7Cdo/130/2017

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ A. R., bytom C. XXX, XXX XX R. H. H. a 2/ E. R., bytom C. XXX, XXX XX R. H. H., oboch zastúpených obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., so sídlom Heydukova 12, 811 08 Bratislava, IČO: 47 234 318, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Jakub Mandelík, proti žalovaným: 1/ C. C., bytom C. XXX, XXX XX R. H. H. a 2/ KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Legal Cases s.r.o., so sídlom Alžbetínske námestie 328, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 36 720 097, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Ingrid Gyökeresová, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 6 C 5/2014, o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 24. februára 2016 sp. zn. 24 Co 128/2015, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná 2/ je povinná zaplatiť náhradu trov dovolacieho konania žalobcom 1/ a 2/ vo výške určenej súdom prvej inštancie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Piešťany (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 5. novembra 2014 č. k. 6 C 5/2014-155 určil, že nárok žalobcov 1/ a 2/ proti žalovaným 1/ a 2/ na náhradu nemajetkovej ujmy je čo do základu dôvodný. V odôvodnení uviedol, že mal za preukázané, že dcéra žalobcov 1/ a 2/ podľahla zraneniam, ktoré utrpela pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný 1/, ktorý mal v čase predmetnej nehody uzavretú poistnú zmluvu so žalovanou 2/, predmetom ktorej bolo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla; poistný vzťah tak v čase dopravnej nehody trval. Podľa súdu prvej inštancie pasívna legitimácia žalovanej 2/, ktorá bola v čase dopravnej nehody poisťovateľkou zodpovedného subjektu, t.j. žalovaného 1/, vyplýva z § 15 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 381/2001 Z.z.“), v zmysle ktorého sipoškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi alebo voči obom súčasne. Súd prvej inštancie má za to, že pojem škoda použitý v zákone č. 381/2001 Z.z. je nutné vykladať extenzívne tak, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Má za to, že v rámci náhrady škody sa odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, ako poškodeným, za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 Občianskeho zákonníka spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia vinníka dopravnej nehody, a to žalovaného 1/, za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej 2/ rozsudkom z 24. februára 2016 sp. zn. 24 Co 128/2015 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti - proti žalovanej 2/ podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že má za to, že s použitím eurokonformného výkladu (Smernica EP a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009) pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ v ust. § 4 ods. 1, 2, 4 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. Podľa odvolacieho súdu predmetná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia ako súčasť škody na zdraví. K námietkam žalovanej 2/ o neprípustnosti eurokonformného výkladu si je odvolací súd vedomý, že smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia nemá priamu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované. Odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd oprávnene použil eurokonformný výklad § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., pretože jeho znenie nie je dostatočne určité a s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ, je potrebné obsah pojmu škody na zdraví rozšíriť aj na nemajetkovú ujmu upravenú v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko stratou blízkej osoby vzniká pozostalým trvalá ujma, ktorá sa prejaví na následnej kvalite života pozostalých, pričom sa môže v jednotlivých prípadoch prejaviť aj na psychickom zdraví. Prvoinštančnému súdu podľa odvolacieho súdu nič nebránilo v použití eurokonformného výkladu právnej normy, o čom svedčí aj judikatúra Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ dovolanie a žiadala napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť. Namietala, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., nakoľko sa jej postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa žalovanej 2/ uvedená všeobecná konštatácia odvolacieho súdu o prednosti noriem komunitárneho práva pred vnútroštátnym právom zásadne nerieši prejednávanú vec a preto ani nie je dostatočným a presvedčivým zdôvodnením záveru odvolacieho súdu o možnosti uplatniť priamy účinok smerníc EÚ vo vzťahu jednotlivca voči jednotlivcovi, nakoľko samotné primárne právo EÚ vrátane ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ takýto účinok smerníc voči jednotlivcom členských štátov EÚ nezaložilo. Namieta, že odvolací súd právne nezdôvodnil legitimitu ním uplatneného „všeobecného princípu prednosti práva ES pred národným poriadkom“, rozhodnutie preto považuje žalovaná 2/ za nepreskúmateľné a arbitrárne. Poukazuje tiež na to, že odvolací súd neuviedol dostatočne jasne, z akého dôvodu sa odchýlil od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 168/2009, ktoré potvrdilo nemožnosť podriadenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pod škodu podľa zákona č. 381/2001 Z.z.

4. Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení k podanému dovolaniu žiadajú dovolanie ako nedôvodné odmietnuť.

5. V danom prípade bolo dovolanie podané 17. mája 2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané včas žalovanou 2/, ktorá je v dovolacom konaní zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či je dovolanie procesne prípustné.

7. Vychádzajúc z ustanovení § 470 ods. 1, 2 CSP, s prihliadnutím na základné princípy obsiahnuté v čl. 2 ods. 1, 2 a čl. 3 ods. 1 CSP, najvyšší súd posudzoval podmienky prípustnosti dovolaní podľa právneho stavu účinného ku dňu ich podania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

8. V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).

9. Z obsahu dovolania žalovanej 2/ je zrejmé, že smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorou bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku žalobcov 1/ a 2/ proti žalovaným 1/ a 2/ na náhradu nemajetkovej ujmy.

10. V súvislosti s napadnutým potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu treba uviesť, že nejde o rozsudok, ktorý by mal znaky uvedené v ustanoveniach § 238 ods. 2 a 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania žalovanej 2/ preto z ustanovení § 238 O.s.p. nemožno vyvodiť.

11. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladalo dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p., dovolací súd sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Takúto vadu konania ale dovolací súd nezistil.

12. Žalovaná 2/ namieta nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj ústavný súd (pozri rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Dovolací súd v súvislosti s uvedenou námietkou poukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016 a ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku.Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.

13. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie žalovanej 2/, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom priečiacim sa zákonu. V tomto pri´pade totizˇ ako su´d prvej insˇtancie, tak i odvolaci´ su´d sa v odo^vodneniach svojich rozsudkov venovali proble´mu priamej aplikovatelˇnosti (resp. presnejsˇie nedostatku priamej za´va¨znosti) smerni´c, zˇiaden z nich vsˇak svoje rozhodnutie vyhovuju´ce zˇalobe nezalozˇil na priamej aplika´cii smernice, ale na eurokonformnom vy´klade vnu´trosˇta´tnej pra´vnej u ´pravy povinne´ho zmluvne´ho poistenia zodpovednosti za sˇkodu spo^sobenu´ preva´dzkou motorovy ´ch vozidiel a za´vere, zˇe taky´to vy´klad je mozˇny´ a tiezˇ namieste. Za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

14. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. sa v takomto prípade mohol obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Táto forma skráteného rozhodnutia spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu práva na spravodlivé súdne konanie vzhľadom na to, že súd prvej inštancie zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie. Odvolací súd sa však napriek možnosti vydania skráteného rozhodnutia vyjadril aj k odvolacím námietkam a zaoberal sa eurokonformným výkladom vnútroštátnej právnej úpravy povinného zmluvne´ho poistenia zodpovednosti za sˇkodu spo^sobenu´ preva´dzkou motorovy´ch vozidiel, čím zdôvodnil svoj právny záver o pasívnej legitimácii žalovanej 2/. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu má odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (teraz § 236 CSP) a žalovaná 2/ neopodstatnene namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím prvoinštančného súdu, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom prípade odvolací súd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

15. Vychádzajúc z obsahu dovolania prevažná časť dovolania sa týka nesprávneho právneho posúdenia otázky jej pasívnej vecnej legitimácie odvolacím súdom a nesprávnou priamou aplika´ciou smernice Euro ´pskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže v danom prípade žalovaná 2/ uplatnila tento dovolací dôvod v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, najvyšší súd nemohol podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov ohľadne vyššie spomenutej otázky.

16. So zreteľom na to, že prípustnosť dovolania žalovanej 2/ smerujúceho proti potvrdzujúcemu výroku napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva z ustanovení § 238 O.s.p. a vady konania podľa §237 ods. 1 O.s.p v dovolacom konaní nevyšli najavo, najvyšší súd odmietol dovolanie žalovanej 2/ ako procesne neprípustné v zmysle § 447 písm. c/ CSP.

17. Žalobcom 1/ a 2/ vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalovanej 2/, ktorá v dovolacom konaní nemala úspech (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.