Najvyšší súd

7 Cdo 13/2012

Slovenskej republiky  

znak

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Deáka a členov senátu JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v právnej veci navrhovateľky Ing. P. T. bývajúcej v B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r.o., so sídlom v Bratislave, Zámocká 5, v mene a na účet ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák, proti odporkyni SPOLOČNOSTI 7 PLUS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Panónska cesta 9, zastúpenej JUDr. Rudolfom Adamčíkom, advokátom v Bratislave, Liptovská 2/A,   o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 7 C 315/2007, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 7. júna 2011 sp. zn. 5 Co 268/2009, takto

r o z h o d o l:

Dovolanie z a m i e t a.

Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania   155, 20 € na účet Advokátskej kancelárie Mandzák a spol., s. r. o. vedený v UniCredit Bank Slovakia, a. s. Bratislava, č. ú. 1311701001/1111 do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo 7. mája 2009 č. k. 7 C 315/2007 – 142 návrh na ochranu osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy ( 165 969, 65 € ) zamietol a navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania vo výške 7 439, 49 € na účet právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.   Dospel k záveru, že výrokmi   uvedenými v článku uverejnenom v denníku Plus JEDEN DEŇ dňa 27. augusta 2007 ( ročník 2, číslo 198 ) s titulkom „Na snem bez podprsenky“ a s podtitulkom „T. dcéra, ktorá randí so šéfom Sociálnej poisťovne, na bontón kašle“ a s titulkom na prvej strane „T. dcéra sa nekašle : Pikantné, na snem prišla bez podprsenky“, ako aj zverejnením fotografií na strane 2. a na úvodnej strane prislúchajúcich k článku nebolo porušené právo na ochranu osobnosti navrhovateľky v zmysle citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka. Uviedol, že je treba robiť rozdiel medzi kritikou a neoprávneným zásahom z hľadiska pravdivosti, vernosti, objektívnosti a sledovaného cieľa, keď zákonná ochrana je daná len nepravdivým a pravdu skresľujúcim   prejavom. V konaní   nebolo preukázané,   že by odporkyňa   zasiahla do práv   navrhovateľky   šírením nepravdivých   údajov. Navrhovateľka sa totiž zúčastnila trenčianskeho snemu strany SMER spolu s matkou – ministerkou práce a sociálnych vecí SR V. T. a delegátkou snemu Z. K.. Za právne irelevantnú vyhodnotil súd skutočnosť, či sa navrhovateľka ( ne ) zúčastnila snemu ako delegátka, ale za podstatnú tú, či sa zúčastnila snemu   v oblečení, ktoré autor predmetného článku považoval za   nevhodné a provokujúce. Túto kritiku vyjadril hodnotiacimi výrokmi : „T. dcéra sa nekašle: pikantné – na snem prišla bez podprsenky....z obliekania si ťažkú hlavu nerobí“. Vzhľadom na to, že navrhovateľka sprevádzala svoju matku - verejnú činiteľku - musela si byť vedomá toho, že vzbudí záujem médií. Preto kritika oblečenia navrhovateľky   uvedená v predmetnom článku   nebola spôsobilá zasiahnuť do jej práva na ochranu osobnosti.   K zverejneniu fotografií v predmetnom článku došlo podľa názoru súdu   v súlade so spravodajskou licenciou ( § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka ). Aj skutočnosť, že navrhovateľka randí s Ing. B., bola v konaní preukázaná. V predmetnom článku sa pritom konštatuje len to, že sa stretávajú, nie že by medzi nimi bol bližší vzťah – milenecký, či erotický. Preto ani výrok uvedený v článku „T dcéra., ktorá randí so šéfom Sociálnej poisťovne“ nebol spôsobilý   zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľky. Neboli splnené ani zákonné predpoklady vzniku nároku navrhovateľky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 149 ods. 1 O. s. p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky rozsudkom zo 7. júna 2011   sp. zn. 5 Co 268/2009 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil   a rozhodol, že zverejnením článku uverejnenom v denníku Plus JEDEN DEŇ dňa 27. augusta 2007 ( ročník 2, číslo 198 ) s titulkom „Na snem bez podprsenky“ a s podtitulkom „T dcéra., ktorá randí so šéfom Sociálnej poisťovne, na bontón kašle“ a s titulkom na prvej strane „T.dcéra sa nekašle: pikantné, na snem prišla bez podprsenky“ a zverejnením fotografií na strane 2 a na úvodnej strane tohto denníka   prislúchajúcich   k tomuto článku došlo k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľky na ochranu osobnosti. Odporkyni   uložil povinnosť v najbližšom čísle celoslovenského vydania denníka Plus JEDEN DEŇ pripravovanom po právoplatnosti tohto rozsudku uverejniť   na prvej strane   tohto denníka   ospravedlnenie navrhovateľke v nasledovnom znení : „OSPRAVEDLNENIE Ing. P. T. : V celoslovenskom vydaní denníka Plus JEDEN DEŇ zo dňa 27. augusta 2007 sme uverejnili článok s titulkom „Na snem bez podprsenky a s podtitulkom „T.dcéra, ktorá randí so šéfom Sociálnej poisťovne, na bontón kašle“ a s titulkom na prvej strane „T dcéra. sa nekašle: pikantné, na snem prišla bez podprsenky“. V uvedenom článku sme uviedli, že Ing. P. T. „randí“ s I. B. a na trenčiansky snem strany Smer - SD prišla ako delegátka bez podprsenky. Zverejnením tohto článku sme vážnym spôsobom zasiahli do ochrany osobnosti Ing. P. T., a preto sa za uverejnenie tohto článku   Ing. P. T. verejne ospravedlňujeme. Nadpis ospravedlnenia „OSPRAVEDLNENIE Ing. P. T.“ uložil odporkyni uverejniť rovnakým písmom a rovnakou veľkosťou písma ako bol uverejnený titulok článku „ Na snem prišla bez podprsenky“, uverejnený v denníku Plus JEDEN DEŇ dňa 27. augusta 2007 ( ročník 2, číslo 198 ), s. 2. Odporkyni uložil povinnosť v najbližšom   čísle celoslovenského denníka Plus JEDEN DEŇ pripravovanom po právoplatnosti tohto rozsudku uverejniť   na prvej strane   tohto denníka   ospravedlnenie navrhovateľke v nasledovnom znení : „OSPRAVEDLNENIE Ing. P. T. : V celoslovenskom vydaní denníka Plus JEDEN DEŇ zo dňa 27. augusta 2007 sme uverejnili článok s titulkom „Na snem prišla bez podprsenky“ a s podtitulkom „T.dcéra, ktorá randí so šéfom Sociálnej poisťovne, na bontón kašle“ a s titulkom na úvodnej strane „T. dcéra sa nekašle: pikantné, na snem prišla bez podprsenky“, a ako súčasť tohto článku boli zverejnené fotografie Ing. P. T., a to na strane 2 i na úvodnej strane. Zverejnením týchto fotografií sme zasiahli do ochrany osobnosti Ing. P. T., a preto sa za jej zverejnenie Ing. P. T. verejne ospravedlňujeme. Nadpis tohto ospravedlnenia   uložil odporkyni uverejniť rovnakým   typom písma   a rovnakou veľkosťou písma ako   bol uverejnený titulok   článku „Na snem prišla bez podprsenky“, uverejnený v denníku Plus JEDEN DEŇ dňa   27. augusta 2007 ( ročník 2, číslo 198 ), s. 2. Odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3 300 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku   v tejto časti   rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Po prejednaní veci v rozsahu a z dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O. s. p.) na odvolacom pojednávaní   dospel odvolací súd   k záveru, že odvolanie navrhovateľky je dôvodné. V odôvodnení konštatoval, že   za uverejnením predmetného článku a zverejnením   fotografií k nemu prislúchajúcich je treba vidieť úmysel   vykresliť navrhovateľku ako ženu ľahších mravov.   Trenčiansky snem strany SMER – SD sa   totiž konal dávno pred uverejnením článku   ( a odporkyňa musela dávno disponovať fotografiami ), avšak túto informáciu odporkyňa   prináša načasovane ako súčasť série článkov smerujúcich   proti navrhovateľke   a preto týmto konaním odporkyne došlo k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľky na ochranu osobnosti.   V   tomto kontexte sa potom treba pozerať aj na široký pojem „randenie“, ktorý smeruje a podporuje uvedený úmysel. Tieto skutočnosti   treba vidieť aj   v kontexte uverejnených článkov   a úmysel   odporkyne   potvrdzujú – článok Týždenník Plus 7 dní   zo dňa 17.augusta 2007, číslo 31 s titulom na 1 strane : „Ale, pani ministerka! Prečo šéf Sociálnej poisťovne odchádzal v noci z domu pani T.?“, článok v denníku Plus JEDEN DEŇ zo dňa 16. augusta 2007 ročník 2, číslo 189 s titulom na úvodnej strane : „T. a šéf Sociálnej poisťovne milenci?“, článok v denníku Pravda zo dňa 16. augusta 2007 s titulkom : „Prilepší dcérinmu priateľovi?“ ako aj v článku uverejnenom na internetovej stránke www.bleskovky.sk zo dňa 17. augusta 2007 s titulkom „B. a T. dcéra   - ďalší klientelizmus   Smeru. Takýto úmysel odporkyne   potvrdzuje aj výpoveď   svedka M. S., ktorý ako motív   napísania článku uviedol skutočnosť, že navrhovateľka sa stala osobou verejného záujmu v súvislosti s Ing. I. B. a použitú fotografiu našiel v archíve. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že pracovný snem strany Smer – SD sa konal dňa 30. septembra 2006 a článok s fotografiou bol uverejnený až 27. augusta 2007. Teda celkovým úmyslom odporkyne   bolo negatívne   vykreslenie navrhovateľky.   Článok obsahoval aj nepravdivé   fakty -   označenie navrhovateľky ako delegátky snemu, keď z vyhlásenia strany Smer – SD je zrejmé, že sa snemu ako delegátka nezúčastnila. Nestotožnil sa s tvrdením prvostupňového súdu, že fotografie boli zverejnené v rámci zákonnej licencie, t. j.   v rámci informovania verejnosti. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky došlo a prihliadol na popularitu, náklad   a sledovanosť denníka a riadiacu funkciu navrhovateľky. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p.   v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu ( v jeho zmeňujúcej vyhovujúcej časti ) podala dovolanie odporkyňa. Navrhla, aby ho dovolací súd zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi podľa § 241 ods. 2písm. a/, b/, c/ O. s. p. Namietala, že záver odvolacieho súdu, podľa ktorého jej úmyslom bolo vykresliť navrhovateľku ako ženu   ľahších mravov, nemá   oporu vo vykonanom dokazovaní. Z dokazovania podľa nej vyplýva len to, že autori predmetného článku zisťovali z fotografií matky navrhovateľky, či   ju niekde   sprevádza jej dcéra, ktorú spoznali pri nočnom   rozhovore, rande s Ing. I. B..   Tak našli v archíve fotografiu   matky navrhovateľky prichádzajúcu na snem a vedľa nej nevhodne oblečenú jej dcéru. Nebol preukázaný žiadny úmysel   utajovať   fotografiu navrhovateľky   na čas, keď   bude zverejnenie fotografie súčasťou nejakej série článkov o navrhovateľke. Z kritiky nevhodnosti oblečenia nemožno v žiadnom prípade vyvodiť snahu vykresliť navrhovateľku ako ženu ľahších mravov. Podľa jej názoru ani   z uverejnenia   ostatných článkov ( uvedených odvolacím súdom ) nebol preukázaný úmysel vykresliť navrhovateľku ako ženú ľahších mravov. Namietala nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom ( § 241 ods. 2 písm. c/   O. s. p. ).   V tejto súvislosti uviedla, že z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nie je zrejmé, na základe čoho dospel k záveru,   podľa ktorého   tvrdenie, že sa navrhovateľka zúčastnila snemu ako delegátka, bolo spôsobilé privodiť jej   ujmu na jej osobnostných právach ( za tento nepravdivý výrok navrhovateľka určenie neoprávnenosti zásahu ani nežiadala). Odvolací súd tiež opomenul právne vyhodnotiť konfrontáciu osobnostných práv navrhovateľky s právom vydavateľa periodickej tlače   na verejné vyslovenie názoru, kritiky správania   sa osoby verejného záujmu. V jeho rozsudku absentuje   riadne zdôvodnenie   vzniku nároku na nemajetkovú ujmu, predovšetkým v čom táto ujma spočívala, akú mieru dosiahla, prečo nepostačuje   poskytnutie   primeraného zadosťučinenia   ( subsidiárna   funkcia náhrady ) a z čoho zistil kauzálny nexus medzi zverejnením článku   ( nie s ostatnými uvedenými článkami )   a zistenou ujmou a ako dospel   k určeniu jej výšky. Napokon namietala nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, v rozpore s ustanovením § 213   O. s. p., lebo ak dospel   z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom   k iným   zisteniam, mal dokazovanie   v primeranom rozsahu opakovať. Tiež, že   odôvodnenie   rozsudku odvolacieho súdu   nie je v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p., pretože neobsahuje analýzu skutkového stavu, nemožno z neho zistiť, akými úvahami   sa pri hodnotení dôkazov spravoval, ako jednotlivé   dôkazy vyhodnotil samostatne a v ich vzájomných súvislostiach z hľadiska ich významu pre podstatu veci, ich hodnovernosti a pravdivosti.

Navrhovateľka navrhla dovolanie zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania. Mala za to, že   skutkové zistenia, ktorých správnosť   odporkyňa namieta, nie sú skutkovými zisteniami, ale právnym posúdením   skutkových zistení, v čom je podstatný rozdiel. Odvolací súd totiž skutkové zistenia nezmenil, ale vychádzal zo skutkových zistení, ktoré vykonal súd prvého stupňa. Práve na základe týchto skutkových zistení odvolací súd uzavrel, že odporkyňa mala úmysel vykresliť ju ako ženu ľahších mravov. Tento záver nie je skutkovým záverom, ale jeho právnym posúdením.   O tom, že odporkyni išlo o jej zlé vykreslenie svedčí aj to, že uviedla, že sa v nevhodnom oblečení mala zúčastniť snemu ako delegátka. Rozsudok odvolacieho súdu považovala za vecne správny a riadne odôvodnený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. )   po zistení, že dovolanie podal   včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) zastúpený advokátom ( § 241 ods. 1 O. s. p. ) proti rozsudku  , ktorý možno napadnúť   dovolaním   ( § 238 ods. 1 O. s. p. ), preskúmal   napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

V zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo   k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou  , ktorá mala za následok   nesprávne rozhodnutie   vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale aj   v dovolaní uplatnenými dôvodmi ( § 242 ods. 1 O. s. p. ), obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ ( t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdov, spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom   alebo prípad   rozhodovania vylúčeným sudcom či nesprávne obsadeným súdom ). Existenciu žiadnej z uvedených vád dovolací súd nezistil.  

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd   prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.   nezakladá zmätočnosť   rozhodnutia. Jej základom je   porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdnom konaní.

Z obsahu dovolania   odporkyne   vyplýva, že   namieta porušenie § 213 O. s. p. odvolacím súdom  , ktorý   zmenil   rozhodnutie súdu prvého stupňa v   ( dovolaním ) napadnutej časti, keď z vykonaného dokazovania v prvostupňovom konaní dospel k iným skutkovým zisteniam ( a na ich základe aj k iným právnym záverom ) tým, že dokazovanie v primeranom rozsahu nezopakoval.

Dovolací súd   z obsahu spisu ale zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa nevyvodil   odlišné skutkové zistenia. Pri svojom zmeňujúcom rozhodnutí ( v dovolaním napadnutej časti ) vychádzal zo skutkového stavu   zisteného prvostupňovým súdom, na základe vykonaného dokazovania, z ktorého však vyvodil iné právne závery, ako súd prvého stupňa.   Teda   zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa   z dôvodu, že zo správne zisteného skutkového stavu vyvodil nesprávne právne závery.

V preskúmavanej veci bolo z hľadiska skutkového stavu zistené,   že odporkyňa ako vydavateľ denníka Plus JEDEN DEŇ   uverejnila dňa 27. augusta 2007   v tomto denníku, ročník 2, číslo 198, článok na strane 2 s titulkom „ Na snem bez podprsenky“ a podtitulkom „T. dcéra, ktorá randí so šéfom Sociálnej poisťovne, na bontón kašle“, a s titulkom na prvej strane s názvom „T. dcéra sa nekašle: Pikantné Na snem bez podprsenky“, ktorého autorom je   M. S.. V uvedenom článku   ( ako aj na titulnej strane denníka ), ktorý   tematicky nadväzoval na sériu článkov ( konkretizovaných   v návrhu navrhovateľky )   uverejnených v týždenníku „Plus 7 dní“, bola zverejnená aj fotografia navrhovateľky   so sprievodným textom „TRENČIANSKY SNEM: P. ( vpravo ) sa na ňom objavila bez podprsenky“. Snem ( strany SMER – SD ) sa   pritom konal dňa 30. septembra 2006   a predmetný článok s fotografiou  , zachytávajúcou   navrhovateľku   v priesvitnej blúzke   bez podprsenky, bol uverejnený ( ako vyplýva zhora ) v denníku   až   27. augusta 2007. Z toho vyplýva, že trenčiansky snem strany SMER – SD sa konal dávno ( takmer rok ) pred uverejnením   predmetného článku s fotografiou navrhovateľky, vybranej   na tento účel z archívu a použitej bez jej súhlasu. Navrhovateľka nebola delegátkou snemu a nebol preukázaný jej dôverný vzťah   ( „randenie“ ) s Ing. I. B..

Súd prvého stupňa z takto zisteného skutkového stavu vyvodil právny záver, podľa ktorého   kritika oblečenia navrhovateľky   uvedená v článku a vyjadrená hodnotiacimi úsudkami je oprávnená a nie je neprimeraná, a preto nie je spôsobilá zasiahnuť do práva navrhovateľky   na ochranu jej osobnosti  . Do práva na ochranu   osobnosti navrhovateľky nebol spôsobilý zasiahnuť ani   výrok týkajúci sa jej randenia so šéfom Sociálnej poisťovne a pokiaľ ide   o fotografie,   tie   boli   zverejnené v súlade so spravodajskou licenciou. Vychádzajúc z tohto právneho záveru   nepovažoval za dôvodný ani   nárok   uplatnený navrhovateľkou titulom nemajetkovej ujmy ( vo výške 165 969, 59 € ). V porovnaní s ním odvolací súd   dospel k právnemu záveru   o existencii neoprávneného zásahu   a jeho objektívnej spôsobilosti   narušiť, prípadne ohroziť práva navrhovateľky   chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka   ( práva na česť a podobizeň ) uverejneným článkom   a fotografiami   v rozpore s § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Dospel tiež k záveru o splnení podmienok pre priznanie aj nemajetkovej ujmy v peniazoch ( § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka )  

Odporkyňa v dovolaní   namietala, že právne posúdenie veci odvolacím súdom je nesprávne ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ).

Právnym posúdením je   činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových   zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci   je omyl súdu pri aplikácii   práva na zistený   skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu   právnych predpisov   ide vtedy, ak súd nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych   skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že odvolací súd, vychádzajúci zo správne zisteného skutkového stavu prvostupňovým súdom, svoje rozhodnutie založil na správnej interpretácii ustanovení o ochrane osobnosti ( § 11 až 13 Občianskeho zákonníka ).

Fyzická osoba   má podľa § 11 Občianskeho zákonníka   právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, či občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do   chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov   a aby   jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa tohto ustanovenia najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy   v peniazoch ( § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka ). Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo ( § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka ).

Predpokladom úspešného uplatnenia   práva na ochranu osobnosti   je, že došlo k neoprávnenému zásahu, a že   tento zásah bol objektívne spôsobilý   privodiť   ujmu   na chránených osobnostných právach. Tieto náležitosti musia byť súčasne splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane   povinnosť znášať sankcie   uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia, je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky   zásahov,   alebo poskytnúť   primerané zadosťučinenie, je vždy   tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila   určitého konania, neoprávnene   zasahujúceho   do chránených osobnostných práv.

V danej veci je dovolateľka vydavateľom denníka Plus JEDEN DEŇ, v ktorom bol predmetný   článok uverejnený. Ide teda o „nositeľa“ slobody prejavu   a poskytovateľa informácií, na ktorého   sa vzťahuje   zvýšená ochrana ( privilegované postavenie ) poskytovaná   novinárom, resp. masmédiám   ( rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1 594/90,   Bladet Tromso a Stemsaas v. Nórsko z   20. mája 1999, sťažnosť č. 21 980/93 ), ktorá však nie je absolútna, má svoje hranice a vychádzajúc z konkrétnych okolností danej veci jej mieru treba   zohľadniť   vo vzťahu k právam na ochranu osobnosti navrhovateľky. Ústavný súd Slovenskej republiky   ( ďalej len „ústavný súd“   ) už judikoval, že všetky základné práva   a slobody  , sa chránia   len v takej miere   a rozsahu, dokiaľ   uplatnením jedného práva   alebo   slobody   nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody ( pozri IV. 256/07 ). Právo a slobody jedného sú teda obsahovo obmedzené právami iných, či už tieto práva vyplývajú   ako ústavne zaručené   z ústavného poriadku alebo z iných   zákonov chrániacich celospoločenské záujmy, či hodnoty.

Sloboda prejavu a právo na informácie sú   síce   zaručené a každý má   právo vyjadrovať   svoje názory spôsobom vyplývajúci z čl. 26 ods. 1, 2   Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „ústava“ ), v niektorých prípadoch však musí sloboda prejavu ustúpiť.   K obmedzeniu   slobody prejavu   a práva   vyhľadávať a šíriť informácie možno nielen z dôvodov explicitne uvedených v čl. 26 ods. 4 ústavy, ale dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť tiež aj „ochrana práva a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva   na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom   najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia   fyzické osoby pred neoprávnenými zásahmi   zo strany iných osôb, vrátane navrhovateľky ( pozri IV. ÚS 107/2010 ).

K zásahom do osobnostných práv   môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek   iným konaním   difamujúcej   ( zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej,   diskreditačnej ) povahy. Ak k takému   porušeniu   malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti   konkrétnych výrokov   v prvom rade odlíšiť, či sa jedná   o skutkové tvrdenia alebo   hodnotiaci úsudok ( kritiku ), pretože podmienky   kladené na prípustnosť   každej z týchto   kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenia   sa opierajú o fakty, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. Na rozdiel od skutkového   tvrdenia hodnotiaci úsudok   vyjadruje   subjektívny názor   svojho autora, ktorý   k danému   faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho   hodnotí   z hľadiska správnosti   a prijateľnosti   a to na základe vlastných   ( subjektívnych   ) kritérií. Aj z rozhodnutí ESĽP   vyplýva, že hoci   nie je možné   preukazovať   pravdivosť názoru, resp. hodnotiaceho úsudku, aj názor, či hodnotiaci úsudok môže byť   excesom a nemusí byť v súlade so slobodou prejavu – a to najmä   vtedy, keď hodnotiaci úsudok   nemá žiadny faktický ( skutkový ) základ, od ktorého   by sa odvíjal.   V rozhodnutiach   De Haes und Gijsels v. Belgicko a Feldek v. Slovenská republiky   uviedol, že „tam, kde   tvrdenie je hodnotiacim úsudkom, môže primeranosť   zásahu závisieť od toho, či existuje   dostatočný skutkový základ pre napadnuté tvrdenie, pretože   dokonca aj hodnotiaci úsudok   bez akéhokoľvek   skutkového základu, ktorý by ho podporoval,   môže byť „neprimeraný“. Vyslovenie hodnotiaceho úsudku požíva ochranu v rámci zaručenej slobody prejavu, ako vyplýva zhora, len keď prejavený hodnotiaci úsudok vychádza z dostatočného faktického základu a nevybočuje   tak z medzí v demokratickej spoločnosti   všeobecne   uznávaných pravidiel slušnosti.

Podľa názoru   dovolacieho súdu   navrhovateľku v čase zverejnenia predmetného článku nebolo možné považovať za   osobu verejne známu, ako tvrdila odporkyňa, i keď v dôsledku blízkeho   vzťahu   s osobou verejne známou ( matka navrhovateľky   pôsobí   vo verejnom živote   ) nepatrila ani do kategórie „bežný občan“  , preto   miera   posudzovania skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov   musela byť   vo vzťahu k realizácii slobody prejavu odporkyne podstatne prísnejšia.   Je to dané skutočnosťou, že   osoba verejne známa   ( na rozdiel od „bežného občana“   ) musí počítať   s tým, že bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma nielen o jej profesionálny, ale aj súkromný život. A rozhodnutie o tom,   aké mala navrhovateľka v uvedenom smere postavenie, je   rozhodnutím súdu o právnej otázke ( nie skutkovým zistením ).

Predmetný článok sa nepochybne týkal   navrhovateľky, ktorá bola v ňom označená plným menom, pričom tvrdenie, že   na akcii ( sneme )sa zúčastnila ako delegátka   nebolo pravdivé. Podstatným bolo, že článok svojím obsahom vytváral jednak obraz o jej súkromí, resp. o jej vzťahu so ( ženatým ) šéfom Sociálnej poisťovne I. B.   - „ktorá randí   so šéfom Sociálnej poisťovne“   a hodnotil ( kritizoval )   „nevhodné“   oblečenie navrhovateľky konštatovaním, že „ na oficiálne stranícke podujatie pokojne prišla bez spodnej bielizne“, čoho dôkazom   mala byť pripojená fotografia s detailným záberom jej intímnych partií.   Preto   dovolací súd považuje za správny záver odvolacieho súdu, že uvedený článok s fotografiami bol   objektívne spôsobilý svojím obsahom   vyvolať negatívny   zásah do osobnostných práv navrhovateľky chránených   ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, konkrétne   práva na česť a podobizeň a imanentne   práva na súkromie. Aj   podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol článok v kontexte s už uverejnenými článkami, na ktoré odvolací súd poukázal, písaný jednoznačne   v ironickom duchu s cieľom   ( úmyslom ) vykresliť obraz navrhovateľky u verejnosti ( čitateľov ) v nepriaznivom   svetle, podčiarknutý   zverejnením fotografií, bez súhlasu navrhovateľky,   so sprievodným textom, ale bez relevantného vecného základu. Autor článku totiž vyjadril svoje hodnotiace výroky – kritiku oblečenia navrhovateľky   v súvislosti s tvrdenými, ale nepravdivými skutkovými okolnosťami týkajúcimi sa jej súkromného života.

Pokiaľ ide o zverejnené fotografie ( na titulnej strane denníka a v   samotnom   v   článku )   treba uviesť, že písomnosti osobnej povahy, podobizne,   obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy   sa môžu vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením ( § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Privolenie nie je potrebné, ak sa použijú   na úradné účely na základe zákona ( 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka ) alebo ak sa vyhotovia alebo použijú primeraným spôsobom aj na vedecké, umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore so záujmami fyzickej osoby ( § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka ) a je na pôvodcovi zásahu do práva   na ochranu osobnosti, aby preukázal, že existoval konkrétny   dôvod ( okolnosť ), ktorý   podľa právneho poriadku   ( uvedených zákonných ustanovení ) neoprávnenosť zásahu vylučuje. Vo všetkých prípadoch tzv. zákonných licencií je ich prípustnosť odôvodnená v situácii, keď nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby  , do   ktorých osobnostných práv je zasahované,   prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší verejný záujem. Verejnému záujmu zodpovedajú veci ( záležitosti ), ktoré sa budú týkať   dôležitých otázok politického,   spoločenského, kultúrneho života, ale aj súkromného, pokiaľ pôjde o osoby „verejne známe“ a je nepochybne poslaním tlače informácie o otázkach verejného záujmu šíriť   a súčasne právom verejnosti   takéto informácie prijímať. V danom prípade však   zverejnené fotografie, dotvárajúce   obsah sprievodného textu, vychádzajúceho z hore uvedených   nepravdivých skutkových okolností, úplne vybočovali z hraníc   spravodajského cieľa, nemali akúkoľvek verejnoprávnu rovinu ( neprispeli   k žiadnej záležitosti verejného záujmu ) a neprípustne vypovedali ( len ) o súkromnej sfére navrhovateľky   ( do ktorej tak neoprávnene a hrubo zasiahli ). Preto bol správny záver odvolacieho súdu, že   fotografie   neboli zverejnené v súlade s ustanovením   § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Treba ale poznamenať, že otázka úmyslu odporkyne pri opísanom zásahu ( zverejnenie článku s fotografiami ) nebola rozhodujúca, samotný opísaný zásah odporkyne   bol neoprávneným zásahom do osobnostných práv chránených § 11 Občianskeho zákonníka, konkrétne práva na česť a podobizeň a s tým imanentne   spojeného práva na súkromie, ktorým bola navrhovateľke spôsobená závažná ujma, ako správne ustálil odvolací súd.

Správny je potom   záver odvolacieho súdu, že   zverejnením článku   s fotografiami došlo k porušeniu práva navrhovateľky na ochranu   jej osobnosti. Tak ústavný súd   ako aj judikatúra ESĽP nepopiera právo   novinára   dopustiť sa určitej nepresnosti,   avšak za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam, ktorá zásada z uvedených dôvodov odporkyňou dodržaná nebola ( nález Ústavného súdu Českej republiky   sp. zn. I. ÚS 156/99 ).   V danom prípade bolo jednoznačne potrebné uprednostniť   právo na ochranu osobnosti navrhovateľky, lebo uverejnením predmetného článku   s fotografiami   prekročilo periodikum   ústavou   mu garantovanú   slobodu prejavu   a neprípustným   spôsobom zasiahol   do   ( uvedených ) osobnostných práv navrhovateľky. Podľa názoru dovolacieho súdu, ak by súd neuznal právo na ochranu osobnosti navrhovateľky, znamenalo by to, že jednému právu t. j. právu na informácie bez akýchkoľvek obmedzení a hraníc ( ktoré sú však nutné a vyžadované aj so zreteľom na elementárnu slušnosť a kultúru v spoločenskom   styku v európskom civilizačnom prostredí )   by dal prednosť pred právom na ochranu osobnosti a súkromného života navrhovateľky, čo je neprípustné. Že malo   byť   vecou samotného vydavateľa ( a to predovšetkým vecou jeho profesionality ), aby pred zverejnením predmetného článku s fotografiami, dostatočne posúdil a zhodnotil, či ich zverejnením ( ne) môže zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti navrhovateľky, netreba snáď ani osobitne pripomínať.  

Podmienkou   priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch   t. j.   materiálnej satisfakcie, ktorú si navrhovateľka tiež uplatnila,   je vždy, samozrejme   v závislosti   na individuálnych okolnostiach   konkrétnej veci, existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba   podľa právneho názoru dovolacieho súdu   považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad   a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú   rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase ( v tej istej situácii, postavení a pod. )   vnímala aj každá iná fyzická osoba. Odvolací súd   dospel k správnemu   právnemu záveru, že navrhovateľke neoprávneným zásahom do osobnostných práv chránených § 11 Občianskeho zákonníka, konkrétne práva na česť a podobizeň   a s tým imanentne spojeným právom na súkromie, bola spôsobená závažná ujma, za ktorú jej patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ( § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka ), lebo   len   morálne zadosťučinenie ( pri opísanom zásahu )   za postačujúce považovať nemožno. Existenciu závažnej ujmy spôsobenej navrhovateľke neoprávneným zásahom do jej osobnostných práv pritom odvolací súd aj správne objektívne vyhodnotil z hľadiska obsahu,   intenzity   a okolností, za ktorých k neoprávnenému   zásahu došlo. Zohľadnil jednak skutočnosť, že sporný článok s fotografiami bol uverejnený v denníku, ktorý má   celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad,ale hlavne( uvedené )   okolnosti, za ktorých sa tak stalo   a napokon aj postavenie   navrhovateľky. Podľa názoru dovolacieho súdu v žiadnom prípade nie je možné odvolacím súdom priznanú nemajetkovú ujmu v peniazoch   ( 3 300 € ) považovať za privysokú a tak nezodpovedajúcu kritériám na určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, otázku; či išlo aj o dostatočnú výšku, dovolaciemu súdu so zreteľom na vymedzený ohraničený   rozsah prieskumu posudzovať neprislúcha.

Pokiaľ odporkyňa tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyhovuje požiadavkám kladeným na odôvodnenie   rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ ide   o ich úplnosť, zrozumiteľnosť   a presvedčivosť, dovolací súd dáva do pozornosti, že podľa uznesenia ústavného súdu z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03 nemusí všeobecný súd dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú   pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia   bez toho, aby   zachádzali do všetkých   detailov   sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie všeobecného súdu   ( prvostupňového, ale aj odvolacieho ), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí pre záver o tom, že   z tohto aspektu   je plne   realizované základné   právo   účastníka   na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na uznesenie ústavného súdu zo 16.marca 2005 sp. zn. II. ÚS 78/05, podľa ktorého súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní   ( § 211 O. s. p. ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá   odpovedať   na každú   námietku alebo argument   v opravnom prostriedku,   ale iba na tie,   ktoré majú   rozhodujúci význam   pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie   dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa v odvolacom konaní preskúmava.

Preskúmaním veci dospel   dovolací súd k záveru, že napadnutá časť   rozhodnutia odvolacieho súdu vyššie uvedeným kritériám   kladeným na odôvodnenie   rozhodnutí zodpovedá. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol dôvody, ktoré ho viedli k záveru, že uverejneným článkom a fotografiami došlo k neoprávnenému zásahu do uvedených osobnostných práv navrhovateľky   a že jej týmto   bola spôsobená značná ujma a   sú splnené   podmienky   pre   priznanie   aj nemajetkovej   ujmy v peniazoch   a prečo predmetné fotografie neboli uverejnené v súlade s § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru dovolacieho súdu závery odvolacieho súdu   nie sú   v danej veci   zjavne neodôvodnené, nezlučiteľné   s čl. 46 ods. 1 ústavy   a   odôvodnenie dovolaním   napadnutej časti rozhodnutia   odvolacieho súdu   ako celok spĺňa   parametre zákonného odôvodnenia   ( § 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.

So zreteľom na riadne   odôvodnený   správny právny   záver odvolacieho súdu   ( v dovolaním napadnutej časti )   dovolací súd dovolanie odporkyne   ( smerujúce proti správnemu rozsudku odvolacieho súdu ) zamietol ( § 243b ods. 1 O. s. p. ).

V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke priznal Najvyšší súd Slovenskej republiky náhradu trov tohto konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala ( § 243d ods. 5   O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s.p. a § 142 ods. 1 O. s. p. ). Tieto pozostávajú z trov právneho zastúpenia za dva   úkony právnej služby   - vyjadrenie k dovolaniu zo 6.októbra 2011 ( čl. 218 spisu ) vo výške 118, 44 €,   t. j. odmena 91, 29 € plus paušál 7, 41 € a plus 20 % DPH 19, 74 € a účasť na vyhlásení rozsudku   25. apríla 2013 vo výške 36, 76 € t. j. odmena 22,82 € plus paušál 7, 81 € a plus DPH 6, 13 €, teda spolu vo výške 155, 20 €   ( §   1 ods. 3, 10 ods. 8,   § 14 ods. 1 písm. b/, ods. 5 písm. b/,   § 16 ods. 3, §   18 ods. 3   vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov za poskytovanie právnych služieb ).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. apríla 2013

  JUDr. Milan D e á k, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta