UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne P.. H. O., bytom X. XXXX/XX, XXX XX W. W., zastúpenej Mgr. Ivicou Štiglitz, advokátkou so sídlom Šafárikova 14, 048 01 Rožňava, proti žalovanej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, vedenom n a Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 14Csr/1/2017, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. novembra 2018 sp. zn. 41CoSr/11/2018, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaná nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „súd prvej inštancie") rozsudkom z 22. januára 2018 č.k. 14Csr/1/2017-86 žalobu zamietol ako oneskorene podanú. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny vzťah vzniknutý medzi stranami j e vzťah nespotrebiteľský a žalobkyňa nemala p r i uzatváraní a plnení z uzatvorenej zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy medzi ňou a žalovanou postavenie spotrebiteľa. Konštatoval, ž e použitie ustanovení zákona č. 334/2014 Z.z. o spotrebiteľskom, rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom konaní") je v danom prípade vylúčené, nakoľko tento zákon upravuje spotrebiteľské, rozhodcovské konanie, pričom spotrebiteľským sporom je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Uviedol, že žalobkyňa doručila žalobu o zrušenie vydaného rozhodcovského rozsudku súdu dňa 30. januára 2017, a to po uplynutí 60 dňovej lehoty podľa § 41 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá uplynula 1. augusta 2016, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol žalobkyni doručený do vlastných rúk 31. mája 2016. Na rozsudku bol vyznačený ako dátum jeho právoplatnosti 27. júna 2016 a dátum jeho vykonateľnosti 30. júna 2016.
2. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd") rozsudkom z 28.novembra 2018 sp. zn. 41CoSr/11/2018 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd uviedol, že napriek tomu, že nejednoznačné označenie dlžníka (kedy je v zmluve identifikovaný aj ako fyzická osoba - nepodnikateľ aj ako fyzická osoba - podnikateľ) s a vždy posudzuje v zmysle § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a teda aplikuje pravidlo, že v prípade vzniku pochybnosti, platí výklad obsahu zmluvy priaznivejší pre spotrebiteľa, v prejednávanej veci uvedené aplikovať nemohol. Odvolací súd mal totiž jednoznačne za to, že žalobkyňa bola v časti zmluvy identifikujúcej ju ako dlžníka a taktiež a j v zmenke, ktorá zabezpečovala hlavný záväzkovo-právny vzťah, označená obchodným menom, miestom podnikania a DIČ-om, a teda nebolo podľa neho možné stotožniť sa s názorom žalobkyne, že je spotrebiteľom. Odvolací súd konštatoval, že žalobkyňa v žiadosti o úver uviedla, že je viazaným finančným agentom a zároveň z výpisu zo štatistického registra organizácií Štatistického úradu Slovenskej republiky odvolací súd zistil, že žalobkyňa je fyzickou osobou podnikajúcou na základe iného ako živnostenského zákona. Odvolací súd dospel k záveru, že takáto činnosť je podnikaním. Na základe toho bolo podľa odvolacieho súdu treba postupovať v zmysle Obchodného zákonníka a zákona o rozhodcovskom konaní a neaplikovať ustanovenia zákonov o ochrane spotrebiteľa, na ktoré žalobkyňa v priebehu konania poukazovala. V zmysle § 41 zákona o rozhodcovskom konaní je možné podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v lehote 60 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku. Odvolací súd mal za preukázané, že žalobkyňa prevzala rozhodcovský rozsudok 31. mája 2016. Od nasledujúceho dňa jej začala plynúť 60 dňová lehota n a podanie žaloby n a všeobecný s úd, ktorá márne uplynula 1. augusta 2016 (keďže posledný deň lehoty, t.j. 30. júla 2016, pripadol na sobotu, posledným dňom na podanie žaloby bol najbližší nasledujúci pracovný deň). Na záver uviedol, že nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie podstatný význam. Podstatným v tomto prípade bolo posúdenie, či žalobkyňa podala žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v lehote danej zákonom o rozhodcovskom konaní. Konštatoval, že vzhľadom na to, že dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, a to, že žaloba bola podaná po lehote, žiadna ďalšia odvolacia námietka žalobkyne nemohla privodiť zmenu právneho názoru odvolacieho súdu, a tak sa k nim odvolací súd bližšie nevyjadril.
3. Žalobkyňa podala voč i rozsudku odvolacieho s údu dovolanie z dôvodu, ž e súdy jej nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP"). Uvádza, že v odvolaní uviedla jednotlivé skutočnosti, na ktoré prvoinštančný súd v konaní neprihliadol a ktoré poukazujú na nesprávne právne posúdenie veci. Porušenie práva na spravodlivý proces vidí v tom, že aj odvolací súd sa tiež obmedzil len na konštatovanie, že právny vzťah medzi stranami sporu je nespotrebiteľský a že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná po lehote danej zákonom, a preto nebolo potrebné sa vyjadrovať k jednotlivým námietkam žalobkyne uvedeným v žalobe bez toho, aby dôsledne skúmal charakter zmluvy. Poukazuje na to, že ani odvolací súd sa nevysporiadal s otázkou identifikácie žalobkyne v úverovej zmluve, rozhodcovskej zmluve a rozhodcovskom rozsudku sa s tvrdeniami, či bolo alebo nebolo porušené ustanovenie § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj o tom, či žalovaná porušila povinnosť uloženú predbežným opatrením Okresného súdu Prešov. Žalobkyňa trvá na tom, že odvolací súd ju vylúčil zo spotrebiteľsko-právnej ochrany, a tak porušil jej právo na spravodlivý proces a poukázala v tejto súvislosti na nález Ústavného súdu Českej republiky z 10. januára 2012 sp. zn. I. ÚS 1930/11, ktorý hovorí o porušení práva na spravodlivý proces, ak sa spotrebiteľovi nepriznajú práva len kvôli držbe živnostenského listu. Navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.
4. Žalovaná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") následne po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) oprávnená osoba zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 a 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).
8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
9. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
10. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 <. CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ods. 2).
11. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.
12. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací s ú d neprejednáva dovolanie n ad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).
13. Žalobkyňa v dovolaní namieta neúplné zistenie skutkového stavu, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu a správnosť jeho právnych záverov, teda právne posúdenie veci odvolacím súdom.
14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnejstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva j e právo n a relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 15. Pojem „procesný postup" bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu (1Cdo/166/2018, 2Cdo/19/2019, 3Cdo/150/2018, 4Cdo/27/2018, 5Cdo/21/2018, 7Cdo/27/2019, 8Cdo/181/2018), teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu" možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (1Cdo/166/2018, 2Cdo/19/2019, 3Cdo/150/2018, 4Cdo/27/2018, 5Cdo/21/2018, 7Cdo/27/2019, 8Cdo/181/2018, 1VCdo/2/2017). Pokiaľ „postupom súdu" nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania vec i v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu" vôbec nemôže b y ť a n i č as ť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, s o zreteľom na ktoré súd rozhodol. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámc a a ktoré (porušenie) t ak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.
16. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či sp. zn. 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, 5Cdo/57/2019) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, k e ď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.).
17. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
18. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
19. V súvislosti s dovolacou námietkou žalobkyne týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku), ktorá prípustnosť dovolania nezakladala. S týmto názorom s a stotožnil a j Ústavný s ú d Slovenskej republiky (pozri rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku", zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku". Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska (rovnako ako v prípade nesprávneho hodnotenia dôkazov) nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. 20. V danom prípade odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety zjednocujúceho stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov. O taký prípad ide napríklad vtedy, keď dovolaním napadnuté rozhodnutie neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém" (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne keď odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia m á také nedostatky, že sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi dôsledkami predstavuje exces, ktorý možno charakterizovať ako „justičný omyl" v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu však nedáva podklad pre konštatovanie opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol ako v o veci rozhodol súd prvej inštancie (na ktorého právne a skutkové závery odkázal, pozn.), poukázal na relevantné dôkazy, n a základe ktorých dospel k záveru, ž e rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol argumentáciu, z akých dôvodov považuje zamietnutie žaloby za vecne správne.
21. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. V reakcii na dovolacie argumenty žalobkyne dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, č o nie je tento prípad. Žalobkyňa preto nemôže opodstatnene namietať, že jej odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, ž e odvolací s ú d v odôvodnení s vojho rozhodnutia nemus í d a ť odpoveď n a všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo n a ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek n a riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP, správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).
22. Žalobkyňa vyvodzuje existenciu procesnej vady konania uvedenej v ustanovení § 420 písm. f/ CSP tiež z jej nesúhlasu s právnymi závermi súdov, nesúhlasiac so samotným hmotnoprávnym posúdením danej veci. Najvyšší súd už za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy konštatoval, že realizáciaprocesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012). Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, resp. prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, zotrváva rozhodovacia prax dovolacieho súdu aj v súčasnosti (R 24/2017, 1Cdo/71/2018, 2Cdo/49/2018, 3Cdo/37/2018, 4Cdo/1/2018, 5Cdo/191/2018, 7Cdo/79/2018, 8Cdo/76/2018).
23. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namieta, že jej odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Prípustnosť jej dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva. Z uvedených dôvodov preto dovolací s ú d dovolanie žalobkyne podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP odmietol.
24. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.