Najvyšší súd  

7 Cdo 101/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ A. O.,   a 2/ Š. O., obaja bývajúci v P., proti žalovanému JUDr. P., bývajúcemu v P., o zaplatenie 427,90 €,

vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14 C 47/2011, o dovolaní žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 6. septembra 2012, sp. zn. 11 Co/2/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni 1/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 21. septembra 2011, č. k. 14 C 47/2011-44 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne do 3 dní žalobcom 1/ a 2/   sumu 411,03 €; žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania

25,50 €. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že žalobkyňa 1/ požiadala žalovaného

o poskytnutie právnych služieb týkajúcich sa obnovy dedičského konania po jej nebohom

otcovi J. Š.. Žalovaný vyúčtoval žalobkyni oprávnenie za poskytnuté právne služby (len)

sumu 120,91 €, vzhľadom na preddavok zložený žalobkyňou 531,94 €, súd považoval rozdiel

411,03 € za bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451, § 456 a § 145 ods. 2 Občianskeho

zákonníka (ďalej len „OZ“), ktoré dal k náhrade žalovanému a žalobu v zostávajúcej časti

zamietol (427,90 € - 411,03 €). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 6. septembra 2012,  

sp. zn. 11 Co 2/2012 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu voči žalobcovi  

2/ zamietol; rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo výroku o povinnosti žalovaného

zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 411,03 € a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania

25,50 €; žalovanému voči žalobcovi 2/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania

a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni 1/ trovy odvolacieho konania 6,40 €. V odôvodnení uviedol rozhodujúce skutkové zistenia a to, že v právnom vzťahu (príkazná

zmluva uzavretá v zmysle § 724 až § 741 OZ) so žalovaným, ktorý poskytoval právne služby

bola len žalobkyňa 1/ a   k dohode o cene právnej služby medzi účastníkmi nedošlo.

Skonštatoval, že   súd prvého stupňa správne posúdil   výšku tarifnej odmeny advokáta, aj

účelnosť vykonaných úkonov a dospel k náležitému záveru, podľa ktorého za poskytnutú

právnu službu patrí žalovanému odmena vo výške 120,91 €,   vzhľadom na žalobkyňou  

1/ zloženú zálohu 531,94 €, potom bezdôvodné obohatenie vo výške 411,03 € je žalovaný

povinný vrátiť tomu, na úkor koho sa bezdôvodne obohatil a tým je žalobkyňa 1/, pretože len

s tou bol v právnom vzťahu. Z týchto dôvodov odvolací súd potom podľa § 220 O.s.p. zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného plniť žalobcovi 2/ tak, že

žalobu v tejto časti zamietol a vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219  

ods. 1, 2 O.s.p.   potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania úspešnej žalobkyne rozhodol

podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Úspešnému žalovanému (voči žalobcovi

2/) súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, lebo žalovaný sa zriekol tohto práva.    

Proti rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti (o povinnosti žalovaného

zaplatiť žalobkyni 411,03 € spolu s náhradou trov konania 25,50 €) podal dovolanie žalovaný s tým, že jeho opravný prostriedok je prípustný podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Namietol, že

odvolací súd sa nezaberal celým jeho odvolaním, odmietol vykonať dôkaz v jeho prospech

(výzvu zo 14. mája 2009), a preto vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Podľa jeho názoru žalobcovia mu počas doby zastúpenia uvádzali nepravdivé informácie a

neposkytli mu potrebné listiny k uplatneniu ich práv pred súdom i keď ich k tomu viackrát

vyzýval. Žalovaný ako zástupca podal odvolanie v deň keď bol o to žalobkyňou 1/ požiadaný.

Necíti sa   byť zodpovedný za výsledok konania vo veci v ktorej zastupoval žalobkyňu 1/.

Z týchto dôvodov dovolateľ žiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (v   jeho

potvrdzujúcej časti) v   spojení s   rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a   vec v rozsahu

zrušenia vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.  

Žalobkyňa 1/ sa vo vyjadrení k dovolaniu stotožnila s napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu a dovolacie dôvody označila za neopodstatnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal  

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje  

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho

výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo sa v občianskoprávnom

konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).  

Dovolanie možno podať iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Občiansky súdny poriadok upravuje dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý

možno podať 1. len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne uvedeným

v zákone [viď § 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie)],

alebo 2. len v prípade výskytu zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád

(viď § 237 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238  

ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil  

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Podľa § 238  

ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej

mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo  

sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky,

dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania

neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania

návrhu na prvostupňovom súde.

Z hľadiska legislatívno-technického bol v § 238 O.s.p. zvolený taký spôsob vyjadrenia

prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, so zreteľom na ktorý je zrejmé,   že ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p. je [špeciálnym (v zmysle konkrétnejším a tak i prioritne

aplikovateľnejším)] ustanovením, ktorého aplikácia má v zmysle právneho princípu „lex

specialis derogat legi generali“ prednosť pred (všeobecnejšími) ustanoveniami § 238 ods. 1 až

3 O.s.p. V nadväznosti na to treba konštatovať, že ak výška peňažného plnenia, o ktorom

rozhodoval odvolací súd, neprekročila v určitej veci násobky minimálnej mzdy uvedené  

v § 238 ods. 5 O.s.p., je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu neprípustné, i keď

smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p. neprípustnosť

dovolania vyvodená výkladom z opaku „a contrario“).

V preskúmavanej veci bol návrh na začatie konania podaný súdu 24. februára 2011;

v deň jeho podania určovalo výšku minimálnej mzdy ustanovenie § 1 písm. a/ nariadenia

vlády č. 408/2010 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška minimálnej mzdy. Podľa tohto

ustanovenia   minimálna mzda na rok 2011 predstavovala suma 317,- €. Trojnásobok tejto

sumy je 951,- €.

Pokiaľ ide o predmet sporu, žalobcovia sa v konaní domáhali spoločne a nerozdielne zaplatenia 427,- €, súd prvého stupňa im z tejto priznal 411,03 €, vo zvyšku žalobu zamietol

Odvolací súd vo vyhovujúcej časti (411,03 €) potvrdil prvostupňové rozhodnutie voči

žalobkyni 1/ a vo zvyšnej vyhovujúcej časti (o zaplatenie 411,03 € voči žalobcovi 2/) zmenil

prvostupňové rozhodnutie, tak že žalobu v tejto časti zamietol. Dovolanie žalovaného teda

smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok

minimálnej mzdy (411,03 € < 951,- €). Dovolanie žalovaného, ktoré navyše smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku a nejedná sa o prípad v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., je v zmysle  

§ 238 ods. 5 O.s.p. neprípustné.  

Dovolanie žalovaného by vzhľadom na to bolo procesne prípustné, iba ak v konaní

došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide,  

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád

vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je

inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999 a R 34/1995). Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Žalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil

a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z tohto

ustanovenia nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali

dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či konanie

nie je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., t. j. či postupom súdu nebola

dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237

písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie

realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

Dovolateľ v dovolaní výslovne namietala, že konanie je postihnuté   vadou v zmysle

§237 písm. f/ O.sp. založenou na tom, že a/ „odvolací súd sa nezaoberal celým odvolaním“,

b/ súd „odmietol vykonať dôkaz, ktorý bol v prospech žalovaného“ (výzvu zo 14. mája 2009)

a preto vec nesprávne právne posúdil.

1. Pokiaľ dovolateľ namieta, že odvolací súd sa nezaoberal celým odvolaním  

v podstate namieta, že nezohľadnil všetky jeho odvolacie argumenty. V takom prípade, však

bolo povinnosťou dovolateľa uviesť, ktorý z uplatnených odvolacích argumentov nebol

odvolacím súdom zohľadnený a vysvetliť v čom dovolateľ vidí namietaný nedostatok. V tejto

súvislosti je potrebné poznamenať, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,

ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (II. ÚS 78/05). Podľa názoru dovolacieho

súdu odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne rozviedol dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa (pokiaľ ide o zistený skutkový stav i právne posúdenie veci),

uviedol podstatný obsah odvolania žalovaného, vrátane toho ako sa k nemu vyjadrili

žalobcovia, označil právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval a z ktorých vyvodil

svoje závery. Prijaté závery primerane vysvetlil (pozn.: dovolací súd sa ich správnosťou

nezaoberal). Skutočnosť, že žalovaný má odlišný názor, než konajúce súdy, bez ďalšieho

nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

2. Za dôvodné nemožno považovať ani ďalšiu námietky dovolateľa (týkajúce sa

nevyhovenia jeho návrhu na vykonanie dokazovania, prípadne i nesprávneho alebo neúplného

zistenia skutkového stavu veci, napríklad pokiaľ ide o nesplnenie povinností žalobcov  

na ktoré boli vyzvaní advokátom, o poskytovaní nepravdivých informácii advokátovi a pod.).

V   tejto   súvislosti   dovolací   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru uverejnenú  

R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000. Treba zdôrazniť, že do obsahu základného práva podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa  

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Súd neodníme

účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že (prípadne) nevykoná navrhnuté dokazovanie

(§ 120 O.s.p.) alebo nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov (§ 132 O.s.p.); jeho

rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie

k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

(viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993). Najvyšší súd to

vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie

určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu

nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí

uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 125/1999 uviedol, že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy

alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať  

za odňatie možnosti konať pred súdom. Je totiž vecou právnej úvahy súd, nie však účastníka

konania, či a prípadne aký dôkaz súd vykoná (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Súdna prax je teda  

pri posudzovaní prípustnosti dovolania jednotná v   názore, že nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov nezakladá vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nevykonanie

dôkazov súdom nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne

prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy  

pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení a prípadne nevykonali relevantné

na vec sa vzťahujúce dôkazy, ide po stránke obsahovej o námietku, že v konaní došlo k tzv.

inej (než v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola

síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), sama osebe ale

nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

3. Dovolateľ namieta, že rozsudok v dovolaním napadnutej časti spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce

relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie

(viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov

(napr. v otázke, či žalovaný ako advokát nesie zodpovednosť za výsledok konania) nezakladá

však prípustnosť dovolania (viď R 54/2012, a tiež ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,   4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010).  

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalovaný neopodstatnene

namieta, že v konaní mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237  

písm. f/ O.s.p.).  

Žalovaný dovolaním napadol aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania.

Tento výrok, i keď bol súčasťou rozsudku, má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p).

Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o náhrade trov konania je ale v zmysle

ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. procesne neprípustné. Jeho prípustnosť by mohla založiť iba

procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 117/1999), vada tejto povahy ale

v dovolacom konaní nevyšla najavo.

  Keďže prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie

podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce  

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní právo na náhradu trov vzniklo žalobkyni 1/ (§ 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd jej nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov tohto

konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 9. apríla 2014  

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.  

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková