Najvyšší súd Slovenskej republiky

7 Cdo 1/2014

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky P., s. r. o., so sídlom v B., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s. r. o., so sídlom v B., proti odporkyni Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so

sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 36 C 265/2012, o dovolaní

odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 25. septembra 2013 sp. zn.  

1 Co 200/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Odporkyni nepriznáva právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľka žalobným návrhom, ktorý podala 27. septembra 2012 na Okresnom

súde Košice I sa voči odporkyni domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle

zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci  

a o zmene niektorých zákonov. V návrhu okrem iného uviedla, že predmetnú ujmu jej

spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Košice I, preto jeho sudcovia nemôžu

danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský súd v Košiciach

rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O. s. p.).

Okresný súd Košice I majúc za to, že obsahom žalobného návrhu uvedenej časti  

je námietka zaujatosti sudcov tohto súdu, predložil spis po ich vyjadrení sa k argumentácii

navrhovateľky na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach (§ 16 ods. 1 O. s. p.).

Krajský súd v Košiciach uznesením z 22. októbra 2012 sp. zn. 4 NcC 44/2012

sudkyňu Okresného súdu Košice I   JUDr. A. M. nevylúčil z prejednávania a rozhodovania

v danej veci a návrhu navrhovateľky na postup podľa § 12 ods. 1 O. s. p. nevyhovel.

Okresný súd Košice I uznesením z 13. decembra 2012 č. k. 36 C 265/2012-31 uložil

navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 66,- Eur za vznesenú námietku

zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona  

č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.

Uznesenie Okresného súdu Košice I napadla navrhovateľka odvolaním argumentujúc

tým, že v danom prípade nepodala námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému

súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O. s. p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku

zaujatosti, nezaťažovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom

prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona  

č. 71/1992 Zb.

Krajský súd v Košiciach uznesením z 25. septembra 2013 sp. zn. 1 Co 200/2013

odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého

stupňa, že z hľadiska obsahového išlo v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú

proti sudcom Okresného súdu Košice I; za správny označil tiež následný postup súdu prvého

stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla navrhovateľka dovolaním, v ktorom

žiadala zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom a že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Za nepodanie návrhu na začatie konania

považovala nepodanie námietky zaujatosti, pretože to nebolo obsahom jej vôle. Odňatie

možnosti konať pred súdom odôvodnila nedostatkom riadneho odôvodnenia rozhodnutia.

Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho,

že išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom jej mala byť spôsobená žalovaná ujma.

Vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie

konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky

zaujatosti. Navrhovala, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia.

Odporkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie

vykonateľnosti dovolaním   napadnutého   rozhodnutia v   zmysle ustanovenia § 243 O. s. p.

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a 239 O. s. p.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.  

Prípustnosť dovolania navrhovateľky by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237  

O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu  

(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto  

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Navrhovateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O. s. p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

V dovolaní výslovne namietla existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O. s. p., t. j.

že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, vady uvedenej  

v § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi konania postupom súdu bola odňatá možnosť konať

pred súdom ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. g/ O. s. p., t.j. že rozhodoval

vylúčený sudca.

Dovolacia námietka o vade konania spočívajúcej v nedostatku návrhu na začatie konania bola zjavne nedôvodná a nenáležitá. Vychádzajúc z odôvodnenia tejto vady  

je zrejmé, že dovolateľka ňou v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 41 ods. 2 O. s. p. oboma súdmi v otázke správneho posúdenia obsahu podanej žaloby tvrdiac, že

jej obsahom nebola námietka zaujatosti. Namietala teda nesprávne právne posúdenie veci

v tejto otázke, ktorým by sa však dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo

prípustné.

V súvislosti s vadou konania vyplývajúcou z § 237 písm. e/ O. s. p. dovolací súd

považuje za potrebné uviesť, že toto ustanovenie musí byť interpretované v súvislosti

s ustanovením § 79 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého sa konanie zásadne začína na návrh.

V konaní o dvojstranných právnych vzťahoch medzi navrhovateľom (žalobcom) a odporcom

(žalovaným), teda v spornom konaní sa návrh označuje ako „žaloba“. Bez návrhu môže súd

začať konanie iba v prípadoch, v ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok návrhu na začatie

konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ súd zistí tento

nedostatok v priebehu konania, konanie zastaví. Ak konanie prebehlo napriek nedostatku

návrhu na jeho začatie, hoci ten bol potrebný, zakladá táto skutočnosť zmätočnosť celého

konania a dovolací dôvod podľa § 237 písm. e/ O. s. p. Od návrhu (žaloby) ako podmienky konania treba odlišovať vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania. Vznesenie takejto

námietky nie je podmienkou konania, ale procesným právom účastníka konania.  

So vznesením námietky zaujatosti zákon priamo ani nepriamo nespája účinok začatia konania.

Prípadné nesprávne posúdenie prejavu vôle účastníka konania v tom smere, či chcel alebo

nechcel vzniesť námietku zaujatosti, sa nijako nedotýka vady vyplývajúcej z uvedeného

ustanovenia, ktorého účelom je možnosť odstrániť v dovolacom konaní zmätočnosť konania,

v ktorom sa rozhodlo o právach a povinnostiach účastníkov bez toho, aby konanie vôbec

začalo.

Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom

konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ktorej sa súd dopustil tým, že rozhodnutie odvolacieho

súdu nie je dostatočne odôvodnené, absentuje v ňom náležité odôvodnenie zaujatého

právneho názoru, prečo rozhodol o merite odvolania odlišne od ustáleného právneho názoru

obsiahnutého v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať  

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. To, že právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,  

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav  

a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijatý záver, že v konaní nerozhoduje vylúčený sudca zrozumiteľne

a v značnom rozsahu vysvetlil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že

aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného  

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať  

to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka

dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia

odvolacieho súdu nie je dôvodná.

Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, že v konaní pred súdom prvého stupňa

rozhodoval (a teda, že uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď

ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci

nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť

o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov,

ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato

a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu  

sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez

ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod  

na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec,

v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010).

Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, že

dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý

údajne (podľa tvrdenia navrhovateľky) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej

veci založil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona  

č. 514/2003 Z. z.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 5

O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako procesne neprípustné odmietol bez toho,

aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.

Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že

navrhovateľka nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu

trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142  

ods. 1 O. s. p.); vzal tiež na zreteľ, že v dovolacom konaní procesne úspešná odporkyňa

nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5  

O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. januára 2014  

JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková