7 Cdo 155/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Mgr. M. H., bývajúcej v N., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom so sídlom v Nitre,

Farská 40, proti žalovaným 1/ Ing. J. K., bývajúcemu vo Z., 2/ J. Č., bývajúcemu vo Z. a 3/

M. B., bývajúcemu v S., v dovolacom konaní zastúpeným JUDr. Radkom Petruňom,

advokátom, Advokátska kancelária ABELOVSKÝ-PETRUŇO so sídlom vo Zvolene,

Tehelná 189, o zaplatenie 106 791,73 € s príslušenstvom, ktorá vec sa viedla na Okresnom

súde Zvolen pod sp. zn.   9 C 70/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského

súdu v Banskej Bystrici   z 26. februára 2013, sp. zn. 13 Co 233/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovaným 1/, 2/ a 3/, na účet ich zástupcu vedený  

vo VÚB, č. X., do troch dní náhradu trov dovolacieho konania v sume 1 159,61 €.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 29. mája 2012, č. k.

9 C 70/2011-342 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby žalovaným 1/ a 3/ bola

uložená povinnosť zaplatiť jej spoločne a nerozdielne 106 791,73 € spolu s 9 %-ným úrokom

z omeškania počítaným od 13. marca 2010 do zaplatenia a náhradu trov konania. Žalobkyni

uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ až 3/, na účet ich zástupcu, spoločne a nerozdielne  

do 15 dní od právoplatnosti rozsudku náhradu trov konania vo výške 13 222,53 € a tiež

rozhodol, že žalobkyni sa nepriznáva náhrada trov konania. Súd prvého stupňa žalobu

zamietol majúc za to, že žalobkyňa, ako bývalá spoločníčka obchodnej spoločnosti

Mäspomix, s.r.o., nemá aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Vychádzal pritom z ustanovení  

§ 135a ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“), podľa ktorých aktívne

legitimovaným domáhať sa náhrady škody je obchodná spoločnosť, ktorej sú žalovaní   2

konateľmi, nie však žalobkyňa, ktorej účasť v spoločnosti už zanikla. Aktívnu legitimáciu

mala žalobkyňa do času zániku jej účasti v spoločnosti v zmysle § 122 ods. 3 ObchZ. Podľa

súdu prvého stupňa žalobkyni nesvedčí aktívna vecná legitimácia ani podľa § 135a ods. 5

ObchZ, keďže nie je veriteľom spoločnosti a spoločnosť Mäspomix, s.r.o. je „funkčnou

spoločnosťou“. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa tiež uviedol, že

vykonaným dokazovaním nebolo preukázané ani to, že by žalovaní, ako konatelia spoločnosti

Mäspomix, s.r.o. spôsobili tejto spoločnosti škodu.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 26. februára

2013, sp. zn. 13 Co 233/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola

žaloba zamietnutá a žalobkyni nebolo priznané právo na náhradu trov konania. Zmenil ho

v časti o povinnosti žalobkyne zaplatiť náhradu trov konania tak, že jej uložil povinnosť

zaplatiť žalovaným 1/ až 3/, na účet ich zástupcu, spoločne a nerozdielne do 15 dní  

od právoplatnosti rozsudku sumu 2 044,- € „ako trovy právneho zastúpenia“ a sumu  

6 407,50 € „ako iné trovy konania“. Žalobkyni uložil aj povinnosť zaplatiť žalovaným 1/ až

3/, na účet ich zástupcu, náhradu trov odvolacieho konania v sume 289,80 €. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a v podrobnostiach

na neho poukázal. Dôvody svojho rozhodnutia doplnil citáciou ustanovení § 122 ods. 1, 2 a 3,

§ 133 ods. 1 a § 135a ObchZ. Po ich stručnom výklade a aplikácii na skutkové zistenia ustálil,

že žalobkyňa, po tom, ako jej bola zrušená účasť v obchodnej spoločnosti, prestala byť

hmotnoprávnou nositeľkou práv a povinností, a teda nie je aktívne legitimovaná na podanie

žaloby. Vzhľadom na tento nedostatok aktívnej legitimácie odvolací súd nepovažoval  

za potrebné skúmať, či žalovaní, ako konatelia spoločnosti spôsobili jej škodu.

Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobkyňa podala dovolanie. Prípustnosť

a dôvodnosť mimoriadneho opravného prostriedku žalobkyňa vyvodzuje z ustanovenia § 237

písm. f/ O.s.p. Tvrdí, že v konaní pred odvolacím súdom došlo k závažným pochybeniam,

v dôsledku ktorých jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Predmetnú vadu vidí

žalobkyňa v tom, že odvolací súd sa nevysporiadal so skutočnosťami a právnou

argumentáciou uvádzanou v odvolaní   a „de facto“ potvrdil stanovisko súdu prvého stupňa.

Takýmto konaním jej bolo, okrem iného, zamedzený prístup k súdu, „keď súd namiesto

skúmania skutkovej stránky veci sa zaoberal (zjavne mylne) nedostatkom [...] aktívnej

legitimácie“. Odvolací súd svoje závery riadne neodôvodnil a tak jeho postupom došlo podľa

žalobkyne k zásahu do jej práva na spravodlivý súdny proces.

  3

Žalovaní 1/, 2/ a 3/ navrhli dovolanie žalobkyne odmietnuť, pretože smeruje proti

takému (potvrdzujúcemu) rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému ho zákon nepripúšťa.

Uviedli, že konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté žalobkyňou tvrdenou

vadou. Námietky nesprávneho právneho posúdenia veci a chýb pri zisťovaní skutkového

stavu veci uplatnené žalobkyňou v dovolaní žalovaní nepovažujú za významné z hľadiska

prípustnosti jej dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka   konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), spĺňajúca podmienku jej

povinného zastúpenia v dovolacom konaní (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dospel k záveru,

že dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. februára

2013, sp. zn. 13 Co 233/2012 nie je prípustné. Vychádzal pritom z týchto zásad a ustanovení

právnych predpisov:

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení  

s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom

konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia

ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá

konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní

procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).

Dovolanie v občianskom súdnom konaní je mimoriadny opravným prostriedok,

ktorým môže dovolací súd zasiahnuť do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu

právnej istoty účastníkov konania o predmete konania. Preto dovolanie neslúži na nápravu

akýchkoľvek vád prvostupňovej alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád,

ktorých závažnosť zákonodarca povýšil nad právnu istotu účastníkov konania  

(I. ÚS 35/2013). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je „treťou

inštanciou“, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.

  4

Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok,

ktorý možno podať len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne

uvedeným v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide

o uznesenie)], alebo len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných

procesných vád (viď § 237 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v   ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v   tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po   právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

V danom prípade dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,

že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,

ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa  

§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani

nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.

procesne prípustné.

Dovolanie žalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie nie je

zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Toto

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v   konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo   5

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád

v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo  

k   takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je

skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/

O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

Prípustnosť jej dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľky je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,

ktorej existenciu vidí v absencii dostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.  

Odňatím možnosti konať pred súdom v   zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie

nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv

účastníka občianskeho súdneho konania.

Pokiaľ žalobkyňa namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého

stupňa, treba prisvedčiť jej všeobecnej argumentácii, že právo na   určitú kvalitu súdneho

konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na   dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž

vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na   rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a

odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Podľa dovolacieho súdu ale

nemožno žalobkyni prisvedčiť, že bolo porušené jej právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia.

  6

Odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu  

§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p. Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia

uzavrel, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a správne ho

právne posúdil; preto v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej. Jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, keďže je založené na rovnakých

dôvodoch, aké uviedol vo svojom rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam, podajúc postačujúcu odpoveď na všetky skutkovo a právne

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany v tejto právnej veci. Rozhodnutie

odvolacieho súdu v spojení s   potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa umožňuje

preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy v   merite veci rozhodli. Ich

skutkové a   právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne

neudržateľné alebo arbitrárne) a tak nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok (v spojení

s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa) spĺňa parametre zákonného odôvodnenia  

(§ 157 ods. 2 O.s.p.). Skutočnosť, že žalobkyňa má odlišný názor, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú arbitrárnosť, porušenie princípu právnej istoty a zákazu

retroaktivity.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňa netrpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok vznik vady

podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

Z odôvodnenia dovolania žalobkyne vyplýva, že z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) ide z jej strany skôr o námietku inú, ktorú žalobkyňa uvádza  

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu   a právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

K systému dovolacích dôvodov treba ale dodať, že existencia procesnej vady konania

v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá

nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady

konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)

a tiež nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) možno rozhodnutie   7

odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde o   prípady, kedy zákon

prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 4, 5 O.s.p.) a

súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 1 až 3

O.s.p.), čo však nie je tento prípad. Z uvedeného (i   pre toto dovolacie konanie) plynie, že

v prípade procesne neprípustného dovolania dovolací súd nemá oprávnenie preskúmavať

dovolateľom uplatnené dovolacie dôvody založené v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.

Dovolateľkou uplatnený dovolací dôvod ohľadne správnosti právneho posúdenia veci

odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dovolací súd nemôže podrobiť dovolaciemu

prieskumu, za tohto stavu nie je umožnené zaoberať sa tým, či súd na vec aplikoval

(ne)správne normy a či ich   aj (ne)správne vykladal. Právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod,

ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie, zároveň je ale zhodne zastávaný

názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je

procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym

právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho

procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a   sp. zn.  

4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky o založení rozhodnutia na nesprávnom právnom

posúdení veci (konkrétne v otázke aktívnej legitimácie žalobkyne) boli prípadne aj

opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľkou vytýkané

okolnosti by mohli mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by

ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p.

Žalobkyňa dovolaním výslovne napadla rozsudok odvolacieho súdu aj vo výrokoch

o trovách prvostupňového a odvolacieho konania. Tieto výroky rozsudku odvolacieho súdu

majú procesnú povahu uznesenia, i keď tieto výroky boli pojaté v rozsudku (§ 167 ods. 1

O.s.p., § 223 O.s.p.).

Dovolanie účastníka proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak je ním

napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak

odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239

ods. 2 O.s.p je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom   8

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky. Ustanovenia odsekov 1 a 2 ale neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti,

predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu  

na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a  

o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine,  

v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O.s.p.).

Dovolaním napadnuté výroky rozhodnutia odvolacieho súdu sú rozhodnutiami  

o trovách konania, proti ktorému zákon dovolanie nepripúšťa (§ 239 ods. 3 O.s.p.).

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou  

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Ak je totiž konanie postihnuté procesnou

vadou takejto povahy, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je

inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak

konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,

nedostatok návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia

možnosti účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo

nesprávne obsadeným súdom). Existenciu uvedených vád konania dovolací súd nezistil.

Keďže prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa § 243b

ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na   odmietnutie dovolania sa nezaoberal

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

  9

Žalobkyňa nebola v dovolacom konaní úspešná, preto právo na náhradu trov konania

vzniklo žalovaným 1/, 2/ a 3/, ktorí v dovolacom konaní podali návrh na rozhodnutie

o trovách tohto konania a požadovanú náhradu vyčíslil sumou 1 159,61 € za jeden úkon

právnej pomoci (vyjadrenie k dovolaniu). Dovolací súd mal za to, že výška uplatnenej

náhrady trov konania je správna. Vychádzal z § 10 ods. 1, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. b/

vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb a žalovaným priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške 1 159,61 € (odmena

958,53 € + režijný paušál 7,81 € + DPH 193,27 €). Priznanú náhradu trov dovolacieho

konania je žalobkyňa povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu žalovaných do troch dní.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3: 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. mája 2014

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková