Najvyšší súd
7 Cdo 137/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mesta Žiliny, so sídlom v Žiline, Námestie obetí komunizmu 1, IČO: 00321796, proti odporcovi GRYF MEDIA, s. r. o., so sídlom v Žiline - Bytčici, Pažite 56, zastúpenému Advokátskou
kanceláriou Bugala - Ďurček, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Drotárska cesta 102, v mene
a na účet ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Peter Ďurček, o vypratanie nehnuteľnosti,
vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 14 C 24/2011, o dovolaní odporcu proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. mája 2012 sp. zn. 8 Co 138/2012, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 29. mája 2012 sp. zn. 8 Co 138/2012 a rozsudok Okresného súdu Žilina z 8. novembra 2011
č. k. 14 C 24/2011-35 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žilina rozsudkom z 8. novembra 2011 č. k. 14 C 24/2011-35 uložil
odporcovi povinnosť vypratať pozemky KNC parcelu č. 5790 vo výmere 4 395 m2
- zastavané plochy a nádvoria, K., v časti na ulici M. zastavané 2 ks reklamnými
zariadeniami typu billboard o rozmeroch 5,1 x 2,4 m a KN parcelu č. 7 942/1 vo výmere
2 048 m2 - ostatné plochy, K., v časti na ulici C. zastavanej reklamným zariadením typu
billboard o rozmeroch 5,1 x 2,4 m do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť mu trovy
konania vo výške 99,50 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že
vo veci rozhodol na pojednávaní (8. novembra 2011) bez prítomnosti odporcu (§ 101 ods. 2
O. s. p.), ktorý mal predvolanie riadne vykázané a svoju neúčasť neospravedlnil. V konaní
mal preukázané, že navrhovateľ (prenajímateľ) a vlastník predmetného pozemku prenajal
odporcovi (nájomcovi) časť pozemku za účelom umiestnenia reklamného zariadenia, na základe zmluvy uzavretej 18. marca 2008 a dodatku k nej z 29. apríla 2009 na dobu určitú
do 31. decembra 2010. Podľa obsahu išlo o zmluvu inominátnu, z ktorej práva a povinnosti sa
spravovali obsahovo najbližšou právnou úpravou – úpravou nájmu veci. Zánikom zmluvného
vzťahu (uplynutím doby) stratil odporca právo užívať pozemok vo vlastníctve navrhovateľa
za účelom umiestnenia reklamného a propagačného zariadenia, preto bol dôvodný návrh na
jeho vypratanie týmto zariadením. Námietku vecnej pasívnej legitimácie odporcu vyhodnotil
súd za neopodstatnenú. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Žiline na odvolanie odporcu rozsudkom z 29. mája 2012 sp. zn.
8 Co 138/2012 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1
O. s. p.) a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu zánikom zmluvného vzťahu stratil odporca právo, aby využíval vec -
pozemky vo vlastníctve navrhovateľa za účelom umiestnenia reklamných zariadení. Keďže
k ďalšiemu predĺženiu zmluvy medzi účastníkmi uzavretej (o umiestnení zariadenia) nedošlo,
je odporca predmetné pozemky povinný vypratať, lebo po uplynutí dohodnutej doby ich užíva bez právneho dôvodu. Stotožnil sa aj so záverom súdu prvého stupňa o namietanej vecnej
pasívnej legitimácii odporcu, pretože ani do rozhodnutia odvolacieho súdu nebol preukázaný prevod predmetu nájmu. V bližších podrobnostiach poukázal na podrobné odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Pokiaľ ide o námietku odporcu o odňatí mu
možnosti konať pred súdom tým, že napriek jeho ospravedlneniu a žiadosti o odročenie
pojednávania, súd prvého stupňa pojednával a rozhodol v jeho neprítomnosti uviedol, že
na č. l. 42 spisu je založené ospravedlnenie odporcu datované dňom 4. novembra 2011,
zaslané súdu elektronickou poštou. Jeho dôvodom bola kolízia pojednávania v inej veci,
vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Zo stanoviska sudcu konajúceho v danej
veci uvedeného v predkladacej správe vyplýva, že ospravedlnenie odporcu a žiadosť
o odročenie pojednávania sa k nemu nedostali včas z dôvodu preťaženosti elektronickej
podateľne, preto vo veci rozhodol bez jeho prítomnosti. Aj napriek tejto skutočnosti odvolací
súd dospel k záveru o nedôvodnosti tejto námietky, pretože kolízia pojednávaní bez ďalšieho
nie je dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania. Ak by sa aj podanie odporcu dostalo
ku konajúcemu sudcovi včas, tento by s najväčšou pravdepodobnosťou pojednávanie
neodročil a v dôvodoch rozhodnutia by skonštatoval, že dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania nebol daný (kolíziu pojednávaní za takýto považovať nemožno). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p., keď
navrhovateľovi žiadne trovy tohto konania nevznikli.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca. Navrhol, aby
dovolací súd zrušil rozsudky súdov nižších stupňov a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie. Namietal odňatie mu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.)
postupom odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozsudok prvostupňového súdu napriek
neexistencii procesného rozhodnutia prvostupňového súdu o ospravedlnení jeho neúčasti
na pojednávaní a žiadosti o odročenie a absencii vysporiadania sa s riadne a včas doručeným
ospravedlnením neúčasti a žiadosťou o odročenie pojednávania, neexistencii dôvodov
na pojednávanie a rozhodnutie vo veci samej v jeho neprítomnosti. Úlohou odvolacieho súdu
za žiadnych okolností nie je hádať a predpokladať, čo by („pravdepodobne“) urobil sudca
prvostupňového súdu, keby nastala určitá skutočnosť. S predmetným ospravedlnením sa
prvostupňový súd nijakým spôsobom nevysporiadal, nijakým spôsobom o ňom nerozhodol
a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol dôvody v rozpore so skutkovým stavom
(„nedostavil sa bez ospravedlnenia“). Nedostatky materiálno-technického a personálneho
zabezpečenia orgánov verejnej moci (súdov) idú na úkor štátu a v žiadnom prípade nemôžu
byť na ujmu účastníka konania. Podľa jeho názoru predmetné ospravedlnenie a žiadosť o odročenie, je typickým procesným úkonom účastníka konania, ktorý si vyžaduje procesné
rozhodnutie, ktoré vydané nebolo.
Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že zákon síce dáva účastníkom konania
možnosť požiadať o odročenie pojednávania, konkrétne dôvody však posudzuje konajúci súd.
Zo zákonnej úpravy nevyplýva povinnosť súdu odročiť pojednávanie pri každej žiadosti
o odročenie, ale vždy to závisí od okolností konkrétneho prípadu. Odvolací súd sa s podanou
žiadosťou vysporiadal a rozhodol, že na odročenie pojednávania nie je dôvod. S tým sa
vysporiadal už aj súd prvého stupňa, o tejto obrane odporcu rozhodli dva stupne súdnej
sústavy a dovolacie konanie nemožno zneužívať ako tretí stupeň súdneho konania. Súčasne
vzhľadom na zásadu neúplného apelačného systému nie je teda možné ani predpokladať, že
prednes odporcu na pojednávaní by priniesol také skutočnosti, ktoré by mali za následok iné
rozhodnutie vo veci samej. Poukázal aj na ustanovenie § 214 ods. 1 O. s. p. (pojednávanie
na odvolacom súde nie je pravidlom, ale skôr zákonnou výnimkou).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.
Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil
prípustnosť dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný
právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa
neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie odporcu nie je podľa § 238 O. s. p.
prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či
dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti
účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Odporca vady
konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietal a ich existenciu nezistil ani
dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne
zameral na to, či v danej veci postupom súdov nižšieho stupňa nebola dovolateľovi odňatá
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. treba
vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožní realizácia tých procesných
práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom
zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Pod pojmom postup súdu treba
rozumieť nielen postup senátu a predsedu senátu, ale aj úkony iných pracovníkov súdu,
v dôsledku ktorých bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom. O vadu odňatia
účastníkovi možnosti konať pred súdom ide aj vtedy, ak súd prvého stupňa prejedná
a rozhodne vec v neprítomnosti účastníka konania (jeho právneho zástupcu), hoci podmienky
na takýto postup (§ 101 ods. 2 O. s. p.) neboli splnené a odvolací súd neurobil nápravu.
Do obsahu základného práva zaručujúceho právo každého, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom, nepatrí povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti
o odročenie pojednávania. Posúdiť opodstatnenosť „dôležitého dôvodu“ (§ 101 ods. 2 O. s. p.)
pre odročenie pojednávania v každom konkrétnom prípade je oprávnený výlučne konajúci súd
(pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 68/1998 z 13. januára 1999).
To samozrejme predpokladá, že v čase prejednania veci má tento súd k dispozícii žiadosť
účastníka konania o odročenie pojednávania. Nemôže byť na ujmu účastníka konania, ak sa
sudca konajúceho súdu z dôvodu „preťaženosti elektronickej podateľne“ včas o podanej
žiadosti o odročenie pojednávania nedozvedel (ospravedlnenie so žiadosťou o odročenie
pojednávania nemal k dispozícii).
V danej veci z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa nariadil pojednávanie
na deň 8. novembra 2011, na ktoré predvolal účastníkov konania (č. l. 29). Pojednávanie
a rozhodnutie v neprítomnosti odporcu (§ 101 ods. 2 O. s. p.) odôvodnil (v rozhodnutí vo veci
samej) tým, že odporca mal predvolanie riadne vykázané a neúčasť neospravedlnil. Toto
tvrdenie ale nezodpovedá realite, pretože odporca sa (cestou právneho zástupcu) podaním
zo 4. novembra 2011 urobeným elektronickými prostriedkami ospravedlnil z dôvodu kolízie
s iným pojednávaním (vedeným na Najvyššom súde Slovenskej republiky) a súčasne požiadal
o odročenie nariadeného pojednávania a určenie nového termínu pojednávania (č. l. 42).
Pre preťaženosť elektronickej podateľne konajúci sudca v čase prejednania a rozhodovania
veci nemal toto ospravedlnenie a žiadosť o odročenie pojednávania k dispozícii, z ktorého
dôvodu nemohol ani posudzovať jej opodstatnenosť z hľadiska (ne)existencie dôležitého
dôvodu pre odročenie pojednávania. Nemožno považovať za správny postup súdu, keď tak
urobil dodatočne v predkladacej správe krajskému súdu (č. l. 61). Tu uviedol, že „hoci sa
ospravedlnenie odporcu pre preťaženosť elektronickej podateľne nedostalo k sudcovi včas,
jednoznačne by jej nevyhovel, pretože postup odporcu vykazuje znaky účelovosti, v snahe čo najviac oddialiť právoplatnosť rozhodnutia, k čomu smerujú aj útoky na súd a návrhy, ktoré
hraničia až so zásahom do nezávislosti súdu“. Nakoľko žiadosť o odročenie pojednávania
bola nepochybne zaslaná a doručená súdu pred pojednávaním, nemôže byť na ťarchu
odporcu, že sa konajúci sudca o nej dozvedel až po pojednávaní a rozhodnutí vo veci samej.
Odvolací súd konajúci o odvolaní odporcu uvedený nedostatok prvostupňového
konania neodstránil. Odvolanie prejednal a rozhodol o ňom bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O. s. p.), hoci mu nič nebránilo odvolacie pojednávanie nariadiť. Len
v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že právny zástupca odporcu sa riadne a včas
ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní nariadenom na 8. novembra 2011, pričom súčasne
požiadal o odročenie pojednávania, avšak z dôvodu preťaženosti elektronickej podateľne sa
jeho podanie nedostalo včas ku konajúcemu sudcovi. Na základe toho potom okresný súd vec
prejednal a rozhodol v neprítomnosti odporcu. Prihliadol len na obsah spisu a dosiaľ
vykonané dôkazy. Napriek tomu, na základe dôvodu žiadosti o odročenie pojednávania,
dospel odvolací súd k záveru, že ak by sa aj podanie dostalo ku konajúcemu sudcovi včas,
nešlo o dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania. Konajúci sudca by s najväčšou
pravdepodobnosťou aj tak pojednával, pričom v dôvodoch rozhodnutia by skonštatoval, že
dôvod na odročenie pojednávania nevidel, pretože za takýto kolíziu pojednávaní nepovažoval. Preto postupom prvostupňového súdu, t. j. pojednávaním a rozhodnutím v neprítomnosti
odporcu (ktorý by sa ho aj tak nezúčastnil), nedošlo k odňatiu mu možnosti konať
pred súdom. Poznamenal, že právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho
prítomnosti, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemožno chápať tak, že by
súd nemohol konať a rozhodnúť vec bez prítomnosti účastníka ale tak, že súd je povinný
umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. V prejednávanej veci pritom z obsahu spisu
vyplýva, že prvostupňový súd konal správne a zákonne, pretože odporcovi umožnil realizáciu
jeho ústavného práva tým, že ho riadne a včas predvolal na pojednávanie. Dôvod žiadosti
o odročenie pojednávania z hľadiska (ne)existencie „dôležitého dôvodu“ na odročenie
pojednávania nebol ale oprávnený hodnotiť (mohol tak urobiť len konajúci súd
pred rozhodnutím vo veci). V súvislosti s dôvodom uvedeným odporcom v žiadosti
o odročenie pojednávania dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 41/2002,
podľa ktorého „dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania pred súdom môže byť aj
kolízia s iným pojednávaním právneho zástupcu účastníka konania, ak od účastníka nemožno
spravodlivo požadovať, aby si zvolil iného zástupcu“. Či takýto dôležitý dôvod pre odročenie
pojednávania u odporcu (ne)existoval mohol posúdiť súd prvého stupňa, ale
pred rozhodnutím vo veci samej.
Uvedeným nesprávnym postupom súdy nižšieho stupňa zasiahli do základného práva
odporcu zaručeného mu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva, aby sa jeho vec
verejne prerokovala a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, čím
mu odňali možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Táto vada konania zakladá
jednak prípustnosť dovolania a je tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak
závažnou procesnou vadou, nemôže byť vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky
preto rozhodnutie krajského súdu, ale aj rovnakou vadou postihnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa, zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2 O. s. p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. januára 2013
JUDr. Ladislav Górász, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová