7 Cdo 101/2012
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., so sídlom v B., proti povinnému J. B., bývajúcemu v B., pre vymoženie 16,59 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 4 Er 1346/2011, o dovolaní
oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 28. februára 2012 sp. zn.
23 CoE 163/2011, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením z 24. októbra 2011 č.k.
4 Er 1346/2011-10 žiadosť (súdneho exekútora) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. V odôvodnení poukázal na ustanovenia § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. c/, d/
Exekučného poriadku a na § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.
Po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu – bloku na pokutu nezaplatenú na mieste A. zo 4. októbra 2008 vydaného Obvodným
oddelením PZ SR v Bánovciach nad Bebravou, ktorý nadobudol právoplatnosť 4. októbra
2008 a vykonateľnosť 21. októbra 2008 – dospel k záveru, že exekučný titul nespĺňa
požiadavky materiálnej vykonateľnosti. Nie je teda spôsobilým exekučným titulom podľa
§ 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku, lebo ho bolo možné vykonať resp. nariadiť výkon
rozhodnutia najneskôr 21. októbra 2011.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 28. februára 2012 sp. zn.
23 CoE 163/2011 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.)
potvrdil. Uviedol, že platné znenie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) jednoznačne určuje, že v trojročnej lehote treba výkon rozhodnutia
nariadiť, k čomu v preskúmavanej exekučnej veci nedošlo. Nestotožnil sa s tvrdením
oprávnenej, ktorá zachovanie trojročnej lehoty spájala so začatím exekučného konania. Toto
konanie sa síce ako osobitný druh občianskeho súdneho konania začína dňom, v ktorom bol
exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, čo však neznamená, že konkrétnu
exekúciu aj skutočne vykoná. Exekučný súd totiž dohliada na zákonnosť vedenia exekúcie,
a to nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ale v ktorejkoľvek fáze exekučného konania a ak zistí jej neprípustnosť, tak ju
zastaví. V predmetnej veci bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
preukázateľne doručená súdu prvého stupňa dňa 21. októbra 2011, teda v posledný deň
trojročnej zákonnej lehoty. V tejto lehote bolo treba pre úspešné vymáhanie pohľadávky
oprávnenej, aby sa exekučné konanie nachádzalo v štádiu, keď proti doručenému
upovedomeniu o začatí exekúcie nemožno podať námietky, resp. po tom, keď sa exekútorovi
doručí právoplatné rozhodnutie súdu o zamietnutá námietok, ktoré v takomto prípade možno
považovať za nariadenie výkonu rozhodnutia, ako to predpokladá citované ustanovenie § 71
ods. 3 Exekučného poriadku.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla ho zrušiť
a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Podľa jej názoru neboli dané zákonné
dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. V dôsledku takéhoto nesprávneho rozhodnutia došlo postupom súdov k porušeniu
jej práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čím jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). V tejto súvislosti poukázala
na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 177/2009 a sp. zn.
5 Cdo 318/2008. Nepovažovala za správnu aplikáciu ustanovenia § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb., pretože z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty za rozhodujúci moment
neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až nariadenie exekúcie. Exekučný
poriadok pritom ani nepozná pojem nariadenie výkonu rozhodnutia a preto právny záver,
na ktorom spočívajú rozhodnutia súdov, nemá oporu v zákone. Po doručení návrhu na začatie
exekúcie plynú procesnoprávne lehoty, prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71
ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. ale neplynie. Opačný záver by viedol k značnej právnej neistote
a jeho dôsledkom by bolo aj to, že výsledok exekučného konania by celkom závisel iba
od rýchlosti konania a včasnosti vykonania jednotlivých úkonov súdnym exekútorom
a exekučným súdom. Namietala aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v rozpore
s § 157 ods. 2 O.s.p. a postup v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p.
Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd
zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa
dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na to by dovolanie oprávnenej mohlo byť procesne prípustné, len ak
v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (pozri
napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo
k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je záver (zistenie), že k tejto
procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania oprávnenej preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok
znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní (t.j. že nezachovali zákonom
stanovenú procedúru prejedania veci) napríklad tým, že jej znemožnili urobiť niektorý
procesný úkon, vyjadriť sa k veci po skutkovej alebo právnej stránke, podať opravný
prostriedok a pod. Podstatou jej dovolacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –
hľadiska (pozri § 41 ods. 2 O.s.p.) teda z jej strany nejde o námietku odňatia možnosti
konania pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku vecnej
správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom
prípade založili svoje rozhodnutia.
Jadro dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom prípade
vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. a v nadväznosti na to
dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie je
určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Dovolateľka tvrdí,
že tento, podľa nej nesprávny právny názor súdov, nemá oporu v zákone a prehliada, že
po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne lehoty, nie však
prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu
normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne
posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237 písm. f/
O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou
procesnou činnosťou súdu (s postupom pri prejednaní veci), a nie s jeho právnym hodnotením
veci v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce
relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie
(pozri § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov
nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nesprávne právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
(pozri tiež R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.
1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011).
Z dovolania vyplýva, že oprávnená vidí určitú podobnosť (prípadne až totožnosť)
preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých už najvyšší súd skôr rozhodoval
a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sa teda oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (pozri uznesenie
najvyššieho súdu zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1 Cdo 177/2009), resp. „za porušenie tohto
práva (pozn.: na spravodlivý súdny proces) treba považovať aj rozhodnutie exekučného súdu
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre
takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím
sa oprávnenému v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia“
(pozri uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2009 sp. zn. 5 Cdo 318/2008). Obsah
dovolania svedčí o tom, že dovolateľka prehliada podstatný rozdiel medzi preskúmavanou
vecou a ňou označenými vecami. Pokiaľ základná téza jej dovolania v preskúmavanej veci
spočíva v námietke oprávnenej, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci v hmotnoprávnej otázke – otázke zániku práva, v ňou označených
konaniach išlo o vady procesnoprávnej povahy. Najvyšší súd to vo veci sp. zn.
5 Cdo 318/2008 vyjadril slovami „pokiaľ sa súdy... neobmedzili len na to, čo v tomto štádiu
exekučného konania mali (a mohli) skúmať, ale sa (už) v ňom neprípustne a bez zákonného
podkladu zaoberali tým, čo mohli skúmať (až) v neskorších štádiách tohto konania, mal ich
procesný postup znaky odopretia spravodlivosti“. Aj v ďalšej dovolateľkou uvádzanej veci
sp. zn. 1 Cdo 177/2009 išlo o procesnú povahu nesprávnosti vedúcej k zrušeniu dovolaním
napadnutého rozhodnutia (pozri tú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorá vysvetľuje, že
zákon neurčuje dôkazné prostriedky, ktorými môže oprávnený osvedčiť svoje tvrdenia).
Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že každé zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá vždy procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa
prieči právnej úprave vymedzujúcej povahu a účel dovolania a dovolacieho konania. Tento
názor dovolateľky sa, dovedený do dôsledkov (ad absurdum), blíži k celkom neprijateľnému
názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad na nesprávnom
právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej
o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť by
mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či
odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy
až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo).
Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesné prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť
k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá
možnosť oprávnenej konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Podľa názoru dovolateľky uznesenie odvolacieho súdu nebolo riadne odôvodnené.
Uvedený nedostatok zakladá dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď
na všetky právne a skutkové, relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. US 353/06, II. US 220/08,
II. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predložené
listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení
podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi
rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa
uviedol ďalšie argumenty a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym
exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú oprávnenú neuspokojuje, neznamená, že
odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.;
za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.
Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho
súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.
Napokon dovolateľka namietala aj nesprávnosť postupu odvolacieho súdu podľa
§ 219 ods. 2 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia sa odvolací súd v prípade, že sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V dôvodovej
správe k novele Občianskeho súdneho poriadku účinnej od 15. októbra 2008 (t.j. k zákonu
č. 384/2008 Z.z.) sa uvádza, že ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. reaguje na súdnu prax
v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie
rozhodnutia odvolacích súdov je len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých
prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok
a v závere obsahujú už len stručné konštatovania o správnosti a presvedčivosti napádaného
rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje.
K námietke dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil tak, ako si to
(podľa jej názoru) vyžaduje problematika preklúzie práva, ktorá bola v danom prípade
určujúca, dovolací súd uvádza, že odvolací súd môže postupovať podľa § 219 ods. 2 O.s.p.,
vtedy, keď dospeje k záveru, že : a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne
správny, b/ možno sa v celom rozsahu stotožniť s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia.
V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto podmienky sú splnené, preto
aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. z jeho strany mala oporu v zákone a nemôže byť spojená
s procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižšieho stupňa nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej
dovolania nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., ani § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd
vzhľadom na to dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému Najvyšší súd Slovenskej republiky
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. septembra 2012
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová