Najvyšší súd Slovenskej republiky
7 Cdo 1/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky P., s. r. o., so sídlom v B., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s. r. o., so sídlom v B., proti odporkyni Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 36 C 265/2012, o dovolaní
odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 25. septembra 2013 sp. zn.
1 Co 200/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Odporkyni nepriznáva právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľka žalobným návrhom, ktorý podala 27. septembra 2012 na Okresnom
súde Košice I sa voči odporkyni domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov. V návrhu okrem iného uviedla, že predmetnú ujmu jej
spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Košice I, preto jeho sudcovia nemôžu
danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský súd v Košiciach
rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O. s. p.).
Okresný súd Košice I majúc za to, že obsahom žalobného návrhu uvedenej časti
je námietka zaujatosti sudcov tohto súdu, predložil spis po ich vyjadrení sa k argumentácii
navrhovateľky na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach (§ 16 ods. 1 O. s. p.).
Krajský súd v Košiciach uznesením z 22. októbra 2012 sp. zn. 4 NcC 44/2012
sudkyňu Okresného súdu Košice I JUDr. A. M. nevylúčil z prejednávania a rozhodovania
v danej veci a návrhu navrhovateľky na postup podľa § 12 ods. 1 O. s. p. nevyhovel.
Okresný súd Košice I uznesením z 13. decembra 2012 č. k. 36 C 265/2012-31 uložil
navrhovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 66,- Eur za vznesenú námietku
zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.
Uznesenie Okresného súdu Košice I napadla navrhovateľka odvolaním argumentujúc
tým, že v danom prípade nepodala námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie veci inému
súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O. s. p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku
zaujatosti, nezaťažovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom
prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona
č. 71/1992 Zb.
Krajský súd v Košiciach uznesením z 25. septembra 2013 sp. zn. 1 Co 200/2013
odvolaním napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého
stupňa, že z hľadiska obsahového išlo v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú
proti sudcom Okresného súdu Košice I; za správny označil tiež následný postup súdu prvého
stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla navrhovateľka dovolaním, v ktorom
žiadala zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom a že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Za nepodanie návrhu na začatie konania
považovala nepodanie námietky zaujatosti, pretože to nebolo obsahom jej vôle. Odňatie
možnosti konať pred súdom odôvodnila nedostatkom riadneho odôvodnenia rozhodnutia.
Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho,
že išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom jej mala byť spôsobená žalovaná ujma.
Vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie
konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky
zaujatosti. Navrhovala, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia.
Odporkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O. s. p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a 239 O. s. p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania navrhovateľky by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
(aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Navrhovateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O. s. p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
V dovolaní výslovne namietla existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O. s. p., t. j.
že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, vady uvedenej
v § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi konania postupom súdu bola odňatá možnosť konať
pred súdom ďalej existenciu vady uvedenej v § 237 písm. g/ O. s. p., t.j. že rozhodoval
vylúčený sudca.
Dovolacia námietka o vade konania spočívajúcej v nedostatku návrhu na začatie konania bola zjavne nedôvodná a nenáležitá. Vychádzajúc z odôvodnenia tejto vady
je zrejmé, že dovolateľka ňou v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 41 ods. 2 O. s. p. oboma súdmi v otázke správneho posúdenia obsahu podanej žaloby tvrdiac, že
jej obsahom nebola námietka zaujatosti. Namietala teda nesprávne právne posúdenie veci
v tejto otázke, ktorým by sa však dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo
prípustné.
V súvislosti s vadou konania vyplývajúcou z § 237 písm. e/ O. s. p. dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že toto ustanovenie musí byť interpretované v súvislosti
s ustanovením § 79 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého sa konanie zásadne začína na návrh.
V konaní o dvojstranných právnych vzťahoch medzi navrhovateľom (žalobcom) a odporcom
(žalovaným), teda v spornom konaní sa návrh označuje ako „žaloba“. Bez návrhu môže súd
začať konanie iba v prípadoch, v ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok návrhu na začatie
konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ súd zistí tento
nedostatok v priebehu konania, konanie zastaví. Ak konanie prebehlo napriek nedostatku
návrhu na jeho začatie, hoci ten bol potrebný, zakladá táto skutočnosť zmätočnosť celého
konania a dovolací dôvod podľa § 237 písm. e/ O. s. p. Od návrhu (žaloby) ako podmienky konania treba odlišovať vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania. Vznesenie takejto
námietky nie je podmienkou konania, ale procesným právom účastníka konania.
So vznesením námietky zaujatosti zákon priamo ani nepriamo nespája účinok začatia konania.
Prípadné nesprávne posúdenie prejavu vôle účastníka konania v tom smere, či chcel alebo
nechcel vzniesť námietku zaujatosti, sa nijako nedotýka vady vyplývajúcej z uvedeného
ustanovenia, ktorého účelom je možnosť odstrániť v dovolacom konaní zmätočnosť konania,
v ktorom sa rozhodlo o právach a povinnostiach účastníkov bez toho, aby konanie vôbec
začalo.
Dovolateľka zastáva tiež názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ktorej sa súd dopustil tým, že rozhodnutie odvolacieho
súdu nie je dostatočne odôvodnené, absentuje v ňom náležité odôvodnenie zaujatého
právneho názoru, prečo rozhodol o merite odvolania odlišne od ustáleného právneho názoru
obsiahnutého v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
O odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. To, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav
a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver, že v konaní nerozhoduje vylúčený sudca zrozumiteľne
a v značnom rozsahu vysvetlil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať
to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu nie je dôvodná.
Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, že v konaní pred súdom prvého stupňa
rozhodoval (a teda, že uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď
ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci
nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť
o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov,
ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu
sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez
ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec,
v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010).
Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne (podľa tvrdenia navrhovateľky) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej
veci založil zodpovednosť odporkyne za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako procesne neprípustné odmietol bez toho,
aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že
navrhovateľka nebola v dovolacom konaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu
trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142
ods. 1 O. s. p.); vzal tiež na zreteľ, že v dovolacom konaní procesne úspešná odporkyňa
nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2014
JUDr. Ľubor Š e b o, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková