ich rehabilitácii
sa stali nulitnými predchádzajúce rozhodnutia ukladajúce im majetkové sankcie. Žalobcovia
riadne podali žiadosť o vydanie nehnuteľností, na vybavovanie tejto záležitosti splnomocnili
zástupcu. Doposiaľ im však nebolo doručené žiadne rozhodnutie o zamietnutie tejto žiadosti, 7 Cdo 165/2011
čím sa im odoprela možnosť v zákonnej lehote jedného roka domáhať sa ochrany práv
na súde. Mestská časť R. spravujúca predmetné nehnuteľnosti mala záujem odstrániť krivdu,
ktorá sa žalobcom stala. K tomu potrebovala súhlas vlastníka (žalovaného); žalovaný súhlas
neudelil. Postup žalovaného žalobcovia nepovažujú za správny a demokratický. Podľa názoru
žalobcov sa právo a spravodlivosť úplne odcudzili, častokrát sa stáva nástrojom extrémneho
a nehumánneho formalizmu.
Žalovaný vo vyjadrení navrhol dovolanie odmietnuť z dôvodu jeho neprípustnosti
v zmysle § 238 O.s.p., ktorú nezakladá ani námietka o nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť
(§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť
(len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba
ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie
je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže
dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.
Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu;
aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. 7 Cdo 165/2011
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním žalobcov nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci
rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto
dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcov nie
je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie žalobcov by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tiež otázkou,
či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady
zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (proti
rozsudku aj proti uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách 7 Cdo 165/2011
a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo
a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ako i nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Ak dovolatelia odôvodňujú dovolanie vadami uvedenými v ustanovení § 241
ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., dovolací súd napadnuté rozhodnutie z týchto aspektov
neposudzoval, pretože ich dovolanie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne neprípustné.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie
je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.
netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť ich
dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.
Obsah dovolacích námietok v tomto prípade smeroval predovšetkým k spochybneniu
právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). K uvedenému
treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym
posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003) a nedopúšťa
sa žiadnej z vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. Právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné
dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), o taký prípad však v prejednávanej veci nešlo;
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nezakladá ani prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež 7 Cdo 165/2011
R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a sp. zn.
7 Cdo 26/2010). I keby dovolacie námietky napádajúce správnosť právneho záveru súdov
z hľadiska splnenia podmienok oprávnených osôb v zmysle reštitučných predpisov pre
vydanie nehnuteľností, (t.j. existencia zákonnej povinnosti povinnej osoby vydať
nehnuteľnosti oprávneným osobám z dôvodu ich rehabilitácie; neodôvodnenosť súhlasu
žalovaného s vydaním nehnuteľností; neoznámenie rozhodnutia povinnej osoby
o nevyhovení žiadosti oprávnených osôb vydať nehnuteľností a podobne), boli prípadne
aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľmi vytýkané
okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
S prihliadnutím na obsah dovolania, v ktorom dovolatelia tiež poukazovali na to, že
právna úprava o zmiernení niektorých majetkových krívd v minulosti (týkajúca
sa reštitučných nárokov) nie je spravodlivá a značne sa odcudzila v dôsledku extrémneho
formalizmu, dovolací súd sa zaoberal otázkou, či rozhodnutia súdov v danej veci
sú preskúmateľné (§ 157 ods. 2 O.s.p.), netrpia tzv. arbitrárnosťou a tak zabezpečujú
účastníkom právo na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie
(čl. 6 dohovoru).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako
aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia
(II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 77/02). Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, 7 Cdo 165/2011
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Za arbitrárny, resp. nie
dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď popri
jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia
aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný
súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci
prichádzajú do úvahy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05
z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu spĺňa kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí
v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný,
či arbitrárny. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa (ktoré je ťažiskové z hľadiska
výsledkov odvolacieho prieskumu) zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia, súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia ale i obsahovej (materiálnej) náplni,
čím je zvýraznená najmä jeho určitosť (prehľadnosť), zrozumiteľnosť i presvedčivosť.
V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, čoho sa žalobcovia žalobou domáhali
a z akých dôvodov, aké bolo stanovisko žalovaného k žalobe, aké relevantné dôkazy boli
súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený
(zistený), aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil, ako subsumoval
zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t.j. aké konkrétne subjektívne práva
a povinnosti vyvodil pre účastníkov konania a aké právne závery vyplývajú zo zistených
subjektívnych práv a povinnosti účastníkov konania vo vzťahu k žalobe uplatnenému návrhu
(porovnaj č.l. 103 - 108 spisu). V posudzovanej veci súdy zistili, že žalobcovia titulom
dedičstva po svojom otcovi (rozhodnutím Štátneho notárstva Bratislava III č. D 278/82
zo 6. júla 1982) nadobudli vlastnícke právo k dotknutých nehnuteľností v stanovených
podieloch. Na základe odsudzujúcich rozsudkov z roku 1985 pre trestný čin opustenia
republiky ich vlastnícky podiel na nehnuteľnostiach prešiel v zmysle § 453a Občianskeho
zákonníka na Československý štát. V roku 1990 boli obaja žalobcovia účastní rehabilitácie
podľa zákona č. 119/1990 Zb., v dôsledku toho došlo k zrušeniu odsudzujúcich trestných
rozsudkov. Súdy považovali žalobcov za oprávnené osoby (§ 3 zákona č. 87/1992 Zb.),
ktorých vlastnícke právo prešlo na štát zákonom predpokladaným spôsobom (v zmysle § 6
ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb.) a z toho dôvodu na vydanie nehnuteľností aplikovali reštitučný 7 Cdo 165/2011
predpis – zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších prepisov.
Podľa názoru súdov žalovaní svoj reštitučný nárok neuplatnili na súde v lehote určenej
v ustanovení § 5 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. (do 1. apríla 1992) a povinnú osobu nevyzvali
na vydanie nehnuteľností do 1. októbra 1991 v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb., s čím
zákon spája preklúziu ich práv, preto žalobe v časti (o vydanie nehnuteľností) nevyhoveli.
Zamietnutie žaloby o určenie práva k nehnuteľnostiam zdôvodnili nedostatkom naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. vzhľadom
na možnosť ochrany ich práv podľa špeciálnych reštitučných predpisov, čo žalobcovia
aj využili. Odvolací súd v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
z dôvodu, že sa stotožnil s jeho skutkovými zisteniam i právnym posúdením veci; zároveň tiež
vysvetlil, z akých dôvodov nepovažoval odvolacie námietky za dôvodné.
Dovolací súd z uvedeného hľadiska (zdôrazňujúc, že sa nezaoberal správnosťou
právneho posúdenia veci) nezistil, aby dôvody rozhodnutia boli zjavne neodôvodnené,
svojvoľné, či príliš formálne.
K názoru dovolateľov, že právo a spravodlivosť sa odcudzili (zrejme tým dovolatelia
mienili vysloviť nesúhlas so zákonnou úpravou, ktorá limituje čas, dokedy možno uplatniť
reštitučný nárok - pozn. dovolacieho súdu) je potrebné uviesť, že súd je viazaný všeobecne
záväzným právnym predpisom a len v prípade, ak by dospel k záveru, že tento je v rozpore
s ústavou, mohol by konanie prerušiť pre zaujatie stanoviska ústavným súdom (§ 109 ods. 1
písm. b/ O.s.p., čl. 144 ods. 1, 3 ústavy). K takémuto záveru však konajúce súdy nedospeli,
preto viazaní zákonom boli povinné na vec aplikovať príslušnú právnu (zákonnú) úpravu.
Keďže v prejednávanej veci nemožno prípustnosť podaného dovolania žalobcov
vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej
republiky ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal.
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
voči žalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, 7 Cdo 165/2011
lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy tohto konania
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. septembra 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková