7 Cdo 121/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa R. P., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. P. V., advokátom v B., proti odporkyni Slovenskej republike, za

ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné

námestie 13, o   náhradu škody, vedenej na   Okresnom súde Bratislava I   pod sp. zn. 7 C

31/2009,   o   dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v   Bratislave z 22. februára

2012 sp. zn. 4 Co 295/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 31. januára 2011 č. k. 7 C 31/2009–132 uložil

odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady škody za   stratu na   zárobku

sumu 8 828,42 €, titulom trov obhajoby v   trestnom konaní sumu 910,91 € a titulom

nemajetkovej ujmy sumu 66 387,84 €, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh

vo zvyšnej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy v sume 99 581,75 € zamietol a vyslovil, že

o náhrade trov konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 142 ods. 1

O. s. p., § 151 ods. 3 O. s. p.). Uviedol, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľ

bol trestne stíhaný pre trestný čin prijímania úplatku a nenáležitej výhody spolupáchateľstvom

a pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Vo väzbe bol od 2. júla 2003  

do 26. septembra 2003. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky z 18. januára 2008 č. VII Gv 117/04–114 bolo proti navrhovateľovi

trestné stíhanie zastavené. V súvislosti s trestným stíhaním si navrhovateľ uplatňoval náhradu 2   7 Cdo 121/2012

škody spočívajúcu v strate na zárobku (§ 20 zákona č. 58/1969 Zb.) za obdobie august 2003

až október 2004 v sume 8 828,42 € (265 965 Sk), t. j. priemernú mesačnú mzdu vo výške

880,60 € za   obdobie 15 mesiacov po odpočítaní výsluhového dôchodku (vyplácaného  

od novembra 2004 v sume 8 979 Sk a od júla 2005 v sume 9 204 Sk). Tento navrhovateľom

uplatnený nárok súd vyhodnotil za dôvodný, lebo bolo nesporne preukázané, že v dôsledku

väzby sa stal nezamestnaným (bol prepustený personálnym rozkazom ministra vnútra  

zo služobného pomeru v priamej súvislosti so vzneseným obvinením), pričom nad rámec

trvania väzby t. j. od 27. septembra 2003 do októbra 2004 náhradu škody za stratu na zárobku

priznal navrhovateľovi ako ušlý zisk. Dospel k záveru, že dôvodný je aj nárok uplatnený

navrhovateľom na   zaplatenie trov obhajoby v   trestnom konaní za   špecifikované úkony

právnej služby vyplývajúce z obsahu spisu v trestnej veci, ktoré súd priznal v navrhovateľom

uplatnenej výške 910,91 € (celkove ich zaplatil vo výške 1 459,50 €). Navrhovateľom

uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bolo podľa názoru súdu treba posudzovať

s poukazom na čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) aj v súvislosti s čl. 5

ods. 1, 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), aj

keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 177/2005). V súvislosti  

so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa tohto ustanovenia

možno priznať aj nárok na   náhradu nemajetkovej ujmy vo sfére osobnostných práv toho,  

na kom bola väzba vykonaná, t. j. na   navrhovateľovi. Vykonaným dokazovaním mal

nepochybne preukázané, že v   danom prípade došlo k   závažnému narušeniu dôstojnosti,

vážnosti navrhovateľa, k poškodeniu jeho mena a občianskej cti s vážnym dopadom na jeho

pracovnú kariéru. Povolanie policajta, ktoré vykonával na úseku hraničnej polície, si totiž

vyžaduje vysoký morálny kredit a   zdržanie sa akéhokoľvek konania narušujúceho jeho

dôstojnosť. Následný Personálny rozkaz ministra vnútra SR z   13. augusta 2003 č. 313

o skončení služobného pomeru navrhovateľa z dôvodu trestného stíhania, malo veľký vplyv  

na jeho ďalší pracovný život. Malo vplyv aj na osobný a rodinný život navrhovateľa, ktorého

ľudské utrpenie s následnými psychiatrickými problémami (lekárska správa MUDr. F. R.), je

neopísateľne krutým následkom pobytu navrhovateľa   vo vyšetrovacej väzbe a následného

trestného stíhania. Napokon, malo vplyv na rodinu navrhovateľa, najmä na manželku a dve

dcéry. Následkom bol aj neúspech dcéry navrhovateľa pri prijímacích pohovoroch na ďalšie

štúdium (rozhodnutie Univerzity Mateja Belu – Filologickej fakulty – z 23. augusta 2005

o neprijatí dcéry na štúdium a rozhodnutie Univerzity Komenského v Bratislave - Filozofická

fakulta – z 30. júna 2005 o neprijatí dcéry na štúdium). Navrhovateľ utrpel nemajetkovú ujmu 3   7 Cdo 121/2012

samotným výkonom väzby, ktorý predstavoval vážny zásah do   osobnej slobody

navrhovateľa, následne vyvolal ďalšie negatívne dopady na   jeho osobný život a   negatívne

zmenil jeho životný osud (aj osud rodinných príslušníkov, kauza bola medializovaná vo

veľkom rozsahu). Výkon väzby,   realizovaný v rozpore so zákonom, resp. ústavným

poriadkom SR (z rozhodnutia Krajského súdu v   Nitre z   25. septembra 2003 sp. zn. 7Tpo

38/03–186 okrem iného vyplýva, že   v   doplnenom dokazovaní nebola preukázaná žiadna

konkrétna skutočnosť, ktorá by odôvodňovala obavu, že obvinení uvedení v bode III., budú

pôsobiť na   svedkov alebo spoluobvinených, alebo inak mariť objasňovanie skutočností

závažných pre trestné stíhanie, z ktorých dôvodov zrušil napadnuté uznesenie a obvinených -

bod III. - z väzby prepustil),   preto rozhodnutie o väzbe sa stalo spôsobilým vyvolať popri

vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv

navrhovateľa. Samotná medializácia tohto prípadu (napr. Nový čas z 3. júla 2003) narušila v

očiach verejnosti dôstojnosť navrhovateľa a dôveru v políciu, kedy médiá vyslovili, že člen

policajného zboru sa mal dopustiť závažného trestného činu (§ 2a ods. 2, § 47 zákona č.

73/1998 Z. z.). Podľa právneho názoru súdu boli jednoznačne splnené podmienky čl. 154c

ústavy, t. j. ústavný príkaz adresovaný súdu ex offo aplikovať priamo relevantné ustanovenia dohovoru a   protokoly na dohovor nadväzujúce. Pod škodou sa v zmysle čl. 5 dohovoru

rozumie škoda materiálna ako aj nemateriálna (Wassink v. Holandsko, Tsirlis a Kouloumpas

v. Grécko). Splnený bol aj predpoklad zodpovednosti za škodu, t. j. že voči navrhovateľovi,

na ktorom sa vykonala väzba, bolo trestné stíhanie pre uvedené trestné činy, pre ktoré bolo

vnesené obvinenie, zastavené a   rozhodnutie o   väzbe bolo zrušené. Navrhovateľ bol

vystavený ťažko opísateľnému stresu, stavu úzkosti, zúfalstva zo situácie, trpel suicidálnymi

myšlienkami a bol opakovane konzultovaný s   psychiatrom, a   to z   dôvodu situácie, do

ktorej sa nedostal vlastným zavinením. Vo vzťahu k   výške nemajetkovej ujmy, ktorá je na

úvahe súdu so zreteľom na intenzitu, rozsah, dĺžku trvania a jej ohlas skúmal, aký bol

negatívny dopad na navrhovateľa a dospel k záveru, že trestné stíhanie trvajúce od 1. júla

2003 skončené zastavením dňa 18. januára 2008, t. j. 4 roky a 6 mesiacov, predstavovalo

dlhotrvajúci zásah do osobnostných práv navrhovateľa, ktorý pretrváva až dodnes. Meno

navrhovateľa očistené nebolo a za   predmetný zásah sa mu do vyhlásenia rozhodnutia ani

nikto neospravedlnil. Priznanie nemajetkovej ujmy, ktorej za   primeranú výšku považoval

sumu 66 387,84 €, je spôsobom umožňujúcim zmiernenie následkov neoprávneného zásahu,

ktorý ovplyvnil osobný a spoločenský život navrhovateľa.

4   7 Cdo 121/2012

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa (v zamietajúcej časti) a odporkyne

(vo vyhovujúcej časti) rozsudkom z 22. februára 2012 sp. zn. 4 Co 295/2011 rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Za nedôvodnú vyhodnotil

námietku odporkyne, že súd prvého stupňa nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie.

Uviedol, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na   tie, ktoré majú podľa názoru súdu pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a   právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do   všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

prvostupňovým súdom, ktoré stručne a jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka  

na spravodlivý súdny proces (IV. ÚS 115/03). Súd prvého stupňa v   danom prípade  

v   odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným

spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci,

výsledky vykonaného dokazovania, zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval na   danú vec  

a   z   ktorých vyvodil svoje správne právne závery a tieto aj primerane a dostatočne v súlade

s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. vysvetlil a s nimi sa aj odvolací súd stotožnil (§ 219 ods. 2

O. s. p.). Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa poukázal na   to, že

jednou zo záruk, ktorou je ovládané trestné konanie je záruka, aby väzba nebola bezdôvodne

nariadená, ani predlžovaná, je právo osoby, na ktorej bola vykonaná, na náhradu škody, ktorá

jej bola spôsobená vykonaním väzby. Ústavnoprávny základ nároku na   náhradu škody  

v   prípade trestného stíhania je aj v   čl. 46 ods. 3 ústavy, ale vo všeobecnej rovine

predovšetkým v čl. I   ods. 1 ústavy (princípy materiálneho právneho štátu). Ak má byť štát

skutočne považovaný za   materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť  

za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát totiž

nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v   jeho ideálnej (škodu

nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v   trestnom

konaní vyšetrovať a   stíhať trestnú činnosť, na   druhej strane sa však štát nemôže zbaviť

zodpovednosti za postup takých orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci

do základných práv. V takej situácii nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní

vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

Nárok na   náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré neskončilo

právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona  

č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a   rovnako aj podľa predtým platného zákona  

č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho 5   7 Cdo 121/2012

nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra systematickým

a logickým extenzívnym výkladom dospela k   záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného

stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s   prihliadnutím na   konkrétne okolnosti

a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo

byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako

nárok na   náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a   rozhodujúcim meradlom

opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok

trestného konania. Preto námietky odporkyne, že nebola splnená podmienka existencie

nezákonného rozhodnutia (legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno

vyvodiť z ich výsledku, ale len na základe podmienok stanovených na ich začatie a priebeh)

vyhodnotil za neopodstatnené. Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením jednotlivých

nárokov uplatnených navrhovateľom ako aj s ich priznanou výškou. Dodal, že z vykonaného

dokazovania bolo nepochybne preukázané, že navrhovateľovi bola uznesením o vznesení

obvinenia, vzatím do väzby a   následným trestným stíhaním (trvajúcim skoro 5 rokov)

spôsobená škoda a sama odporkyňa vo svojom vyjadrení k návrhu zo 6. marca 2003 uznala

nárok navrhovateľa titulom trov obhajoby v trestnom konaní a straty na zárobku po dobu

väzby (neuznala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z uvedených dôvodov), ale vo svojom

odvolaní už dôvodnosť akýchkoľvek nárokov popierala. Keďže ale v   súvislosti

s rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní navrhovateľ vynaložil náklady na trovy

svojej obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych následkov, štát zodpovedá

za takto vzniknutú mu škodu (§ 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s § 442 Občianskeho

zákonníka). V plnom rozsahu sa stotožnil aj s posúdením nároku na náhradu straty na zárobku

a   jeho priznanou výškou. Považoval za správny aj názor súdu prvého stupňa, týkajúci sa

posúdenia nároku uplatneného navrhovateľom na   náhradu nemajetkovej ujmy a   jeho

priznanou výškou, keď sa zaoberal aj možnosťou jeho posúdenia podľa príslušných článkov

dohovoru a ústavy. Uviedol, že trestné stíhanie navrhovateľa, jeho vzatie do väzby podľa

výsledku t. j. zastavenia trestného stíhania, bolo vykonané v   rozpore so   zákonom a   bolo

spôsobilé vyvolať aj vznik nemajetkovej ujmy vo sfére osobnostných práv. Nárok

na odškodnenie sa priznáva aj keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie

zastavené alebo bol obvinený spod obžaloby oslobodený. Výšku nemajetkovej ujmy

vzhľadom na negatívny dopad na navrhovateľa v osobnom, rodinnom, pracovnom, ako aj

spoločenskom živote v   konaní preukázaný, priznanú súdom prvého stupňa považoval

za primeranú. Preto aj odvolanie v zamietajúcej časti vyhodnotil za   nedôvodné. O náhrade 6   7 Cdo 121/2012

trov odvolacieho konania nerozhodol z dôvodu, že o nich rozhodne súd prvého stupňa (§ 224

ods. 4 O. s. p.).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti (uloženej povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu

za stratu na zárobku v sume 8 828,42 € a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 66 387,84 €)

podala dovolanie odporkyňa. Navrhla ho v tejto časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie

súdu prvého stupňa. Prípustnosť dovolania odôvodnila tým, že postupom súdu jej bola odňatá

možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 237

písm. f/ O. s. p.), inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a nesprávnym právnym posúdením veci súdmi nižších stupňov

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Mala za to, že v časti nároku za stratu na zárobku, vzhľadom

na jeho povahu, nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom. Rovnako nejde ani o nárok

uplatniteľný v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. aj z dôvodu absencie

zákonnej podmienky príčinnej súvislosti medzi zodpovednostnou skutkovou podstatou a vznikom škody. Navrhovateľ bol zo služobného pomeru prepustený personálnym rozkazom

ministra vnútra SR z   dôvodu porušenia služobnej prísahy a   služobných povinností zvlášť

hrubým spôsobom, ako aj z   dôvodu, že si svedomito neplnil úlohy na   úseku svojho

služobného zaradenia, čím aj zvlášť hrubým spôsobom porušil základné povinnosti policajta

zakotvené v   zákone č. 73/1998 Z. z. Tento personálny rozkaz bol vydaný na   podklade

zistených skutočností služobným úradom. Teda je výsledkom samostatného konania,

odlišného od trestného konania a   je   proti nemu prípustný opravný prostriedok (rozklad).

V tejto súvislosti poukázala na znenie ustanovenia § 135 ods. 1, 2 O. s. p., keď súd konajúci

o   nároku na   náhradu škody nemá kompetenciu hodnotiť jeho zákonnosť (nemôže ho

preskúmavať).   Preto v   tejto časti uplatneného nároku absentuje tretia základná podmienka

vzniku zodpovednosti štátu za   škodu t. j. príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním

navrhovateľa, resp. väzbou a   skončením služobného pomeru a   s   tým spojenou stratou

na zárobku. Vylúčená je aj príčinná súvislosť medzi trestným konaním a správnym konaním,

teda personálne opatrenie je nezávislé na   rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní.

Potom navrhovateľom uplatňovaná strata na zárobku nie je vo vecnej, priamej bezprostrednej

príčinnej súvislosti s vedeným trestným konaním, ani s vykonanou väzbou, lebo navrhovateľ

nebol prepustený v súvislosti s trestným stíhaním, ale v priamej príčinnej a vecnej súvislosti

s   personálnym rozkazom Ministerstva vnútra SR. Oba súdy nižších stupňov sa pritom

nezaoberali ani výškou uplatnenej straty na zárobku, neskúmali, kedy služobný pomer skončil 7   7 Cdo 121/2012

a odkedy nebola navrhovateľovi vyplácaná mzda. Súdy nižších stupňov nesprávne právne

posúdili aj nárok uplatnený titulom nemajetkovej ujmy, nakoľko čl. 5 ods. 5 dohovoru

neupravuje len formu odškodnenia, ale predovšetkým podmienky vzniku nároku

na odškodnenie, t. j. porušenie čl. 5 ods. 1 až 4 dohovoru, vznik škody a príčinnú súvislosť.

Súd prvého stupňa pritom opomenul tú skutočnosť, že obvinení, vrátane navrhovateľa, boli

vzatí do väzby zo zákonných dôvodov, zákonným spôsobom a   uznesenie z   5. júla 2003

nebolo zrušené pre nezákonnosť, ale z   dôvodu zmeny skutkového stavu, nakoľko dôvody

väzby pominuli. Súdy v žiadnom smere neskúmali porušenie čl. 5 ods. 1 až 4 dohovoru, preto

nemohli dôjsť k záveru, že došlo k   jeho porušeniu, v príčinnej súvislosti s   ktorým, by

navrhovateľovi vznikla škoda. Takýto záver zo skutkových zistení nevyplynul. Len samotné

oslobodenie spod obžaloby, resp. zastavenie trestného stíhania nespôsobuje nezákonnosť

väzby a trestného stíhania, nespôsobuje porušenie čl. 5 dohovoru. V tejto súvislosti poukázala

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 150/2003. Zo všetkých

uvedených dôvodov podľa jej názoru rozhodnutia súdov nižších stupňov nielen vychádzali

z nesprávneho právneho posúdenia veci, ale konania mali aj inú vadu, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci a   spočívajúcu v   nedostatočne zistenom skutkovom stave v časti porušenia čl. 5 dohovoru, absencie aplikácie § 127 O. s. p. pri zisťovaní príčinnej

súvislosti so zdravotným stavom navrhovateľa a pod. Podľa jej názoru súdy svoje rozhodnutia

náležite neodôvodnili a tieto majú znaky arbitrárnosti v časti právneho odôvodnenia, v časti

odôvodňujúcej základ nároku, výšku nemajetkovej ujmy a nie je jej zrejmá príčinná súvislosť,

ktorá v   rozhodnutiach absentuje. Pokiaľ ide o   priznanú nemajetkovú ujmu, jej výšku

považovala za neprimerane vysokú. Napriek tomu, že jej výška je predmetom voľnej úvahy

súdu, aj táto sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Neprimeranosť

navrhovateľovi priznanej náhrady nemajetkovej ujmy považovala za flagrantnú v porovnaní

s výškou odškodnenia priznávanou pozostalým po osobách poškodených násilnými trestnými

činmi, prípadne osobám deportovaným v   čase druhej svetovej vojny do   nacistických

koncentračných táborov a   zajateckých táborov. V rozhodnutiach súdov absentuje tiež

skutočnosť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili, resp. absentuje hodnotenie

dôkazov. Súd ani nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom, lebo nehodnotil dôkazy

v súlade s § 132 O. s. p. Na základe uvedeného mala odporkyňa za to, že rozhodnutia súdov

sú nepreskúmateľné, a   teda postupom súdov bola účastníkovi odňatá možnosť konať  

pred súdom tým, že rozsudky nie sú riadne a presvedčivo odôvodnené a tieto konania mali

vady, ktoré spôsobili nesprávne rozhodnutie vo veci.

8   7 Cdo 121/2012

Navrhovateľ vo vyjadrení k   dovolaniu s   jeho dôvodmi nesúhlasil, lebo súdy svoje

rozhodnutia riadne odôvodnili, preto neodňali účastníkovi možnosť konať pred súdom.

Právne závery súdov odporkyňa v   podanom dovolaní nespochybnila relevantnými

argumentmi, neuviedla, v čom spočíva pochybenie súdov nižších stupňov. Pokiaľ odporkyňa

považuje priznanú výšku nemajetkovej ujmy za   neprimerane vysokú, nemožno hovoriť

o odňatí jej možnosti konať pred súdom   a   ani o nesprávnom právnom posúdení, nakoľko

rozhodnutie   o   primeranej výške odškodnenia nemajetkovej ujmy je skutkovým záverom

súdu a   nie právnym záverom. Prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

podrobne zaoberal vykonaným dokazovaním a presne uviedol, z akých dôvodov priznal

náhradu nemajetkovej ujmy v   sume uvedenej vo výroku rozsudku, pričom odvolací súd sa  

so závermi prvostupňového súdu stotožnil. Úlohou dovolacieho súdu nie je hodnotiť skutkové

zistenia súdov nižšieho stupňa. Naopak, v prvom rade sa zaoberá prípustnosťou dovolania

v súlade s dôvodmi uvedenými účastníkom konania. V danom prípade dôvody dovolania nie

sú dané, preto sa dovolací súd nemôže zaoberať výškou priznanej nemajetkovej ujmy, ktorá

bola dostatočne zdôvodnená oboma súdmi nižších stupňov. Navrhol preto dovolanie

odporkyne zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p. ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl.  

O. s. p.).  

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je

dovolanie prípustné proti rozsudku, v   ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné

tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd 9   7 Cdo 121/2012

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4  

O. s. p.

Dovolaním odporkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale

taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že

dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani

záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad

týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov

dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p.

prípustné.

So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už

to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či

uzneseniu), ak konanie, v   ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať

pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vady konania v   zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení

vyvodiť nemožno.

S prihliadnutím na   obsah dovolania sa odvolací súd osobitne zaoberal otázkou, či

postupom odvolacieho súdu nebola odporkyni odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ O. s. p.).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým

znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania

procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom 10   7 Cdo 121/2012

chránených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou

súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je teda taký

vadný postup súdu v   občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

konať pred ním a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka

konania na   spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v   podmienkach právneho

poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je daná už tým, že dovolateľ

tvrdí, že rozhodnutie v   napadnutej časti je touto vadou postihnuté, ale len vtedy, ak

rozhodnutie skutočne touto vadou trpí, t. j. že nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada

vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v rozhodnutí – postupe odvolacieho súdu.

Z obsahu dovolania vyplýva, že odporkyňa vadu tejto povahy videla predovšetkým  

v   nedostatočnom, riadnom a   presvedčivom odôvodnení rozsudkov súdov nižších stupňov

v napadnutej (vyhovujúcej) časti, v nepreskúmateľnosti ich skutkových a právnych záveroch

o opodstatnenosti tak základu, ako aj výšky priznaných nárokov uplatnených navrhovateľom.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)

domáhal a   z   akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a   ako vec právne posúdil. Súd dbá na   to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s   očakávaniami  

a   predstavami účastníka konania, ale z   hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na   podstatné (zásadné) otázky a   námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v   závažných a   samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné

ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na   súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti,   11   7 Cdo 121/2012

a   toto ustanovenie treba vykladať a   uplatňovať aj s   ohľadom na   príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci

Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody,

na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a   musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyžaduje, aby na   každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v   odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o   argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsová

a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a   zrozumiteľne dáva odpovede na   všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t. j. s uplatnením

nárokov a   obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj

rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (pozri uznesenie z   3. júla 2003 sp. zn.  

IV. ÚS 115/03).  

Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V   prejednávanej veci sa odvolací súd v   celom rozsahu stotožnil so   skutkovými  

a   právnymi závermi súdu prvého stupňa vo vzťahu k   jednotlivým nárokom uplatneným

navrhovateľom čo do   ich základu, ako aj priznanej výšky. Odvolací súd sa stotožnil aj

s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu, ktoré podľa jeho názoru spĺňa zákonné

požiadavky vyplývajúce pre súdne rozhodnutie z   ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. („súd

prvého stupňa uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh

konania, stanoviská oboch procesných strán k   prejednávanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania, zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval na daný prípad a z ktorých vyvodil svoje

právne závery, ktoré aj primerane a dostatočne vysvetlil“). Preto námietky odporkyne v tomto 12   7 Cdo 121/2012

smere vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil

na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenia, na ktoré  

v   podrobnostiach poukázal. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia, vysporiadajúc sa aj  

s   námietkami odporkyne (týkajúcimi sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdom

prvého stupňa, skutkových a právnych záverov) doplnil aj ďalšie dôvody, čo mu ustanovenie

§ 219 ods. 2 O. s. p. tiež umožňuje.

Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný

a presvedčivý právny záver o   opodstatnenosti uplatnených nárokov (osobitne vo vzťahu  

ku každému z nich), čo do ich základu a priznanej výšky. Teda odôvodnenie rozsudku súdu

prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O. s. p.) skutkový a právny

základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné

a   plne rešpektuje základné právo účastníkov na   spravodlivý súdny proces (pozri  

III. ÚS 115/2003). Preto postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti účastníkom

konania konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).  

Odporkyňa odôvodnila dovolanie tiež ustanoveniami § 241 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p.

t. j., že konanie je postihnuté tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Tzv. iné vady konania (t. j. procesné vady, ktoré na   rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladajú zmätočnosť rozhodnutia a ktorých základom je

porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v   občianskom súdnom konaní  

a   dôsledkom nesprávne rozhodnutie súdu) a   nesprávne právne posúdenie veci sú síce

relevantnými dovolacími dôvodmi, samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania (o aký prípad išlo v danej

veci), nemožno rozhodnutie v napadnutej časti podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej

stránke. Dovolanie je totiž podľa Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu, ale len

tie, o ktorých to zákon výslovne ustanovuje.

13   7 Cdo 121/2012

Keďže v   danej veci nebolo dovolanie procesne prípustné, nemohol dovolací súd

pristúpiť k preskúmaniu správnosti právneho posúdenia veci súdmi nižších stupňov (všetkými

senátmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zhodne zastávaný názor, že nesprávne

právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.) a zaoberať sa

tzv. inými vadami konania namietanými v   dovolaní. Aj pokiaľ dovolateľ namietal

nesprávnosť skutkových zistení, tieto by mohli prípadne zakladať (len) tzv. inú vadu konania

majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (nie nedostatok, ktorý by v rozhodovacej

praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol považovaný za   dôvod, ktorý zakladá

procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., pretože ním nie je znemožnená

realizácia procesných oprávnení účastníka konania). Vadu tejto povahy však možno namietať

iba v procesne prípustnom dovolaní (čo nebol daný prípad).  

Vzhľadom na   uvedené možno zhrnúť, že v   danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Preto Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom v napadnutej časti z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na   náhradu trov

dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však

trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože si trovy tohto konania neuplatnil (§ 151 ods. 1

O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. marca 2013   JUDr. Ladislav Górász, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová