Najvyšší súd  

7 Cdo 139/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ P. M., bývajúceho v K., 2/ M. M., bývajúceho v X.K., 3/ A. M., bývajúcej v X.K., 4/ MUDr. R. P., bývajúceho v N.,   5/ M. Š., bývajúceho v K., 6/ E. H., bývajúcej v X.K., 7/ I. B., bývajúcej v X.K., zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., so sídlom v Žiline, Vojtecha Tvrdého 17, IČO: 36 436 640, proti žalovaným 1/ M. T., bývajúcemu v K., 2/ A. S., bývajúcej v K., zastúpeným JUDr. Martinom Olosom, advokátom   so sídlom v Žiline, M. R. Štefánika 71, o určenie neplatnosti zmluvy o vstavbe bytu a o určenie neplatnosti darovacích zmlúv, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.   14 C 60/2011, o dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline   z 27. septembra 2012, sp. zn. 10 Co 34/2012, takto

  r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcom 1/ až 7/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobcovia 1/ až 7/ sa žalobou pôvodne domáhali voči žalovaným 1/ a 2/ určenia neplatnosti Zmluvy o vstavbe bytu z 5. júna 2008, ku ktorej bol vklad vykonaný rozhodnutím

Správy katastra K. pod č. j. V. zo dňa 8.7.2008 a zároveň určenia podielov vlastníkov na

spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve k bytovému domu   č. s. X. na K..  

Okresný súd Žilina uznesením zo 4. mája 2011, č. k. 14 C 60/2011-22 konanie v časti

o určenie podielov vlastníkov na spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve

k bytovému domu č. s. X. na K. zastavil v zmysle § 96 ods. 1 až 3 O.s.p., skôr, než sa začalo

pojednávanie.  

Okresný súd Žilina uznesením zo 14. decembra 2011, č. k. 14 C 60/2011-41 konanie

o žalobe žalobkyne 7/ (I. B.) zastavil v zmysle § 96 ods. 1 až 3 O.s.p. Rozhodol tak na základe

podania z 5. septembra 2011 (č. l. 31 spisu), ktorým sa táto rozhodla netrvať na podanej

žalobe, pretože vec nechcela riešiť súdnou cestou.  

Na základe návrhu žalobcov 1/ až 6/ Okresný súd Žilina uznesením zo 7. februára

2012, č. k. 14 C 60/2011-59   nepripustil I. B. do konania na strane žalobcov. Vychádzal

z toho, že pokiaľ I. B. (ako žalobkyňa 7/) vzala   svoj žalobný návrh späť (využijúc svoje

dispozičné právo) a takémuto návrhu bolo vyhovené (rozhodnutie o späťvzatí žaloby

žalobkyňou 7/ nadobudlo právoplatnosť), nemožno pripustiť jej opätovný vstup do konania

(pre nenarušenie nerozlučného spoločenstva žalobcov), pretože späťvzatie žaloby nemožno

odvolať (R 95/1998).

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ uznesením z 27. septembra 2012,

sp. zn. 10 Co 34/2012 (m.i.) v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p zrušil uznesenie súdu

prvého stupňa vo výroku o nepripustení jej vstupu do konania na strane žalobcov a vec

tomuto súdu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého

stupňa, že I. B. svojim späťvzatím návrhu na začatie konania už prejavila vôľu, aby sa nekonalo o jej žalobe, tiež súhlasil s tým, že späťvzatie návrhu nie je možné odvolať. Za

nesprávny označil názor súdu prvého stupňa, že z uvedených dôvodov už nemožno menovanú

pripustiť do toho istého konania. Takýto záver nemožno vyvodiť   zo žiadneho

ustanovenia občianskeho súdneho poriadku.  

Proti uzneseniu odvolacieho súdu (ktorým bolo zrušené uznesenie súdu prvého stupňa

o nepripustení vstupu I. B. do konania na strane žalobcu) podali žalovaní 1/ a 2/ dovolanie.

Jeho prípustnosť odôvodnili tvrdením, že im postupom odvolacieho súdu bola odňatá

možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p, a že jeho rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Dovolatelia

zastávajú právny názor, podľa ktorého O.s.p. neumožňuje, aby účastník, vystupujúci na strane

žalobcu, žalobu vzal späť a po právoplatnom zastavení konania, ten istý subjekt ako žalobca

znovu vstúpil do konania. Takýmto spôsobom (ľubovoľným vystupovaním a vstupovaním) sa

porušujú princípy spravodlivého procesu (okrem   hospodárnosti konania), lebo žalovaný

nevie kto je alebo kto bude žalobcom a aká má byť jeho obrana; na ktoré procesné úkony

žalobcu by mal súd prihliadať.   Žalobkyni   nebráni, aby si svoje práva uplatnila v inom samostatnom konaní. Z týchto dôvodov dovolatelia navrhli, aby dovolací súd uznesenie

odvolacieho súdu (v napadnutom) zrušil a vec v rozsahu zrušenia mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalobcovia 1/ až 7/   vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedli, že sa plne stotožňujú

s rozhodnutím odvolacieho súdu, navrhli preto dovolanie zamietnuť. Dodali, že toto konanie

sa vyznačuje nerozlučným spoločenstvom účastníkov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení v súlade s § 241  

ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/

odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)  

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.   V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je

dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadli žalovaní dovolaním, nemá znaky žiadneho

z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením zrušil rozhodnutie súdu

prvého stupňa o nepripustení vstupu ďalšieho účastníka do konania na strane žalobcov,

dovolanie tak nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie žalovaných   preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné  

nie je.  

K systému dovolacích dôvodov sa žiada dovolateľom vysvetliť, že existencia

procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods. 2

písm. a/ O.s.p., zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade

tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a tiež nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.) možno rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak nejde

o   prípady, kedy zákon prípustnosť dovolania výslovne vylučuje (v prípadoch uvedených  

v § 239 ods. 3 O.s.p.) a súčasne ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených

v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.), čo však nie je tento prípad (viď predchádzajúci odsek).

Z uvedeného (i   pre toto dovolacie konanie) plynie, že v prípade procesne neprípustného

dovolania dovolací súd nemá oprávnenie preskúmavať dovolateľmi uplatnené dovolacie

dôvody založené v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Dovolateľmi uplatnený dovolací

dôvod ohľadne správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.) dovolací súd nemohol podrobiť dovolaciemu prieskumu, za tohto stavu nie je

umožnené zaoberať sa tým, či odvolací súd na vec aplikoval (ne)správne normy a či ich aj

(ne)správne vykladal.

Dovolanie žalovaných by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom

bolo vydané napadnuté uznesenie, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti, viď napríklad R 117/1999, R 34/1995).

Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd

z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu (i uzneseniu) vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, b/ ten, kto v   konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a   nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Treba uviesť, že z   hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až

g/ tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle  

§ 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade,

ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne

postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/, c/ až e/ a g/

O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť

ich dovolania preto ani z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

V dovolaní žalovaní namietajú, že odvolací súd svojím zrušujúcim rozhodnutím im

odňal možnosť konať pred súdom a dotkol sa ich práva na spravodlivý proces,   pokiaľ

vyslovil názor, že vstúpiť do prebiehajúceho konania na strane žalobcu môže i ten, kto sa už

skôr účinne vzdal tohto procesného postavenia tým, že ako ďalší zo žalobcov vzal svoju

žalobu späť.  

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme

možnosť uplatňovať procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané

mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.  

Dovolatelia argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237  

písm. f/ O.s.p. nezakladajú na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo že nezachovali

zákonom stanovenú procedúru prejednania veci, znemožnili im urobiť niektorý procesný

úkon a podobne. Podstatou ich dovolacích námietok je, že rozhodnutie odvolacieho súdu

nespočíva na správnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona - § 92 ods. 1 O.s.p. -   či

vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu možno I. B. znovu pripustiť   do konania

na strane žalobcov. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) teda z ich

strany nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú

dovolatelia uvádzajú vo väzbe na otázku správneho právneho posúdenia veci, na ktorej v

danom prípade založil svoje zrušujúce rozhodnutie odvolací súd. Takto formulovaná výhrada dovolateľov voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti súdu, v rámci ktorej   zo

skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. Uvedená činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. Ustanovenie

§ 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba  

s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno

úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p. a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 (viď tiež R 54/2012 a

niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,  

3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 216/2013). I keby

tvrdenia dovolateľov ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom boli

opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by

mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

K námietke dovolateľov o porušení ich práva na spravodlivý proces dovolací súd

poznamenáva:

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že

nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom

procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým

princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1

dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces  

(čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj

povinnosť súdu svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m.  

I. ÚS 243/07).  

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba posudzovať vždy so zreteľom  

na konkrétny prípad a aj so zreteľom na charakter konania, v ktorom bolo napadnuté

rozhodnutie vydané (obdobne II. ÚS 373/08).

Dovolací súd dospel k záveru, že uznesenie odvolacieho súdu spĺňa požadované

kritéria pre odôvodňovanie (§ 157 ods. 2 O.s.p.) zrušujúceho rozhodnutia opierajúce sa

o zákonný dôvod § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p tak z formálneho ako aj z obsahového hľadiska.

Preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne

(svojvoľné). Interpretácií ustanovenia § 92 ods. 1 vety prvej O.s.p. („Na návrh účastníka môže

súd pripustiť, aby do konania vstúpil ďalší účastník.“) prima facie neodporuje názor

odvolacieho súdu, podľa ktorého vstúpiť do prebiehajúceho konania na strane žalobcu môže

i ten, kto sa už skôr účinne vzdal tohto procesného postavenia tým, že ako ďalší zo žalobcov

vzal svoju žalobu späť. Dovolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré by potvrdili   tvrdenia

dovolateľov v dovolaní, najmä že ide o rozhodnutie nezlučiteľné s požiadavkami

vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.  

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaných nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V dovolacom konaní úspešným žalobcom 1/ až 7/ vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalovaným 1/ a 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobcom 1/ až 7/ dovolací súd

nepriznal náhradu trov dovolacieho konania za uplatnený jeden úkon právnej služby, lebo ho

vzhľadom na neprípustnosť dovolania nepovažoval po obsahovej stránke za právne účinný

prostriedok na bránenie práva (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142

ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 17. júna 2014

  JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková