7Cdo/159/2013

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mesta Revúca, so sídlom v Revúcej, Námestie slobody 13/17, proti žalovaným 1/ JUDr. E. P., bývajúcemu v S., 2/ Ing. O. S., bývajúcemu v S., zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Jozef Plačko, s.r.o., so sídlom v Považskej Bystrici, Námestie Andreja Hlinku 29/37, v mene a na účet ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Jozef Plačko, o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 6 C 38/2012, o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. marca 2013, sp. zn. 16 Co 67/2013, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

Okresný súd Revúca rozsudkom z 10. decembra 2012, č. k. 6 C 38/2012-89 určil, že výlučným vlastníkom pozemku parcela registra „C“ číslo XXX, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie vo výmere XXXX m2, k. ú. S., obec S., okres S., zapísaného na LV č. XXXX je Mesto Revúca, IČO: 00 328 693, Námestie slobody 17, 050 01 Revúca. Žalovaným 1/, 2/ uložil každému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 99,50 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd sa primárne zaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.) a dospel k záveru, že je daný, lebo žalobca je síce v katastri nehnuteľností uvedený ako vlastník parcely registra „C“ č. XXX, ale zároveň je zrejmé, že jeho vlastníctvo je sporné z dôvodu tzv. duplicitného vlastníctva, keď k časti tejto parcely tvorenej aj pôvodnými pozemnoknižnými parcelami č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX a XXX sú ako vlastníci evidovaní aj žalovaní. Zápis rozdielnych vlastníkov k určitému pozemku a to jedného v rámci parcely registra „C“ a druhého v rámci parcely registra „E“ je typickým prípadom sporného stavu duplicitného vlastníctva, ktorý je treba odstrániť. V odôvodnení osobitne poukázal na spôsob a časový horizont nadobúdania vlastníckeho práva k parcelám registra „E“ č. XXX, č. XXX, č. XXX, č. XXX a XXX, č. XXX, ku ktorým spoločne uviedol, že z identifikácie vykonanej Správou katastra S. nepochybne vyplýva, že uvedené parcely registra „E“ sú súčasťou parcely registra „C“ č. XXX, k. ú. S., ktorej vlastníkom je žalobca. Vzhľadom na to, že Správa katastraje oprávnená na vykonanie oboznamovanej identifikácie, nemal súd o jej správnosti pochybnosti a preto vykonanie dôkazu navrhovaného žalovanými formou ďalšej identifikácie ako nadbytočné zamietol. Konštatoval, že z vykonanej identifikácie je nesporné, že sporné parcely registra „E“ nadobúdal Československý štát v rokoch 1965 - 1968 a z citovaných právnych predpisov je zrejmé, že k nadobudnutiu majetku do socialistického štátneho vlastníctva nebola potrebná registrácia štátnym notárstvom. Teda štát nadobúdal vlastníctvo v prípade vyvlastnenia dňom uvedeným v rozhodnutí (o vyvlastnení) a v prípade zmluvy dňom prevzatia nehnuteľnosti, preto žalovanými navrhovaný dôkaz (dokladmi o registrácii prevodov štátnym notárstvom) nebolo treba vykonať. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že nadobúdanie sporných parciel československým štátom sa dialo s investičnou akciou úpravy námestia pred kultúrnym domom. V súvislosti s tým štát cielene vykupoval, prípadne vyvlastňoval parcely občanov potrebné pre túto investičnú akciu. Ďalej mal za preukázané, že správa parcely č. XXX bola na základe hospodárskej zmluvy z 30. augusta 1989 prevedená z ONV Rožňava na MsNV Revúca a následne bola predmetom prechodu vlastníctva zo štátu na Mesto Revúca podľa zákona č. 138/1991 Zb. (je uvedená aj v „Protokole o prechode vlastníctva Čs. štátu v správe MsNV Revúca do vlastníctva Mesta Revúca“ z 31. júla 1991 spísaného podľa § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb.). S námietkou ochrany vlastníctva nadobudnutého od nepravého dediča (§ 486 Občianskeho zákonníka) sa vyporiadal tak, že sporné parcely v čase smrti osôb, po ktorých boli prejednané v rámci dedičských, resp. dodatočných konaní týmto osobám nepatrili, nemohli byť predmetom dedenia a vzhľadom na čas dedičských konaní neprichádza do úvahy ani vydržanie parciel. K otázke nadobudnutia vlastníctva parcely registra „C“ č. XXX Československým štátom a neskôr žalobcom uviedol, že uvedená parcela bola nadobudnutá Českosl. štátom (§ 2 ods. 1, 2 zákona č. 138/1991 Zb.), čo nebolo nikdy spochybňované a žalobca s ňou nakladal ako s vlastnou od roku 1991 (§ 134 Občianskeho zákonníka). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalovaných 1/, 2/ rozsudkom z 21. marca 2013, sp. zn. 16 Co 67/2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.), a žalovaným 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V plnom rozsahu sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p., na ktoré v podrobnostiach poukázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Uviedol, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy a j správne vyhodnotil (§ 132 O.s.p.), na základe nich dospel k správnych skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil aj správny právny záver. Námietku žalovaných 1/, 2/ preto v tomto smere vyhodnotil za nedôvodnú. K spochybňovanej úplnosti a správnosti skutkových zistení, procesu dokazovania a hodnotenia dôkazov odvolací súd poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 52/03, II. ÚS 3/97, II. ÚS 241/03. Na záver odvolací súd konštatoval, že prvostupňový súd sa dôsledne zaoberal aj samotnou námietkou týkajúcou sa ochrany vlastníctva nadobudnutého od nepravého dediča a považoval za potrebné zdôrazniť, že sporná parcela bola nadobudnutá Československým štátom, ktorý bol právnym predchodcom žalobcu. K následnému prechodu vlastníckeho práva došlo v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. Preto sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu, na základe ktorého vyvodil vlastnícke právo v prospech žalobcu a vzhľadom na uvedené dôvody, ako aj dôvody uvedené prvostupňovým súdom, ktoré nebolo treba pre svoju presvedčivosť uvádzať znova, rozhodnutie potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalovaný 1/, ktoré podaním zo 4. februára 2014 doplnil o právnu argumentáciu, z dôvodov podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O.s.p. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok, spolu s rozsudkom okresného súdu, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Namietal, že rozhodnutím odvolacieho súdu bol poškodený na svojich právach, pretože odvolací súd, nerešpektujúc základné zásady občianskeho práva, rozhodol len na základe tvrdenia žalobcu, nezohľadňujúc právnu a skutkovú obranu žalovaných. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je podľa neho nepreskúmateľné, arbitrárne a zmätočné, pretože nie je možné zistiť, ako súd dospel k výrokom napadnutého rozhodnutia, a v tom, že nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s podaným odvolaním, argumentmi a obranou žalovaných. Súd v odôvodnení rozhodnutia žiadnym spôsobom neuvádza a nekonštatuje, prečo potvrdzoval rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý postupoval v rozpore s § 79 O.s.p., keď rozhodol nad rámec návrhu. Z rozhodnutia súdu prvého stupňapodľa jeho názoru nie je možné zistiť vyvodené skutkové závery a aplikáciu príslušných ustanovení zákona, podľa ktorých rozhodol. S poukazom na nejasný, stručný a nelogický obsah odôvodnenia rozhodnutia, je toto rozhodnutie nutné považovať za arbitrárne, t. j. založené na svojvôli (sudcu), neopierajúce sa o zákon. Tiež namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke (ne) existencie naliehavého právneho záujmu, duplicity vlastníctva, dobromyseľnosti a nevykonanie navrhnutých dôkazov a konanie súdu v rozpore s princípom právnej istoty a ústavnej ochrany vlastníckeho práva.

Žalobca navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť a vyjadril sa k jednotlivým námietkam žalovaného 1/ uvedeným v jeho dovolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) za splnenia podmienky vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného 1/ nie je prípustné.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p.

Dovolaním žalovaného 1/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaného 1/ nie je podľa ustanovenia § 238 O.s.p. prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastníka namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o odňatie možnosti konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. žalovaný 1/ nenamietal a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd.

Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola žalovanému 1/ odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska§ 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, že v konaní k takejto procesnej vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou postihnuté, t. j. že nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe - rozhodnutí odvolacieho súdu.

Žalovaný 1/ namietal, že konanie je postihnuté vadou tejto povahy z dôvodu absencie dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa v dôsledku nezaoberania sa jeho námietkami prezentovanými pred súdom prvého stupňa ako aj v podanom odvolaní.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých j e založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03).

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p., je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu,rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za vecne správne. V celom rozsahu sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti záverov prvostupňového súdu a na zdôraznenie správnosti skutkových a právnych záverov zdôraznil, ktoré skutočnosti boli v konaní preukázané a na základe ktorých je správny záver, že vlastníkom sporných nehnuteľností je žaloba. Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami, ktoré vyhodnotil za neopodstatnené.

Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a z ktorých vyvodil aj právny záver o dôvodnosti žaloby o určenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, ktorým sa dovolací súd z hľadiska jeho vecnej správnosti ani zaoberať nemohol. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, podrobne a jasne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Preto týmto postupom súdu prvého stupňa ako ani odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti účastníkom konania konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Napriek žalovaným 1/ vyvodzovanej prípustnosti dovolania z vady konania spočívajúcej v odňatí mu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) nepreskúmateľným odôvodnením rozhodnutí súdov nižších stupňov, z obsahu dovolania možno vyvodiť, ž e dovolacie námietky smerujú (hlavne) k právnemu posúdeniu veci súdmi nižších stupňov, nestotožniacich sa s ním (v priebehu celého konania) prezentovanými právnymi názormi.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval) dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne) použil správny právny predpis, a či ho (ne) správne interpretoval alebo či zo skutkových záverov vyvodil (ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (v prejednávanej veci o taký prípad nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov teda nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu ich procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a pod.).

Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že žalovaný 1/ namietal aj nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov (§ 132 O.s.p.) a tzv. iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré však ani nešpecifikoval (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).

Pokiaľ ide o námietku nevykonania navrhnutých dôkazov táto nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie súdu, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovanie vykonané, je vždy vecou súdu (pozri § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcich k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa § 132 O.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (pre úplnosť treba uviesť, že nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné - pozri § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.).

Tzv. iné vady konania (t. j. procesné vady, ktoré na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladajú zmätočnosť rozhodnutia, a ktorých základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom nesprávne rozhodnutie súdu), ako už aj uvedené nesprávne právne posúdenie veci, sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania (o aký prípad išlo v danej veci), nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke. Dovolanie je totiž podľa Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu, ale len tie, o ktorých to zákon výslovne ustanovuje.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného 1/ podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanému 1/, ktorý úspech nemal. Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože nepodal návrh na ich priznanie (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.