7Cdo/121/2015

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky K. B., bytom P., proti odporkyni Rapid life životná poisťovňa, a. s., Košice, Garbiarska č. 2, v dovolacom konaní zastúpená JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Beženy Němcovej č. 22, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12 C 438/2012, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. januára 2014 sp. zn. 16 Co 2/2014, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľke sa náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

Okresný súd Prešov rozsudkom z 10. septembra 2013 č. k. 12 C 438/2012 - 101 zrušilo rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, 040 01 Košice, IČO: 44 325 452 zo dňa 19.1.2012 sp. zn. 2 C 2202/2012. Zároveň odložil vykonateľnosť tohto rozhodcovského rozsudku do právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak s poukazom na § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z..Konštatoval, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve bola neprijateľnou podmienkou a preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. K námietkam odporkyne, ktorá poukazovala na to, že súd má konanie zastaviť, lebo konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku nie je spotrebiteľským sporom a v konaní nebola splnená poplatková povinnosť navrhovateľkou súd poukázal na to, že v zmysle § 4 ods. 2 písm. za/ zák. č. 71/992 Zb. je od súdneho poplatku oslobodený aj spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu nielen v pozícii navrhovateľa, ale aj odporcu vrátane odporu proti platobnému rozkazu, rozkazu na plnenie, ako aj oslobodenie sa vzťahuje aj na vykonávacie konanie vrátane oslobodenia poplatku za námietky v exekúcii a o zrušenie rozhodcovského rozsudku (stanovisko Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, sekcie legislatívy z 29. apríla 2010). K námietke, že konanie je potrebné podľa § 106 ods. 1 O. s. p. potrebné zastaviť, lebo navrhovateľka podala voči rozhodcovskému rozsudku odpor, poukázal súd na to, že podanie odporu nebráni tomu, aby súd rozhodol o zrušení rozhodcovského rozsudku nakoľko navrhovateľka sa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, opreto ani o podanom odpore by rozhodcovský súd konať nemal. Otrovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Krajský súd v Prešove na odvolanie odporkyne rozsudkom z 27. januára 2014 sp. zn. 16 Co 2/2014 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil. Zrušil výrok rozsudku o trovách konania a v tejto časti vrátil vec na ďalšie konanie. Zamietol návrh na prerušenie konania. Stotožnil sa so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ako aj dôvodmi rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukázal. Poukázal na to, že zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci bola otázka, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol (upravená v čl. XV. VPP odporkyne) je podmienkou individuálne dojednanou a v negatívnom prípade, či zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Poukázal na kritériá neprijateľnej podmienky, ktorá 1. Je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť v neprospech spotrebiteľa. O typovú zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky ide aj v predmetnej veci. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. V danom prípade dodávateľ preukázateľne naviac nevysvetlil spotrebiteľovi význam rozhodcovskej doložky, na rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu pravidlá, podľa ktorých bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu poučenie na výber sa rozhodnúť. Aj procesné pravidlá rozhodcovského súdu ponímajúce kontraktuálnu inkorporáciu prostredníctvom rozhodcovskej doložky sú súčasťou zmluvného vzťahu a ako formulárový produkt podliehajú súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“ proces, mal by nepochybne tieto pravidlá poznať. Preukázať, že spotrebiteľ si vo svetle uvedených požiadaviek individuálne vyjednal rozhodcovské konanie, je na odporkyni. V tejto súvislosti neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy, ktoré by podporovali záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Odporkyňa si dôkazné bremeno o individuálnom vyjedaní rozhodcovskej doložky nesplnila. Námietku odporkyne, že súd samostatným výrokom nerozhodol v prípade zrušenia rozhodcovského rozsudku o pokračovaní v konaní, považoval za nedôvodnú. Práva odporkyne neboli v tomto prípade porušené, lebo povinnosť pokračovať v konaní vyplýva priami zo zákona (§ 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). Stotožnil sa s námietkou odporkyne ohľadom neopodstatnenosti výroku trov konania. Súd je povinný pokračovať v konaní o žalobe rozhodcovského konania, preto aj o trovách konania bude možné rozhodnúť až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa. Žiadala, aby dovolací súd zrušil rozsudky odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa. Zároveň podala návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolanie odôvodnila § 237 písm. f/ O. s. p., pretože v konaní došlo k vadám, čím sa odporkyni postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ako aj § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Namietala,, že napadnutý rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice bol vydaný v súlade so zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, pričom navrhovateľka včas podala proti nemu odpor a túto právne významnú skutočnosť súdy nepodrobili žiadnemu súdnemu prieskumu. Odporkyňa túto skutočnosť považuje za právne významnú, pretože po automatickom zrušení rozhodcovského rozsudku využitím odporu ako účinného a riadneho prostriedku došlo k „náprave“ v rozhodcovskom konaní. Oba súdy nesprávne podanie odporu považovali za právne bezvýznamný a poukázali na viazanie podaného opravného prostriedku na zaplatenie súdneho poplatku, hoci v štatúte Arbitrážneho súdu Košice pri hodnotení sporu ako spotrebiteľa s iným účastníkom konanie je spotrebiteľ od takýchto poplatkov oslobodený. Navrhovateľka v žalobnom návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku mala uviesť aj dôvody, pre ktoré sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku, ktoré absentovali. Odporkyňa od začiatku namietala, že návrh je neúplný a teda nedôvodne podaný. Neurčitý výrok rozhodnutia súdu na základe neurčitého petitu, ktorý je obsiahnutý v žalobnom návrhu bol spôsobilý narušiť právne istoty odporkyne, pretože navodil stav právnej neistoty v otázke, ktorý súd bude vecne príslušný na rozhodnutie po prípadnom zrušení rozhodcovského rozsudku vo veci. Z podaného návrhu je možné len analýzou vyvodiť, že hlavným dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku má byť (azda) dôvod podľa § 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní, t. j. že jeden z účastníkov popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Odporkyňa ďalej namietala nesprávne právne posúdenie spotrebiteľského charakteru tohto sporu. Podľa jej názoru predmetná vec nie je spotrebiteľským sporom, ale atypickýmsporom o zrušenie rozhodcovského rozsudku, v ktorom už nejde primárne o spor medzi spotrebiteľom a dodávateľom ale o vecné preskúmanie postupu rozhodcovského súdu. Nejde preto o konanie, v ktorom by mal byť navrhovateľ ako spotrebiteľ oslobodený od súdnych poplatkov. Súdy konali bez splnenia poplatkovej povinnosti, teda bez splnenia všetkých procesných podmienok podľa § 103 a nasl. O. s. p., čím došlo k porušeniu § 18 O. s. p. Niet pochýb, že hore uvedený rozhodcovský rozsudok je právoplatný a vykonateľný. Ak by taký nebol, nebol by dôvod zo strany navrhovateľky iniciovať toto konanie. Nestotožnila sa so všeobecnými závermi súdov, že „rozhodcovské doložky sú v spotrebiteľských zmluvách neplatné pre hrubý rozpor s dobrými mravmi“. Takýto paušalizovaný záver však nie je aplikovateľný na všetky existujúce rozhodcovské doložky. Každú konkrétnu rozhodcovskú doložku v konkrétnej spotrebiteľskej zmluve je potrebné posudzovať z možného uhla ich neprijateľnosti vždy prísne individuálne. Namietala, že odkaz na ustálenú judikatúru bez bližšej citácie by nemal zaznieť v žiadnom odôvodnení súdneho rozhodnutia, nakoľko zbavuje účastníkov konania možnosti overiť, či v danom prípade sa skutočne jedná o ustálenú judikatúru, či táto judikatúra skutočne dopadá na posudzovaný prípad a či jej použitie nebolo prekonané neskorším vývojom v oblasti platného práva. K uzatvoreniu poistenia došlo za podmienok podľa zákona č. 340/2005 Z. z. a to činnosťou sprostredkovateľa poistenia ako samostatného licencovaného podnikateľa a nie činnosťou odporcu samotného konajúceho svojim zamestnancom. Sprostredkovateľ poistenia Elena Vašková, evidovaná v poistnom systéme poisťovne a pod svojim registračným číslom aj v systéme NBS zahájil svoju činnosť pre poisťovňu, a to až po svojom zaregistrovaní na Národnej banke Slovenska. Medzi zákonné povinnosti sprostredkovateľa poistenia patrí aj jeho povinnosť oznámiť klientovi osobitné právne predpisy upravujúce mimosúdne vyrovnanie sporov vyplývajúcich zo sprostredkovania poistenia. Zo záznamu o potrebách klienta vyhotoveného pred uzavretím poistenia, klient bol konkrétne poučený o zákone č. 244/2002 Z. z.. V Zázname nad podpisom klienta je uvedené, že informácie sprostredkovateľom poistenia mu boli podané vyčerpávajúcim spôsobom, jasne a porozumel im. Záznam bol pre verifikáciu jeho obsahu klientom podpísaný a rovnako ho podpísal aj sprostredkovateľ poistenia. Sprostredkovateľ poistenia spolu s navrhovateľkou je aj garantom správnosti obsahu Záznamu vo vzťahu k odporkyni. Zákon chráni dobrú vieru toho, komu je právny úkon určený (a bol určený odporkyni a NBS ako dohliadajúcemu orgánu nad sprostredkovateľmi). To že navrhovateľka po začatí tohto konania účelovo tvrdí niečo iné, je potrebné na preukázanie každého tvrdenia aj produkovať dôkaz

- dôkazom však nemôže byť tvrdenie účastníka. Je preto potrebné, aby navrhovateľka predložila potrebné dôkazy k svojim tvrdeniam. Dojednanie rozhodcovskej doložky v danom prípade bolo výsledkom slobodného rozhodnutia navrhovateľky, nešlo ani o neprijateľnú podmienku, keďže navrhovateľka mohla túto podmienku individuálne ovplyvniť (aj vylúčiť a to nepodpísaním osobitných zmluvných dojednaní) bez toho, aby tým bol ovplyvnený zvyšok poistného vzťahu.

Navrhovateľka sa k dovolaniu odporkyne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O. s. p. a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas odporkyňa (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť(§ 236 a nasl. O. s. p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnejstránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Odporkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesne prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Dovolací súd preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O. s. p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich. Podľa § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z vymenovaných vád.

Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. dovolateľka netvrdila a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru dovolateľky je konanie postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ktorej existenciu v id í v tom, že namietala,, že súdy nepodrobili žiadnemu súdnemu prieskumu skutočnosť, že navrhovateľka včas podala odpor proti rozhodcovskému rozsudku Arbitrážneho súdu Košice, ktorý bol vydaný v súlade so zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v dôsledku ktorého došlo k automatickému zrušeniu tohto rozhodcovského rozsudku. Oba súdy neprihliadali na to, že v štatúte Arbitrážneho súdu Košice pri hodnotení sporu ako spotrebiteľa s iným účastníkom konanie je spotrebiteľ od takýchto poplatkov oslobodený. Navrhovateľka v žalobnom návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku neuviedla dôvody, pre ktoré sa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku, čo odporkyňa od začiatku namietala. Neurčitý výrok rozhodnutia súdu na základe neurčitého petitu, ktorý je obsiahnutý v žalobnom návrhu bol spôsobilý narušiť právne istoty odporkyne, pretože navodil stav právnej neistoty v otázke, ktorý súd bude vecne príslušný na rozhodnutie po prípadnom zrušení rozhodcovského rozsudku vo veci.

O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Uvedená vada konania je dôsledkom porušenia práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces.

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva naspravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

K námietke odporkyne, že súdy nesprávne posúdili podanie odporu navrhovateľkou voči rozhodcovskému rozsudku, ako aj poučenia ohľadom zaplatenia súdneho poplatku za podanie odporu odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa k tejto námietke, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil aj odvolací súd.

Pokiaľ ide o námietku neúplnosti, prípadne neurčitosti žalobného návrhu Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd konali o žalobnom návrhu navrhovateľky, v ktorom poukazovala na neprijateľnosť podmienky uvedenej v spotrebiteľskej zmluve a to najmä pokiaľ ide o dojednanie rozhodcovskej doložky. Aj zo samotného petitu žalobného návrhu jasne vyplýva, čoho sa navrhovateľka domáhala - zrušenia označeného rozhodcovského rozsudku. V odôvodneniach svojich rozsudkov aj riadne odôvodnili nárok uplatnený navrhovateľkou, ako aj námietkami odporkyne.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd postačujúco odôvodnil svoj rozsudok, ktorým nadviazal na rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý ako vecne správny potvrdil. Podľa dovolacieho súdu nižšie súdy dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O. s. p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec - zistený skutkový stav - právne posúdili. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP. V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým - ako už bolo spomenuté - tvorí jeden celok. Pokiaľ ide o námietku odporkyne spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno dosiahnuť nápravu len výslovne uvedených procesných vád (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) alebo hmotnoprávnych nesprávností posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Potvrdzuje to aj ustanovenie 243a ods. 2, veta druhá O. s. p., v zmysle ktorého dovolací súd nevykonáva dokazovanie.

Odporkyňou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov, ku ktorým dospeli v procese dokazovania, môže zakladať tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde ale o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 O. s. p. (porovnaj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 362/2013, 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania.

Z dovolania je tiež zrejmá námietka odporkyne, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania.

Podľa § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Ťažisko dokazovania je v procesnom postupe súdu prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O. s. p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemámožnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O. s. p.). Vzhľadom na to, že najvyšší súd nevykonáva dokazovanie, nemôže ani - len na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov vykonaných prvostupňovým alebo odvolacím súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké (rovnocenné) podklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil.

Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, to ale ešte samo osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. (pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).

Odporkyňa v dovolaní namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je najvyšším súdom považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); zároveň je zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (porovnaj R 54/2012, ale aj ďalšie rozhodnutia, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010).

Aj keby teda boli opodstatnené tvrdenia odporkyne o nesprávnom právnom posúdení veci, na ktorom spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie (dovolací súd ho z uvedeného aspektu neposudzoval), odporkyňou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 O. s. p.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania odporkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, najvyšší súd jej dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd nepriznal navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.