7 Cdo 102/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. M., bytom K., zastúpenému JUDr. N. S., advokátkou so sídlom v Ž., proti žalovanej Slovenskej republike – Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova č. 2,

o 82 984,70 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 7 C 84/2007,

o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 8. februára 2012 sp. zn.  

6 Co 279/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin rozsudkom zo 7. júna 2011 č.k. 7 C 84/2007-331 zamietol žalobu

a   žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že Okresná prokuratúra

v Martine vydala nezákonné rozhodnutie 1. júla 2005 pod sp. zn. 1 Pv 801/04 o zamietnutí

sťažnosti žalobcu (proti uzneseniu Okresného riaditeľstva PZ z   29. marca 2005 Č.

o zastavení trestného stíhania pre trestný čin útoku na štátny orgán), ktoré bolo na základe

sťažnosti podanej generálnym prokurátorom Slovenskej republiky zrušené uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. decembra 2005 sp. zn. 1 Tz 32/05. Výsledkami

vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že v dôsledku vydania tohto nezákonného

rozhodnutia vznikla žalobcovi škoda (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.). V čase vydania

nezákonného rozhodnutia bol žalobca vo väzbe v inej trestnej   veci.   Jeho   tvrdenie,   že  

v dôsledku uvedeného nezákonného rozhodnutia, bol vystavený pocitom právnej neistoty,

krivdy, ponižovaniu, nespravodlivosti, márnosti, úzkosti, znevažovaniu, strate spoločenskej

prestíže, poškodeniu jeho dobrého mena a povesti, psychickému utrpeniu, nepovažoval za preukázané. Podľa súdu na zdravotný stav žalobcu malo vplyv rozhodnutie, ktorým došlo

k   obmedzeniu   jeho   osobnej   slobody.   Rozsudky Okresného súdu Žilina vo veci sp. zn.  

6 C 156/2007 a Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn. 10 Co 212/2010 nesúviseli s týmto

konaním. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský   súd   v   Žiline   na   odvolanie   žalobcu   rozsudkom   z   8.   februára   2012  

sp. zn. 6 Co 279/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.)

a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1

O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci  

a vyvodil z neho aj správne právne závery a vo veci správne rozhodol. Odôvodnenie jeho

písomného vyhotovenia zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. a v podstatných dôvodoch

na ne odvolací súd odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Po rekapitulácii rozhodných skutkových

zistení súdom prvého stupňa skonštatoval, že neboli splnené predpoklady na náhradu

nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., súkromný (resp. pracovný)

život žalobcu a jeho spoločenské uplatnenie bolo ovplyvnené obmedzením osobnej slobody

v súvislosti s inými trestnými konaniami, ktoré sa voči nemu viedli (resp. stále vedú).  

Za správny odvolací súd považoval záver súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného

premena ohľadne tvrdení žalobcu, že trestné stíhanie pre trestný čin útoku na štátny orgán mu

malo spôsobiť psychické utrpenie a poškodiť jeho zdravotný stav. K odvolacím námietkam

uviedol, že pokiaľ súd nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie dôkazov výsluchom svedkov

(policajtov, prokurátorov, vyšetrovacích spisov, rozhodnutí - viď podanie na č.l. 258 spisu  

a na pojednávaní súdu 19. mája 2011) v súvislosti s preukázaním práva na náhradu

nemajetkovej ujmy, nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, pretože tieto boli

pre rozhodnutie vo veci samej nadbytočné (napr. I. ÚS 75/96).

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, navrhol, aby

dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu,

že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.)  

a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2

písm. c/ O.s.p.). K odňatiu možnosti konať pred súdom (podľa dovolateľa) došlo postupom

súdu prvého stupňa, ktorý vôbec nerozhodol o jeho návrhu na vykonanie dôkazov z 12. júla

2010, nevyhovenie ďalšiemu návrhu na vykonanie dôkazov z 19. mája 2011 súd riadne

nezdôvodnil (§ 157 O.s.p.). Z uvedených dôvodov žalobca neuniesol dôkazné bremeno.

Pokiaľ išlo o dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. dovolateľ uviedol, že sa nedopustil žiadneho konania, ktoré by bolo spôsobilé naplniť predpoklady skutkovej podstaty

v zmysle § 154 ods. 2 Trestného zákona. Ako obžalovaný v prípravnom (trestnom) konaní

podával v zmysle § 33 ods. 1 Trestného poriadku žiadosti, sťažnosti a iné návrhy, ktoré mu

umožňoval zákon. Účelovým stíhaním a kriminalizáciou bol žalobca vystavený pocitom

strachu, stresu a úzkosti, čím mu vznikla ujma na jeho právach. Z týchto dôvodov

nepovažuje   závery   odvolacieho   súdu   za   správne,   nesúhlasí   s   odvolacím   súdom,   že

nepreukázal vznik ujmy (viď judikatúra Z III – pre úspešné uplatnenie práva na ochranu

osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva

chránené ustanovením § 11 OZ. Nevyžaduje sa vykonanie následkov). Vyslovil názor, že

mohlo dôjsť k vážnemu zásahu do jeho spoločenského a rodinného života a ujme na jeho

fyzickom   i   psychickom   zdraví.   Konštatovanie   porušenia   práva   žalobcu   v   rozhodnutí

najvyššieho súdu nemožno považovať za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na vzniknutú

ujmu.  

Žalovaná navrhla dovolanie zamietnuť, pretože dovolanie nie je prípustné a nie sú

dané ani dôvody dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátkou  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom. Dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p.

je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238  

ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

O.s.p.

Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

žiadneho z vyššie uvedených rozsudkov. Prípustnosť jeho dovolania preto z ustanovení § 238

ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.

V kontexte so záverom dovolacieho súdu o procesnej neprípustnosti dovolania v tomto

prípade je vhodné uviesť, že mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných

prostriedkov sa prejavuje aj v tom, že účastník konania nemôže úspešne podať dovolanie

z akéhokoľvek dôvodu, ale len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu).

Občiansky súdny poriadok upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia  

§ 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám

uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Treba dodať, že dovolací súd je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom,

vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa

toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich obsahu.

Pre účely predmetného dovolacieho konania treba tiež zdôrazniť, že dovolanie nie  

je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť  

a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže

dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.

Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj  

so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –

nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).

K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, že (pokiaľ sú splnené ďalšie

procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou

osobou) zakladá existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje

ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a nesprávne právne posúdenie veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p.) na rozdiel od toho nezakladajú prípustnosť dovolania, ide však  

o relevantné dovolacie dôvody v prípade procesne prípustného dovolania, čo však nie je tento

prípad. Na existenciu dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. nemôže

dovolací súd vziať zreteľ ani v prípade, ak by bolo na ne v dovolaní poukázané, ak ide  

o procesne neprípustné dovolanie (tak ako je tomu v tomto prípade).

Z uvedeného potom pre daný prípad platí, že na dovolateľom uplatnený dovolací

dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (na iné vady konania, ktoré mohli mať  

za následok nesprávne rozhodnutie veci a tiež na nesprávne právne posúdenie veci) dovolací

súd nemôže prihliadať.  

K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. treba uviesť, že

o procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré

vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo

nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania

podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád  

v   zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo

k takejto vade, ale len zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne

vymenovaných vád.

Existencia vád v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nebola v dovolaní namietaná

a v dovolacom konaní nevyšla najavo. Dovolanie z týchto dôvodov preto nie je prípustné.

Pokiaľ ide o dovolateľom uplatnenú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p

k tomu treba uviesť, že na odňatie možnosti konať pred súdom však dovolací súd prihliada z úradnej povinnosti a pod týmto pojmom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.  

Dovolateľ v dovolaní namietal, že konanie je postihnuté práve takouto vadou, pretože

1/ súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy (podaním z 12. júla 2011 a   na pojednávaní súdu  

19. mája 2011) a tak nezistil úplne a správne skutkový stav veci a preto vec i nesprávne

právne posúdil, 2/ nevykonanie dôkazov riadne nezdôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

1. Pokiaľ dovolateľ namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia nevykonania ním

navrhovaného dokazovania, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej

súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným

z aspektov práva na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 383/06). Z práva na spravodlivé súdne

konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993,  

séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157

ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej

ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu  

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,  

IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli

vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).

Dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 1, ods. 2 O.s.p. spĺňa

vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a preto ho

nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný).

Odôvodnenie rozsudkov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia,

čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok

odvolacieho súdu (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich

obsahové   (materiálne)   náplne,   zakladajú   v   súhrne   ich   zrozumiteľnosť   i   všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka

správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Odôvodnenie rozsudkov ako celok

podáva konkrétne vysvetlenie toho, prečo v danom prípade súdy neakceptovali návrhy

žalobcu na vykonanie dôkazov výsluchom prokurátorov, policajtov, a príslušnými spismi  

z 12. júla 2010 a 9. mája 2011 (č.l. 258 a 321 spisu) i na pojednávaní súdu 19. mája 2011.

Vzhľadom na dôvody, pre ktoré bola žaloba zamietnutá totiž súdy považovali za nadbytočné

(nie   významné)   vykonať   ďalšie   dokazovanie   navrhované   žalobcom   (viď   str.   4   a   5

odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu). Zdôvodnenie nevykonania navrhnutého

dokazovania vzhľadom na účel a výsledok konania (berúc v úvahu najmä hospodárnosť

konania) sa považuje za právne akceptovateľné.    

2. Za dôvodné nemožno považovať ani ďalšie námietky dovolateľa (týkajúce sa

nevyhovenia jeho návrhu na vykonanie dokazovania, nesprávneho alebo neúplného zistenia

skutkového stavu veci).   V   tejto   súvislosti   dovolací   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú

judikatúru uverejnenú R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000. Treba zdôrazniť, že do obsahu

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Súd

neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne) nevykoná navrhnuté

dokazovanie (§ 120 O.s.p.) alebo nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov  

(§ 132 O.s.p.); jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte

samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle  

§ 237 písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené  

v   Zbierke   stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   pod  

č. 42/1993). Najvyšší súd to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom

vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť

skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu  

v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, že ak súd v priebehu

konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Je totiž vecou právnej úvahy súdu, nie však účastníka konania, či a prípadne aký dôkaz súd vykoná  

(§ 120 ods. 1 O.s.p.). Nevykonanie dôkazov súdom nie je samostatným dovolacím dôvodom

ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Pokiaľ

dovolateľ namieta, že súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení

a prípadne nevykonali relevantné na vec sa vzťahujúce dôkazy, ide po stránke obsahovej

o námietku, že v konaní došlo k tzv. inej (než v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby

k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p.), sama osebe ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

3/ Obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu správnosti právneho

posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania

možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003  

a   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je

relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď  

§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov však

nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným)

nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu

žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011,  

sp.   zn.   4   Cdo   68/2011,   sp. zn.   5   Cdo   44/2011,   sp. zn.   6   Cdo   41/2011   a   sp. zn.  

7 Cdo 26/2010).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalobca neopodstatnene

namieta, že v konaní mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237  

písm. f/ O.s.p.).  

4. Z   dôvodov   vyššie   uvedených   dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že   dovolanie

v predmetnej veci nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p., ani podľa

ustanovenia § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených

dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

5. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho

konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2013  

  JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová