Najvyšší súd

7 Cdo 147/2011

Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

  Najvyšší súd Slovenskej republiky   v právnej veci starostlivosti   o maloleté deti   S., N. nar. X., M. nar. X. a S. nar. X. zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v K., deti rodičov: nebohej matky Mgr. S. S., zomrelej X.   a otca Mgr. M. S., bývajúceho v Č., zastúpeného JUDr. G. Č., advokátkou v K., za účasti starej matky K. K., bývajúcej v K.K., zastúpenej Mgr. Vandou Durbákovou, advokátkou v K., o zmenu styku starej matky s maloletými deťmi, vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 12 P 119/2009, o dovolaní starej matky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 23. júna 2011 sp. zn. 8 CoP 29/2011, takto

r o z h o d o l :

  Dovolanie o d m i e t a.

  Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

  Okresný súd Košice – okolie rozsudkom z 8. novembra 2010 č. k. 12 P 119/2009 – 103 zmenil rozsudok Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 12 P 207/2006 z 3. mája 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 291/2007 zo 16. mája 2008 v časti týkajúcej sa úpravy styku maloletých detí so starou matkou tak, že   stará matka   je oprávnená stýkať sa s maloletou N. a maloletou S. každú prvú nedeľu v mesiaci v čase od 14. 00 hod. do 18. 00 hod. s tým, že stará matka maloleté deti prevezme v určenom čase a v mieste bydliska otca, ktorý je povinný maloleté deti na styk so starou matkou   pripraviť a v určenom čase ich stará matka v bydlisku otca vráti. Styk maloletého M. so starou matkou neupravil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Pri úprave styku maloletej N. a maloletej S. so starou matkou vychádzal zo záverov znaleckého posudku z 28. 9. 2010 č. 14/2010 ( znalca Mgr. B. B. ), podľa ktorých vzťah medzi maloletými deťmi a starou matkou je síce poznačený negatívnym vzťahom medzi ich otcom a starou matkou, ale k jeho narušeniu nedošlo   a úprava styku   je   v záujme maloletých detí. Styk starej matky s maloletým M. neupravil vzhľadom na jeho názorovú vyhranenosť a identifikáciu s otcom prihliadnuc pritom aj na jeho pohlavie. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.

  Krajský súd v Košiciach   na odvolanie otca maloletých detí rozsudkom z 23. júna 2011   sp. zn. 8 CoP 29/2011 rozsudok súdu prvého súdu zmenil tak, že styk starej matky s maloletou N. a maloletou S. neupravil, čím zmenil aj rozsudok Okresného súdu Košice – okolie z 3. 5. 2007 sp. zn. 12 P 207/2006 spojený s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo 16. 5. 2008 sp. zn. 7 CoP 291/2007.   Vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil. Odvolanie starej matky ( vo výroku, ktorým neupravil jej styk s maloletým M. ) ako oneskorene podané odmietol ( § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. ). Uviedol, že povinnosťou súdu bolo v prvom rade skúmať, či úprava styku medzi maloletými deťmi a starou matkou je v záujme detí a či si ju   vyžadujú pomery v rodine.   V porovnaní so súdom prvého stupňa dospel ale k inému záveru, že narušenie vzťahov medzi deťmi a starou matkou vo všetkých smeroch vylučuje vhodnosť akejkoľvek úpravy styku medzi nimi. Za vhodnejší stimul pre obnovenie vzťahov medzi deťmi a starou matkou   ( ako úprava styku súdom ) považoval stretnutia starej matky s deťmi na základe ich slobodného a spontánneho rozhodnutia, ktoré budú zároveň dostatočne rešpektovať aj rodičovské práva otca. Zdôraznil, že otec má nielen výchovné práva,ale aj   povinnosti. Jednou z nich je vychovávať deti   k   úcte   a láske   k starým rodičom a byť deťom vzorom   vlastným správaním. Pretože väzby medzi otcom a maloletými deťmi na jednej strane   a starou matkou   na strane druhej   boli v posledných rokoch značne oslabené a narušené   ich vzájomnými konfliktmi   riešenými   aj prostredníctvom núteného výkonu rozhodnutia a ingerencie polície, najmä v tejto adaptačnej fáze, bude treba pristupovať k ich obnoveniu nenásilne, postupne s rešpektovaním záujmov detí   ( aj keď pod vplyvom otca ). O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 1 O. s. p.

  Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v zmeňujúcom výroku, ktorým styk starej matky s maloletými deťmi N. a S. neupravil, podala dovolanie stará matka. Navrhla ho v tejto časti zmeniť   tak, že potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa o úprave styku. Namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu   vychádza zo skutkového zistenia, ktoré   nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní a   odňatie jej možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ ) postupom odvolacieho súdu spočívajúcim v nepreskúmateľnosti   odôvodnenia jeho rozhodnutia o neupravení jej styku s maloletými deťmi  .

  Otec maloletých detí navrhol dovolanie ako nezákonné, zmätočné a podané v rozpore   s § 238 ods. 4 O. s. p. odmietnuť.

  Kolízny opatrovník maloletých detí sa k dovolaniu nevyjadril.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 242a ods. 1 O. s. p. ) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

  Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

  V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd   rozsudkom vo veci upravenej zákonom o rodine ( vo veci úpravy styku starej matky s maloletými deťmi ).

  Podľa § 238 ods. 4   O. s. p. dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu,   o priznaní rodičovských práv a povinností rodičov maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

  Podľa citovaného ustanovenia teda v danej veci dovolanie proti   zmeňujúcemu   výroku rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné, pretože ním bolo rozhodnuté vo veci upravenej zákonom o rodine ( a nejde o výnimky z   neprípustnosti dovolania ).

  S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či už to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej   republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ O. s. p. ( ide o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti   účastníka konať pred súdom   a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ). Existenciu vád uvedených   v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.   dovolateľka   nenamietala a neboli zistené ani dovolacím súdom. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

  Stará matka maloletých detí namietala odňatie jej   možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f / O. s. p. ) nepreskúmateľnosťou   odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v napadnutej časti a nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania.

  Pod odňatím možnosti konať pred súdom teba rozumieť taký procesný postup   súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

  Pokiaľ dovolateľka namietala nepreskúmateľnosť   rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti, treba uviesť, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného   súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi   a dôkaznými návrhmi strán ( avšak )   s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie ( pozri napr.   I. ÚS 46/05 ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku a vo vyjadrení k nemu, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní ( II. ÚS 78/05 ). Zo spisu pritom vyplýva, že odvolací súd   v odôvodnení   rozsudku v dovolaním napadnutej časti uviedol rozhodujúci skutkový stav,   opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, vysvetlil čoho sa odvolateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa k nemu vyjadrila stará matka,   čoho sa domáhala a čím argumentovala,   jasne   a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti mal preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil pri ich hodnotení, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktorými sa dovolací súd   z hľadiska ich vecnej správnosti nezaoberal. Teda odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v napadnutej časti spĺňa parametre odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Preto nebolo porušené právo dovolateľky na spravodlivé súdne konanie ( čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných slobôd ), ktoré zahŕňa aj právo na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie   spôsobu rozhodnutia súdu v dovolaním   napadnutej časti ( neupravenia styku s maloletými deťmi ) a nedošlo k odňatiu jej možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Len nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia   by mohol byť považovaný   za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa tohto ustanovenia ( pozri III. ÚS 198/2011 ), ale o taký prípad v predmetnej veci nejde.

  Vo vzťahu k tvrdeniu o nesprávnom vyhodnotení vykonaného dokazovania treba uviesť, že podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania   v zmysle   § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť tiež sama osebe nezakladá prípustnosť   dovolania v zmysle § 237 O. s. p.   ( nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné ( pozri § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. ).  

  Vzhľadom na uvedené   možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť   z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p.   Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie starej matky maloletých detí   ako také, ktoré smeruje proti časti rozhodnutia, proti ktorej nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu v napadnutej časti   z hľadiska jeho vecnej správnosti.

  O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. novembra 2011  

  JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta