7Cdo/11/2017

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: V., bytom B., proti žalovaným: 1/ Okresný súd Považská Bystrica, so sídlom Štúrova 1/2, Považská Bystrica a 2/ Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o doplatenie funkčného platu, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 15 Cpr 1/2014, o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 25. augusta 2016 sp. zn. 17 CoPr 6/2015, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca a žalovaný 1/ nemajú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Prievidza (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 16. marca 2015 č. k. 15 Cpr 1/2014-88 návrh žalovaného 1/ na prerušenie konania zamietol, žalovanej 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 2 637,72 € od 19. apríla 2014 do 7. júla 2014, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu voči žalovanému 1/ v celom rozsahu a voči žalovanej 2/ v prevyšujúcej časti zamietol. Žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná sčasti. Konštatoval, že po zverejnení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) dňa 18. apríla 2014, ktorým ústavný súd rozhodol vo výroku I., že ust. § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“, § 2 ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9 zákona Národnej rady SR č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, žalovaný 1/ žalobcovi vyplatil doplatok platu za obdobie od 1. januára 2011 do 25. júla 2011 v mzde za jún 2014 splatnej 7. júla 2014, spolu vo výške 2 637,72 eur (tarifný plat 2 543,42 eur a paušálnu náhradu 94,30 eur). Keďže žalobcovi bol vyplatený doplatok funkčného platu, predmetom konania potom zostal nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania. Vzhľadom k tomu, že žalovaná 2/ v konaní namietala svoju vecnú pasívnu legitimáciu, súd prvej inštancie sa predovšetkým zaoberal tým, ktorý zo žalovaných, či prípadne obaja žalovaní, majú byť zaviazaní plniť. Dospel k záveru, že vecná pasívna legitimáciažalovaného 1/ v konaní nie je. Žalovaný 1/ je zapísaný v registri organizácie Štatistického úradu SR ako rozpočtová organizácia, napojená svojimi príjmami a výdavkami na štátny rozpočet, konkrétne na rozpočet Ministerstva spravodlivosti SR. Žalovaný 1/ ako rozpočtová organizácia je tak len správcom majetku štátu, nemá vlastný majetok a pri správe majetku štátu zastupuje štát, ktorý je vlastníkom majetku spravovaného žalovaným 1/. Potom aj vstúpiť do občianskoprávnych vzťahov môže len štát, keďže len Slovenská republika má vlastnú právnu subjektivitu a v týchto vzťahoch (ako aj v oblasti verejného práva) má charakter právnickej osoby len štát, za ktorý koná príslušný štátny orgán bez vlastnej právnej subjektivity. Právnickou osobou, účastníkom občianskoprávnych vzťahov, a teda ani účastníkom konania nemôže byť žalovaný 1/, keďže žalovaný 1/, hoci so zákonom priznaným postavením právnickej osoby, nespravuje vlastný majetok, ale majetok vo vlastníctve štátu. Žalobca je v právnom vzťahu so štátom (§ 25 ods. 1 Zák. č. 385/2000 Z.z.), ktorý zodpovedá za uspokojenie platových nárokov sudcu v zmysle § 65 ods. 5 zák. č. 385/2000 Z.z., pričom za štát v týchto vzťahoch koná Ministerstvo spravodlivosti SR ako ústredný orgán štátnej správy súdov. Vzhľadom k tomu sa podľa súdu prvej inštancie žalobca môže domáhať uplatneného nároku len voči žalovanej 2/ (štátu). Žalobu žalobcu voči žalovanému 1/ preto pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie zamietol. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal tým, kedy bola žalovaná 2/ v omeškaní s výplatou platu a kedy jej vznikla povinnosť platiť úroky z omeškania. Dospel k záveru, že zverejnením nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov, dňom 18. apríla 2014 napadnutý právny predpis stratil účinnosť a až týmto dňom žalovanej 2/ vznikla povinnosť plniť žalobcovi. Dňom nasledujúcim po dni zverejnenia nálezu ústavného súdu sa žalovaná 2/ dostala do omeškania s plnením (§ 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie je toho názoru, že pokiaľ žalovaná 2/ bola v omeškaní s plnením peňažného dlhu, mala povinnosť platiť aj úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže žalovaná 2/ preukázateľne doplatila žalobcovi rozdiel v plate vo výške 2 637,72 eur až 7. júla 2014, v období od 19. apríla 2014 (odo dňa nasledujúceho po zverejnení nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov) do 7. júla 2014 (deň plnenia) bola žalovaný 2/ v omeškaní s plnením. Za toto obdobie žalobcovi patria úroky z omeškania v zákonnej výške 8,25 % ročne podľa § 3 Nariadenia vlády SR 87/1995 Z.z. účinného do 31.01.2013 v spojení s § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného do 1. februára 2013, preto žalovanú 2/ zaviazal zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 2 637,72 eur od 19. apríla 2014 do 7. júla 2014. Vo zvyšnej časti, v ktorej si žalobca uplatnil úroky z omeškania za dlhšie obdobie a vo výške presahujúcej najvyššiu prípustnú výšku úroku z omeškania platnú podľa predpisov občianskeho práva, žalobu žalobcu súd prvej inštancie zamietol.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobca a žalovaná 2/. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 25. augusta 2016 sp. zn. 17 CoPr 6/2015 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) ako vecne správny a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho odôvodnením, ktoré považoval za správne. Žalovanému 1/ priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanej 2/. Uviedol, že odvolacie námietky žalobcu aj žalovanej 2/, týkajúce sa vecnej pasívnej legitimácie, sú totožné s námietkami, ktoré uplatnili pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí podrobne vysporiadal a ktoré odvolací súd považoval za správne. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o tom, že vecne pasívnym subjektom v danej veci je žalovaná 2/, keď rovnako ako súd prvej inštancie je aj odvolací súd toho názoru, že žalovaný 1/ ako rozpočtová organizácia je len správcom majetku štátu, teda spravuje majetok vo vlastníctve Slovenskej republiky a pri tejto správe zastupuje štát, pričom ako rozpočtová organizácia nemá vlastný majetok, z ktorého by uspokojovala platové pomery sudcov. Medzi stranami bol sporný aj počiatok omeškania, kde sa odvolací súd taktiež stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z omeškania môžu patriť žalobcovi až odo dňa nasledujúceho po zverejnení nálezu ústavného súdu z 18. apríla 2014. Žalobca sa domáhal doplatenia funkčného platu za obdobie roku 2011, kedy žalovaný 1/ v zmysle novely zák. č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky vydal platový dekrét a vyplácal funkčný plat v sume nižšej ako v predchádzajúcom období. Protiústavnosť niektorých ustanovení novely zák. č. 120/1993 Z.z. však ústavný súd vyslovil až svojim nálezom sp. zn. PL. ÚS 99/2011 zverejneným v Zbierke zákonov dňa 18. apríla 2014. Takýto nález je podľa § 41 ods. 2 Zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov všeobecne záväzný odo dňajeho vyhlásenia v Zbierke zákonov. V čase podania žaloby žalobcu na začatie konania mal teda žalobca vyplatený svoj funkčný plat v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi a žalovaná 2/ nemala v čase podania žaloby povinnosť platiť žalobcovi to, čoho sa svojou žalobou domáhal. Táto povinnosť vznikla až publikovaním Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 99/2001 v Zbierke zákonov dňa 18. apríla 2014. Preto záver súdu prvej inštancie, že nasledujúcim dňom sa žalovaná 2/ dostala do omeškania a je povinná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v zákonnej výške 8,25 % ročne (ktorú súd prvej inštancie stanovil správne) za obdobie od 19.4.2014 do doplatenia funkčného platu dňa 7.7.2014, považoval odvolací súd za správne.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ dovolanie s tým, že dovolanie je prípustné podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázala na jeden z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, a to na povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť. Žalovaná 2/ namieta v dovolaní nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, jeho arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť. Poukazuje najmä na bod 15. napadnutého rozsudku, a to na otázku pasívnej legitimácie, kde podľa žalovanej 2/ nie je zrejmé, na základe akého ustanovenia dospel odvolací súd k záveru, že žalovaná 1/ ako rozpočtová organizácia je len správcom majetku štátu, ktorý nemá vlastný majetok, z ktorého by uspokojoval platobné pomery sudcov, nakoľko odvolací súd len uvádza, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, a tak možno len predpokladať, že tento názor odvolací súd odvodzuje z právnych predpisov, o ktoré sa opieral súd prvej inštancie. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd nevzal do úvahy ustanovenie § 21 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z.z., opomenul sa vysporiadať aj s § 2 písm. a/ zákona č. 278/1993 Zb., Obchodným zákonníkom a Občianskym zákonníkom. Zastáva názor, že ak odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná 1/ nemá pasívnu legitimáciu, musel vychádzať z toho, že žiadny orgán nemá právnu subjektivitu, a rovnako tak ju nemá ani žalovaná 2/. Mal sa vysporiadať aj s existenciou § 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. Žalovaná 2/ namieta aj porušenie princípu právnej istoty tým, že odvolací súd rozhodol rozdielne ako iné krajské súdy v obdobnej veci a dokonca inak ako aj iný senát toho istého krajského súdu. Poukazuje na to, že odvolací súd sa nezaoberal jej právnou argumentáciou uvedenou v odvolaní týkajúcou sa charakteristiky úrokov z omeškania z funkčného platu ani ohľadom ich výšky.

4. Žalobca ani žalovaný 1/ sa k dovolaniu žalovanej 2/ písomne nevyjadrili.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) a zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 2 písm. b/ CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

6. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (viď § 428 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

7. V danom prípade žalovaná 2/ uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jejprávnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

9. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

10. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).

11. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.

1 2. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). S týmto názorom sa stotožnil aj ústavný súd (pozri rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).

13. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

14. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Súd prvej inštancie vysvetlil, na základe čoho dospel k názoru o tom, že žalovaná 2/ je pasívne legitimovaným subjektom. Na strane 10 bod 15. uviedol, že z ustanovenia § 65 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyplýva, že za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát, za ktorý v zmysle ust. § 25 ods. 1 veta cit. zákona koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný zákon, v danom prípade žalovaná 2/.

15. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 387 ods.1 CSP, pričom v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP sa v takomto prípade mohol obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Táto forma skráteného rozhodnutia spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu práva na spravodlivé súdne konanie vzhľadom na to, že súd prvej inštancie zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie. Odvolací súd sa však neobmedzil len na konštatovanie správnosti záveru súdu prvej inštancie, zaoberal sa aj odvolacími námietkami, čím sa vyjadril aj k otázke vecnej pasívnej legitimácie, k úrokom z omeškania v bode 16. rozsudku, uviedol, na základe akého ustanovenia dospel k záveru, že žalovaná 2/ je pasívne legitimovaná.

16. Arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku vidí žalovaná 2/ aj v bode 17. predmetného rozsudku, kde sa odvolací súd zaoberal otázkou počiatku omeškania doplatenia funkčného platu žalobcu. Dovolací súd v zmysle vyššie uvedeného stanoviska najvyššieho súdu poznamenáva, že ani táto dovolacia námietka žalovanej 2/ nie je dôvodná. Odvolací súd v predmetnom bode uviedol, kedy žalovanej 2/ vznikla povinnosť platiť to, čoho sa žalobca domáhal, a to publikovaním nálezu PL. ÚS 99/2001, čo znamená, že žalovaná 2/ sa dostala do omeškania 19. apríla 2014, teda deň nasledujúci po uverejnení cit. nálezu. Navyše žalovaná 2/ tu poukazuje aj na povinnosť súdu odôvodniť odklon od existujúcej judikatúry. Dovolaciemu súdu nie je zrejmé, v čom a od ktorej existujúcej judikatúry sa mal odvolací súd odkloniť týmto právnym záverom, nakoľko vyjadril, že tento nález ústavného súdu vyjadril protiústavnosť niektorých ustanovení novely zákona č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov, kedy sa stal všeobecne záväzným a od akého dňa vznikla povinnosť žalovanej 2/ plniť.

17. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá sa zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

18. V danom prípade však vzhľadom na vyššie uvedené rozsudok odvolacieho súdu nie je zjavne neodôvodnený ani arbitrárny.

19. Pokiaľ žalovaná 2/ poukazuje na rozhodnutie iného odvolacieho súdu v skutkovo a právne totožnom prípade, dovolací súd uvádza, že pokiaľ by aj nastala situácia, v ktorej majú dva senáty odvolacieho súdu na riešenie istej právnej otázky rozdielny názor, neznamená to, že by v danom prípade porušili princíp právnej istoty a z neho prameniacu možnosť strany predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Za prekvapujúce je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie (viď tiež uznesenie dovolacieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie „nečakane“ založené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, pričom strana v danej procesnej situácii nemala možnosť namietať správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (viď uznesenie dovolacieho súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane - súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia o na rovnakých skutkových a právnych záveroch.

20. Dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

21. Prevažná časť dovolacích námietok žalovanej 2/ sa týka nesprávneho právneho posúdenia, aj keď tieto námietky formuluje ako procesné pochybenia. Ide o tú časť dovolacích námietok žalovanej 2/, kedy tvrdí, že ak odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný 1/ nemá pasívnu legitimáciu, musel vychádzať z toho, že žiadny orgán nemá právnu subjektivitu, a rovnako tak ju teda nemá ani žalovaná 2/. Žalovaná 2/ tvrdí, že odvolací súd sa mal vysporiadať aj s existenciou § 35 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. Rovnako tak ide aj o námietky žalovanej 2/ o tom, že odvolací súd nevzal do úvahy ustanovenie § 21 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z.z., opomenul sa vysporiadať s ustanovením § 2 písm. a/ zákona č. 278/1993 Zb., s ustanoveniami Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).

22. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

23. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť uskutočňovať procesné oprávnenia niektorou zo strán civilného sporového konania.

24. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovanej 2/ nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné, preto dovolanie odmietol podľa § 447 písm. f/ CSP.

25. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.