UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Štefana Michálika a sudcov JUDr. Viliama Dohňanského a JUDr. Petra Paludu na neverejnom zasadnutí konanom v Bratislave 26. októbra 2016, v konaní o uznaní a výkone rozhodnutia, ktorým sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody, o odvolaní odsúdeného J. U. proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 8. septembra 2016, sp. zn. 5 Ntc 16/2016, takto
rozhodol:
Podľa § 518 ods. 4 Tr. por. odvolanie odsúdeného J. U. sa z a m i e t a.
Odôvodnenie
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 8. septembra 2016, sp. zn. 5 Ntc 16/2016, rozhodol o tom, že podľa § 17 ods. 1 zák. č. 549/2011 Z.z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z.z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 549/2011 Z.z.“) sa na území Slovenskej republiky nariaďuje vykonať zvyšok uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody uložený
a/ rozsudkom Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň z 10. marca 2016, sp. zn. 125 Hv 17/16 k, ktorým bol štátny občan Slovenskej republiky J. U., nar. XX. A. XXXX v U., trvale bytom U., naposledy bytom bez prihlásenia trvalého pobytu: J., uznaný vinným v bode A/ z prečinu krádeže podľa § 15, § 127, § 129 ods. 1 rakúskeho Trestného zákonníka a v bode B/ z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 107 ods. 1 rakúskeho Trestného zákonníka a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 546 dní.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z.z. sa takto citovaný rozsudok vykoná na území Slovenskej republiky, pričom odsúdený J. U. sa podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Proti vyššie citovanému rozsudku podal v zákonnej lehote odsúdený J. U. odvolanie, v ktorom poukázal na svoj zlý zdravotný stav, pričom vo väznici Ried im Innkreis má zaistené zamestnanie a taktiež mástanovené kontroly na postúpenie zdravotného zákroku, a preto žiada Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby vzal do úvahy jeho zlý zdravotný stav a aby zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 5 Ntc 16/2016.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaného odvolania preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k takému záveru, že odvolanie odsúdeného nie je dôvodné.
Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný (§ 12 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z.z.) rozhodol v danom prípade správne a v súlade so zákonom, pričom ani voči samotnému odôvodneniu rozhodnutia nemožno mať žiadne výhrady.
Pokiaľ ide o podklady, ktoré mal prvostupňový súd k dispozícii zo strany Rakúskej republiky, tak tieto tvorili okrem už vyššie spomínaného cudzozemského rozsudku i osvedčenie Spolkového ministerstva spravodlivosti Rakúskej republiky z 4. júla 2016 podľa čl. 5 Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii v platnom znení (ďalej len „Rámcové rozhodnutie“) k danému právoplatnému rozsudku, či zápisnica z 3. mája 2016, spísaná v Justičnom zariadení Ried im Innkreis, kde sa odsúdený J. U. vyslovil proti výkonu rozhodnutia na území Slovenskej republiky, keď uviedol, že v Rakúsku je väznený za lepších podmienok.
Z obsahu predloženého spisu zároveň vyplýva, že príslušný krajský súd napadnuté rozhodnutie vydal až potom, čo mu bolo v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z.z. doručené písomné vyjadrenie prokurátorky Krajskej prokuratúry Trnava, ktorá súhlasila s uznaním a vykonaním vyššie uvedeného rakúskeho rozsudku, keďže považovala všetky podmienky k tomu potrebné v zmysle zákona č. 549/2011 Z.z. za splnené.
Čo sa týka posúdenia obojstrannej trestnosti skutkov krajským súdom, t.j. či skutky sú trestným činmi aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky (neboli tu splnené podmienky uvedené v ust. § 4 ods. 2, ods. 3 zák. č. 549/2011 Z.z.), tak s týmto sa Najvyšší súd Slovenskej republiky plne stotožňuje, a v podrobnostiach preto v tejto súvislosti odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Súhlasiť treba potom aj s tým záverom, že v prípade uznávaného rozsudku neexistuje žiaden zákonný dôvod na odmietnutie jeho uznania a výkonu na území Slovenskej republiky v zmysle § 16 ods. 1, ods. 2 zákona č. 549/2011 Z.z.
Pokiaľ ide o otázku štátom pôvodu uloženého trestu odňatia slobody, tu bolo rovnako správne rozhodnuté o tom, že v jeho výkone bude odsúdený J. U. na území Slovenskej republiky pokračovať bez premeny (§ 17 ods. 2, ods. 3 zákona č. 549/2011 Z.z.), a to v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Záverom nedá opätovne neupozorniť i na tú skutočnosť, že v predmetnom prípade sa súhlas odsúdeného na odovzdanie výkonu rozhodnutia do vykonávajúceho členského štátu - Slovenskej republiky nevyžaduje, keďže je štátnym príslušníkom tohto štátu, má na jeho území trvalý pobyt a navyše by tu bol aj vyhostený po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody (viď čl. 6 bod 2 Rámcového rozhodnutia; tiež § 6 ods. 3 písm. a/ zákona č. 549/2011 Z.z.).
Reagujúc na námietky odsúdeného je nevyhnutné záverom dodať, že tieto sú, ako je zrejmé už s ohľadom na skôr uvedené, v danom konaní irelevantné, osobitne tiež s poukazom na skutočnosť, že od 2. júla 2010 v prípade odsúdeného existuje vykonateľný zákaz pobytu v Rakúskej republike vydaný Okresným hajtmanstvom Korneuburg pod číslom KO-ID20890.
Z týchto dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky, majúc na zreteli ustanovenie § 29 zákona č. 549/2011 Z.z., rozhodol tak, že podané odvolanie podľa § 518 ods. 4 Tr. por. na neverejnom zasadnutí ako nedôvodné zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.