Najvyšší súd
Slovenskej republiky
7 Cdo 136/2012
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného C. M., posledne so sídlom K., IČO: X., proti povinnej V., nar. X., bytom v K., o vymoženie 41,49 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 0 Er 1008/1999,
o dovolaní spoločnosti E., so sídlom vo V., IČO: X., zastúpenej A., Advokátska kancelária V.,
so sídlom R., IČO: X., zastúpená JUDr. Z., advokátkou a konateľkou, proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach z 29. marca 2012, sp. zn. 4 CoE 22/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice – okolie uznesením zo 7. decembra 2011 č.k. 0 Er 1008/1999-33
zmenu oprávneného nepovolil, exekúciu zastavil a povinnému uložil nahradiť súdnemu
exekútorovi trovy exekúcie v sume 44,81 eura do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
Mal za to, že oprávnený C. M., v likvidácii, posledne so sídlom H., IČO: X. (ďalej len
„oprávnený“) bol dňa 27. októbra 2010 z obchodného registra vymazaný na základe
ukončenia likvidácie ku dňu 31. augusta 2010, čím zanikol a preto nemôže byť ďalej
účastníkom konania, pričom ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno
odstrániť. Ak spoločnosť E., so sídlom H.V., IČO: X. (na ktorú bola pohľadávka postúpená
spoločnosťou I.I., so sídlom J., IČO: X., ktorá ju získala na základe postúpenia od
pôvodného oprávneného) návrh na zmenu oprávneného podala 16. novembra 2011, urobila
tak po dni, keď došlo k zániku oprávneného. Preto podľa § 251 ods. 4, § 92 ods. 2, 3, § 103,
§ 19, § 20 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), § 18 ods. 1, § 19a ods. 2, § 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „O.z.“) a podľa § 57
ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) nepripustil zmenu na strane oprávneného, exekúciu ako neprípustnú
zastavil, keď o trovách exekúcie rozhodol podľa § 196, § 197 a § 203 Exekučného poriadku.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie spoločnosti E., uznesením z 29. marca 2012 sp.
zn. 4 CoE 22/2012 podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil, v celom rozsahu sa stotožniac s jeho odôvodnením a účastníkom náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
ďalej uviedol, že podľa § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a podľa § 251 ods. 4 O.s.p.
v exekučných konaniach začatých pred 1. septembrom 2005, postup pri podaní návrhu na
rozhodnutie o pripustení zmeny účastníka, ako aj postup súdu pri rozhodnutí o tejto zmene sa
nemôže spravovať teraz s platným ustanovením § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, ale treba
postupovať podľa ustanovenia § 92 ods. 2 a 3 O.s.p., ktoré pri zmene účastníkov predpokladá,
že pôvodný účastník konania, ako aj ten, ktorý má na jeho miesto vstúpiť, majú spôsobilosť
mať práva a povinnosti a tým aj procesnú spôsobilosť byť účastníkom konania. Rozhodnutie
o zmene účastníkov prichádza do úvahy v prípade singulárnej sukcesie t.j. postúpenia
pohľadávky vtedy, ak subjekty (účastníci konania), ktorých sa má zmena týkať, existujú.
Spôsobilosť byť účastníkom konania je jednou zo základných procesných podmienok, na
splnenie ktorej prihliada súd kedykoľvek počas konania (§ 103 O.s.p.). Spôsobilosť
právnických osôb mať práva a povinnosti a teda aj spôsobilosť byť účastníkom konania
zaniká, pokiaľ ide o právnické osoby zapísané v obchodnom registri, dňom výmazu z tohto
registra (§ 20a ods. 2 O.z.). Z obsahu spisu mal za preukázané, že návrh na zmenu účastníka
na strane oprávneného bol spoločnosťou E. podaný potom, čo pôvodný oprávnený stratil
spôsobilosť byť účastníkom konania, teda ako účastník prestal existovať a preto už nemohla
nastať zmena účastníka na jeho strane. Ak potom súd prvého stupňa nepripustil vstup
spoločnosti E. do konania, postupoval vecne správne v otázke návrhu na zmenu účastníka
konania podľa § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. a z uvedených dôvodov je vecne správne aj rozhodnutie
súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku zastavil a správne je aj rozhodnutie o trovách exekúcie, pokiaľ na ich úhradu
zaviazal povinného podľa § 197 Exekučného poriadku.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie spoločnosť E., v ktorom
navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zrušil uznesenie odvolacieho aj prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie
alebo aby napadnuté uznesenie zmenil tak, že povolí zmenu účastníka konania na strane
oprávneného. Prípustnosť dovolania dovolateľ odôvodnil podľa § 237 písm. f/ O.s.p., podľa
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa
účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa názoru
dovolateľa mu odvolací súd svojim rozhodnutím vydaným v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky odňal prístup k súdu a tým aj právo na spravodlivý proces. Odňatie
možnosti konať pred súdom videl dovolateľ v tom, že súdy nepovolili zmenu účastníka
konania na strane oprávneného a exekúciu zastavili napriek tomu, že dovolateľ a jeho právny
predchodca splnili všetky zákonné predpoklady pre vstup dovolateľa do konania na strane
oprávneného. Mal za to, že podľa § 37 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005,
postačovalo k zmene oprávneného preukázať súdnemu exekútorovi listiny o prevode práva
z exekučného titulu na novú osobu. Keďže v prejednávanej veci sa tak stalo ešte v roku 2006
(listom z 15. marca 2006 oznámila spoločnosť I. súdnemu exekútorovi postúpenie vymáhanej
pohľadávky a pripojila aj zmluvu o postúpení pohľadávky z 22. decembra 2005), mal súd ako
s novým oprávneným konať so spoločnosťou I., keďže táto spoločnosť sa stala účastníkom
konania ex lege. Súd nemal preto rozhodovať o zmene účastníka z pôvodne oprávneného na
dovolateľa, ale z oprávneného I. na dovolateľa. Ďalej mal za to, že ak by sa vychádzalo aj
z druhej alternatívy prezentovanej prvostupňovým a odvolacím súdom v danej veci, podľa
ktorej na zmenu účastníka konania je potrebné osobitné rozhodnutie exekučného súdu, bol ich
postup neprípustný. Svedčí o tom rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
sp. zn. 1 Obdo V 45/2007, ktorým najvyšší súd vyhovel dovolaniu podanému novým
navrhovateľom. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí potvrdil názor o prípustnosti zmeny
účastníka konania po tom, čo pôvodný účastník zanikol, avšak návrh na zmenu bol podaný
ešte pred zánikom účastníka. V prejednávanej veci spoločnosť I. ako aj pôvodný oprávnený
ešte v roku 2006 oznámili súdnemu exekútorovi postúpenie pohľadávky a navrhli zmenu
oprávneného. V prípade aplikácie Exekučného poriadku platného po 1. septembri 2005
podáva návrh na zmenu účastníka konania súdny exekútor, ktorý má na to stanovenú
subjektívnu lehotu 14 dní. Exekútor je touto lehotou viazaný aj v prípadoch, keď
sa o skutočnosti zakladajúcej procesné nástupníctvo dozvedel inak, ako oznámením zo strany
účastníka konania. Podľa tejto zákonnej úpravy exekútor bol povinný doručiť exekučnému
súdu návrh na zmenu oprávneného. Exekútor však nekonal od roku 2006 a túto svoju
nečinnosť zdôvodnil údajnou nemožnosťou identifikácie pohľadávok z predložených zmlúv
a ich príloh. Spoločnosť I. však exekútorovi predložila overenú kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok spolu s prílohou, z ktorej bolo možné jednoznačne identifikovať príslušnú
pohľadávku, keďže každá pohľadávka bola označená dlžnou sumou a menom povinného.
Otázkou zámeny účastníkov konania v prípade výmazu pôvodného účastníka konania
z obchodného registra sa najvyšší súd zaoberal tiež v rozhodnutí R 65/1996. Konštatoval
v ňom, že v prípadoch, kedy účastník konania zanikol výmazom z obchodného registra pred
začatím konania, neprichádza do úvahy zámena účastníkov alebo pristúpenie do konania
podľa § 92 O.s.p., pretože takýto postup je možný len za predpokladu, že účastník, ku
ktorému alebo na miesto ktorého mal vstúpiť niekto iný, mal spôsobilosť byť účastníkom
konania v čase jeho začatia. Z citovaného rozhodnutia je zrejmé, že najvyšší súd síce odmietol
zámenu účastníka konania, ktorý zanikol výmazom z obchodného registra pred začatím
konania, ale zároveň priamo potvrdil takýto procesný postup v prípade, že k zániku účastníka
výmazom z obchodného registra došlo až po začatí konania. Ďalej dovolateľ namietal tiež
nepreskúmateľnosť odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia, keďže odvolací súd podľa jeho
názoru neodpovedal na podstatné a právne významné dôvody odvolania, ale sa obmedzil len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Účastníci konania sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený právnickou osobou
založenou na výkon advokácie (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie je prípustné, pretože podľa § 236
ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu,
len pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/]
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak za a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Dovolateľom napadnuté uznesenie nevykazuje znaky uvedené v § 239
ods. 1 a 2 O.s.p. a preto nemožno vyvodiť prípustnosť dovolania z týchto ustanovení.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť skúmať, či dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závažných procesných
vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia (§ 242 ods. 1 O.s.p.), ktoré zistenie
by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na spôsob jeho rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd na skúmanie prípustnosti dovolania len podľa § 239
ods. 1 a 2 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p.
(t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie
konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníkovi
pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne
obsadeným). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k takejto procesnej vade
skutočne došlo.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania podľa § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada podľa § 237
písm. f/ O.s.p., t.j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu
priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníkov občianskeho súdneho
konania. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojim procesným
postupom v rozpore so zákonom, spravidla účastníkovi konania odnímajú možnosť konať
pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré Občiansky súdny
poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore.
Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, preto
je vždy nevyhnutné takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva
na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).
Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci
uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom
predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Preskúmaním veci dospel dovolací súd k záveru, že konanie a rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou majúcou za následok odňatie možnosti konať pred
súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis
neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Podľa § 92 ods. 2 O.s.p. ak po začatí
konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod
práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto
práva alebo povinností prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto
doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo
na koho prešli. Podľa ods. 3 citovaného §-u súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí
konania nastala právna skutočnosť uvádzaná v odseku 2, a ak s tým súhlasí
ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho
miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú
zachované.
Podľa § 238 ods. 1 prechodných a záverečných ustanovení zákona č. 233/1995 Z.z.
o exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) účinných od 1. septembra 2005,
konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta
2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Podľa ods. 2 citovaného §-u ustanovenia § 34
ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4,
§ 145 ods. 1, sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.
Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku do účinnosti novely vykonanej
zák. č. 341/2005 Zb. t.j. do 31. augusta 2005, proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí
označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako
oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo
právo z exekučného titulu (§ 41). Podľa ods. 4 citovaného §-u prechod povinnosti alebo práva
možno preukázať len listinou vydanou alebo overenou oprávneným orgánom, ak nevyplýva
priamo z právneho predpisu. Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku od účinnosti novely
vykonanej zákonom č. 341/2005 Zb., proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako
povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený,
možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo
z exekučného titulu podľa § 41. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza
k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci
konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi.
Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo
povinností. Návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor povinný súdu doručiť
v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. Súd rozhodne do 60 dní
od doručenia návrhu uznesením. Rozhodnutie sa doručí exekútorovi, oprávnenému
a povinnému, ktorí sú označení v exekučnom titule, a tomu účastníkovi, na ktorého právo
alebo povinnosť prešla. Podľa ods. 4 citovaného §-u, ak k prevodu alebo prechodu práv alebo
povinností z exekučného titulu dôjde po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, pokračuje
exekútor vo vykonávaní exekúcie na základe pôvodného poverenia, ku ktorému priloží
originál alebo osvedčenú fotokópiu listiny preukazujúcej prevod alebo prechod práv
a povinností.
Podľa § 103 O.s.p. súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť
mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva.
Podľa § 20a ods. 2 O.s.p. právnická osoba zapísaná v obchodnom registri zaniká dňom
výmazu z tohto registra.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu
súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Z dovolania vyplýva, že súdy zúčastnené na rozhodovaní mali dovolateľovi odňať
možnosť konať pred súdom tým, že nepovolili zmenu účastníka konania na strane
oprávneného a exekúciu ako neprípustnú zastavil napriek tomu, že dovolateľ a jeho právny
predchodca splnili všetky zákonné predpoklady pre vstup dovolateľa do konania na strane
oprávneného.
S uvedeným názorom dovolateľa sa dovolací súd nestotožnil.
Dovolací súd uvádza, že prvostupňový ako i odvolací súd na zistený skutkový stav
správne aplikovali ustanovenie § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. Exekučné konanie v predmetnej veci
sa začalo v roku 1999 a podľa prechodného ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného poriadku
konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta
2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Ustanovenie § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31. augusta 2005 otázku procesného nástupníctva v exekučnom konaní
riešilo len čiastočne. Ustanovovalo, že exekúciu možno vykonať aj proti inému, než tomu,
kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného, než toho,
kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, ak sa preukázalo, že na takú osobu prešla
povinnosť alebo právo z exekučného titulu. Prevod alebo prechod práv alebo povinností
pokiaľ nevyplýval priamo z právneho predpisu, bolo potrebné preukázať listinou vydanou
alebo overenou oprávneným orgánom. Citované ustanovenie však neupravovalo konkrétny
postup účastníkov exekučného konania, súdneho exekútora a exekučného súdu pre prípad,
že k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností z exekučného titulu po začatí exekučného
konania aj došlo. Z ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p. vyplýva, že na exekučné konanie
sa použijú ustanovenia v prvej až piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ak Exekučný
poriadok neustanovuje inak. V praxi to znamená, že pokiaľ Exekučný poriadok určitú procesnú situáciu nerieši, tak sa na jej riešenie použijú príslušné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku. V danom prípade to znamenalo potrebu aplikovať ustanovenia § 92
ods. 2 a 3 O.s.p. o zmene účastníka konania. S účinnosťou od 1. septembra 2005 bolo
zavedené nové znenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, ktorým sa účastníkom exekučného
konania uložila oznamovacia povinnosť ohľadom existencie právnych skutočností
zakladajúcich prevod alebo prechod práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu
a exekútorovi povinnosť na základe takéhoto oznámenia podať na súd návrh na pripustenie
zmeny účastníctva. V zmysle prechodných ustanovení § 238 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku
však toto ustanovenie nie je možné aplikovať na exekučné konania začaté pred 1. septembrom
2005, čo je aj posudzovaný exekučný prípad.
Dovolateľ správnosť svojho výkladu ustanovenia § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31. augusta 2005 odôvodňuje okrem iného i ustálenou praxou súdnych
exekútorov v tom čase, t.j. zrejme do nadobudnutia účinnosti novely Exekučného poriadku,
uskutočnenej zák. č. 341/2005 Z.z. Tvrdí pritom, že na zmenu oprávneného alebo povinného
stačilo oznámiť súdnemu exekútorovi, že došlo k prevodu alebo prechodu práv alebo
povinností z exekučného titulu na inú osobu a predložiť listinu, ktorá túto skutočnosť
preukazovala. Okolnosti prejednávanej veci však priamo potvrdzujú problematickosť
takéhoto výkladu zákonných ustanovení. Tvrdený prevod alebo prechod práv z exekučného
titulu sa môže stať predmetom sporu tak, ako tomu bolo aj v danom prípade, keď exekútor
pokračoval v konaní s pôvodným oprávneným, pretože usúdil, že zmluva o postúpení
pohľadávok a ani jej neoverená príloha neobsahovali dostatočnú špecifikáciu postupovanej
pohľadávky. Túto otázku však exekútor nebol oprávnený sám riešiť. Len súd môže posúdiť,
či okolnosti uvádzané v oznámení, sú spôsobilé privodiť prevod alebo prechod práv alebo
povinností z exekučného titulu a či predložené listiny sukcesiu do práv a povinnosti
oprávneného alebo povinného aj preukazujú. Správnosť záverov exekučného súdu, ako súdu
rozhodujúceho v prvom stupni, môže byť následne preskúmavaná v rámci odvolacieho
konania (keďže nejde o uznesenia podľa osobitného zákona – Exekučného poriadku; viď
§ 202 ods. 2 O.s.p. a judikát R 6/2003) a za istých okolností aj konania dovolacieho. Je však
neakceptovateľné, aby bol súd viazaný tým, ako otázku procesného nástupníctva
v exekučnom konaní posúdil súdny exekútor. Pokiaľ teda aj prax účastníkov exekučného
konania a súdnych exekútorov pred nadobudnutím účinnosti zák. č. 341/2005 Z.z. bola taká,
ako uvádza dovolateľ, nebola správna a ani v súlade so zákonom a už vôbec nie záväzná pre súd rozhodujúci o návrhu na zmenu účastníka konania, keďže aj v exekučnom konaní platí,
že právne záväzný výklad zákona podáva výlučne súd.
Dovolateľ ďalej namietal, že aj keby bol správny názor, podľa ktorého je na zmenu
účastníka konania potrebné osobitné rozhodnutie exekučného súdu, súdy zúčastnené
na rozhodovaní neprípustne skúmali trvanie podmienok konania u pôvodného oprávneného
po tom, čo im bola oznámená a preukázaná hmotnoprávna sukcesia do práva pôvodného
oprávneného a doručený návrh na zmenu oprávneného spolu so súhlasom nového
oprávneného so vstupom do konania. Odvolával sa pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 1 Obdo V 45/2007, ktorý skutkovo a právne v obdobnej
veci konštatoval existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu v tom, že súd
nepripustil zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa z dôvodu výmazu pôvodného
navrhovateľa z obchodného registra pred rozhodnutím súdu o zmene účastníka konania.
Podľa jeho názoru najvyšší súd s týmto rozhodnutím potvrdil názor o prípustnosti zmeny
účastníka konania potom, čo pôvodný účastník zanikol, avšak návrh na zmenu bol podaný
ešte pred zánikom účastníka. K tomuto dovolací súd uvádza, že medzi predmetným prípadom
a prípadom, ktorý riešil najvyšší súd v konaní pod sp. zn. 1 Obdo V 45/2007 je jeden
podstatný rozdiel, ktorý spočíva v tom, že v predmetnej veci návrh na zmenu účastníka
konania nepodal doterajší účastník konania, ale osoba, ktorá o sebe tvrdí, že na ňu prešlo
právo z exekučného titulu. Podľa § 92 ods. 2 O.s.p. je aj taká osoba oprávnená navrhnúť
zmenu účastníka, pričom v návrhu je inkorponovaný aj jej súhlas so vstupom do konania
na strane oprávneného. Súhlas povinného sa nevyžaduje bez ohľadu na to, či sa navrhuje
zmena oprávneného alebo povinného. Preto súd ani nezisťuje stanovisko tejto osoby
k navrhovanej zmene účastníka. Iná je však situácia v prípade oprávneného ako osoby, ktorá
svojim návrhom na vykonanie exekúcie iniciovala začatie exekučného konania. V súlade
s dispozičnou zásadou, ktorá ovláda aj exekučné konanie platí, že oprávnený musí
s navrhovanou zmenou účastníka súhlasiť. Nie je mysliteľné, aby súd pripustil zmenu
oprávneného účastníka konania bez jeho vedomia alebo dokonca proti jeho vôli. Preto
je potrebné, aby v prípade, keď zmenu navrhuje osoba, ktorá mala vstúpiť na miesto
oprávneného, si súd vyžiadal stanovisko oprávneného, teda toho, kto má z konania vystúpiť.
V prejednávanej veci takéto stanovisko nebolo možné zabezpečiť vzhľadom k tomu,
že pôvodne oprávnený zanikol bez právneho nástupcu. V prípade, ktorý najvyšší súd
prejednával pod sp. zn. 1 Obdo V 45/2007 podal návrh na zmenu navrhovateľa sám
navrhovateľ skôr, ako bol vymazaný z obchodného registra. Prejavil tým vôľu vystúpiť z konania a ďalej nebyť účastníkom konania. Preto dovolací súd mohol konštatovať:
,,ak miesto doterajšieho navrhovateľa sa uvoľnilo pred skončením konania, dôvodne
na jeho miesto môže vstúpiť dovolateľ, ktorý túto vôľu prejavil ešte v čase, keď navrhovateľ
existoval.“
V predmetnej veci v čase, keď pôvodne oprávnený ešte existoval, tento sám nepodal
návrh na zmenu oprávneného, ktorý by spĺňal kritéria podľa § 92 ods. 2 a 3 O.s.p.
a ako vyplýva z vyššie uvedeného výkladu, oznámenie spoločnosti I. z 15. marca 2006,
adresované súdnemu exekútorovi, nebolo spôsobilé privodiť zmenu účastníka exekučného
konania na strane oprávneného. Kvalifikovaný návrh na zmenu oprávneného bol súdu
doručený až v čase, keď pôvodne oprávnený už neexistoval. Preto ak prvostupňový súd takýto
návrh zamietol a exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ako neprípustnú
zastavil a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, neodňali súdy svojim postupom účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom ani právo na spravodlivý súdny proces a prístup k súdu.
Dovolací súd sa nestotožnil ani s námietkami dovolateľa o údajnej nepreskúmateľnosti
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd podľa jeho názoru neodpovedal
na podstatné a právne významné dôvody odvolania, ale sa obmedzil len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s vyššie citovaným ustanovením
§ 219 ods. 2 O.s.p., keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého
stupňa doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie
dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany odvolateľa, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť
vyhovené jeho návrhu na zmenu oprávneného a exekúcia bola ako neprípustná zastavená.
Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného dovolateľa neuspokojila, neznamená,
že odôvodnenie nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Za odňatím možnosti konať pred súdom nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek dovolateľa.
Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 78/05 potvrdil,
že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá dať odpoveď na každú
námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť
a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové
a právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože odôvodnenie odvolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa požiadavky zákona
na odôvodnenie rozhodnutia.
Keďže ustanovenie § 237, § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. dovolanie proti uzneseniu Krajského
súdu Košice zo dňa 29. marca 2012 sp. zn. 4 CoE 22/2012 nepripúšťajú, bolo potrebné tento
opravný prostriedok odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b
ods. 5 O.s.p.
V dovolacom konaní vzniklo povinnej právo na náhradu trov dovolacieho konania
proti dovolateľovi, ktorý úspešný nebol (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože
v dovolacom konaní návrh na ich priznanie nepodala (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2013
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová