Najvyšší súd  

7 Cdo 114/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Slovenskej konsolidačnej, a. s., so sídlom v Bratislave, Cintorínska č. 21, proti povinnému T. Z., pre vymoženie 448,11 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 4 Er 961/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 29. decembra 2011 sp. zn. 4 CoE 585/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Považská Bystrica uznesením z 19. októbra 2011 č. k. 4 Er 961/2011–17 žiadosť súdneho exekútora Mgr. R. M. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V odôvodnení uviedol, že oprávnená podala návrh na   vykonanie exekúcie   na   základe exekučného titulu - rozhodnutia o   priestupku z   11. augusta 2008 č. ORP 358/DIPB-SK- 2008, ktorým bol povinný uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. h/ a k/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a bola mu uložená pokuta vo výške 13 000 Sk (448,11 €) a trest zákazu viesť motorové vozidlo po dobu16 mesiacov. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. septembra 2008 a vykonateľnosť dňa 29. septembra 2008. Keďže zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (§ 88 ods. 1) účinný do 31. augusta 2008, t. j. v čase vydania rozhodnutia (11. augusta 2008), ustanovoval 3 ročnú prekluzívnu lehotu na jeho vykonanie (nie na podanie návrhu na vykonanie rozhodnutia) bolo treba ho vykonať najneskôr do 29. septembra 2011. Vzhľadom na uplynutie prekluzívnej lehoty nárok 2   7 Cdo 114/2012

oprávnenej zanikol a   súd nemohol udeliť súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Krajský súd v   Trenčíne na   odvolanie oprávnenej uznesením z   29. decembra 2011   sp. zn. 4 CoE 585/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne (§ 219 ods. 1   O. s. p.) potvrdil. Uviedol, že v preskúmavanej veci je nepochybné, že predmetný exekučný titul z 11. augusta 2008 sa stal vykonateľným 29. septembra 2008, v dôsledku čoho by lehota na vykonanie exekúcie podľa § 88 ods. 1 zákona č. 372/1991 Zb. o priestupkoch uplynula dňom 29. septembra 2011. Dňa 1. septembra 2008 počas plynutia tejto lehoty na vykonanie však nadobudol účinnosť zákon č. 298/2008 Z. z., ktorým bolo toto ustanovenie vypustené. Zákon o   priestupkoch po tejto novele lehoty na   vykonanie takýchto rozhodnutí teda neupravuje, a   preto v   zmysle § 51 zákona o   priestupkoch sa vzťahujú na   konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní. V ustanovení § 71 ods. 3 zákona   č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ktorý treba v danej veci na základe tohto ustanovenia aplikovať, zákon ustanovuje trojročnú hmotnoprávnu lehotu, v ktorej sa musí výkon rozhodnutia nariadiť (s účinnosťou od 1. januára 2004 už neplatí, že ak sa v trojročnej lehote konanie a výkon rozhodnutia začalo, musí sa v tejto lehote i skončiť). Táto lehota má prekluzívny charakter, čo znamená, že jej uplynutím právo na vykonanie rozhodnutia zaniká. Začiatok plynutia tejto lehoty je viazaný na uplynutie lehoty určenej na splnenie uloženej povinnosti. Na uplynutie prekluzívnej lehoty prihliada príslušný orgán (v danom prípade exekučný súd) z   úradnej povinnosti (ex offo). Podľa právneho názoru odvolacieho súdu   pre určenie toho, či trojročná zákonná prekluzívna lehota je v konkrétnom prípade zachovaná, nie je právne významné začatie exekučného konania (23. septembra 2011), ako tvrdila oprávnená, ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia, v danej veci podľa Exekučného poriadku rozhodnutím súdneho exekútora (upovedomením o   začatí exekúcie). V   preskúmavanej veci zákonná trojročná prekluzívna lehota začala plynúť   dňa 30. septembra 2008   a   uplynula 29. septembra 2011, ako správne uviedol súd prvého stupňa. Preto postupoval správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla ho zrušiť a   vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Podľa jej názoru neboli dané zákonné dôvody na   zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o   udelenie poverenia na   vykonanie exekúcie. V dôsledku takéhoto nesprávneho rozhodnutia došlo postupom súdov k porušeniu 3   7 Cdo 114/2012

jej práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). V   tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 177/2009 a   sp. zn.   5 Cdo 318/2008. Nepovažovala za správnu aplikáciu ustanovenia § 71 ods. 3 zákona   č. 71/1967 Zb., pretože z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za   rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu na   vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie. Exekučný poriadok pritom ani nepozná pojem nariadenie výkonu rozhodnutia a preto právny záver,   na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení návrhu   na začatie exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale neplynie. Opačný záver by viedol k značnej právnej neistote a jeho dôsledkom by bolo aj to, že výsledok exekučného konania by celkom závisel iba od rýchlosti konania a   včasnosti vykonania jednotlivých úkonov súdnym exekútorom a exekučným súdom. Namietala aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu vydané v rozpore s § 157 ods. 2 O. s. p. a v konečnom dôsledku porušujúce základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné 4   7 Cdo 114/2012

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo   svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na   zastavenie výkonu rozhodnutia na   podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., proti ktorým zákon pripúšťa dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na   to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí   do právomoci súdov, b/ ten, kto v   konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a   nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na   začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,   f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné (pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle   § 237 O. s. p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k   vade vymenovanej v   tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie), že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z   týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

5   7 Cdo 114/2012

S prihliadnutím na   obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237   písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

Dovolateľka argumentáciu o   existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237   písm. f/ O. s. p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní (t. j. že nezachovali zákonom stanovenú procedúru prejedania veci) napríklad tým, že jej znemožnili urobiť niektorý procesný úkon, vyjadriť sa k veci po skutkovej alebo právnej stránke, podať opravný prostriedok a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú   na   nesprávnej aplikácii a   interpretácii ustanovení zákona. Z   určujúceho – obsahového – hľadiska (pozri § 41 ods. 2   O. s. p.) teda z   jej strany nejde o námietku odňatia možnosti konania pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na   ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Jadro dovolacích námietok oprávnenej spočíva v   tvrdení, že súdy v danom prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Dovolateľka tvrdí, že tento, podľa nej nesprávny právny názor súdov, nemá oporu v zákone a   prehliada, že   po doručení návrhu na   začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti súdu, v   rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na   zistený skutkový stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O   nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

6   7 Cdo 114/2012

Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s   faktickou procesnou činnosťou súdu (s postupom pri prejednaní veci), a nie s jeho právnym hodnotením veci v   napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (pozri § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (pozri tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.   1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,   6 Cdo 41/2011).

Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne až totožnosť) preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o   zamietnutí žiadosti o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (pozri uznesenie najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. „za porušenie tohto práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia“ (pozri uznesenie najvyššieho súdu z   5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008). Obsah dovolania svedčí o   tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi preskúmavanou vecou a ňou označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania v preskúmavanej veci spočíva v   námietke oprávnenej, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na   nesprávnom právnom posúdení veci v   hmotnoprávnej otázke – otázke zániku práva, v ňou označených konaniach išlo o vady procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to vo veci sp. zn.   5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy... neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne   a bez zákonného podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto konania, mal ich procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej dovolateľkou uvádzanej veci   sp. zn. 1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním 7   7 Cdo 114/2012

napadnutého rozhodnutia (pozri tú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).

Názor oprávnenej vyjadrený v   dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v   zákone, zakladá vždy procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa prieči právnej úprave vymedzujúcej povahu a účel dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa, dovedený do dôsledkov (ad absurdum), blíži k celkom neprijateľnému názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i   keby tvrdenia oprávnenej   o   nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v   preskúmavanej veci opodstatnené (dovolací súd ich z   uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť by mala síce za   následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a   či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo). Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť   k   posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2   písm. c/ O. s. p.).

Z   týchto dôvodov dospel dovolací súd k   záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá možnosť oprávnenej konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Podľa názoru dovolateľky uznesenie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené. Uvedený nedostatok zakladá dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a   výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje 8   7 Cdo 114/2012

za preukázané a ktoré nie, z   ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Je nepochybné, že jedným   z   aspektov na   spravodlivý proces je aj právo účastníka   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a   skutkové, relevantné otázky súvisiace s   predmetom súdnej ochrany   (IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a   dôkaznými návrhmi strán, avšak   s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08,   II. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k   záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na dôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predložené listiny preskúmal a   s   akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval   na   prejednávanú vec a   z   ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

Možno zhrnúť, že z   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných 9   7 Cdo 114/2012

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu skutkové a   právne závery odvolacieho súdu nie sú v   danom prípade zjavne neodôvodnené   a   nezlučiteľné s   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   slobôd   a   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na   odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch nižšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., ani § 237 písm. f/ O. s. p. Najvyšší súd vzhľadom na to dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako procesne neprípustné.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému Najvyšší súd Slovenskej republiky náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. januára 2013

JUDr. Ladislav Górász, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Viera Čulenová