7 Cdo 101/2012

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v exekučnej   veci   oprávnenej   S., so sídlom v B., proti povinnému J. B., bývajúcemu v B., pre vymoženie 16,59 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 4 Er 1346/2011, o dovolaní

oprávnenej   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Trenčíne z 28. februára 2012 sp. zn.  

23 CoE 163/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný   súd   Bánovce   nad   Bebravou   uznesením   z   24.   októbra   2011   č.k.  

4 Er 1346/2011-10 žiadosť (súdneho exekútora) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol. V odôvodnení poukázal na ustanovenia § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. c/, d/  

Exekučného   poriadku   a   na   § 71 ods.   3   zákona   č. 71/1967 Zb.   o   správnom   konaní.  

Po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného

titulu – bloku na pokutu nezaplatenú na mieste A. zo 4. októbra 2008 vydaného Obvodným

oddelením PZ SR v Bánovciach nad Bebravou, ktorý nadobudol právoplatnosť 4. októbra

2008 a vykonateľnosť 21. októbra 2008 – dospel k záveru, že exekučný titul nespĺňa

požiadavky materiálnej vykonateľnosti. Nie je teda spôsobilým exekučným titulom   podľa

§ 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku, lebo ho bolo možné vykonať resp. nariadiť výkon

rozhodnutia najneskôr 21. októbra 2011.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 28. februára 2012 sp. zn.

23 CoE 163/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.)

potvrdil. Uviedol, že platné znenie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

(správny poriadok) jednoznačne určuje, že v trojročnej lehote treba výkon rozhodnutia

nariadiť, k čomu v preskúmavanej exekučnej veci nedošlo. Nestotožnil sa s tvrdením

oprávnenej, ktorá zachovanie trojročnej lehoty spájala so začatím exekučného konania. Toto

konanie sa síce ako osobitný druh občianskeho súdneho konania začína dňom, v ktorom bol

exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, čo však neznamená, že konkrétnu

exekúciu aj skutočne vykoná. Exekučný súd totiž dohliada na zákonnosť vedenia exekúcie,

a to nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, ale v ktorejkoľvek fáze exekučného konania a ak zistí jej neprípustnosť, tak ju

zastaví.   V   predmetnej   veci   bola   žiadosť   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia

preukázateľne doručená súdu prvého stupňa dňa 21. októbra 2011, teda v posledný deň

trojročnej zákonnej lehoty. V tejto lehote bolo treba pre úspešné vymáhanie pohľadávky

oprávnenej,   aby   sa   exekučné   konanie   nachádzalo   v   štádiu,   keď   proti   doručenému

upovedomeniu o začatí exekúcie nemožno podať námietky, resp. po tom, keď sa exekútorovi

doručí právoplatné rozhodnutie súdu o zamietnutá námietok, ktoré v takomto prípade možno

považovať za nariadenie výkonu rozhodnutia, ako to predpokladá citované ustanovenie § 71

ods. 3 Exekučného poriadku.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla ho zrušiť

a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Podľa jej názoru neboli dané zákonné

dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. V dôsledku takéhoto nesprávneho rozhodnutia došlo postupom súdov k porušeniu

jej práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čím jej bola odňatá

možnosť   konať   pred   súdom   (§ 237   písm. f/   O.s.p.). V   tejto   súvislosti   poukázala  

na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 177/2009 a sp. zn.  

5 Cdo 318/2008. Nepovažovala za správnu aplikáciu ustanovenia § 71 ods. 3 zákona  

č. 71/1967 Zb., pretože z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za rozhodujúci moment

neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie. Exekučný

poriadok pritom ani nepozná pojem nariadenie výkonu rozhodnutia a preto právny záver,  

na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení návrhu na začatie

exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71

ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale neplynie. Opačný záver by viedol k značnej právnej neistote

a jeho dôsledkom by bolo aj to, že výsledok exekučného konania by celkom závisel iba  

od rýchlosti konania a včasnosti vykonania jednotlivých úkonov súdnym exekútorom

a exekučným súdom. Namietala aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v rozpore  

s § 157 ods. 2 O.s.p. a postup v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p.

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239

ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak  

a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa

dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len ak

v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.

O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (pozri

napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise

Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle  

§ 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo

k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie), že k tejto

procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok

znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237  

písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní (t.j. že nezachovali zákonom

stanovenú procedúru prejedania veci) napríklad tým, že jej znemožnili urobiť niektorý

procesný úkon, vyjadriť sa k veci po skutkovej alebo právnej stránke, podať opravný

prostriedok a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú  

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –

hľadiska (pozri § 41 ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti

konania pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku vecnej

správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom

prípade založili svoje rozhodnutia.

Jadro dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom prípade

vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. a v nadväznosti na to

dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie je

určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Dovolateľka tvrdí,

že tento, podľa nej nesprávny právny názor súdov, nemá oporu v zákone a prehliada, že  

po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne lehoty, nie však

prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne

posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237 písm. f/

O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou

procesnou činnosťou súdu (s postupom pri prejednaní veci), a nie s jeho právnym hodnotením

veci v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce

relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie

(pozri § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov

nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nesprávne právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.

(pozri tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.  

1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,  

6 Cdo 41/2011).  

Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne až totožnosť)

preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval

a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (pozri uznesenie

najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. „za porušenie tohto

práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre

takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím

sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia“

(pozri uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008). Obsah

dovolania svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi preskúmavanou

vecou a ňou označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania v preskúmavanej veci

spočíva v námietke oprávnenej, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci v hmotnoprávnej otázke – otázke zániku práva, v ňou označených

konaniach išlo o vady procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to   vo veci sp. zn.  

5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy... neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu

exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne a bez zákonného

podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto konania, mal ich

procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej dovolateľkou uvádzanej veci  

sp. zn. 1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním

napadnutého rozhodnutia (pozri tú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že

zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).

Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú vadu

konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa

prieči právnej úprave vymedzujúcej povahu a účel dovolania a dovolacieho konania. Tento

názor dovolateľky sa, dovedený do dôsledkov (ad absurdum), blíži k celkom neprijateľnému

názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom

právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania  

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej  

o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť by

mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale

prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či

odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či  

zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy

až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo).

Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesné prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť

k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Podľa názoru dovolateľky uznesenie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené.

Uvedený nedostatok zakladá dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď  

na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany  

(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak  

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. US 353/06, II. US 220/08,  

II. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predložené

listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval  

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení

podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi

rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa

uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej

uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym

exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, že

odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.;  

za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

Možno   zhrnúť,   že   z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu

nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho

súdu   skutkové   a   právne   závery   odvolacieho   súdu   nie   sú   v danom   prípade   zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd  

a   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia

spĺňa.

Napokon dovolateľka namietala aj nesprávnosť postupu odvolacieho súdu podľa  

§ 219 ods. 2 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia sa odvolací súd v prípade, že sa v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V dôvodovej

správe k novele Občianskeho súdneho poriadku účinnej od 15. októbra 2008 (t.j. k zákonu  

č. 384/2008 Z.z.) sa uvádza, že ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. reaguje na súdnu prax  

v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie

rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých

prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok  

a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného

rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje.

K námietke dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil tak, ako si to

(podľa jej názoru) vyžaduje problematika preklúzie práva, ktorá bola v danom prípade

určujúca, dovolací súd uvádza, že odvolací súd môže postupovať podľa § 219 ods. 2 O.s.p.,

vtedy, keď dospeje k záveru, že : a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne

správny, b/ možno sa v celom rozsahu stotožniť s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia.

V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto podmienky sú splnené, preto

aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. z jeho strany mala oporu v zákone a nemôže byť spojená

s procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch

nižšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej

dovolania nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ani § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd

vzhľadom na to dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.  

V dovolacom konaní úspešnému povinnému Najvyšší súd Slovenskej republiky

náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli (§ 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. septembra 2012

  JUDr. Daniela Švecová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová