7 Cdo 160/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   právnej   veci   žalobcu   R. M., bývajúceho v B., v dovolacom konaní zastúpeného advokátskou kanceláriou M., so sídlom v B.,   proti

žalovanému M., so sídlom v H., vo veci organizačnej zložky M., so sídlom v B., IČO : X.,

v dovolacom konaní zastúpenej advokátskou kanceláriou P., so sídlom v B., o 134 027,68 €,

vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 41 C 292/2009, o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. mája 2011, sp. zn. 9 Co 439/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobcu o d m i e t a .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou doručenou súdu 19. augusta 2009 sa žalobca voči žalovanému domáhal

zaplatenia 134 027,68 € titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru

okamžitým zrušením za obdobie od 13. marca 2008 do 12. júna 2009.

Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 1. októbra 2010 č.k. 41 C 292/2009-304

konanie o zaplatenie 7 552,43 € zastavil; v zostávajúcej časti žalobu zamietol a žalovanému

nepriznal náhradu trov konania. Z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom zo 17. júna 2010 súd

podľa § 96 ods. 1, 3 O.s.p. konanie v časti o zaplatenie 7 552,43 € zastavil s tým, že

predmetom konania zostal nárok na náhradu mzdy (za obdobie od 7. novembra 2006  

do 13. novembra 2006, od 13. marca 2008 do 13. júna 2009 a za 15. jún 2009) spolu vo výške

126 475,25 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 6. júla 2009 do zaplatenia. Pri

rozhodovaní o nároku v zostávajúcej časti súd vychádzal z rozsudku Okresného súdu

Bratislava V z 12. marca 2008 č.k. 8 C 411/2006-278 (v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 154/2008), ktorým bolo určené neplatné skončenie pracovného

pomeru okamžitým zrušením zo 6. novembra 2006 a priznaná náhrada mzdy 3 191 944 Sk  

za obdobie od 14. novembra 2006 do 12. marca 2008. Žalobca 12. júna 2009 požiadal

žalovaného o zaradenie do pracovnej pozície podľa pracovnej zmluvy a o vyplatenie náhrady

mzdy za obdobie od 13. marca 2008 do 12. júna 2009. Žalovaný prisúdenú náhradu mzdy  

žalovanému vyplatil 19. júna 2009 a vyplácal mu náhradu mzdy i v nasledujúcich šiestich

mesiacoch. 16. júna 2009 žalovaný dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru  

z organizačných dôvodov (pre zrušenie pracovnej pozície žalobcu k 1. augustu 2008), jej

platnosť je predmetom súdneho konania vedeného pod sp. zn. 39 C 279/2009. Rozhodnutie

Okresného súdu Bratislava V vo veci sp. zn. 8 C 411/2006 nepovažoval za procesnú prekážku  

brániacu priebehu tohto konania, v ktorom sa rozhoduje o náhrade mzdy za iné obdobie.  

Za   dôvodnú   považoval   námietku   žalovaného   o   premlčaní   náhrady   mzdy   za   obdobie  

od 7. novembra   2006 do 13. novembra 2006 v zmysle § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho

zákonníka (splatnosť náhrady mzdy nastala 6. decembra 2006, trojročná premlčacia doba

uplynula 6. decembra 2009, nárok bol uplatnený na súde 17. júna 2010). Pri stanovení výšky

zárobku pre výpočet náhrady mzdy súd vychádzal z pracovnej zmluvy (193 000 Sk mesačne),

jej právne relevantnú zmenu súd nemal preukázanú. Za uplatnené obdobie (13. marca 2008 –

15. júna 2009) súd stanovil náhradu mzdy 96 820,08 €. Žalovaný v zmysle § 79 ods. 2

Zákonníka práce v znení účinnom do 31. augusta 2007 (ďalej len „Zákonník práce“) požiadal

súd o nepriznanie náhrady mzdy. Súd dospel k názoru, že sú tu podmienky pre nepriznanie

ďalšej náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce a preto žalobu zamietol.  

Vo svojich úvahách predovšetkým vychádzal z toho, že žalobcovi bola vyplatená priznaná

náhrada mzdy za 16 mesiacov, ktorá prekročila minimálnu náhradu mzdy podľa zákona  

(9 mesiacov) o 7 mesiacov, čím sa naplnila funkcia satisfakčná voči zamestnancovi i sankčná

voči zamestnávateľovi. V označenej dobe žalobca nebol zamestnaný a nepoberal žiadne

príjmy. Žalobca sa od roku 2008 skutočne nezaujímal o výkon inej práce, vzhľadom na jeho

kvalifikáciu zubného lekára sa podľa súdu javila dôvodnou požiadavka, neorientovať len  

na doterajšiu profesiu, ale aj na tú, v ktorej získal vzdelanie. O náhrade trov konania rozhodol

podľa § 150 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu rozsudkom z 26. mája 2011, sp. zn.  

9 Co 439/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa 1/ v zamietajúcej časti zmysle § 219

ods. 2 O.s.p. potvrdil, 2/ v zastavujúcej časti ho zrušil ako nadbytočný (keďže išlo o zmenu

žaloby, ktorú súd skôr pripustil); žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania 1 035,82 €. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa

i s jeho právnym posúdením veci (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Rozhodnutie súdu prvého stupňa

považoval za riadne odôvodnené (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti odvolaním

napadnutého rozhodnutia odvolací súdu rekapituloval podstatné skutkové zistenia  

a na zdôraznenie správnosti právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa uviedol toto:  

Ustanovenie § 79 ods. 2   Zákonníka   práce   patrí   k   právnym   normám s   relatívne

neurčitou abstraktnou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená

priamo právnym predpisom a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia

v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého dopredu

neobmedzeného okruhu okolností viažucich sa na možnosť náhradu mzdy primerane znížiť,

resp. vôbec nepriznať. V danom prípade súd prvého stupňa za zodpovedajúce okolnosti pri

aplikácii tohto ustanovenia vzal do úvahy, že navrhovateľ nebol počas sporného obdobia

zamestnaný,   nebol   vedený   Úradom   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   ako   uchádzač  

o   zamestnanie, nemal iný príjem zo závislej, prípadne inej činnosti, neprejavil efektívny

záujem o prácu v totožnom odbore, záverom ktorým nie je možné nič vytknúť, pretože

hodnotenie týchto faktov súd podrobil preskúmateľným hľadiskám, čím vykazuje rozhodnutie

známky vecnej správnosti. Tvrdeniu odvolateľa, že žalovaný mohol využiť postup v zmysle  

§ 79 ods. 2 Zákonníka práce, len v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a   to do skončenia dokazovania, odvolací súd nepripisoval právnu relevanciu

s odôvodním, že právo odporcu na zníženie (resp. nepriznanie) náhrady mzdy nie je ničím

limitované, čo vyplýva aj z textu právnej normy :... „ak celkový čas, za ktorý by sa mala

zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presahuje 9 mesiacov...“. Konanie o náhrade mzdy

v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru je vždy jediným uceleným

konaním, a to i vtedy, ak zamestnanec zvolí spôsob uplatnenia nároku netradične, napr. aj

osobitne za každý mesiac splatnosti mzdy samostatnou žalobou. Interpretácia odvolateľa by

mohla viesť k absurdnej situácii, kedy by sa zamestnanec mohol úplne vyhnúť zníženiu

náhrady mzdy, hoci na zníženie by boli dané relevantné dôvody a to tak, že by žiadal  

o náhradu mzdy viacerými návrhmi vždy len v rozsahu 12, resp. 9 mesiacov. Žiadosť

zamestnávateľa o zníženie náhrady mzdy je vždy iba jedným nárokom, ktorý môže uplatniť

kedykoľvek počas konania o priznanie náhrady mzdy a to až do právoplatného skončenia, toto

zákonom priznané právo je možné uplatniť aj v odvolacom konaní (Stanovisko NS ČR zo dňa

9.6.2004 sp. zn. Cpjn 4/2004). Obsah odvolania podľa názoru odvolacieho súdu nebol

spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa   z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, v odvolacom konaní neboli

zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu

skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd

prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania,

ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.), odvolací súd

preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny

s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho

konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1

O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil

odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v tom, že 1/ rozhodnutia

súdov sú nepreskúmateľné pre nedostatočné zdôvodnenie (§ 157 ods. 2 O.s.p.), 2/ odvolací

súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam bez toho, aby postupoval v zmysle § 213 ods. 2

až 5 O.s.p. (porušil zásadu dvojinštančnosti), 3/ ide o nesprávne právne posúdenie veci (pri

posudzovaní predpokladov nepriznania náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce a tiež v otázkach, či sa žalobca mohol ďalej zamestnať, či preukázal, že sa zaujímal o inú

prácu, či skôr priznaná náhrada mzdy mohla mať vplyv na priznanie ďalšej náhrady mzdy   a pod.). Poukazoval na inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. v tom, že došlo

k neprijateľnému preneseniu dôkazného bremena na žalobcu pokiaľ išlo o zistenie, či žalobca

sa zaujímal o prácu u iného zamestnávateľa. Z uvedených dôvodov navrhol, aby dovolací súd

zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej potvrdzujúcej časti (vrátane výroku

o náhrade trov odvolacieho konania) a v rozsahu zrušenia vec vrátil odvolaciemu súdu  

na ďalšie konanie. Uviedol, že pokiaľ odvolací súd dospel k svojmu záveru len na podklade

dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa bez toho, aby sa v rozhodnutí dostatočne

vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi jeho základ a neposkytol odpoveď  

na odvolacie otázky, treba jeho rozhodnutie považovať za arbitrárne. Nepovažoval  

za dostatočne zdôvodnený záver o nepriznaní náhrady mzdy za obdobie od 13. marca 2008  

do 15. júna 2009 z hľadiska potrieb správnej aplikácie ustanovenia § 79 ods. 1, 2 Zákonníka

práce, rovnako tak i záver, že poskytnutá náhrada mzdy za predchádzajúce obdobie žalobcovi

je postačujúca. Záver, že „žalobca sa do práce nezapojil, hoci sa zapojiť mohol, práve

v dôsledku subjektívneho správania“ nezodpovedá postupu odvolacieho súdu podľa § 213

ods. 2 až 5 O.s.p., navyše preukázanie týchto skutočností ťaží žalovaného, nie žalobcu, ako to

nesprávne uvádza odvolací súd. Nesprávnosť skutkových zistení viedlo k nesprávnemu posúdeniu veci a k ukráteniu práv žalobcu. Napokon dovolateľ nesúhlasil s tým, ako odvolací

súd po právnej stránke posúdil náhradu trov odvolacieho konania, keď oproti súdu prvého

stupňa, ktorý v dôsledku charakteru konania ako dôvodu hodného osobitného zreteľa

aplikoval ustanovenie § 150 O.s.p., pritom v priebehu odvolacieho konania k žiadnej zmene

nedošlo.

Žalovaný vo vyjadrení navrhol dovolanie odmietnuť z dôvodu jeho neprípustnosti,

považujúc postup súdov v súlade s právnym poriadkom a ich právne závery v rozhodnutiach

za podrobne odôvodnené, na čo v konkrétnostiach poukazuje obsah vyjadrenia.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť

(§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len)

právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba ak ho právna

úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).  

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť  

a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže

dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.

Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj  

so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –

nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci

rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto

dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je

podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.

Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol

vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,

vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tiež otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady

zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (proti

rozsudku aj proti uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách   a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo

a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ako i nesprávne právne

posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Ak sa dovolateľ dovoláva vád založených podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.,

dovolací súd napadnuté rozhodnutie z týchto aspektov neposudzoval, pretože jeho dovolanie

nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. prípustné. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej

z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že

v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že

konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho  

dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľovi bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

1. Dovolateľ súdom vytýka nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí, ktorými došlo

k zamietnutiu žaloby. Túto vidí v nedostatku dôvodov vo vzťahu k aplikovanej rozhodnej

právnej norme – § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce.

Možno prisvedčiť názoru dovolateľa, že obsahu práva na spravodlivé konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky svedčí aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Odôvodnenie   rozhodnutia

(prvostupňového i odvolacieho súdu), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny rámec

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (viď III. ÚS 209/04); jeho zákonné vyjadrenie sa

v podmienkach občiansko-súdneho konania premieta do znenia § 157 ods. 2 O.s.p. (ak ide

o prvostupňové rozhodnutie) a § 219 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. (ak ide

o potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu).

V tejto súvislosti dovolací súd považuje za nevyhnutné tiež zdôrazniť, že pokiaľ

dovolateľ sa nestotožnil s dôvodmi, pre ktoré súdy zamietli jeho žalobu (a preto rozhodnutia

považuje za nedostatočne zdôvodnené   v čom zároveň vidí porušenie jeho práv na súdnu

ochranu   a   spravodlivý   proces),   dovolací   súd   k   uvedenému   poznamenáva,   že   právo  

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neznamená

právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu

možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie

základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony  

(I. ÚS 50/04).

V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že žalovaný v tomto konaní

uplatnil právo na zníženie (resp. nepriznanie) náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka

práce; uvedené vyplýva z jeho písomného vyjadrenia k žalobe z 11. januára 2010 (č.l. 62-67 spisu) a prednesu na súdnom pojednávaní 21. júna 2010 (č.l. 209 spisu). Potom, čo súd

prvého stupňa vysvetlil dôvodnosť žalovaným vznesenej námietky premlčania náhrady mzdy

za obdobie od 7. novembra 2006 do 13. novembra 2006, ďalej sa zaoberal skúmaním

podmienok o jej znížení (nepriznaní) podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce za obdobie  

od 13. marca 2008 do 15. júna 2009, jej výšku ustálil na 96 820,08 €. Konštatujúc, že žalobca

požaduje náhradu mzdy pre neplatné skončenie pracovného pomeru presahujúcu 9 mesiacov

za splnenia predpokladu, že oznámením požiadal žalovaného, aby ho ďalej zamestnával, pri

svojom rozhodovaní súd potom vychádzal z toho, že v sledovanom období žalobca nebol

zamestnaný, ani evidovaný úradom práce, nemal príjmy zo závislej ani inej činnosti, v roku

2007 bol v dvoch prípadoch neúspešným uchádzačom o zamestnanie na pozíciu manažéra

v obchodných spoločnostiach pôsobiacich v oblasti farmácie (medicíny) a v nasledujúcom

období (apríl – jún 2009) bez výsledku kontaktoval personálne agentúry. Prihliadajúc na to, že

žalobca má kvalifikáciu zubného lekára súd vyslovil názor, že bolo dôvodné, aby sa pri

hľadaní zamestnania orientoval aj na profesiu získanú vzdelaním. Vzhľadom na uvedené  

a s prihliadnutím i na to, že žalobcovi už bola priznaná náhrada mzdy za 16 mesiacov dospel k záveru o nepriznaní požadovanej náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce  

a preto žalobu zamietol. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovým stavom zisteným súdom

prvého stupňa i s jeho právnym posúdením, osobitne zodpovedal aj odvolacie otázky

a vysvetlil tiež to z akých dôvodov ich nepovažoval za právne významné, preto s poukazom

na   ustanovenie   § 219   ods. 1, 2   O.s.p.   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   jeho

zamietajúcej časti.

Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia súdu (prvostupňového

i odvolacieho) stručne a jasne objasňujú skutkový a právny základ prejednávanej veci –

zrozumiteľným a vysvetliteľným spôsobom predostierajú úvahy a závery, pre ktoré bola

žaloba zamietnutá. Z aspektu arbitrárnosti, resp. dostatočnej zdôvodniteľnosti rozhodnutia,

nie je dôvod pochybovať o naplnení základného práva účastníka na súdnu ochranu  

a spravodlivý proces.  

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd môže podľa

tohto ustanovenia postupovať, ak sú splnené dve podmienky : a/ výrok odvolaním

napadnutého rozhodnutia je vecne správny, b/ odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že tieto

podmienky sú splnené, má aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. oporu v zákone a nemôže byť spojená

s procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Aplikáciou § 219 ods. 2 O.s.p.

odvolací   súd   vyjadruje   pritom   nielen   svoj   záver,   že   napadnuté   rozhodnutie   a   jeho

odôvodnenie považuje za vecne správne, ale zároveň (bez výslovného vyjadrenia) aj záver, že

námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie sú dôvodné, právne významné alebo

spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého

stupňa.   V preskúmavanej   veci   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   uvedené procesné

predpoklady pre postup v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sú dané, preto aplikácia tohto

ustanovenia z jeho strany mala oporu v zákone a nemôže byť spojená s procesnou vadou

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

2. Dovolateľ namieta, že odvolací súd nepostupoval v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p.

v dôsledku čoho došlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti.

Obsah   spisu   ale   nepotvrdzuje   opodstatnenosť   tejto   námietky.   Z   rozhodnutia

odvolacieho súdu nevyplýva, aby odvolací súd mal na vec aplikovať (ako rozhodnutú) právnu

normu, ktorá nebola pri doterajšom rozhodovaní (z pohľadu súdu prvého stupňa) použitá.

Dovolateľ v dovolaní takúto právnu normu ani neoznačuje. Uvedenú námietku považuje

dovolací súd vzhľadom na to za bezpredmetnú.

3. Dovolateľ namieta, že odvolací súd nepostupoval v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p.

Vo všeobecnosti dovolací súd poznamenáva, že s porušením procesnej povinnosti

vyplývajúcej z § 213 ods. 3 O.s.p. (zopakovať dokazovanie za situácie, kedy sa odvolací súd

mieni odchýliť od skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa) je spojená iná vada

konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., na ktorú môže dovolací súd prihliadať len

v prípade procesne prípustného dovolania (čo však nie je tento prípad).

4. Dovolateľ v dovolaní tvrdí, že súdy nesprávne (neúplne) zistili skutkový stav veci,

pretože nevykonali všetky potrebné dôkazy. K tomu treba uviesť, že posúdenie návrhu

účastníka konania na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré dôkazy budú vykonané, je

vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníka konania. Najvyšší súd to vyjadril už   v R 37/1993, v ktorom vyslovil názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať

za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.

K rovnakému záveru dospel v R 125/1999, v ktorom uviedol, že ak súd v priebehu konania

nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu,

nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

5. Vzhľadom na argumentáciu dovolateľa najvyšší súd uvádza, že súd neodníme

účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť

prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Treba dodať, že do obsahu základného práva

podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa  

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.   ÚS   97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť

dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by

mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá. Z dovolaním napadnutého

rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu

prvého stupňa a že z tohto dôvodu nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie.

6.   V   časti VI. dovolania žalobca vysvetľuje dôvody, so zreteľom na ktoré dospel

k názoru, že dovolaním napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V tejto časti dovolania podáva tiež výklad ustanovenia § 79

ods. 2 Zákonníka práce.  

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p. a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež R 43/2003,   R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010,  

2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a sp. zn.  

7 Cdo 26/2010). I keby dovolacie námietky napádajúce správnosť právneho záveru súdov boli

prípadne   aj   opodstatnené,   (dovolací   súd   ich   z   uvedeného   hľadiska   neposudzoval),

dovolateľom vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.  

7. Dovolanie v časti, ktorá smeruje proti výroku tohto rozsudku o trovách odvolacieho

konania, smeruje proti výroku, ktorý je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale

charakter uznesenia (viď § 167 ods. 1 O.s.p.) a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie

o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté. Vzhľadom na túto

povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť uvedenej časti

dovolania posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti

uzneseniu (§ 239 O.s.p.).

Výpočet uznesení odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné,

podáva § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale z okruhu uznesení,  

proti ktorým je dovolanie prípustné, výslovne vylučuje (o.i.) uznesenie odvolacieho súdu

o trovách konania. Vzhľadom na to je dovolanie žalobcu v danej časti procesne neprípustné.  

Pokiaľ dovolateľ pre túto časť uvádza, že odvolací súd nesprávne právne vec posúdil, keď

priznal žalovanému náhradu trov konania (ide o nesprávnu úvahu súdu pri nesprávnej

aplikácii práva), jedná sa o námietku spochybňujúcu správnosť právneho posúdenia veci  

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorá však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 nezakladá.  

Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol na základe princípu úspechu  

v   zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.; z rozhodnutia sú zrejmé dôvody, ktoré boli

rozhodujúce pre priznanie ich náhrady, čo nemožno považovať za nepreskúmateľné.

8. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť

dovolania žalobcu nevyplýva z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby

skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ a c/ O.s.p.

9. V dovolacom konaní procesne úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu

trov konania proti žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovaný v dovolacom konaní nepodal

návrh na rozhodnutie o trovách tohto konania, dovolací súd mu ich náhradu nepriznal (§ 243b

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. októbra 2012

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Jarmila Uhlířová