7 Cdo 133/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom v B., zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   N.,   so   sídlom   v   B.,   v mene a na účet ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. J. N., proti povinnej J. O., bývajúcej v P., pre vymoženie

1 451,67 € s   príslušenstvom,   vedenej   na   Okresnom   súde   Partizánske   pod   sp. zn.  

4   Er   439/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne  

z 26. apríla 2012 sp. zn. 19 CoE 477/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala dňa 12. júla 2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie

exekúcie pre vymoženie sumy 1 451,67 € s príslušenstvom na základe exekučného titulu –

rozhodcovského rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným

pri R., zo 6. augusta 2010 sp. zn. N., ktorým bola žalovanej J. O. uložená povinnosť zaplatiť

žalobkyni   B. sumu 1 451,67 € s príslušenstvom. Následne súdny exekútor Mgr. D. Č.

požiadal (žiadosťou z 13. júla 2011) Okresný súd Partizánske   o   vydanie   poverenia   na

vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti, ďalej len „Exekučný poriadok“).

Okresný súd Partizánske uznesením z 20. júla 2011 č.k. 4 Er 439/2011-12 žiadosť

súdneho exekútora Mgr. D. Č. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. Ex X. zo

dňa 13. júla 2011, doručenú súdu 19. júla 2011, zamietol. V odôvodnení uviedol, že exekučný

titul (rozhodcovský rozsudok) bol vydaný na podklade zmluvy o úvere uzavretej medzi

právnym predchodcom oprávnenej (P.) a povinnou vo forme formulára, ktorého súčasťou sú

Všeobecné obchodné podmienky. Tieto povinná nemohla ovplyvniť a právny predchodca oprávnenej ich používal pri uzatváraní zmlúv s neurčitým počtom dlžníkov. Preto ju treba

posudzovať ako typovú spotrebiteľskú zmluvu (§ 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch) a povinnej v právnom vzťahu s oprávnenou   priznať postavenie

spotrebiteľa a tomu zodpovedajúcu právnu ochranu. Na vec treba aplikovať Smernicu Rady

č. 93/13/EHS   z   5. apríla 1993   o   nekalých   podmienkach v   spotrebiteľských zmluvách

(ďalej len „smernica“). Nekalou podmienkou   v   spotrebiteľských zmluvách je podľa

slovenského prekladu smernice aj neposkytnutie   spotrebiteľovi práva alebo bránenie mu

v uplatňovaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek opravný prostriedok, najmä vyžadovať od

spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou.

Rozhodcovská doložka, na podklade ktorej bol vydaný exekučný titul neumožňuje, aby

spotrebiteľ riešil spory vyvolané zmluvou iným spôsobom ako arbitrážou. Všeobecný súd

nemôže prejednať veci, ak sa podľa zmluvy účastníkov majú prejednať v rozhodcovskom

konaní (§ 106 O.s.p.). Dojednaná rozhodcovská doložka má charakter tzv. výhradnej

rozhodcovskej doložky. Dlžník – spotrebiteľ ale musí mať vždy právo podať žalobu na súde,

ktoré právo bolo všeobecnými obchodnými podmienkami ako súčasťou zmluvy, obmedzené.

Dojednanú rozhodcovskú doložku obmedzujúcu právo dlžníka na výber právnych

prostriedkov ochrany svojich práv považoval súd s   poukazom na písmeno q/ Prílohy

smernice za nekalú podmienku v neprospech spotrebiteľa a ipso facto za neplatnú. Uviedol,

že obmedzenie práva spotrebiteľa obrátiť sa na súd, miestne príslušný podľa jeho bydliska,

považuje za nekalú podmienku aj judikatúra Európskeho súdneho dvora (Oceáno Grupo

Editorial SA v. Roció Murciano Quintero, C-240/98, Salvat Editores SA v. José M. Sánchez

Alcón Prades, C-241/98). V exekučnom konaní musí súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, hneď po

oboznámení sa s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými pre tento účel, preskúmať

ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve   uzavretej medzi

spotrebiteľom   a   podnikateľom   v   rozsahu,   v   akom   podľa   vnútroštátnych procesných

pravidiel   môže   takéto   posúdenie   vykonať   v   rámci   obdobných   právnych prostriedkov

vnútroštátnej povahy. Preto prináleží vnútroštátnemu súdu oprávnenie vyvodiť všetky

dôsledky s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol takou doložkou viazaný (rozsudok

zo 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira,

C-40/08). Povinná nemala účinné prostriedky obrany v spore s oprávnenou, nemohla si

vybrať, či spor s oprávnenou bude posudzovať príslušný všeobecný súd alebo arbitrážny

orgán a musela sa podrobiť pri výbere formy riešenia sporu výlučne vôli oprávnenej, čo je v hrubom rozpore so zásadami ochrany spotrebiteľa, ktoré sú garantované európskym

právom. Súd má možnosť a súčasne povinnosť zabezpečiť ochranu spotrebiteľa tým, že

zabráni, aby spotrebiteľ bol viazaný nekalou podmienkou a aby bol vystavený exekúcii. Ak

súd zistí rozpor návrhu na vykonanie exekúcie, žiadosti o udelenie poverenia   alebo

exekučného titulu so zákonom, nemôže vydať poverenie na vykonanie exekúcie. Preto ani

v danej veci nevyhovel žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 26. apríla 2012 sp. zn.

19 CoE 477/2011 uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Stotožnil sa aj s jeho odôvodnením, na ktoré v celom rozsahu poukázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie uviedol, že prvostupňový súd dôsledne, v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keď na rozdiel  

od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon

o   rozhodcovskom konaní (§ 45) priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať

rozhodcovský   rozsudok   aj   z   hľadiska   hmotného   práva.   V   ustanovení § 45 zákona

o   rozhodcovskom konaní je riešená možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti

rozhodcovského rozsudku, lebo umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekúciu napriek

právoplatnému   rozhodcovskému   rozsudku,   ak   má   nedostatky   uvedené   v   § 40 ods. 1  

písm. a/, b/   tohto zákona alebo ak zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,

ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené

ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice a   umožňuje   zastaviť   exekúciu   aj   pokiaľ   ide   o   plnenie   z   neprijateľných   zmluvných

podmienok. Poukázal na to, že predmetná zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania,

na základe ktorej rozhodcovský súd priznal oprávnenej plnenie voči povinnej, je typizovanou

spotrebiteľskou zmluvou. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž skutočnosť, že sú

pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednanie obsahu zmluvy

alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávnenou túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy

boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinná

nemohla ovplyvniť, pretože boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Preto

treba aj na danú vec aplikovať akékoľvek ustanovenia obsiahnuté či už v Občianskom

zákonníku, zákone o ochrane spotrebiteľa alebo v iných právnych predpisoch, ktorých účelom

je ochrana práv spotrebiteľa. Súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že

zmluvné podmienky (obchodné podmienky pre úver), ktoré sú súčasťou zmluvy, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, ktoré uviedol prvostupňový súd, javí ako absolútne nevyvážená, a preto nekalá.

Zatiaľ čo oprávnená (ako veriteľ) má viaceré výhody, v porovnaní so situáciou, keby bola vec

prejednaná riadnymi súdmi, oprávnená ani v odvolaní neuvádza, aké výhody má pre

spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade

s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie č. 98/257/EHS z 30. marca 1998

o   zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských

sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad,

dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov,

pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V postupe okresného

súdu odvolací súd nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   ani neprípustné

nahrádzanie procesnej pasivity povinnej.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie,   alternatívne,   zrušil   spolu   s   rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa   a   vec   vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Podané dovolanie odôvodnila v zmysle § 237 O.s.p.

tým, že d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a v zmysle § 241 ods. 2

tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou

konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa názoru dovolateľky súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo rozhodcovským rozsudkom a je neprijateľné, aby súd

poprel právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, lebo sa nepodal návrh  

na   začatie   konania   o   jeho   zrušení,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný   (§   40   zákona

o rozhodcovskom konaní). Exekučný súd nebol oprávnený skúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie ani zmluvu, na základe ktorej bol

vydaný, lebo doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmavať, má pre

účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35

zákona o rozhodcovskom konaní). Ak tak exekučný súd urobil, postupoval v rozpore s § 159

ods. 3 O.s.p. Namietala, že postupom súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Odňatie možnosti konať

pred súdom odôvodnila tým, že jej nebolo umožnené riadne a zákonným spôsobom uplatniť

priznané právo z rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní a že prvostupňový aj

odvolací súd nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia. Nesúhlasila s názorom exekučného

súdu, že v exekučnom konaní je exekučný súd oprávnený ex offo skúmať meritórny súlad

rozhodcovského rozsudku s hmotnoprávnou úpravou a teda, že z úradnej povinnosti je

oprávnený   rozhodovať   o   neprijateľnosti   rozhodcovskej   doložky.   Podľa   oprávnenej

exekučnému súdu to neumožňuje žiadne zákonné ustanovenie. Pri skúmaní dôvodov

zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku sa exekučný súd musí obmedziť len na také dôvody, ktoré majú povahu

skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadiska jeho

súladu so všeobecne záväznými predpismi. Exekučný súd nie je totiž vecne príslušný vo veci

konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku

(zákon mu neumožňuje vykonávať dokazovanie vo veci samej, zrušiť alebo zmeniť výrok

rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej). Rovnako ani ustanovenie § 45 zákona

o   rozhodcovskom   konaní   neumožňuje   exekučnému   súdu   skúmať   vecnú   správnosť

rozhodcovského rozsudku, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu. Tejto zásade

zodpovedá aj vymedzenie dôvodov pre zastavenie exekúcie, vrátane dôvodu uvedeného pod

písm. c/ ustanovenia § 45 ods. 1 citovaného zákona (toto ustanovenie odkazuje nie  

na konkrétny obsah plnenia, ale na jeho povahu). Namietala, že v dôsledku nedostatočného

odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nemala možnosť podať kvalifikované odvolanie a že odvolací súd sa nevysporiadal ani s uvedenými odvolacími dôvodmi. Tiež namietala, že

súdy nižších stupňov nesprávne považovali zmluvu o úvere za spotrebiteľskú zmluvu   a   na daný zmluvný vzťah aplikovali ustanovenia na ochranu spotrebiteľa obsiahnuté

v Občianskom zákonníku ako aj záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle

ustanovenia   §   53   ods. 4   písm. r/   Občianskeho   zákonníka   (toto   v   čase   dojednania

rozhodcovskej doložky nebolo účinné).

Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle  

§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.  

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa

§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo  

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.  

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka namietala vadu podľa § 237 písm. d/ O.s.p. tvrdiac, že exekučný súd

skúmaním materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku opätovne vec prejednal, ďalej

existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p. tvrdiac, že nebol podaný návrh na zrušenie

rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný a napokon aj vadu konania

spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu

v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci zákonné

podmienky na to neboli splnené a v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka   rozsúdenej   veci   (rei   iudicatae)   svojou   podstatou   patrí   k   procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého

skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide  

o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie žalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.).

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom v B.,

proti povinnej J. O., bývajúcej v P., pre   vymoženie 1 451,67 € s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn. 4 Er 439/2011, na základe rozhodcovského

rozsudku vydaného STÁLYM ROZHODCOVSKÝM SÚDOM zriadeným pri R. zo  

6. augusta 2010 sp. zn. N., nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým

predmetom konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov konania. Prekážku rozsúdenej

veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný

v rozhodcovskom konaní, a   to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný

vo forme   rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského

konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu

sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa

možno domáhať vykonaním exekúcie.

Oprávnená preto nedôvodne namieta, že súdy nižších stupňov zaťažili konanie vadou

uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

Podľa názoru oprávnenej je konanie postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. e/ O.s.p.,

ktorej sa podľa obsahu dovolania mali dopustiť tým, že nebol podaný návrh na zrušenie

rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona bol potrebný.

Podľa dovolacieho súdu k takejto vade v posudzovanej veci nedošlo.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie

prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je

treba konanie zastaviť.

Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej

doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového –

hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu  

na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú

oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Oprávnená v dovolaní tiež namietala, že súdy jej v konaní odňali možnosť konať pred

súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi konania odňatá

možnosť konať pred súdom.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

konať pred ním a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súdna prax

je jednotná v tom, že za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba považovať aj

rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené podmienky. Výsledkom

takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie, čím sa oprávnenému v exekučnom konaní

odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (pozri uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010, sp. zn. 3 Cdo 209/2008). Dovolací súd preto

skúmal, či v preskúmavanej veci nejde o túto vadu konania. Dospel k záveru, že konanie

súdov nie je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

V rámci prieskumu rozhodnutí súdov z hľadiska uvedenej vady bolo kľúčové

zodpovedanie   na   otázku,   či   exekučný   súd,   ktorý   koná   o   návrhu   na   nútený   výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť

platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľné podľa § 26 zákona  

č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa

nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní  

od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak

ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn.  

3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal stanovisko, že pokiaľ

oprávnený   v   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   označí   za   exekučný   titul   rozsudok

rozhodcovského   súdu,   je   exekučný   súd   oprávnený   a   zároveň   povinný   skúmať,   či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal

pritom z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný

titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo

vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej

(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj

materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti, zrozumiteľnosti

a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti,

ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či

oprávneným označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto

skutočnosť napokon nepopiera ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia je v tom, že ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné,

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti (záväznosti) a   na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medziiným v tom, že jeho

právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom

právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi

zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak

teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy

a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,

zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť,

nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,

či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc

rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť, absolútna neplatnosť

právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Uvedené možno podľa dovolacieho súdu zhrnúť tak, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok

skutkových a právnych poznatkov, je v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený

už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami

bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená

na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisoch pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou

doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného

predpisu exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska jej platnosti.

V preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup

exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia, exekučný súd si ani

neosvojoval postavenie odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní

dovolateľka. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje

oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej

prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii

rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom

a právnom stave (z rozhodcovského rozsudku 6. augusta 2010 sp. zn. N., vydaného   Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným pri R., je okrem iného zrejmé, že rozhodcovský súd založil

svoju právomoc na ustanovení bodu 9.2 Obchodných podmienok pre úver, na zmluve o úvere

zo 16. júna 2006 a na Obchodných podmienkach pre úver – verzia 2/2005). Otázku

prijateľnosti   rozhodcovskej doložky skúmal v súlade so smernicou len z hľadísk, ktoré smernica v čl. 3 bod 1 a 2 (individuálne dojednanie podmienky) a v čl. 3 ods. 3 bod 1 písm. q/

(vyžadovanie prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne pripúšťa. Jeho

skutkové závery, ktoré   v   súvislosti   s   platnosťou   rozhodcovskej   doložky   urobil,   majú

povahu   zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver

exekučného súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je

neplatná, nie je v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom smernice a ani v zjavnom rozpore

s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že oprávnená mylne v dovolaní tvrdí, že

exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom, keďže ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka nebolo v čase dojednania rozhodcovskej doložky účinné. Citované

zákonné ustanovenie totiž podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách. Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej

zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk, než v tomto ustanovení výslovne

uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so smernicou tak, ako tomu bolo v danom

prípade.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že

exekučný titul vo forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore  

so zákonom, dospel k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Pokiaľ súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné

predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za následok odňatie možnosti

oprávnenej konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – A, s. 12, § 29, Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).  

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,  

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. US 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, ktoré oprávnenou predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi,

citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil.

Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie argumenty a tiež

vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie

dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo

nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď

neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre

zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.,  

za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

Možno   zhrnúť,   že   z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu   skutkové   a   právne   závery   odvolacieho   súdu   nie   sú   v   danom   prípade   zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd  

a   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t.j. že ich konanie je

postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich

rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/

O.s.p.), sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania

nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,

nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť

prípadne vecnú nesprávnosť rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania

z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že jej žiadne trovy tohto konania nevznikli.  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. októbra 2012

  JUDr. Ladislav Górász, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová