ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Hudáka a sudcov JUDr. Štefana Michálika a JUDr. Martina Bargela vo veci uznania cudzozemského rozhodnutia týkajúceho sa A. T. prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 11. mája 2016 v Bratislave odvolanie podané A. T., proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8Ntc/6/2016, z 23. marca 2016 a takto
rozhodol:
I. Podľa § 518 ods. 4 Trestného poriadku sa zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8Ntc/6/2016, z 23. marca 2016.
II. Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 549/2011 Z.z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii
sa uznáva a vykoná
rozsudok Okresného súdu Brno - venkov, Česká republika, sp. zn. 12T/169/2014, z 27. februára 2015, ktorým bol A. T., nar. XX. G. XXXX vo T. v Českej republike, trvale bytom Q., občan Českej republiky uznaný vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 196 ods. 1, ods. 3 Trestného zákonníka Českej republiky v znení zákona č. 390/2012 Zb., ktorého sa dopustil tak, že
v dobe od 21. februára 2006 do 25. apríla 2014, okrem mesiacov máj a júl 2008, apríl až jún, august až september a november 2010, v Q., okres Brno - venkov, ani inde, riadne neplnil vyživovaciu povinnosť k svojim dcéram W. T., nar. X. H. XXXX a X. T., nar. XX. J. XXXX, bývajúce u matky T. S. v Q., ktorá mu vyplývala zo zákona a ich výšku schválil Okresný súd Brno - venkov rozsudkom z 30. januára 2006, č.k. 9 Nc 137/2002-24, na 1 700 Kč mesačne pre W. a 1 300 Kč mesačne pre X. so splatnosťou vždy do každého 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, keď neplnením vyživovacej povinnosti vystavil oprávnené deti nebezpečenstvu núdze, lebo ich matka nebola s ohľadom na svoje zárobkové a majetkové pomery schopná sama zaistiť ich výživu a boli jej na jej žiadosť od januára 2007 do januára 2008 Úradom práce Českej republiky, kontaktným pracoviskom Ivančice vyplácané dávky pomoci v hmotnej núdzi v podobe príspevku na živobytie a vznikol mu tak dlh na výživnom vo výške 59 500 Kč voči už dospelej dcére W. a vo výške 153 000 Kč voči matke dcér, keď bolo zohľadnené, že v predmetnom období uhradil na výživnom celkovú čiastku 81 500 Kč,
a odsúdený podľa § 196 ods. 3 Trestného zákonníka Českej republiky na trest odňatia slobody vovýmere jeden a pol roka, pričom na výkon trestu bol podľa § 56 ods. 2 písm. b/ Trestného zákonníka Českej republiky zaradený do väznice s dozorom.
III. Podľa § 517 ods. 2 Trestného poriadku a § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona odsúdený A. T. bude vo výkone trestu odňatia slobody pokračovať bez jeho premeny v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Odôvodnenie
Napadnutým rozsudkom rozhodol Krajský súd v Košiciach tak, že:
„podľa § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 549/2011 Z.z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z.z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov
rozsudok Okresného súdu Brno-venkov zo dňa 27. februára 2015, sp. zn. 12 T/169/2014,
v rozsahu, v ktorom sa týka trestu odňatia slobody uloženého odsúdenému A. T., nar. XX. G. XXXX vo T., Česká republika, trvale bytom Q., t.č. vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS Košice, ktorým bol uznaný vinným pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 196 ods. 1, 3 Tr. zák. v znení zákona č. 390/2012 Zb. Českej republiky, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 a 1/2 (jeden a pol roka) roka
sa uznáva na území Slovenskej republiky
s tým, že rozsudok Okresného súdu Brno - venkov z 27. februára 2015, sp. zn. 12 T/169/2014, právoplatný dňa 27. februára 2015, v rozsahu v ktorom sa týka trestu odňatia slobody uloženého odsúdenému
sa vykoná.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. odsúdeného A. T. na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.“
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „Preskúmaním zaslaného spisového materiálu krajský súd zistil, že tento obsahuje originál osvedčenia uvedeného v článku 4 Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania rozsudkov v trestných veciach, ktoré ukladajú trest odňatia slobody alebo opatrenia spojené so zbavením osobnej slobody za účelom ich výkonu v Európskej únii, právoplatný rozsudok Okresného súdu Brno-venkov, Česká republika, sp. zn. 12T/169/2014, z 27. februára 2015 v českom jazyku. Konanie odsúdeného A. T. je trestným činom aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré by bolo možné právne kvalifikovať ako prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. Slovenskej republiky. A. T. je štátnym občanom Českej republiky, avšak s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky a zdržiava sa na adrese u svojej družky v Slovenskej republike, s ktorou zdieľa spoločnú domácnosť po dobu viac ako dva roky. Krajský súd v Košiciach je príslušný na konanie o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia v zmysle § 12 zákona č. 549/2011 Z.z. Z osvedčenia v časti i/ vyplýva, že odsúdený sa osobne nezúčastnil konania, ktoré viedlo k vydaniu odsudzujúceho rozsudku. Rozsudok súdu mu bol doručený dňa 25. januára 2016. Nevyužil svoje právo a nepodal návrh na obnovu konania, alebo odvolanie v príslušnej lehote. Z osvedčenia v časti k/2 vyplýva, že odsúdený A. T. požiadal o postúpenie rozsudku a osvedčenia na konanie o uznanie rozhodnutia a jeho výkonu. Odsúdená osoba A. T. sa toho času nachádza vo výkone väzby na základe požiadania štátu pôvodu (časť e/ Osvedčenia) a na základe rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8Ntc/6/2016, z 24.februára 2016. Vzhľadom na to, že odsúdený je síce občanom Českej republiky, ale má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, dlhodobo sa zdržiava na spoločnej adrese u svojej priateľky, má tu preukázateľne sociálne väzby, požiadal a súhlasí s výkonom trestu odňatia slobody vo vykonávajúcom štáte. Z uvedeného je možné vyvodiť, že takýto postup je vhodný a účelný. Z odpisu registra trestov vyplýva, že A. T. nebol doposiaľ súdne trestaný, z lustrácie v dostupnej databáze súdnej trestnej agendy a trestnej agendy Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky nevyplýva, že by boli proti A. T. aktuálne vedené trestné stíhania pre iné trestné činy spáchané pred jeho vydaním, ani nevyplýva informácia, že by o tom istom skutku odsúdeného bolo právoplatne rozhodnuté slovenským súdom alebo v inom členskom štáte Európskej únie. V čase spáchania skutku A. T. bol trestne zodpovednou osobou podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, výkon rozhodnutia nie je premlčaný podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zák. č. 549/2011 Z.z., „Ak nie je dôvod na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia podľa § 16, súd rozhodne o uznaní takého rozhodnutia a súčasne rozhodne, že sa také rozhodnutie vykoná“. Krajský súd v Košiciach, ako vykonávajúci súd rozhodol pri splnení zákonných podmienok o uznaní a výkone právoplatného rozsudku Okresného súdu Brno-venkov, sp. zn. 12 T/169/2014, z 27. februára 2015 na území Slovenskej republiky s tým, že odsúdeného A. T. pre účely výkonu trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia“.
Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie odsúdený A. T.. V odvolaní uviedol: „Týmto rozhodnutím som bol zbavený práva na prácu a tým i dosiahnutia príjmu. Vôbec tým nebola vyriešená situácia ohľadom môjho dlhu na výživnom. Mojim deťom to v ničom nepomohlo a mne tiež to ničím neprospelo. Ba naopak moju situáciu to len zhoršuje. Dlh na výživnom mi stále narastá a po ocitnutí sa na slobode mi bude opäť hroziť spor ohľadne nového dlhu a jeho neplatenia. Ďalej behom doby, čo som bez práce a príjmu sa zo mňa stáva dlžník a osoba, na ktorú čaká súd a exekúcia pre neplnenie svojich záväzkov. Čo s veľkou mierou znemožní moju budúcnosť, existenciu a tým i finančné straty. Toto rozhodnutie krajského súdu mi nedáva žiadnu záruku práce a príjmu. Preto si dovoľujem požiadať najvyšší sud o možnosť domáceho väzenia.“
K odvolaniu odsúdeného sa stručne vyjadril prokurátor Krajskej prokuratúry Košice nasledovne: „Odvolanie odsúdeného považujem za nedôvodné, a preto ho navrhujem zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku. Napadnutý rozsudok krajského súdu považujem za zákonný a odôvodnený“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie odsúdeného A. T. je dôvodné, ale pre iné skutočnosti ako uviedol v odvolaní. Krajský súd pochybil, keď nerozhodol aj o uznaní výroku o vine a pochybil aj vo výroku o treste, nepoužitím nevyhnutých ustanovení Trestného poriadku.
Ustanovenie § 29 zák. č. 549/2011 Z.z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii (ďalej len zákon č. 549/2011 Z.z.), znie: „Ak tento zákon neustanovuje inak na konanie podľa tohto zákona sa použije Trestný poriadok“. Z povahy veci vyplýva, ide najmä o tie ustanovenia Trestného poriadku, ktoré obsahovo vo všeobecnosti upravujú konanie o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia, a teda konanie podľa prvého dielu tretej hlavy piatej časti Tr. por. - uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia - § 515 - 521a Tr. por. a samozrejme i ustanovenia o rozsudku (§ 163 a nasl. Trestného poriadku a pod.). Označené konanie je konaním lex specialis ku konaniu podľa šiestej hlavy tretej časti Trestného poriadku - odvolanie a konanie o ňom, ktoré ako podporné subsidiárne dopĺňa konanie špeciálne. Podľa § 518 ods. 4 tretia veta Tr. por. „ Ak (poznámka - najvyšší súd) odvolanie nezamietne, zruší napadnuté rozhodnutie a po doplnení konania, ak je potrebné, sám rozhodne rozsudkom, či cudzie rozhodnutie uznáva alebo neuznáva.“ Najvyšší súd je teda povinný (bez možnosti zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu) rozhodnúť o podanom odvolaní s konečnou platnosťou a preto musí vždy preskúmať napadnutý rozsudok ako celok a napraviť každý chybný výrok v rozsudku o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia. Preto najvyšší súd rešpektujúc ustanovenie § 518 ods. 4 Tr. por. a postupujúc v súlade s ním zrušil celý rozsudok Krajského súdu v Košiciach a vo veci sám rozhodol.
Podľa ustanovenia § 515 ods. 2 písm. b/ Trestného poriadku možno cudzie rozhodnutie uznať aj vo výroku, ktorým „bol uložený trest odňatia slobody alebo podmienečný trest odňatia slobody“, čo ale neznamená, že uznávajúce rozhodnutie bude obmedzené len na výrok o treste bez uznania výroku o vine. V dôsledku spôsobu akým je ods. 2 formulovaný, sa čiastočne vytráca obsahová presnosť tohto ustanovenia, pretože stricto senzu iba v písm. a/ sa spomína uznanie „výroku o vine“. Odkaz na „vinu“ je v tomto písmene zdôraznený, pretože ide o situácie, v ktorých nedošlo k uloženiu trestu. Samozrejme výrok o vine je prirodzenou súčasťou (podkladom) každého ďalšieho z uvedených rozhodnutí. V uznaní výroku o treste je subsumované aj uznanie výroku o vine. Správne by odkaz na výrok o vyslovení viny, mal byť uvedený už v záhlaví (alebo zopakovaný v každom písmene osobitne). Skutočnosť, že predmetom uznania podľa ods. 2 je aj výrok o vine, napokon potvrdzuje aj znenie ods. 3, ktorý sa nevzťahuje len na písm. a/, ale na celý ods. 2. Takúto interpretáciu potvrdzuje aj § 519 o účinkoch uznaného cudzieho rozhodnutia, pretože cudzie rozhodnutie by nemohlo mať rovnaké účinky ako rozsudok slovenského súdu ak by sa neuznala vina odsúdeného. Keďže sankciu možno uložiť len osobe vinnej zo spáchania trestného činu, podmienkou uloženia sankcie je, aby osoba bola uznaná vinnou zo spáchania trestného činu, ktorého právnym následkom je sankcia (§ 31 ods. 1 Tr. zák., § 2 ods. 4 Tr. por. článok 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Preto aj uznávajúce rozhodnutie musí byť kompletné a tvoriť logický celok tak, aby zodpovedalo všetkým kritériám zákonnosti, medzi ktoré nepochybne patrí existencia zákonu zodpovedajúceho rozsudku pozostávajúceho minimálne z výroku o vine a z výroku o treste.
S ohľadom na uvedené bol najvyšší súd povinný napraviť pochybenie krajského súdu v Košiciach, čo aj sám urobil týmto rozsudkom. Všetky úvahy a závery krajského súdu týkajúce sa nezistenia dôvodov na odmietnutie uznania cudzozemského rozhodnutia a splnenia všetkých zákonom predpokladaných podmienok na pozitívne rozhodnutie podľa § 17 ods. 1 zák. č. 549/2011 Z.z., prezentované v odôvodnení napadnutého rozsudku, považuje najvyšší súd za relevantné, opodstatnené, dostatočné, vyčerpávajúce, a preto nepovažuje za nevyhnutné tieto opakovane rozoberať a odkazuje na ne.
Krajský súd sa dopustil ďalšieho hoci len formálneho pochybenia vo výroku o treste, keď v tomto výroku absentuje ustanovenie § 517 ods. 2 Tr. por. a vyslovenie, že odsúdený bude pokračovať vo výkone trestu bez jeho premeny.
V zmysle označeného ustanovenia súd rozhodne vtedy, ak usúdi, že dĺžka a druh trestu odňatia slobody sú zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda zodpovedajú trestným sadzbám za konkrétny trestný čin a spôsob výkonu trestu tak, ako ich predvída slovenský právny poriadok. Súd jednoducho cudziu sankciu „prevezme“ do výroku svojho uznávacieho rozsudku a rozhodne, že sa vo výkone tohto trestu bude pokračovať bez jeho premeny, na trest ktorý by uložil podľa slovenského právneho poriadku, keby sám konal vo veci.
Preto súd pri postupe podľa § 517 ods. 2 Trestného poriadku nevykonáva hĺbkovú analýzu cudzieho rozhodnutia a ani podmienok na uloženie primeraného druhu trestu a jeho výmery podľa ustanovení slovenského Trestného zákona. O postupe podľa § 517 ods. 1 Trestného poriadku, a teda o nahradení trestu iným trestom ako bol odsúdenému uložený cudzozemským rozsudkom, súd môže uvažovať a následne rozhodnúť len vtedy, ak nie sú, resp. neboli splnené podmienky na postup podľa § 517 ods. 2 Trestného poriadku.
Neoddeliteľnou súčasťou tohto výroku je rozhodnutie o zaradení odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody do toho ktorého ústavu na výkon trestu. Pri tomto rozhodnutí rešpektujúc ustanovenie § 17 ods. 4 zák. č. 549/2011 Z.z. nezohráva rozhodujúcu úlohu otázka podmienečného prepustenia, či preradenia na výkon trestu do miernejšieho ústavu na výkon trestu, pretože Slovenská republiky nevyužila možnosť podľa § 17 ods. 4 rámcového rozhodnutia rady ustanoviť, že pri každom rozhodnutí o predčasnom, alebo podmienečnom prepustení sa môže brať ohľad aj na tie ustanovenia vnútroštátneho práva uvedené štátom pôvodu, podľa ktorých má daná osoba nárok na predčasné a podmienečné prepustenie v istom stanovenom čase. Z toho vyplýva, že pri rozhodovaní o výkone trestu, nejde ootázku podmienečného prepustenia, ktorá sa eventuálne bude v ďalšom priebehu konania riešiť podľa Trestného zákona Slovenskej republiky. Podstatným je, aby v zmysle § 17 ods. 4 zák. č. 549/2011 Z.z. nedošlo k uloženiu prísnejšej trestnej sadzby z hľadiska jej druhu alebo výmery.
V predmetnej veci sú druh trestu - odňatie slobody i jeho výmera - jeden a pol roka, uložený uznávaným rozsudkom Okresného súdu Brno - venkov, sp. zn. 12T/169/2014, z 27. februára 2015 zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, a preto krajský súd ani najvyšší súd nemal žiadny dôvod a ani zákonný podklad na to, aby mohol rozhodnúť v súlade s návrhom odsúdeného na uloženie trestu domáceho väzenia. Preto v tejto časti nebolo možné vyhovieť odvolaniu odsúdeného a najvyšší súd svojim rozsudkom v podstate len napravil formálne pochybenia krajského súdu na podklade podaného odvolania tak, aby nedošlo zhoršeniu postavenia odsúdeného A. T..
So zreteľom na uvedené rozhodol najvyšší súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.