Najvyšší súd

7 Cdo 117/2012

Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. L. S., bývajúceho v P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou   JUDr. Martin   Timcsák, advokát, s. r. o., so

sídlom v Bratislave, Zámocké schody 2/A, v mene a na účet ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Martin Timcsák, proti žalovanej Bytovému podniku Piešťany, s. r. o., so sídlom

v Piešťanoch, Školská 19,   IČO : 36 232 700, o náhradu mzdy, vedenej

na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.   13 C 113/1995, o dovolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Trnave zo   17. januára 2012 sp. zn. 10 Co 127/2011,

takto

r o z h o d o l:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava rozsudkom ( piatym v poradí ) zo 16. marca 2011 č. k.   13 C 113/1995 – 876 žalobu, ktorou si žalobca voči žalovanej   uplatňoval nárok titulom

náhrady mzdy ( podľa § 130 ods. 1 Zákonníka práce )   v sume 68 141, 80 € v hrubom za

obdobie od 1. októbra 1995 do 31. augusta 2010 ( zmena žaloby pripustená uznesením z

28. septembra 2010   č. k. 13 C 113/1995 – 808 ),   zamietol a žalobcovi   uložil povinnosť

zaplatiť   žalovanej náhradu trov   konania v sume 1 338, 54 €   do troch dní. V odôvodnení

uviedol, že žalobcovi bola daná ( právnym predchodcom žalovanej ) 25. júla 1995 výpoveď

z pracovného pomeru podľa § 46 ods. 1 písm.   f/ Zákonníka práce   v znení v tom čase

platnom. Konanie o určenie neplatnosti výpovede   bolo právoplatne skončené   pripustením

späťvzatia žaloby (   v časti určenia neplatnosti výpovede )   uznesením Krajského súdu

v Trnave   z 13. decembra 2006 sp. zn. 11 Co 60/2006. Po doplnení dokazovania a jeho

vyhodnotení v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v predchádzajúcom   7 Cdo 117/2012

zrušujúcom uznesení   dospel súd prvého stupňa   opätovne k záveru,   že pracovný pomer

žalobcu u právneho predchodcu žalovanej skončil uvedenou výpoveďou dňom 30. októbra

1995. Výpoveď, ktorá bola vopred prerokovaná ( 24. júla 1995 ) príslušným odborovým

orgánom   ( súhlasil s výpoveďou ) bola doručovaná žalobcovi   poštou   (   podľa   denníka

odoslanej pošty podaná na poštovú prepravu 26. júla 1995 ) na adresu - P. ako doporučená

zásielka   s poznámkou do vlastných rúk. O tejto skutočnosti svedčí   žalovanou predložená

obálka - s farebnou kópiou v spise - s modrým pruhom a nalepenou známkou v hodnote 16

Sk, ktorá potvrdzuje zasielanie takto označených zásielok v rozhodnom čase. V súvislosti

s doručovaním písomnosti žalobcovi poukázal na výpoveď svedkyne   A. M. a skutočnosti

z jej svedeckej výpovede vyplývajúce. Mal za preukázané, že výpoveď zasielaná žalobcovi

na adresu P., L. vrátila pošta právnemu predchodcovi žalovanej ( podľa pečiatky na obálke

) 15. augusta 1995 z dôvodu jej neprevzatia žalobcom v odbernej lehote ( napriek výzvam

poštového doručovateľa   ).   O tom, že sa žalobca na tejto adrese zdržiaval svedčí aj

skutočnosť, že 27. júla 1995 odmietol na nej   prevziať výpoveď, čoho dôkazom je   obálka

s výpoveďou nachádzajúcou sa v spise. Z toho súd prvého stupňa vyvodil, že žalovaná ( jej

právny predchodca ) splnila zákonný spôsob   doručenia zásielky s predmetnou výpoveďou

žalobcovi 15. augusta 1995 v súlade s ustanovením § 266a ods. 3 Zákonníka práce. Potom

výpovedná doba   začala plynúť 1. septembra 1995 a uplynula   30. októbra 1995. Keďže

žalobca u žalovanej ani žiadnu prácu nevykonával ( po skončení dovolenky 16. júna 1995 sa

napriek viacerým písomným výzvam do práce nedostavil ) nemá nárok na náhradu mzdy ( §

111 ods. 1 Zákonníka   práce ). Teda v konaní nebolo preukázané, že žalobca

nemohol   vykonávať prácu   pre iné prekážky na strane právneho predchodcu žalovanej   (

svojvoľne do práce nenastúpil ). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcu   rozsudkom ( piatym   rozhodnutím v

poradí ) zo 17. januára 2012 sp. zn. 10 Co 127/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej   týkajúcej sa požiadavky za obdobie počnúc 1. novembrom 1995 ako vecne

správny potvrdil ( § 219 ods. 1 O. s. p. ) a vo zvyšku ( náhrady mzdy za mesiac október

1995   )   ho zrušil a vec   mu vrátil na ďalšie konanie.   Po zopakovaní ( resp. doplnení )

dokazovania výpoveďou svedkyne A. M. dospel k záveru ( s výnimkou námietky týkajúcej

sa trov konania ), že odvolaniu nemožno priznať vecný úspech. Za účelovú vyhodnotil

námietku nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, keď konštatoval, že aj sám žalobca ju

uplatnil s istou rezervou, lebo ju nespojil s odvolacím návrhom na zrušenie napadnutého

rozsudku   a jeho vrátením   na ďalšie konanie. Naopak domáhal sa konečného rozhodnutia   7 Cdo 117/2012

odvolacieho súdu o jeho žalobe ( v zhode s názorom všetkých zúčastnených strán   na

opodstatnenosť   konečného rozhodnutia   v spore trvajúcom takmer 17 rokov ). Uviedol, že

pre rozhodnutie v danej veci bolo treba zodpovedať na tri čiastkové otázky t. j. ktorá adresa

bola poslednou   zamestnávateľovi   známou adresou žalobcu   ( kam sa mala výpoveď

žalobcovi   doručovať ), či doručovanie príslušných zásielok ( aspoň jednej z nich ) možno

považovať   za doručenie skončenia   pracovného pomeru   žalobcovi   výpoveďou   a či

doručovanie zvolené právnym predchodcom žalovanej bolo legitímne   ( viedlo

k zamýšľanému účinku ). Konštatoval, že zo skutkových zistení vyplýva, že   poslednou

zamestnávateľovi známou adresou žalobcu ( a teda i adresou kam mal doručovať písomnosti,

vrátane výpovede ) bola adresa P., že žalobca   nepotvrdil a nepreukázal či a   aké iné

písomnosti ( okrem výpovede ) mu boli v rozhodnom období doručované ( v tomto smere

ostal nečinným a prakticky podporil skoršiu vratkú argumentáciu žalovanej ). Napokon, že

žalobcovi bola predchodcom žalovanej výpoveď doručovaná na správnu adresu - P., ktorý

svojim opomenutím   (   nevyzdvihnutím ) jej doručenie zmaril. V súvislosti

s otázkou legitimity ( právnej dovolenosti ) spôsobu doručovania, po   analýze   citovaných

ustanovení poštového poriadku   ( § 26 ods. 3, § 27 ods. 1, príloha č. 5 bodu 1, 6 ) uzavrel, že argumentácii žalobcu   ( v odvolaní ) nebolo možné vyhovieť a vzhľadom na

uvedené bolo treba uprednostniť   stanovisko žalovanej   ( zasadzujúcej sa za nedostatok

zákazu používania obálok s farebnými pruhmi - v duchu zásady súkromného práva, že čo

nie je zakázané, je dovolané ).   Pretože z hľadiska posúdenia   spôsobilosti   zásielky   na

doručenie spôsobom predpokladaným ustanovením § 266a Zákonníka práce je rozhodujúci

údaj,   že sa má doručovať do vlastných rúk ( nie farba   obálky )   považoval   za správne

a podložené   úvahy   prvostupňového súdu, podľa ktorých   už   15. augusta 1995   vrátenie  

zásielky s výpoveďou predchodcovi žalovanej adresovanou do P. a neprevzatej zmarením

žalobcu malo za následok doručenie výpovede žalobcovi a následné plynutie výpovednej

doby ( uplynula dňom druhého mesiaca nasledujúceho po takomto doručení t. j. 31. októbra

1995 ). Počnúc 1. novembrom 1995 tak žalobca   v pracovnom pomere   k predchodcovi

žalovanej   už nebol   a nárok na náhradu mzdy   za takéto obdobie mu preto nevznikol.

Nevylúčil však existenciu nároku žalobcu   na náhradu mzdy za   posledný mesiac trvania

pracovného pomeru ( t. j. október 1995 ), ktorého opodstatnenosť bude musieť súd prvého

stupňa posúdiť opätovne.   Pokiaľ dospeje k záveru, že ho treba priznať,   musí   ho správne

vypočítať ( vysporiadať sa aj s otázkou či nárok priznať brutto alebo netto ) a oddeliť ho od

celkovej   žalobcom   uplatňovanej sumy. Po rozhodnutí aj o tomto nároku uplatnenom

žalobcom ( za mesiac október 1995 ) bude povinnosťou prvostupňového súdu rozhodnúť   7 Cdo 117/2012

o trovách konania   ( vrátane trov odvolacieho konania ) s tým, že odvolací súd

nepovažoval za správne rozhodnutie vychádzajúce z predpokladu plného úspechu žalovanej.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu ( v jeho potvrdzujúcej časti ) podal dovolanie

žalobca. Navrhol, aby dovolací súd   rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil

a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania   vyvodil

z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvody z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/

O. s. p. Po opísaní ( prevažnej časti ) odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu za dôvody

prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ktoré zakladajú zároveň jeho dôvodnosť

v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.,   označil   prekvapivosť   rozsudku odvolacieho súdu

a jeho   nepreskúmateľnosť. Uviedol, že odvolací sa neriadil ustanovením   §   213 ods. 2  

O. s. p. napriek tomu, že v danej veci boli pre vykonanie výzvy podľa tohto ustanovenia

splnené zákonné predpoklady,   v dôsledku čoho došlo k odňatiu mu možnosti konať pred

súdom   ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Ako je z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu zrejmé

jednou z   rozhodujúcich otázok ostávala otázka legitimity   alebo tiež právnej dovolenosti

doručovania. Sporným bolo, či právny predchodca žalovanej mu mohol zasielať písomnosti

do vlastných rúk   postupom zasielania   úradných zásielok v zmysle prílohy č. 5 poštového poriadku. A práve aplikácia ( citovaných ustanovení ) poštového poriadku bola   z hľadiska  

§ 213 ods. 2 O. s. p. pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca. Nakoľko citované ustanovenia

poštového poriadku neboli pri doterajšom rozhodovaní veci použité, odvolací súd   bol

povinný v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. vyzvať účastníkov konania, aby sa k možnému

použitiu týchto ustanovení vyjadrili. Odvolací súd takúto výzvu nerealizoval, preto   jeho

rozhodnutie zakladá odňatie mu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.  

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v rozhodujúcej časti potvrdil   z dôvodu, že  

napriek rovnakému skutkovému stavu   vychádzal   zo záveru o preukázaní, že v zásielke

adresovanej mu 26. júla 1995 na adresu P. bola obsiahnutá výpoveď z pracovného pomeru

právneho predchodcu žalovanej. Preto ide o tzv. prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu aj

z tohto aspektu. Ako účelové odmietol snahy odvolacieho súdu založiť záver o preukázaní

doručenia   mu výpovede   tzv. presunom dôkazného bremena  , ktoré podľa jeho názoru

založili porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tým aj § 237 písm. f/ O. s. p.

Zdôraznil, že v odvolaní   spochybnil   dôkaz predložený žalovanou   t. j.   knihu

odoslanej pošty ( v plnej dispozícii žalovanej ),   ktorý   nemôže preukázať,   že   mu bola

zásielka doručovaná dňa 26. júla 1995   do vlastných rúk. Podľa jeho názoru žalovaná

neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala svoje tvrdenie, že zásielkou z 26. júla 1995 mu   7 Cdo 117/2012

zasielala   na adresu P.   výpoveď z pracovného pomeru. Odvolací súd sa   v odôvodnení

svojho rozhodnutia ani nezaoberal skutočnosťou, či bolo preukázané splnenie všetkých

podmienok vzniku fikcie v zmysle § 266a ods. 3 Zákonníka práce za použitia príslušných

ustanovení poštového poriadku   a teda   ani či fikcia   doručenia výpovede v danom prípade

nastala.   Nijako sa nevysporiadal ani z jeho námietkou o nepreskúmateľnosti rozhodnutia

súdu prvého stupňa, ani so svojimi opačnými závermi uvedenými v uznesení z 31. mája

2010, čím hrubo porušil § 157 ods. 2 O. s. p., čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Preto je aj jeho rozsudok nepreskúmateľný. Nepovažoval za správny záver odvolacieho súdu

, podľa ktorého   bol právny predchodca žalovanej oprávnený   doručovať písomnosti   do

vlastných rúk   modrou obálkou   v zmysle prílohy č. 5 poštového poriadku   ( mohli ich

používať výlučne   ustanovené orgány   verejnej moci ).   Ak mu   teda právny predchodca

žalovanej doručoval výpoveď z pracovného pomeru   26. júla 1995 na adresu P.

obálkou s modrým pruhom, neboli s takýmto doručovaním spojené   právne následky  

uvedené v príslušných   bodoch poštového poriadku. Právne následky doručovania výpovede

do vlastných rúk by boli splnené iba v prípade jej doručovania štandardným postupom podľa

§ 26 a § 27 poštového poriadku   s vyznačením doložky „do vlastných rúk“, čo sa nestalo.

Napokon doručenka   zásielky právneho predchodcu žalovanej z 26. júla 1995   adresovanej mu na adresu P. do spisu založená ani nebola. Preto aj z tohto   dôvodu   považoval za

neprípustný   a predčasný právny záver odvolacieho súdu o splnení predpokladov doručenia

mu výpovede v súlade s   § 266a Zákonníka práce, čo zakladá dovolací dôvod podľa §

241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.

Žalovaná navrhla dovolanie žalobcu zamietnuť, pretože   nie sú dané dôvody

dovolania ani iné vady konania, pre ktoré   by bolo treba napadnuté rozhodnutie krajského

súdu zrušiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky   ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. )   za splnenia

podmienky vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia dovolacieho   pojednávania  

( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok   smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, že

dovolanie žalobcu nie je prípustné.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p.   dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

  7 Cdo 117/2012

V prejednávanej veci   je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa  

§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený   rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od   právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je

dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.

Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale rozsudok odvolacieho

súdu v jeho potvrdzujúcej časti, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu

je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor,

od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p.

prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O. s. p. ( či už to účastníka namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj

otázkou, či dovolanie nie je   prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie

pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak

konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných   vád

vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov,

spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o nepodanie   návrhu na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o   odňatie možnosti konať pred súdom

a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ). Vady konania

podľa ustanovenia § 237 písm. a/až e/ a g/ O. s. p. žalobca nenamietal a ich existenciu po

preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd.

Vychádzajúc z obsahu dovolania, v ňom zvolenej argumentácie a vytýkaných

nedostatkov, dovolací súd sa osobitne   zameral na skúmanie otázky, či postupom   alebo   7 Cdo 117/2012

rozhodnutím odvolacieho súdu bola žalobcovi   odňatá možnosť konať pred súdom podľa  

§ 237 písm. f/ O. s. p.

Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne   s ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi   a týmto   postupom odňal   účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu

právny poriadok priznáva.   Takáto vada konania   znamená porušenie základného práva

účastníka súdneho konania   na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú

v podmienkach   právneho poriadku Slovenskej republiky   okrem zákonov   aj čl. 46   a nasl.

Ústavy Slovenskej republiky ( ďalej len „ústava“ ) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd ( ďalej len „dohovor“ ).

Z hľadiska posúdenia existencie   procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p.   ako

dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu ( v danej

veci proti potvrdzujúcemu výroku ) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,

že v konaní   k takejto vade došlo, ale len   jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce

zistenie, že konanie je skutočne   takouto vadou zaťažené   t. j., že nastali skutočnosti v dôsledku ktorých   vada vznikla ( prejavila sa ) resp. nebola   odstránená   v postupe –

rozhodnutí odvolacieho súdu.  

Dovolateľ   vadu tejto povahy videl v tom, že odvolací súd si nesplnil povinnosť

vyplývajúcu mu z ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. a nevyzval účastníkov konania, aby sa

vyjadrili k aplikácii príslušných ustanovení poštového poriadku, ktoré neboli pri doterajšom

rozhodovaní použité a sú   pre rozhodnutie v danej veci   rozhodujúce, čoho dôsledkom je

vydanie tzv. prekvapivého rozhodnutia.   Tiež v nedostatočnom odôvodnení   napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu resp. v   nepreskúmateľnosti   skutkových a právnych záverov

odvolacieho súdu, čo súčasne zakladá porušenie jeho práv   vyplývajúcich   z čl. 46 ods. 1

ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 213 ods. 2 O. s. p. ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je

pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov   konania, aby sa k možnému použitiu

tohto ustanovenia vyjadrili.

  7 Cdo 117/2012

Citované ustanovenie teda v prípade, ak odvolací súd uvažuje, že svoje rozhodnutie

založí na aplikácii iného právneho predpisu ( na inom právnom dôvode ), ako súd prvého

stupňa, vyžaduje dať možnosť účastníkom konania vyjadriť sa k použitiu tohto ustanovenia.

Musí ísť pritom o právny predpis, ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebol použitý a ktorý je

pre rozhodnutie veci rozhodujúci.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca sa v konaní domáhal nároku na

náhradu mzdy z   trvajúceho pracovného pomeru   pre   prekážky v práci   na strane

zamestnávateľa podľa § 130 ods. 1 Zákonníka práce. Vychádzal pritom z tvrdenia, že mu

výpoveď z pracovného pomeru   ( z   25. júla 1995 ) daná právnym predchodcom žalovanej

podľa § 46 ods. 1 písm. f/ Zákonníka práce nebola v súlade s ustanovením § 266a Zákonníka

práce doručená. Súd prvého stupňa na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru,

že   výpoveď bola žalobcovi doručená spôsobom predpokladaným ustanovením § 266a

Zákonníka práce a jeho   pracovný pomer   u právneho predchodcu žalovanej   skončil

uplynutím výpovednej doby ( začala plynúť 1. septembra 1995 ) dňom 30. októbra 1995.

Na základe toho dospel následne aj k záveru   o nedôvodnosti nároku uplatneného žalobcom

titulom náhrady mzdy.   Odvolací súd úvahy   prvostupňového súdu vedúce k záveru

o doručení výpovede žalobcovi a následnom   plynutí výpovednej doby a jej uplynutí dňom

31. októbra 1995   považoval za správne   a podložené, pričom konštatoval, že   z hľadiska

posúdenia spôsobilosti zásielky na doručenie spôsobom predpokladaným § 266a Zákonníka

práce ( ktorýmkoľvek v ňom uvedeným spôsobom za účasti pošty ) je rozhodujúci údaj, že

sa má doručovať   do vlastných rúk ( nie farba obálky).   K potvrdeniu správnosti záveru

o skončení pracovného pomeru   žalobcu pristúpil odvolací súd   po analýze citovaných

ustanovení poštového poriadku, prezentovaných žalobcom v jeho odvolaní v rámci námietok

týkajúcich sa vzniku fikcie doručenia mu výpovede, ku ktorému sa žalovaná vyjadrila. Teda

nešlo   o ustanovenia   právneho predpisu použité až odvolacím súdom a napokon ani

o ustanovenia pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Rozhodujúca bola až aplikácia   ustanovenia

§ 266a Zákonníka práce t. j. právny záver ( vyplývajúci zo zisteného skutkového stavu ), či

nastali účinky   doručenia výpovede žalobcovi týmto ustanovením predpokladané a následne

z neho vyplývajúci záver o opodstatnenosti uplatňovaného nároku.   Preto tým, že odvolací

súd účastníkov nevyzval, aby sa k použitiu ustanovení poštového poriadku vyjadrili, neodňal

im možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

  7 Cdo 117/2012

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý mám právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom   a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl.   6 ods. 1 dohovoru   každý má právo na to, aby   jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa   všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny   proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté   v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa citovaných   čl. 46

ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých   dôkazov, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia   vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ  

( žalobca ) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca ( žalovaný ),

prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( § 157 ods. 2 O. s. p. ), pričom účastníkovi konania musí dať

odpoveď   na podstatné ( zásadné ) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného

rozhodnutia v závažných   a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich   súvislostiach. Citované

zákonné ustanovenie sa chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie

spravodlivosti, a toto ustanovenie treba   vykladať a uplatňovať aj s ohľadom   na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“ ), porovnaj napr. rozsudok

vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku   z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka   7 Cdo 117/2012

rozsudkov   a rozhodnutí   1999-I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť   presvedčivé

a dostatočné dôvody, na základe ktorých   je   založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže

meniť podľa povahy   rozhodnutia a musí   sa posúdiť vo svetle   okolností každej veci.

Judikatúra ESĽP   teda nevyžaduje, aby na každý argument   strany ( účastníka ) bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.   ( rozsudok

GEORGIADIS proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka   rozsudkov

a rozhodnutí   1997 – III, rozsudok HIGGINSOV8 a ďalší   proti Francúzsku z 19.   februára

1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudok a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej

republiky ( ďalej len „ústavný súd“ ) vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy  ,   čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne   a zrozumiteľne dáva odpovede   na všetky   právne a skutkovo

relevantné otázky   súvisiace   s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie   musí obsahovať aj   rozsudok

opravného ( odvolacieho) súdu“ ), porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03, uznesenie z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 ).Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

Po preskúmaní veci dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

rozhodnutia   súdov nižších stupňov vo svojej celistvosti a nádväznosti spĺňajú   uvedené

kritériá pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.

Súd prvého stupňa   v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver o skončení pracovného pomeru žalobcu u právneho predchodcu

žalovanej vychádzajúci zo záveru o doručení mu výpovede a vedúci k zamietnutiu žaloby

stručne, ale jasne a zrozumiteľne odôvodnil.

Odvolací súd v   odôvodnení   rozhodnutia po   opísaní priebehu konania, stanovísk

procesných strán, obsahu odvolania a vyjadrenia žalovanej vzhľadom na určité výhrady vo

vzťahu   k celkovej bezchybnosti preskúmateľného   rozhodnutia súdu prvého stupňa   ( za

zjavne účelovú považoval   námietku jeho nepreskúmateľnosti )   z hľadiska jeho

presvedčivosti   a potreby   dôsledného vysporiadsania sa so všetkými   pre posúdenie veci   7 Cdo 117/2012

relevantným otázkami,   podrobne a   obšírne   rozobral skutkové a právne okolnosti danej

veci. Z týchto   vyvodil správnosť záverov prvostupňového súdu, ktoré boli dôvodom prečo

jeho rozhodnutie ( v napadnutej časti ) ako vecne správne potvrdil. V rámci nich   sa

vysporiadal aj s námietkami žalobcu vo vzťahu k naplneniu fikcie doručenia mu výpovede aj

z hľadiska   aplikácie citovaných ustanovení   poštového poriadku  , na ktoré v odvolaní

poukázal. Zhodne so súdom prvého stupňa potom uzavrel, že po doručení výpovede, ktoré

zodpovedalo kritériám predpokladaným ustanovením § 266a Zákonníka práca   začala plynúť

výpovedná doba od 1. septembra 1995 a jej uplynutím 31. októbra 1995 došlo k skončeniu

pracovného pomeru žalobcu u právnej predchodkyne žalovanej, čo viedlo k záveru

o neopodstastnenosti ním uplatneného nároku na náhradu mzdy ( od 1. novembra 1995 ).

Preto možno uzavrieť, že   odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu dôsledne

a zrozumiteľne   vysvetľujúce   skutkový a právny základ rozhodnutia t. j. prečo ( pri

zohľadnení ktorých skutočností a akom ich právnom posúdení   ) bol správny výrok

o zamietnutí žaloby   v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy od 1. septembra 1995, nie

je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov   na spravodlivý súdny

proces.   Preto   postupom   a samotným   rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu

možnosti žalobcovi konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ). Za odňatie možnosti konať

pred súdom nemožno považovať   to, že odvolací súd   nerozhodol ( a neodôvodnil svoje

rozhodnutie ) podľa požiadavky žalobcu.

Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že žalobca namietal aj nesprávne vyhodnotenie

vykonaných dôkazov ( § 132 O. s. p. ) a nesprávne skutkové závery ( vo vzťahu

k doručovaniu mu výpovede ),   tzv. iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci   a napokon nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. b/, c//

O. s. p. ).  

Podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko, čo

vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov

nie je vadou konania v zmysle   § 237   O. s. p. Pokiaľ súd   nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte

sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ( pre úplnosť

treba uviesť, že nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nie je samostatným dovolacím

dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné - pozri § 241 ods. 2 písm. a/ až c/  

O. s. p. ).

  7 Cdo 117/2012

Tzv. iné vady konania ( t. j. procesné vady, ktoré na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladajú zmätočnosť rozhodnutia a ktorých základom je

porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní

a dôsledkom nesprávne   rozhodnutie súdu )   a nesprávne právne posúdenie veci sú síce

relevantnými dovolacími dôvodmi, samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania ( o aký prípad išlo v danej

veci ), nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke.

Dovolanie je totiž podľa Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu, ale len tie,

o ktorých to zákon výslovne ustanovuje.

Keďže   v danej veci nebolo dovolanie procesne prípustné, nemohol dovolací súd

pristúpiť k preskúmaniu správnosti právneho posúdenia veci súdmi nižších stupňov  

( všetkými senátmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zhodne zastávaný názor, že

nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. )

a zaoberať sa tzv. inými vadami konania namietanými   v dovolaní. Aj pokiaľ   dovolateľ

namietal nesprávnosť skutkových zistení, tieto by mohli prípadne zakladať ( len ) tzv. inú

vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( nie nedostatok, ktorý by v rozhodovacej praxi   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   bol považovaný za   dôvod,

ktorý zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., pretože ním nie je

znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania ). Vadu tejto povahy však

možno namietať iba v procesne prípustnom dovolaní ( čo nebol daný prípad ).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani   z ustanovenia § 237 O. s. p. Preto

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s

§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

rozsudkom odvolacieho súdu v napadnutej časti z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní   úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1

O. s. p. ). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však trovy dovolacieho konania nepriznal,

pretože nepodala návrh na ich náhradu ( § 151 ods. 1 O. s. p. ).

  7 Cdo 117/2012

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. mája 2013

  JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta