Najvyšší súd
7 Cdo 101/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ A. O., a 2/ Š. O., obaja bývajúci v P., proti žalovanému JUDr. P., bývajúcemu v P., o zaplatenie 427,90 €,
vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14 C 47/2011, o dovolaní žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 6. septembra 2012, sp. zn. 11 Co/2/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyni 1/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 21. septembra 2011, č. k. 14 C 47/2011-44 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne do 3 dní žalobcom 1/ a 2/ sumu 411,03 €; žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania
25,50 €. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že žalobkyňa 1/ požiadala žalovaného
o poskytnutie právnych služieb týkajúcich sa obnovy dedičského konania po jej nebohom
otcovi J. Š.. Žalovaný vyúčtoval žalobkyni oprávnenie za poskytnuté právne služby (len)
sumu 120,91 €, vzhľadom na preddavok zložený žalobkyňou 531,94 €, súd považoval rozdiel
411,03 € za bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451, § 456 a § 145 ods. 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“), ktoré dal k náhrade žalovanému a žalobu v zostávajúcej časti
zamietol (427,90 € - 411,03 €). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 6. septembra 2012,
sp. zn. 11 Co 2/2012 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu voči žalobcovi
2/ zamietol; rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo výroku o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 411,03 € a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania
25,50 €; žalovanému voči žalobcovi 2/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania
a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni 1/ trovy odvolacieho konania 6,40 €. V odôvodnení uviedol rozhodujúce skutkové zistenia a to, že v právnom vzťahu (príkazná
zmluva uzavretá v zmysle § 724 až § 741 OZ) so žalovaným, ktorý poskytoval právne služby
bola len žalobkyňa 1/ a k dohode o cene právnej služby medzi účastníkmi nedošlo.
Skonštatoval, že súd prvého stupňa správne posúdil výšku tarifnej odmeny advokáta, aj
účelnosť vykonaných úkonov a dospel k náležitému záveru, podľa ktorého za poskytnutú
právnu službu patrí žalovanému odmena vo výške 120,91 €, vzhľadom na žalobkyňou
1/ zloženú zálohu 531,94 €, potom bezdôvodné obohatenie vo výške 411,03 € je žalovaný
povinný vrátiť tomu, na úkor koho sa bezdôvodne obohatil a tým je žalobkyňa 1/, pretože len
s tou bol v právnom vzťahu. Z týchto dôvodov odvolací súd potom podľa § 220 O.s.p. zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného plniť žalobcovi 2/ tak, že
žalobu v tejto časti zamietol a vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania úspešnej žalobkyne rozhodol
podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Úspešnému žalovanému (voči žalobcovi
2/) súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, lebo žalovaný sa zriekol tohto práva.
Proti rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti (o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobkyni 411,03 € spolu s náhradou trov konania 25,50 €) podal dovolanie žalovaný s tým, že jeho opravný prostriedok je prípustný podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Namietol, že
odvolací súd sa nezaberal celým jeho odvolaním, odmietol vykonať dôkaz v jeho prospech
(výzvu zo 14. mája 2009), a preto vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Podľa jeho názoru žalobcovia mu počas doby zastúpenia uvádzali nepravdivé informácie a
neposkytli mu potrebné listiny k uplatneniu ich práv pred súdom i keď ich k tomu viackrát
vyzýval. Žalovaný ako zástupca podal odvolanie v deň keď bol o to žalobkyňou 1/ požiadaný.
Necíti sa byť zodpovedný za výsledok konania vo veci v ktorej zastupoval žalobkyňu 1/.
Z týchto dôvodov dovolateľ žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (v jeho
potvrdzujúcej časti) v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec v rozsahu
zrušenia vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalobkyňa 1/ sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnila s napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu a dovolacie dôvody označila za neopodstatnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho
výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom
konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý
možno podať 1. len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným
v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)],
alebo 2. len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád
(viď § 237 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Podľa § 238
ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej
mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo
sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky,
dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania
neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania
návrhu na prvostupňovom súde.
Z hľadiska legislatívno-technického bol v § 238 O.s.p. zvolený taký spôsob vyjadrenia
prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, so zreteľom na ktorý je zrejmé, že ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p. je [špeciálnym (v zmysle konkrétnejším a tak i prioritne
aplikovateľnejším)] ustanovením, ktorého aplikácia má v zmysle právneho princípu „lex
specialis derogat legi generali“ prednosť pred (všeobecnejšími) ustanoveniami § 238 ods. 1 až
3 O.s.p. V nadväznosti na to treba konštatovať, že ak výška peňažného plnenia, o ktorom
rozhodoval odvolací súd, neprekročila v určitej veci násobky minimálnej mzdy uvedené
v § 238 ods. 5 O.s.p., je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu neprípustné, i keď
smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p. neprípustnosť
dovolania vyvodená výkladom z opaku „a contrario“).
V preskúmavanej veci bol návrh na začatie konania podaný súdu 24. februára 2011;
v deň jeho podania určovalo výšku minimálnej mzdy ustanovenie § 1 písm. a/ nariadenia
vlády č. 408/2010 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška minimálnej mzdy. Podľa tohto
ustanovenia minimálna mzda na rok 2011 predstavovala suma 317,- €. Trojnásobok tejto
sumy je 951,- €.
Pokiaľ ide o predmet sporu, žalobcovia sa v konaní domáhali spoločne a nerozdielne zaplatenia 427,- €, súd prvého stupňa im z tejto priznal 411,03 €, vo zvyšku žalobu zamietol
Odvolací súd vo vyhovujúcej časti (411,03 €) potvrdil prvostupňové rozhodnutie voči
žalobkyni 1/ a vo zvyšnej vyhovujúcej časti (o zaplatenie 411,03 € voči žalobcovi 2/) zmenil
prvostupňové rozhodnutie, tak že žalobu v tejto časti zamietol. Dovolanie žalovaného teda
smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok
minimálnej mzdy (411,03 € < 951,- €). Dovolanie žalovaného, ktoré navyše smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku a nejedná sa o prípad v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., je v zmysle
§ 238 ods. 5 O.s.p. neprípustné.
Dovolanie žalovaného by vzhľadom na to bolo procesne prípustné, iba ak v konaní
došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je
inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Žalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z tohto
ustanovenia nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či konanie
nie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., t. j. či postupom súdu nebola
dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie
realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolateľ v dovolaní výslovne namietala, že konanie je postihnuté vadou v zmysle
§237 písm. f/ O.sp. založenou na tom, že a/ „odvolací súd sa nezaoberal celým odvolaním“,
b/ súd „odmietol vykonať dôkaz, ktorý bol v prospech žalovaného“ (výzvu zo 14. mája 2009)
a preto vec nesprávne právne posúdil.
1. Pokiaľ dovolateľ namieta, že odvolací súd sa nezaoberal celým odvolaním
v podstate namieta, že nezohľadnil všetky jeho odvolacie argumenty. V takom prípade, však
bolo povinnosťou dovolateľa uviesť, ktorý z uplatnených odvolacích argumentov nebol
odvolacím súdom zohľadnený a vysvetliť v čom dovolateľ vidí namietaný nedostatok. V tejto
súvislosti je potrebné poznamenať, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (II. ÚS 78/05). Podľa názoru dovolacieho
súdu odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne rozviedol dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa (pokiaľ ide o zistený skutkový stav i právne posúdenie veci),
uviedol podstatný obsah odvolania žalovaného, vrátane toho ako sa k nemu vyjadrili
žalobcovia, označil právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil
svoje závery. Prijaté závery primerane vysvetlil (pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou
nezaoberal). Skutočnosť, že žalovaný má odlišný názor, než konajúce súdy, bez ďalšieho
nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
2. Za dôvodné nemožno považovať ani ďalšiu námietky dovolateľa (týkajúce sa
nevyhovenia jeho návrhu na vykonanie dokazovania, prípadne i nesprávneho alebo neúplného
zistenia skutkového stavu veci, napríklad pokiaľ ide o nesplnenie povinností žalobcov
na ktoré boli vyzvaní advokátom, o poskytovaní nepravdivých informácii advokátovi a pod.).
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru uverejnenú
R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000. Treba zdôrazniť, že do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Súd neodníme
účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne) nevykoná navrhnuté dokazovanie
(§ 120 O.s.p.) alebo nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov (§ 132 O.s.p.); jeho
rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie
k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993). Najvyšší súd to
vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie
určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 125/1999 uviedol, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy
alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať
za odňatie možnosti konať pred súdom. Je totiž vecou právnej úvahy súd, nie však účastníka
konania, či a prípadne aký dôkaz súd vykoná (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Súdna prax je teda
pri posudzovaní prípustnosti dovolania jednotná v názore, že nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov nezakladá vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nevykonanie
dôkazov súdom nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne
prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy
pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení a prípadne nevykonali relevantné
na vec sa vzťahujúce dôkazy, ide po stránke obsahovej o námietku, že v konaní došlo k tzv.
inej (než v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola
síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama osebe ale
nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
3. Dovolateľ namieta, že rozsudok v dovolaním napadnutej časti spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce
relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov
(napr. v otázke, či žalovaný ako advokát nesie zodpovednosť za výsledok konania) nezakladá
však prípustnosť dovolania (viď R 54/2012, a tiež ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalovaný neopodstatnene
namieta, že v konaní mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Žalovaný dovolaním napadol aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania.
Tento výrok, i keď bol súčasťou rozsudku, má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p).
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o náhrade trov konania je ale v zmysle
ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. procesne neprípustné. Jeho prípustnosť by mohla založiť iba
procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 117/1999), vada tejto povahy ale
v dovolacom konaní nevyšla najavo.
Keďže prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní právo na náhradu trov vzniklo žalobkyni 1/ (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov tohto
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. apríla 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková