Najvyšší súd   Slovenskej republiky

7 Cdo 16/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne K., so sídlom v B.,   IČO: X., proti žalovanému Ľ., bývajúcemu v Ž., zastúpenému JUDr. L., advokátom, so

sídlom v Ž., o 2 197,01 €, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 13 C 164/2009,

o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. marca 2012 sp. zn. 10 Co

185/2011 v znení opravného uznesenia z 21. júna 2012 sp. zn. 10 Co 185/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 29. marca 2012

sp. zn. 10 Co 185/2011 v znení opravného uznesenia z 21. júna 2012 sp. zn. 10 Co 185/2011

a rozsudok Okresného súdu Žilina z 11. januára 2011 č.k. 13 C 164/2009-110 z r u š u j e

a vec vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.  

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina rozsudkom z 11. januára 2011 č.k. 13 C 164/2009-110 žalobu

zamietol a uložil žalobkyni povinnosť v lehote 3 dní nahradiť žalovanému trovy konania

591,14 €. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa s M. uzatvorila s účinnosťou od 1. januára

2002 poistnú zmluvu o povinnom zmluvnom poistní motorového vozidla (EVČ: Z.).

Žalovaný 29. septembra 2005 spôsobil dopravnú nehodu s poisteným motorovým vozidlom

na území Švajčiarska. Spoločnosť W.W. (ďalej len spoločnosť W.) uplatnila voči žalobkyni

náhradu škody z povinného zmluvného poistenia za spôsobenú dopravnú nehodu  

66 187,12 Sk (2 197,01 €). Žalobkyňa vyplatila spoločnosti W. sumu 66 187,12 Sk (2 197,01 €). V zmysle § 12 ods. 2 písm. g/ zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom do 31. marca 2007 (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“)

poisťovňa má proti poistníkovi nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za

neho vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak spôsobil

škodu motorovým vozidlom a bez dôvodov hodných osobitného zreteľa porušil povinnosti

podľa § 10 ods. 1 až 4. Podľa § 10 ods. 1 písm. b/ zákon č. 381/2001 Z.z., poistený je povinný

písomne oznámiť poisťovateľovi vznik škodovej udalosti do 30 dní po jej vzniku, ak vznikla

mimo územia Slovenskej republiky. Žalovaný v konaní nepreukázal splnenie svojej

oznamovacej povinnosti a v tejto súvislosti neuniesol dôkazné bremeno. Žalobkyňa v konaní

nepreukázala výšku spôsobenej škody, z dôvodu ktorej vyplatila poistné plnenie, neuniesla

dôkazné bremeno a z tohto dôvodu súd žalobu zamietol. Za nedôvodné považoval námietky

žalovaného o nedostatku jeho vecnej legitimácie a tiež námietku o premlčaní uplatneného

nároku v zmysle § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ako náhrady za

vyplatené poistné plnenie (vychádzajúc z toho, že poistné plnenie bolo žalobkyňou vyplatené

6. júna 2006, trojročná premlčacia doba uplynula 6. júna 2009, žaloba bola podaná 7.

septembra 2009). Výrok o náhrade trov konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 29. marca 2012 sp. zn.  

10 Co 185/2011 (v znení opravného uznesenia z 21. júna 2012) napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa v zmysle § 220 O.s.p. zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobkyni 2 197,01 € a nahradiť jej trovy konania 263 € (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142

ods. 1 O.s.p.), do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd po zopakovaní

dokazovania (výsluchom žalovaného a listinnými dôkazmi) zistil, že žalobkyňa v prospech

spoločnosti W. 6. septembra 2006 vyplatila náhradu poistného plnenia 2 750 švajčiarskych

frankov, poplatky banke 661,87 Sk, spolu 66 848,87 Sk (2 197,01 €) z dôvodu škody

spôsobenej žalovaným v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla. Žalovaný nepreukázal

svoje tvrdenie, že voči K. splnil svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle § 10 ods. 1 písm. b/

zákon č. 381/2001 Z.z. Námietku žalovaného‚ ktorou bola spochybňovaná výška vyplatenej

náhrady, odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú v dôsledku nesplnenia jeho oznamovacej,

ktorá žalobkyni znemožnila prešetriť namietané skutočnosti (tiež výšku škody a jej náhradu).

Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby.  

Proti zmeňujúcemu výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie

žalovaný a žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto

súdu na ďalšie konanie. Dovolateľ napadnutý rozsudok označil za „nezákonný, zmätočný,

nepreskúmateľný, bez skutkového a právneho opodstatnenia.“ Odvolací súd „nesprávne

vyhodnotil zistený skutkový stav veci a následne vec nesprávne právne posúdil.“ Dovolateľ

namietal, že odvolací súd akceptoval kópie dokladov a listiny v cudzom jazyku predložené

žalobkyňou. V konaní žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie uplatňovaného

nároku, absentuje jeho špecifikácia, nie je zrejmé, či predkladané listiny sa týkajú žalovaného.

Podľa názoru dovolateľa len originál dokladu (v prípade uskutočnenia peňažného plnenia

žalobkyne) môže byť právne relevantným dôkazom v konaní. Žalobkyňa nepredložila

originály dokladov a pri listinách v cudzom jazyku nezabezpečila ich preklad. Vyplatenie

poistného plnenia žalobkyňou dovolateľ spochybňoval aj z pohľadu poukazovanej peňažnej

meny. Odvolaciemu súdu vyčítal, že sa nezaoberal námietkou premlčania, ktorú dovolateľ

vzniesol už v konaní pred súdom prvého stupňa a ktorá je podľa jeho názoru dôvodná.

Predmetom konania je postihový nárok v zmysle § 813 OZ, t.j. náhrada škody sui generis,

ktorá sa premlčí za dva roky odo dňa, kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom,  

kto za ňu zodpovedá; najneskoršie sa právo premlčí za tri roky, keď došlo k udalosti, z ktorej

škoda vznikla (§ 106 ods. 1, 2 OZ). Objektívna trojročná premlčacia doba v prípade stretu

motorových vozidiel, ku ktorému v danom prípade došlo 29. septembra 2005, začala plynúť

30. septembra 2005 a uplynula 29. septembra 2008. Subjektívna lehota začala plynúť  

8. júla 2006 (hlásenie W. zo 7. júla 2006) a uplynula 7. júla 2008. Žalobkyňa si uplatnila

nárok na súde 7. septembra 2009, k jeho uplatneniu došlo po márnom uplynutí subjektívnej

premlčacej doby plynúcej v rámci objektívnej premlčacej doby a preto mal odvolací súd

žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť vzhľadom na vecnú

správnosť napadnutého rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)

preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p.  

a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,  

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom

neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného

prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy,  

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z najzávažnejších procesných vád, zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci

nie je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie

prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

1. Dovolateľ v dovolaní namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá

povinnosti súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., v takom

prípade z obsahového hľadiska uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

realizovať procesné oprávnenia priznané mu v konaní za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, je imanentnou zložkou práva na súdnu ochranu,

zaraďujúceho sa medzi základné práva a slobody, je neodňateľným prirodzeným právom

každého v demokratickom prostredí rešpektujúcom princípy právneho štátu. Miera naplnenia

povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba posudzovať vždy so zreteľom na právnu úpravu  

a konkrétny prípad, so zreteľom na charakter konania, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie

vydané (porovnaj napr. II. ÚS 373/08).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157  

ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí

vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť

v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného

dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne

závery. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným

podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu

zodpovedá z formálneho ako aj z obsahového hľadiska požiadavkám kladeným  

na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Dovolací súd

nezistil také skutočnosti, ktoré by potvrdili tvrdenia dovolateľa o tom, že ide o rozhodnutie

zmätočné a nepreskúmateľné, v ktorom absentujú skutkové zistenia i právne posúdenie veci.  

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol skutkový stav, ktorý zistil súd

prvého stupňa (v rámci toho výslovne uviedol, ktoré tvrdenia sa účastníkom nepodarilo

preukázať), aké právne normy na vec aplikoval a ako tieto vyložil, prečo nepovažoval  

za opodstatnené námietky účastníkov o vecnej pasívnej legitimácii a premlčaní žalobou

uplatneného práva, z akých dôvodov žalobu zamietol a prečo ju nepovažoval za dôvodnú, z akých odvolacích dôvodov napadla rozsudok súdu prvého stupňa žalobkyňa, ako  

sa k jej odvolaniu vyjadril žalovaný, v akom rozsahu odvolací súd opakoval dokazovanie

a k akým rozhodným skutkovým zisteniam dospel (osobitne vysvetlil, ktorí z účastníkov

uniesol dôkazné bremeno), aké právne normy na vec aplikoval a ako ich subsumoval  

na konkrétny prípad, prečo považoval žalobu za dôvodne podanú a čo ho viedlo k zmene

rozsudku súdu prvého stupňa. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho nevyplýva

jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok (nadväzujúce na konanie a rozhodnutie

vydané súdom prvého stupňa) spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že konanie netrpí vadou konania

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.  

2. Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd

prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom  

je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich

postup súdu v občianskom súdnom konaní. Literatúra i doktrína sa zhodujú v tom, že „inou

vadou konania“ (error in procedendo) sa rozumie porušenie ustanovenia zákona upravujúceho

konanie od začiatku až do skončenia, ako príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností

podstatných pre rozhodnutie, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov,

nesprávne meritórne rozhodnutie namiesto odmietnutia alebo zastavenia konania, nesprávne

vyhodnotenie určitej skutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej,  

a na to nadväzujúce nevykonanie navrhnutého dôkazu alebo nedostatok predpísaných

poučení. Dovolacím dôvodom je však takéto porušenie zákona len v prípade, ak bolo

kauzálne pre nesprávne rozhodnutie vo veci. Kauzalita musí byť konkrétna, preto nepostačuje

len abstraktná spôsobilosť zistenej vady konania založiť nesprávnosť napadnutého

rozhodnutia.

Dovolateľ namieta, že v konaní súd vykonal dôkaz listinou len v jej fotokópii  

(nie originálom), resp. že vykonal ako dôkaz listinou, ktorá je napísaná v cudzom jazyku.  

Dôkazným prostriedkom môže byť všetko, čím možno zistiť skutkový stav veci (§ 125

O.s.p.). Súd pri hodnotení dôkazov (§ 132 O.s.p.) v zásade nie je obmedzovaný právnymi

predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí

z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Uplatňuje sa tu zásada voľného

hodnotenia dôkazov. Námietka o vykonaní dôkazu listinou v jej fotokópii, nie je dôvodná,

pretože tým súd neporušuje žiadne procesné ustanovenie o vykonávaní dôkazov. Pre

spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny

alebo jej odpis alebo fotokópiu. Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz

zákonom predpokladaným spôsobom. V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno

len zvážiť jej dôkaznú silu. (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.  

4 M Cdo 9/2005). Iná je situácia, pokiaľ ide o vykonávanie dôkazu listinou, ktorá je napísaná

v inom ako štátnom jazyku. V takom prípade je súd povinný najskôr pribrať prekladateľa  

na preklad listinných dôkazov predložených do súdneho spisu účastníkmi konania

vyhotovených v inom ako štátnom jazyku s výnimkou českého (§ 51 ods. 5 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom  

a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy).

Uvedenú povinnosť má súd bez ohľadu na to, či dôkaz listinou vykoná alebo ho nevykoná,

pretože právom účastníka je vyjadriť sa k návrhom na dôkazy, t.j. či a prípadne z akých

dôvodov súd má alebo nemá určitý dôkaz vykonať (§ 123 O.s.p.). O (ne)vykonaní dôkazu

rozhoduje súd a preto týmto postupom sa účastníkovi nemôže odňať právo konať pred súdom.

Zo zápisnice o pojednávaní pred súdom prvého stupňa z 11. januára 2011 (č.l. 113 spisu)

vyplýva, že boli vykonané aj listinné dôkazy napísané v nemeckom jazyku založené

v súdnom spise na č.l. 7 a č.l. 76 až 100 a to ich prečítaním. K týmto dôkazom sa mal vyjadriť

aj žalovaný. Z obsahu spisu ale nevyplýva, žeby listinné dôkazy predložené žalobkyňou (viď

č.l. 7, č.l. 85 až 93 a č.l. 98 až 99 spisu), ktorými zdôvodňovala svoje rozhodné tvrdenia

o dôvodnosti postihového práva z poistnej udalosti v zahraničí (uplatnenie nároku na náhradu

škody s prílohami spoločnosťou W. v nemeckom jazyku voči žalobkyni) a ktoré súd vykonal,

boli súdom preložené do štátneho jazyka. Napriek tomu, pri vykonaní dôkazov súd mal tieto

listiny ako dôkazy prečítať v štátnom jazyku. Pokiaľ si však súd nezabezpečil ich preklad do

štátneho jazyka nemohol ich v úradnom (štátnom) jazyku prečítať a tak správne vykonať

dôkaz listinou, ktorá mala preukazovať opodstatnenosť plnenia uskutočneného žalobkyňou

v prospech spoločnosti W.. Prečítanie   listín v cudzom jazyku zákon neumožňuje, ak sa tak

udialo a účastníci cudziemu jazyku nerozumeli, mohlo   by dôjsť k porušeniu ich práv

zaručených v § 18 O.s.p. v spojení s článkom 34 Ústavy Slovenskej republiky. Súd v rozpore

s § 129 ods. 1 O.s.p. vykonal listinný dôkaz na zistenie skutkového stavu veci, pretože

rozhodujúce okolnosti pre posúdenie postihového práva žalobkyne voči žalovanému predpokladajú dôvodnosť plnenia žalobkyne voči spoločnosti W., čo má vyplývať tiež

z predložených listinných dôkazov vyhotovených spoločnosťou W. v nemeckom jazyku,

uvedené zakladá priamu a konkrétnu kauzalitu medzi uvedenou vadou a správnosťou

právneho posúdenia veci. Ide o tzv. inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Všeobecne totiž platí, že skutkové zistenia súdu, ktoré majú základ v

nesprávnom spôsobe vykonania dôkazu, zakladajú vadu konania, na ktorú dopadá

ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Touto vadou konania bolo zaťažené konanie pred

súdom prvého stupňa, na ktorú neprihliadal ani odvolací súd i keď žalovaný vo vyjadrení

k odvolaniu žalobkyne signalizoval „nezabezpečenie prekladu listín“, ktorých hodnovernosť

z hľadiska obsahu ako aj formy namietal už v konaní pred prvostupňovým súdom (viď č.l.

112 a 135 spisu) a z ktorých vychádzal pri rozhodovaní i odvolací súd, i keď opakované

dokazovanie v odvolacom konaní sa týchto listín netýkalo.  

3. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že   konania na súdoch

nižšieho stupňa boli zaťažené tzv. inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) preto

zrušil rozsudok odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením, ako aj rovnakou vadou

konania postihnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého

stupňa (§ 243b ods. 2 a 3 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. novembra 2013

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová