7 Cdo 155/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Mgr. M. H., bývajúcej v N., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom so sídlom v Nitre,
Farská 40, proti žalovaným 1/ Ing. J. K., bývajúcemu vo Z., 2/ J. Č., bývajúcemu vo Z. a 3/
M. B., bývajúcemu v S., v dovolacom konaní zastúpeným JUDr. Radkom Petruňom,
advokátom, Advokátska kancelária ABELOVSKÝ-PETRUŇO so sídlom vo Zvolene,
Tehelná 189, o zaplatenie 106 791,73 € s príslušenstvom, ktorá vec sa viedla na Okresnom
súde Zvolen pod sp. zn. 9 C 70/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 26. februára 2013, sp. zn. 13 Co 233/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovaným 1/, 2/ a 3/, na účet ich zástupcu vedený
vo VÚB, č. X., do troch dní náhradu trov dovolacieho konania v sume 1 159,61 €.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 29. mája 2012, č. k.
9 C 70/2011-342 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby žalovaným 1/ a 3/ bola
uložená povinnosť zaplatiť jej spoločne a nerozdielne 106 791,73 € spolu s 9 %-ným úrokom
z omeškania počítaným od 13. marca 2010 do zaplatenia a náhradu trov konania. Žalobkyni
uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ až 3/, na účet ich zástupcu, spoločne a nerozdielne
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku náhradu trov konania vo výške 13 222,53 € a tiež
rozhodol, že žalobkyni sa nepriznáva náhrada trov konania. Súd prvého stupňa žalobu
zamietol majúc za to, že žalobkyňa, ako bývalá spoločníčka obchodnej spoločnosti
Mäspomix, s.r.o., nemá aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Vychádzal pritom z ustanovení
§ 135a ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“), podľa ktorých aktívne
legitimovaným domáhať sa náhrady škody je obchodná spoločnosť, ktorej sú žalovaní 2
konateľmi, nie však žalobkyňa, ktorej účasť v spoločnosti už zanikla. Aktívnu legitimáciu
mala žalobkyňa do času zániku jej účasti v spoločnosti v zmysle § 122 ods. 3 ObchZ. Podľa
súdu prvého stupňa žalobkyni nesvedčí aktívna vecná legitimácia ani podľa § 135a ods. 5
ObchZ, keďže nie je veriteľom spoločnosti a spoločnosť Mäspomix, s.r.o. je „funkčnou
spoločnosťou“. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa tiež uviedol, že
vykonaným dokazovaním nebolo preukázané ani to, že by žalovaní, ako konatelia spoločnosti
Mäspomix, s.r.o. spôsobili tejto spoločnosti škodu.
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 26. februára
2013, sp. zn. 13 Co 233/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola
žaloba zamietnutá a žalobkyni nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Zmenil ho
v časti o povinnosti žalobkyne zaplatiť náhradu trov konania tak, že jej uložil povinnosť
zaplatiť žalovaným 1/ až 3/, na účet ich zástupcu, spoločne a nerozdielne do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku sumu 2 044,- € „ako trovy právneho zastúpenia“ a sumu
6 407,50 € „ako iné trovy konania“. Žalobkyni uložil aj povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ až
3/, na účet ich zástupcu, náhradu trov odvolacieho konania v sume 289,80 €. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a v podrobnostiach
na neho poukázal. Dôvody svojho rozhodnutia doplnil citáciou ustanovení § 122 ods. 1, 2 a 3,
§ 133 ods. 1 a § 135a ObchZ. Po ich stručnom výklade a aplikácii na skutkové zistenia ustálil,
že žalobkyňa, po tom, ako jej bola zrušená účasť v obchodnej spoločnosti, prestala byť
hmotnoprávnou nositeľkou práv a povinností, a teda nie je aktívne legitimovaná na podanie
žaloby. Vzhľadom na tento nedostatok aktívnej legitimácie odvolací súd nepovažoval
za potrebné skúmať, či žalovaní, ako konatelia spoločnosti spôsobili jej škodu.
Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobkyňa podala dovolanie. Prípustnosť
a dôvodnosť mimoriadneho opravného prostriedku žalobkyňa vyvodzuje z ustanovenia § 237
písm. f/ O.s.p. Tvrdí, že v konaní pred odvolacím súdom došlo k závažným pochybeniam,
v dôsledku ktorých jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Predmetnú vadu vidí
žalobkyňa v tom, že odvolací súd sa nevysporiadal so skutočnosťami a právnou
argumentáciou uvádzanou v odvolaní a „de facto“ potvrdil stanovisko súdu prvého stupňa.
Takýmto konaním jej bolo, okrem iného, zamedzený prístup k súdu, „keď súd namiesto
skúmania skutkovej stránky veci sa zaoberal (zjavne mylne) nedostatkom [...] aktívnej
legitimácie“. Odvolací súd svoje závery riadne neodôvodnil a tak jeho postupom došlo podľa
žalobkyne k zásahu do jej práva na spravodlivý súdny proces.
3
Žalovaní 1/, 2/ a 3/ navrhli dovolanie žalobkyne odmietnuť, pretože smeruje proti
takému (potvrdzujúcemu) rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému ho zákon nepripúšťa.
Uviedli, že konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté žalobkyňou tvrdenou
vadou. Námietky nesprávneho právneho posúdenia veci a chýb pri zisťovaní skutkového
stavu veci uplatnené žalobkyňou v dovolaní žalovaní nepovažujú za významné z hľadiska
prípustnosti jej dovolania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), spĺňajúca podmienku jej
povinného zastúpenia v dovolacom konaní (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dospel k záveru,
že dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. februára
2013, sp. zn. 13 Co 233/2012 nie je prípustné. Vychádzal pritom z týchto zásad a ustanovení
právnych predpisov:
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom
konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní
procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravným prostriedok,
ktorým môže dovolací súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu
právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu
akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád,
ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania
(I. ÚS 35/2013). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je „treťou
inštanciou“, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.
4
Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok,
ktorý možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne
uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide
o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných
procesných vád (viď § 237 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V danom prípade dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani
nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.
procesne prípustné.
Dovolanie žalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie nie je
zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Toto
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo 5
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád
v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo
k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je
skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/
O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.
Prípustnosť jej dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru dovolateľky je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,
ktorej existenciu vidí v absencii dostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv
účastníka občianskeho súdneho konania.
Pokiaľ žalobkyňa namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého
stupňa, treba prisvedčiť jej všeobecnej argumentácii, že právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž
vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a
odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Podľa dovolacieho súdu ale
nemožno žalobkyni prisvedčiť, že bolo porušené jej právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia.
6
Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu
§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p. Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia
uzavrel, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a správne ho
právne posúdil; preto v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej. Jeho rozhodnutie
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, keďže je založené na rovnakých
dôvodoch, aké uviedol vo svojom rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam, podajúc postačujúcu odpoveď na všetky skutkovo a právne
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany v tejto právnej veci. Rozhodnutie
odvolacieho súdu v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa umožňuje
preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy v merite veci rozhodli. Ich
skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne
neudržateľné alebo arbitrárne) a tak nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;
odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok (v spojení
s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa) spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.). Skutočnosť, že žalobkyňa má odlišný názor, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú arbitrárnosť, porušenie princípu právnej istoty a zákazu
retroaktivity.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňa netrpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok vznik vady
podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Z odôvodnenia dovolania žalobkyne vyplýva, že z určujúceho – obsahového –
hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) ide z jej strany skôr o námietku inú, ktorú žalobkyňa uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
K systému dovolacích dôvodov treba ale dodať, že existencia procesnej vady konania
v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá
nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady
konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a tiež nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) možno rozhodnutie 7
odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o prípady, kedy zákon
prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 4, 5 O.s.p.) a
súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 1 až 3
O.s.p.), čo však nie je tento prípad. Z uvedeného (i pre toto dovolacie konanie) plynie, že
v prípade procesne neprípustného dovolania dovolací súd nemá oprávnenie preskúmavať
dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody založené v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.
Dovolateľkou uplatnený dovolací dôvod ohľadne správnosti právneho posúdenia veci
odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dovolací súd nemôže podrobiť dovolaciemu
prieskumu, za tohto stavu nie je umožnené zaoberať sa tým, či súd na vec aplikoval
(ne)správne normy a či ich aj (ne)správne vykladal. Právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod,
ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie, zároveň je ale zhodne zastávaný
názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je
procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym
právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho
procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn.
4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky o založení rozhodnutia na nesprávnom právnom
posúdení veci (konkrétne v otázke aktívnej legitimácie žalobkyne) boli prípadne aj
opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľkou vytýkané
okolnosti by mohli mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by
ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.
Žalobkyňa dovolaním výslovne napadla rozsudok odvolacieho súdu aj vo výrokoch
o trovách prvostupňového a odvolacieho konania. Tieto výroky rozsudku odvolacieho súdu
majú procesnú povahu uznesenia, i keď tieto výroky boli pojaté v rozsudku (§ 167 ods. 1
O.s.p., § 223 O.s.p.).
Dovolanie účastníka proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak je ním
napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak
odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239
ods. 2 O.s.p je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom 8
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky. Ustanovenia odsekov 1 a 2 ale neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti,
predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu
na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a
o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine,
v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O.s.p.).
Dovolaním napadnuté výroky rozhodnutia odvolacieho súdu sú rozhodnutiami
o trovách konania, proti ktorému zákon dovolanie nepripúšťa (§ 239 ods. 3 O.s.p.).
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Ak je totiž konanie postihnuté procesnou
vadou takejto povahy, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je
inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak
konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,
nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia
možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo
nesprávne obsadeným súdom). Existenciu uvedených vád konania dovolací súd nezistil.
Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa § 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
9
Žalobkyňa nebola v dovolacom konaní úspešná, preto právo na náhradu trov konania
vzniklo žalovaným 1/, 2/ a 3/, ktorí v dovolacom konaní podali návrh na rozhodnutie
o trovách tohto konania a požadovanú náhradu vyčíslil sumou 1 159,61 € za jeden úkon
právnej pomoci (vyjadrenie k dovolaniu). Dovolací súd mal za to, že výška uplatnenej
náhrady trov konania je správna. Vychádzal z § 10 ods. 1, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. b/
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb a žalovaným priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške 1 159,61 € (odmena
958,53 € + režijný paušál 7,81 € + DPH 193,27 €). Priznanú náhradu trov dovolacieho
konania je žalobkyňa povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu žalovaných do troch dní.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3: 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. mája 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková