7Cdo/156/2017

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletého N. M., narodeného S. XXXX, bývajúceho u matky, zastúpeného Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava ako opatrovníkom, matky D. M., bývajúcej v R. a otca B. G., bývajúceho v E., zastúpeného splnomocnenkyňou Advokátska kancelária Mančíková s. r. o., so sídlom v Bratislave - mestská časť Petržalka, Pečnianska 3, o zmenu úpravy styku a zníženie výživného, vedenej n a Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3P/41/2015, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 2. mája 2017 sp. zn. 11CoP/6/2017, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež len „odvolací súd“) zhora označeným rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“ a spolu s odvolacím súdom tiež len „nižšie súdy“) zo 14. októbra 2016 č. k. 3P/41/2015-449, ktorým prvoinštančný súd upravil styk otca s maloletým v čase Vianoc a zimných školských prázdnin na každý párny kalendárny rok od 26. decembra od 9.00 hod. do 1. januára (nasledujúceho roka - pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) do 18.00 hod., tým zmenil príslušný výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo 16. decembra 2013 č. k. 1P/46/2011-1250 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 10. júna 2014 č. k. 11CoP/106/2014-1304 a vo zvyšku návrh otca zamietol; okrem toho tiež vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil vecnou správnosťou preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie, keď otcove argumenty ohľadom jeho neschopnosti platiť súdom určené výživné pre poberanie dávok v hmotnej núdzi vyhodnotil ako účelové a konštatoval nemožnosť stotožnenia kritérií stanovených zákonom o pomoci v hmotnej núdzi pre účely priznania dávky v hmotnej núdzi s kritériami pre určenie výživného v súlade s možnosťami, schopnosťami a majetkovými pomermi výživou povinného rodiča na nezaopatrené dieťa. Poukázal tiež na možnosť speňaženia majetku otca (za účelom plnenia si jeho prvoradej vyživovacej povinnosti kdieťaťu) a neuznal mu argumenty o životných nákladoch, súvisiacich s platením úveru. Rozhodnutie o styku považoval odvolací súd za reparáciu nedostatku v predošlej úprave, ktorá zaťažovala dieťa zbytočnými presunmi medzi domácnosťami oboch jeho rodičov.

2. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie otec (ďalej tiež „dovolateľ“). Navrhol zrušenie rozsudku odvolacieho súdu s vrátením mu veci na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil porušením jeho práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z., ďalej len „C. s. p.“), ku ktorému prišlo tým, že súd ignoroval dôkazy, ktoré otec predložil o jeho stave hmotnej núdze. Pokiaľ tieto súd vyhodnotil ako účelové a vo vzťahu k výživnému za irelevantné (právne bezvýznamné), to otec považuje za nesprávny procesný postup, ktorým došlo k porušeniu jeho práva n a spravodlivý proces. Podľa názoru otc a t u došlo k nesprávnemu zisteniu skutočného s tavu vec i, k e ď o n matkou dokladované výdavky považuje za účelové. V časti styku potom bolo rozhodnuté ústavne neudržateľne, keď nižšie súdy neumožnili otcovi styk počas Vianoc, konkrétne na Štedrý deň, čím mu absolútne (?) obmedzili styk s dieťaťom a teda jeho rodičovské práva (IV. ÚS 149/09).

3. Ostatní účastníci dovolacie návrhy nepodali.

4. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p. a § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku č. 161/2015, ďalej len „C. m. p.“) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie odvolacieho súdu vydané (§ 424 C. s. p. a § 2 C. m. p.), riadne zastúpený advokátom (tzv. advokátskou obchodnou spoločnosťou, § 429 ods. 1 C. s. p. a § 12 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších zmien a doplnení), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné a je potrebné ho odmietnuť.

5. Podľa § 2 ods. 1 C. m. p. na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

6. Podľa § 420 písm. f/ C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (tu rozumej aj účastníkovi konania podľa C. m. p. - opäť pozn. najvyššieho súdu), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

7. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacích súdov, proti ktorým je prípustné dovolanie podľa § 420 C. s. p., je skutočnosť, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej, alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Táto podmienka je v prejednávanej vec i splnená, keďže tu dovolací súd má rozhodovať o dovolaní proti rozsudku, teda rozhodnutiu vo veci samej.

8. K právu na spravodlivý súdny proces, ktorého upretie bolo dovolateľom namietané, je na úvod potrebné uviesť, že je jedným zo základných práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických aj právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre účastníka (prípadne stranu sporu) nevyplýva jeho právo na to, aby s a všeobecný s úd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97 či II. ÚS 251/03).

9. Zmätočnostná vada konania, predstavovaná nesprávnym procesným postupom súdu, ktorým tento znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, je de facto prevzatím do nového kódexu civilného sporového právaobdobnej zmätočnostnej vady, zakotvenej v minulosti (do 30. júna 2016 vrátane) v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a definovanej ako postup súdu, ktorým došlo k odňatiu (účastníkovi konania) možnosti konať pred súdom. Rozdiel v konštrukcii oboch tu spomínaných úprav je však v tom, že kým za odňatie možnosti konať pred súdom šlo považovať prakticky každé porušenie procesných práv neskoršieho dovolateľa (v konaní pred nižšími súdmi, primárne pred súdom odvolacím), úprava platná a účinná od 1. júla 2016 už vyžaduje, aby tu bola vyššia (kvalifikovaná) miera (intenzita) počínania (resp. opomenutia) odvolacieho (a/alebo prvoinštančného) súdu, v ktorej dôjde k znemožneniu uskutočňovania procesných práv patriacich účastníkovi, pričom práve takáto miera zásahu do práv (jeho intenzita) má odôvodniť záver, že tu už nebolo rešpektované (bolo porušené) právo dotknutej strany (účastníka) na spravodlivý proces.

10. Rozdielom oproti skoršej úprave procesného práva je i to, že dnes dovolaním založeným na tvrdenom výskyte zmätočnostných vád (vrátane tej podľa § 420 písm. f/ C. s. p., namietanej aj v prejednávanej veci) nemožno brojiť proti akémukoľvek rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale len proti rozhodnutiam a/ vo veci samej a b/ tým, ktorými sa konanie končí (tu rozumej iným než vecným rozhodnutím). Tým, čo sa naopak nezmenilo, je to, že stotožnenie sa dovolacieho súdu s tvrdením dovolateľa, že konanie pred odvolacím súdom a/alebo jeho výsledok je zaťažený niektorou z vád podľa § 420 C. s. p., so sebou nesie záver o prípustnosti a zároveň dôvodnosti dovolania, oba odôvodňujúce zrušenie napadnutého rozhodnutia a naopak dôsledkom neprijatia argumentácie dovolateľa musia byť závery o neprípustnosti aj nedôvodnosti dovolania, pre ktoré dovolanie nemôže byť vybavené inak než jeho odmietnutím.

11. Najvyšší súd z obsahu spisu nezistil žiadne pochybenie odvolacieho súdu.

12. Pokiaľ ide o postup súdu v procese obstarávania si ním skutkových podkladov pre rozhodnutie a možné nesprávnosti pri takomto postupe (kam obsahovo patrí aj námietka proti spôsobu vykonania dôkazov), tu patrí k záverom ustálenej judikatúry najvyššieho súdu i ten, podľa ktorého u neúplnosti ani nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v jeho rozhodovacej praxi považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. - dnes rozumej podľa § 420 písm. f/ C. s. p. (tu por. R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 alebo 7 Cdo 38/2012). Ak aj k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ale má nanajvýš „len“ charakter tzv. inej vady konania s možným následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), zohľadniteľnej však len pri prieskume na základe procesne prípustného dovolania (o aký prípad tu ale bez ďalšieho nejde).

13. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci konania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p., dnes § 185 ods. 1 C. s. p.) a nie účastníkov konania. Nech aj práve zadefinované pravidlo je v mimosporových konaniach (medzi ktoré patrí aj konanie v prejednávanej veci) korigované ďalšou úpravou, podľa ktorej súd je povinný zistiť skutočný stav veci (§ 35 C. m. p.) a súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci (§ 36 C. m. p.), ani toto neznamená povinnosť súdu vykonať každý účastníkom navrhnutý, resp. aj iný dôkaz, ale len to, že súd je povinný potrebnosť každého dôkazu potenciálne súceho n a vykonanie posudzovať z pohľadu jeho účelnosti prispieť k účelu konania, teda riadneho objasnenia skutočného stavu veci a principiálne každé jeho rozhodnutie s a u ž v dokazovaní nepokračovať (ďalšie dôkazy nevykonávať) patrične odôvodniť (spravidla uvedením, prečo má za to, že dôkazy, ktoré vykonať odmietol, nie sú spôsobilé pri objasňovaní skutočného stavu veci napomôcť).

14. Ďalším zo záverov ustálenej judikatúry dovolacieho súdu potom je i ten, že postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal vš etky úč astníkom navrhované dôkazy alebo vykonal na zistenie skutkového stavu i iné navrhnuté dôkazy, taktiež nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiuodvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (i tu rozumej dnes podľa § 420 písm. f/ C. s. p.), lebo takýmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (tu opäť por. R 37/1993 a R 125/1999). S práve uvedeným (teda s vyhodnotením potreby opakovania alebo dopĺňania dokazovania odvolacím súdom) šlo potom v minulosti i dnes takpovediac ruku v ruke i rozhodnutie sa odvolacieho súdu pre rozhodnutie v konkrétnej veci na pojednávaní alebo mimo neho ( v medziach daných do 30. júna 2016 vrátane ustanovením § 214 O. s. p. a po takomto čase na základe úpravy z ust. § 385 ods. 1 C. s. p., tu pre prípad záujmu por. tiež uznesenie najvyššieho súdu z 9. augusta 2017 sp. zn. 5 Cdo 47/2017).

15. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ani táto skutočnosť ale sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá (v tejto súv. por. napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

16. K dovolacej námietke údajným absolútnym obmedzením styku otca s dieťaťom (v dôsledku rozhodnutí nižších súdov neumožňujúcich tomuto rodičovi styk so synom na Štedrý deň) potom možno uviesť len toľko, že odhliadnuc od všeobecnosti tejto námietky absolútnosť obmedzenia by tu bola len v prípade zákazu styku ( o aký prípad nešlo) a v prípade požiadavky otca na celkom konkrétnu úpravu styku platí to, čo už bolo uvedené pod 8. zhora (o nemožnosti stotožňovania práva na spravodlivý proces so subjektívne pociťovaným, avšak len domnelým právom účastníka, aby súd rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami).

17. Vzhľadom na už uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému podľa § 420 C. s. p. nie je prípustné, a preto viazaný dôvodmi dovolania, ho podľa § 447 písm. c/ C. s. p. odmietol bez toho, aby mal možnosť skúmať vecnú správnosť napádaného rozsudku odvolacieho súdu.

18. O náhrade trov dovolacieho konania potom rozhodnuté bolo podľa pravidla uvedeného v ustanovení § 52 C. m. p., keď tu nešlo o prípad žiadnej z výnimiek podľa §§ 53 - 55 rovnakého zákona.

19. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.