Najvyšší súd

7 Cdo 149/2011

Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného C. spol. s. r. o., so sídlom v J. zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. M. B., spol. s. r. o., so sídlom v B., v mene a na účet ktorej koná advokát JUDr. M. B., proti povinným 1/ O.   spol. s. r. o., so sídlom v H. 2/ S. spol. s. r. o., so sídlom v S. zastúpenému JUDr. H. D., advokátkou v B. nám. 1 pre vymoženie 47 519, 11 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 10 Er 132/2010, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 8. júna 2011 sp. zn. 15 CoE 1/2011, takto

r o z h o d o l:

Dovolanie o d m i e t a.

Oprávnený je povinný zaplatiť povinnému 2/ náhradu trov dovolacieho konania   330, 43 € na účet JUDr. H. D. do troch dní.

Povinnému 1/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Humenné   uznesením z 26. marca 2010 č. k. 10 Er 132/2010 – 20 vyhlásil exekúciu proti povinnému S. spol. s. r. o. za neprípustnú a exekučné konanie proti nemu zastavil   ( § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ) z dôvodu, že na základe predložených exekučných titulov nie je povinnou osobou   na plnenie trov konania   z nich vyplývajúcich.

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávneného uznesením z 2. júla 2010 sp. zn.   15 CoE 35/2010 uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 7Cdo 1492011

Uložil mu pripojiť zmluvu o postúpení pohľadávok uzavretú   medzi povinnými (1/ a 2/ ) a posúdiť ich postavenie v predmetnom exekučnom konaní.

Okresný súd Humenné uznesením z 9. novembra 2010 č. k. 10 Er 132/2010 – 107 vyhlásil exekúciu proti povinnému S., spol. s. r. o. za neprípustnú a exekučné konanie proti nemu zastavil   ( § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ). Vyslovil, že o trovách exekučného konania rozhodne samostatným uznesením. Uviedol, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 21 Cob 149/2009 (a na Okresnom súde Trnava vedenom pod sp. zn. 15 Cb 29/2008 ) odvolací súd pripustil ( uznesením z   1. júla 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. októbra 2009 ), aby z konania na strane žalobcu vystúpila spoločnosť S. spol. s. r.o. ( povinný 2/ ) a aby na jej miesto vstúpila spoločnosť O. spol. s. r. o. ( povinný 1/ ) z dôvodu uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky z 23. júna 2009,   čo znamenalo, že práva a povinnosti   doterajšieho účastníka   spojené s   uplatňovaním alebo bránením   postúpených hmotných práv   a povinností prešli   na nového účastníka konania. Takouto zámenou účastníkov konania   spoločnosť O. spol. s. r. o. vstúpila   na miesto pôvodného žalobcu   a stala sa jeho procesným nástupcom  .V čase pripustenia zámeny účastníkov konania na strane žalobcu   nemal pôvodný žalobca   žiadny záväzok   voči oprávnenému   ( neexistovala žiadna účinná   a vykonateľná povinnosť   pôvodného žalobcu voči oprávnenému )   a na nového žalobcu   prešli všetky práva a povinnosti spojené   so súdnym konaním, vrátane príslušenstva a trov konania, o ktorých bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Trnava z 3. februára 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 29/2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 22. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cob 149/2009.   Preto ani pôvodný žalobca ( povinný 2/ )   nie je povinnou osobou   na plnenie trov konania   a nie je možné voči nemu viesť exekučné konanie na základe uvedených rozsudkov ako exekučných titulov. Dodal, že   po právoplatnosti rozhodnutia   súd opätovne posúdi žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávneného uznesením z 8. júna 2011 sp. zn.   15 CoE 1/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil s výstižným a vyčerpávajúcim odôvodnením rozhodnutia súdom prvého stupňa ( § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ). Vo vzťahu k odvolacím námietkam oprávneného zdôraznil, že trovy konania sú procesným nárokom súvisiacim s právoplatným skončením veci a na ich náhradu je povinný postupník ( povinný 1/ ), ktorý sa stal účastníkom konania   namiesto 7Cdo 1492011

postupcu ( povinného 2/ ). Trovy konania sú procesným nárokom účastníka, ktorý vzniká ich právoplatným prisúdením.  

Proti tomuto uzneseniu   krajského súdu ( ako aj uzneseniu okresného súdu )   podal dovolanie oprávnený. Navrhol   uznesenia súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že postupom odvolacieho súdu spočívajúcim v nedostatočnom odôvodnení   jeho rozhodnutia a nevysporiadaním   sa so všetkými tvrdeniami a námietkami uvedenými v odvolaní, mu bola odňatá možnosť konať pred súdom   ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Tiež namietal inú vadu konania spočívajúcu v neodôvodnených zmenách právneho názoru súdov nižších stupňov   a nerešpektovaní   záväzného právneho názoru vysloveného v uznesení krajského súdu z 2. júla 2010 a nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p. ). Uviedol, že   povinnosť nahradiť trovy konania nie je možné vnímať ani ako príslušenstvo, ani ako súvisiace právo, ale ako povinnosť, a teda záväzok. Preto povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s právoplatným rozsudkom mal povinný 2/ ( vo výške 47 519, 11 € ). Pripustenie právnej argumentácie súdov v danej veci by podľa jeho názoru   viedlo   k vzniku neprijateľného precedensu, ktorý by mohol vyústiť do situácie, v ktorej by sa obchodné spoločnosti   zaviazané povinnosťou nahradiť   záväzky zbavovali týchto povinností postúpením pohľadávok na tretie subjekty. Takáto prax by bola v rozpore so základným princípom občianskeho súdneho konania vyjadreného ustanovením § 1 O. s. p.

Povinný 2/ navrhol dovolanie ako neprípustné zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.

Povinný 1/ sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu.

7Cdo 1492011

Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu ( § 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p. ) alebo ak odvolací súd   rozhodoval   vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska ( § 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p. ). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie   o uznaní ( neuznaní ) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné ( nevykonateľné ) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním oprávneného je napadnuté uznesenie, ktoré nevykazuje znaky ani jedného z uvedených uznesení, preto prípustnosť dovolania z ustanovenia § 239 O. s. p. nemožno vyvodiť.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 prvá veta O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či už to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné   podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie, v ktorom   bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti   účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku   veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi   konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ). Navrhovateľ existenciu procesných vád konania podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietal   a procesné vady tejto povahy   ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

Oprávnený namietal, že konanie   odvolacieho súdu   je zaťažené procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., teda, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá 7Cdo 1492011

možnosť konať pred súdom. Túto oprávnený   vyvodzuje   z nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu.

Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je daná už tým, že dovolateľ tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté touto vadou, ale len vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. že   nastali   skutočnosti,   v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa ( resp. nebola odstránená v rozhodnutí – postupe odvolacieho súdu ).

Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V prejednávanej   veci sa odvolací súd   v celom rozsahu stotožnil   s dôvodmi napadnutého uznesenia   súdu prvého stupňa, preto sa v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p. v dôvodoch svojho rozhodnutia   obmedzil na konštatovanie   správnosti dôvodov   napadnutého uznesenia (uviedol, že   sa v celom rozsahu stotožňuje s výstižným a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa )   a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k námietkam oprávneného doplnil aj ďalšie dôvody ( čo mu § 219 ods. 2 O. s. p. tiež umožňuje ).

Vo vzťahu k namietanej nepreskúmateľnosti   rozhodnutia odvolacieho súdu treba uviesť, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť odvolacieho   súdu zaoberať sa námietkami a dôkaznými námietkami strán,avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci ( pozri I. ÚS 46/2005 ). Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil právny záver, ktorým sa odvolací súd z hľadiska jeho vecnej správnosti ani zaoberať nemohol. Teda odôvodnenie uznesenia prvostupňového súdu, stručne a jasne objasňujúce   ( § 157 ods. 2 O. s. p. ) skutkový aj právny základ rozhodnutia,   a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné   a plne rešpektuje   základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces ( pozri III. ÚS 115/2003 ). Preto postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti   účastníkom konania   konať pred súdom   ( § 237 písm. f/ O. s. p. ).

7Cdo 1492011

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením   veci je omyl súdu pri aplikácii   práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov   ide vtedy, ak súd nepoužil   správny ( náležitý ) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.   Nesprávne právne posúdenie veci je síce   relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá ( nemá základ vo vade konania   podľa § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť   rozhodnutia ). Aj za predpokladu, že by tvrdenia   oprávneného boli opodstatnené, ním uvádzané skutočnosti   by mali za následok   nesprávnosť rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či prvostupňový a odvolací súd ( ne ) použil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval   alebo či zo skutkových záverov vyvodil   ( ne ) správne právne závery prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. V preskúmavanej veci o taký prípad nešlo. To isté sa týka aj namietanej inej vady konania ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).   Preto ani   námietky oprávneného týkajúce sa zmeny právneho názoru súdmi nižších stupňov a nerešpektovania   už vysloveného   právneho názoru odvolacím súdom prípustnosť dovolania nezakladajú. Napokon   k neodôvodnenej zmene právneho názoru súdmi nižších stupňov ani nedošlo. V danej veci síce Okresný súd Humenné poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie ( poverením z 22. februára 2010 ), ale po námietkach S. spol. s. r. o. ( povinného 2/ ) súd prvého stupňa   uznesením z   26. marca 2010   ( čl. 20 )   vyhlásil exekúciu proti nemu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil, ktoré odvolací súd uznesením z 2. júla 2010 ( čl. 75 ) zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom   mu uložil   posúdiť postavenie povinných v danom exekučnom konaní z hľadiska zmluvy o postúpení pohľadávok medzi nimi uzavretej.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že   v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť   z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p.   Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 243d ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.   ako také, ktoré smeruje   proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým uznesením z hľadiska jeho vecnej správnosti.

7Cdo 1492011

O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa   § 243d ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. V dovolacom konaní úspešnému povinnému 2/, ktorý si náhradu trov tohto konania uplatnil ( povinnému 1/ trovy dovolacieho konania nevznikli ), priznal trovy tohto konania   pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci ( vyjadrenie k dovolaniu z 28. 9. 2011 ), t. j. 267, 95 € - úkon právnej služby, 7, 41 € - režijný paušál a 55, 07 - 20 %   DPH, spolu vo výške 330, 43 € ( § 10 ods. 1, § 14 ods. 1,3 písm. b/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení zmien a doplnkov ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave   25. apríla 2012

  JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta