6 Tost 28/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Štefana Michálika a sudcov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Daniela Hudáka

na neverejnom zasadnutí konanom 08. augusta 2013 v Bratislave v trestnej veci obžalovaných

M. Š., M. A. a spol. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa § 296 Tr. zák., obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 5

písm. c/ Tr. zák. a iné, o sťažnostiach obžalovaných M. Š. a M. A. proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 01. augusta 2013, sp. zn. PK-2T 14/2013, takto  

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosti obžalovaných M. Š. a M. A.

sa z a m i e t a j ú.

O d ô v o d n e n i e

Špecializovaný trestný súd v Pezinku uznesením z 01. augusta 2013, sp. zn.

PK-2T 14/2013, rozhodol o tom, že podľa § 72 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Tr. por. z dôvodov

uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. berie do väzby obžalovaného M. Š., nar. X.

v M., trvale bytom M., ul. K. č. X./X., s tým, že táto mu začína plynúť dňa 31. júla 2013

od 14.40 hod. a bude ju vykonávať v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia

slobody Banská Bystrica (I.). Zároveň tiež uvedeným uznesením bolo rozhodnuté o tom,

že podľa § 72 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b/,

písm. c/ Tr. por. sa do väzby berie i obžalovaný M. A., nar. X. v B., bytom B. - R., Š. X./X.,

s tým, že lehota trvania väzby mu začína plynúť dňa 31. júla 2013 od 14.45 hod. a bude

ju vykonávať v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov

(II.).  

 

Proti tomuto uzneseniu zahlásili obaja obžalovaní hneď po jeho vyhlásení sťažnosť,

ktorú neskôr prostredníctvom svojich obhajcov aj bližšie písomne zdôvodnili (obhajca

obžalovaného M. Š. sa k dôvodom sťažnosti čiastočne vyjadril už i na samotnom zasadnutí).

Pokiaľ ide o obžalovaného M. Š., ten poukázal v prvom rade na tú skutočnosť,

že už samotné neverejné zasadnutie vytýčené za účelom rozhodovania o jeho väzbe považuje

za nezákonné, nakoľko na postup v zmysle § 72 ods. 2 Tr. por. s poukazom na § 253 ods. 1,

§ 2 ods. 6, § 301, § 304 a § 73 ods. 1 Tr. por. - tak ako to uvádzal súd prvého stupňa - neboli

splnené zákonné predpoklady. Konajúca predsedníčka senátu nemala akékoľvek oprávnenie

vydať „rozkaz na predvedenie obžalovaných“ v súlade s § 120 ods. 3 Tr. por.,

a preto v danom prípade nedošlo k vydaniu žiadneho adekvátneho zaisťovacieho opatrenia.

A napokon tu nebola splnená ani ďalšia, podľa názoru obžalovaného najdôležitejšia

podmienka potrebná k tomu, aby súd vôbec konal a rozhodoval o jeho vzatí do väzby,

a síce tá, že on sa po vydaní príkazu na jeho prepustenie dňa 31. júla 2013 Špecializovaným

trestným súdom ani na zlomok sekundy na slobode nenachádzal. Príslušníci PZ ho totiž

obmedzili na osobnej slobode ešte v priestoroch ÚVV Ilava, čím predmetný príkaz na jeho

prepustenie nebol vykonaný a on tak de facto nebol prepustený z väzby na slobodu.

Ďalej v písomnom zdôvodnení obžalovaný upozornil i na vážne porušenie jeho

zákonných práv, garantovaných mu Trestným poriadkom, Ústavou Slovenskej republiky

(ďalej už len „Ústava“), ako i Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej už len „Dohovor“), a to najmä práva na obhajobu, práva na spravodlivý proces,

princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, ku ktorému malo dôjsť tým, že potom,

čo jeho obhajca po otvorení neverejného zasadnutia požiadal o nahliadnutie do spisu

a zároveň o poradu s ním, toto mu nebolo zo strany predsedníčky senátu umožnené. V tomto

smere následne podporne poukázal i na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva.

Čo sa týka konania prvostupňového súdu a následného vydania napadnutého

rozhodnutia, toto treba vnímať tiež za v rozpore so zásadou primeranosti a zdržanlivosti

uvedenou v § 2 ods. 2 Tr. por., čl. 17 ods. 5 Ústavy, či čl. 5 ods. 1 Dohovoru. Ak by pritom

aj v teoretickej rovine prichádzalo do úvahy rozhodnutie o väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. a/,

písm. c/ Tr. por., došlo i k prekročeniu zákonnej lehoty v zmysle § 73 ods. 5 Tr. por.,

pretože pri obzvlášť závažných trestných činoch rozhodnutie o väzbe musí byť obžalovanému   oznámené do 72 hodín od času dodania súdu. Jeho väzba v prípravnom konaní skončila

15. júna 2012, pričom plynutie lehoty sa neprerušuje. Nie je možné o väzbe rozhodovať

so spätnou účinnosťou.

A na záver obžalovaný označuje za absurdné, ako súd pri svojom rozhodovaní dospel

k záveru, že u jeho osoby sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ Tr. por.,

aj napriek tomu, že od 15. novembra 2011 bol vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1

písm. b/ Tr. por. Nie je mu známe, na základe čoho sa zmenili dôvody väzby počas jeho

výkonu väzby v ÚVV Ilava. Vo vzťahu k odôvodneniu tzv. útekovej väzby podotkol, že toto

je nezákonné, založené len na hypotetických úvahách súdu, bez reálneho základu

a opodstatnenia. Podobne i v súvislosti s dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

ide iba o hypotetické úvahy súdu, bez uvedenia jedinej konkrétnej skutočnosti, preukazujúcej

obavu z toho, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

Na základe vyššie uvedených skutočností preto obžalovaný navrhol, aby odvolací súd

napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu zrušil a prepustil ho z väzby na slobodu.  

Obžalovaný M. A. v úvode odôvodnenia svojej sťažnosti poukázal najmä

na nezákonnosť v postupe súdu, predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Pri nerealizovaní reálneho výkonu práva na jeho osobnú slobodu po vydaní príkazu na jeho

prepustenie z väzby v inej trestnej veci (obžalovaný pomerne podrobne popísal i okolnosti

vedúce k vydaniu tohto príkazu Špecializovaným trestným súdom 31. júla 2013) bola

zabezpečovaná jeho účasť na výsluchu a neverejnom zasadnutí dňa 01. augusta 2013 formou

predvedenia v zmysle § 120 ods. 3 Tr. por., hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.

U neho nebolo možné ustáliť situáciu predvídanú daným ustanovením a ani situáciu

tomu obdobnú, ktorá by zakladala možnosť súdu použiť takéto predvedenie. Navyše tiež

v rámci inštitútu predvedenia nie je možné neprimerane obmedzovať osobnú slobodu,

k čomu v predmetnom prípade nepochybne došlo.

Ďalej je obžalovaný na rozdiel od prvostupňového súdu toho názoru, že aj po podaní

obžaloby je súd oprávnený rozhodnúť o jeho vzatí do väzby iba na návrh prokurátora,

a nie sám ex offo. Takto ex offo (bez návrhu iného zákonom povolaného subjektu) môže súd

o väzbe v štádiu súdneho konania rozhodovať len pri lex specialis ustanovení § 238 ods. 3   Tr. por., pri trvaní alebo zmene dôvodov väzby, resp. pri vzatí do väzby, ak tomu predchádza

príkaz na zatknutie podľa § 73 Tr. por. Ak by aj pripustil, že súd mohol iniciatívne konať,

vyvstáva tu potom ďalšia skutočnosť, a síce tá, že súd rozhodol o väzbe v nezákonnom

zložení. Vzhľadom na to, že vec je v súdnom konaní, bolo potrebné chýbajúceho člena senátu

nahradiť náhradným sudcom, a nie sudcom určeným podľa rozvrhu práce.  

Pre prípad, že by sa súd nestotožnil s vyššie uvedenými závermi, zdôraznil, že žiadne

dôvody väzby u neho neboli dané. Od 15. júna 2013 bol nezákonne vo väzbe v inej trestnej

veci, pričom napadnuté rozhodnutie, hoc je aj rozhodnutím o vzatí do väzby v inej veci,

nemôže takúto nezákonnú väzbu žiadnym spôsobom sanovať a konvalidovať. Trestné

stíhanie, v súvislosti s ktorým bolo teraz rozhodnuté o jeho vzatí do väzby, bolo prítomné

už v čase jeho vzatia do pôvodnej väzby, a keďže vtedy nezaložilo ani len dôvod väzby

podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., nechápe ako môže teraz byť samotným titulom na vzatie

do väzby. Zároveň pritom podotkol, že taký postup, ktorý by vyčerpal lehotu väzby pre jedno

konanie a následne by bolo možné rozhodnúť o väzbe v súbežne vedenom neukončenom

konaní pred súdom znamená neprimerané predlžovanie lehoty väzby a aj z toho dôvodu

označuje rozhodnutie súdu za nedôvodné a nezákonné.  

A napokon sa obžalovaný v podanej sťažnosti vyjadril i k odôvodneniu jednotlivých

väzobných dôvodov. Čo sa týka konkrétne dôvodu väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b/

Tr. por., má za to, že v danom štádiu konania bolo potrebné posúdiť tiež obsah predmetných

listov (či z nich vyplýva nejaká kolúzna aktivita), ktorými mal obchádzať úradnú

korešpondenciu vo výkone väzby, a nielen odkázať na existenciu trestného stíhania

pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Zároveň však upozornil na to,

že skutok kvalifikovaný ako vyššie zmienený trestný čin je počínajúc od 15. júna 2012

nezákonne ustálený, nakoľko od uvedeného dátumu bola jeho väzba nezákonná, a z toho

dôvodu sa od tohto času nemohol dopustiť ani marenia účelu väzby. Pokiaľ ide potom

o druhý dôvod tzv. pokračujúcej väzby, tu nesúhlasí s poukazom súdu na pôvodné trestné

stíhanie, v ktorom bol vo väzbe nezákonne, a to či už z dôvodu tejto samotnej nezákonnosti,

resp. s ohľadom na to, že hoci boli obe trestné veci vedené súbežne, uvedené nebolo počas

doterajšieho väzobného stíhania hodnotené ako dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/

Tr. por. Záverom zdôraznil, že dôvod väzby je v zmysle judikatúry významný a dostatočný,

len pokiaľ je založený na skutočnostiach preukazujúcich, že ponechanie trestne stíhanej osoby

na slobode alebo jej prepustenie z väzby môže naozaj spôsobiť následky, ktoré sú obsahom   obavy ako väzobného dôvodu. Vždy však musia byť tieto skutočnosti konkrétne,

pričom dôvodom väzby nemôže byť iba určitá dôkazná situácia, abstraktná úvaha

či hypotetická obava.  

S ohľadom na vyššie uvedené je podľa obžalovaného zrejmé, že jeho osobná sloboda

je obmedzovaná nezákonne, a preto sťažnostný súd žiada, aby v zmysle § 194 Tr. por.

napadnuté rozhodnutie zrušil a vo veci rozhodol sám tak, že ho prepustí z väzby na slobodu.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaných sťažností podľa § 192 ods. 1

Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovatelia

podali sťažnosť ako i konanie týmto výrokom predchádzajúce a zistil, že podané sťažnosti

nie sú dôvodné.

Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplýva, že 10. mája 2013 podal

prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej

už len „ÚŠP GP SR“) pod sp. zn. VII/1 Gv 221/11-885, na Špecializovaný trestný súd

obžalobu okrem iných i na M. Š. a M. A., a to v prípade M. Š. pre zločin založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. (bod 1/) a obzvlášť

závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. (bod 18/),

v prípade M. A. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa § 296 Tr. zák. (bod 1/), obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1,

ods. 5 písm. c/ Tr. zák. (bod 4/), obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi

podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. (bod 9/) a obzvlášť závažný

zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. (bod 16/),

ktorých sa mali dopustiť na skutkovom tam bližšie uvedenom (viď k tomu zv. č. XXII,

č. l. 7161 a nasl.).

Na verejnom zasadnutí konanom 08. júla 2013 o predbežnom prejednaní obžaloby

(vo veci PK-2T 14/2013) bolo uznesením podľa § 244 ods. 1 písm. k/ Tr. por.

nariadené hlavné pojednávanie a určený jeho termín na dni 12. - 16. august 2013,

09. - 12. september 2013, 16. - 19. september 2013, 23. - 26. september 2013,

11. - 12. november 2013, 14. november 2013, 18. - 21. november 2013.

 

Tak M. Š. ako i M. A. sa od 15. novembra 2011 nachádzali vo väzbe v inej trestnej

veci (z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.), pričom z tejto boli 31. júla 2013 príkazom

predsedu senátu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. PK-2T 29/2013,

na základe uznesenia Špecializovaného trestného súdu z 24. mája 2012, sp. zn. Tp 42/2012,

v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu z 25. mája 2013, sp. zn. Tp 89/2011,

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júla 2013, sp. zn.

3 Tost 23/2013, prepustení. (zv. č. XXV, č. l. 7911 - 7912).

Konajúca predsedníčka senátu v posudzovanej trestnej veci, majúc o uvedenom

vedomosť, opatrením z 31. júla 2013, sp. zn. PK-2T 14/2013, nariadila termín neverejného

zasadnutia na 01. augusta 2013 o 9.00 hod. v budove Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku, predmetom ktorého malo byť konanie a rozhodovanie o väzbe obžalovaných M. Š.

a M. A. (zv. XXV, č. l. 7936).

Za účelom úspešného vykonania tohto úkonu následne vydala „rozkazy

na ich predvedenie“ (podľa § 120 ods. 3 Tr. por. bez predchádzajúceho predvolania),

o ktorých vykonanie v súlade s § 120 ods. 4 Tr. por. požiadala Prezídium PZ, Národnú

kriminálnu agentúru, Národnú protizločineckú jednotku, Expozitúru Bratislava (zväzok XXV,

č. l. 7937-7942).

Na neverejnom zasadnutí konanom 01. augusta 2013 súd postupujúc primerane

podľa § 72 ods. 2 Tr. por. vypočul oboch obžalovaných - aj za účasti ich obhajcov

a prokurátora - k jednotlivým dôvodom a okolnostiam väzby a rozhodol tak, ako je uvedené

vyššie.  

Podľa čl. 17 ods. 2 veta prvá Ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak

stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie   slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c/ tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie

sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa § 71 ods. 1 Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz

zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol

spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal

obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a/ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b/ bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c/ bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil,

alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 72 ods. 2 Tr. por. konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej

bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových

okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd

a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý   nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti

proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje

nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste

výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca,

ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje

obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť

obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno

rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho

neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch. Zástupca

záujmového združenia alebo iná osoba ponúkajúca záruku alebo peňažnú záruku

sa upovedomí o výsluchu, ak je to potrebné. Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne

doručia obvinenému a žiadosti obvineného alebo iných osôb, podané v jeho prospech

prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím

o väzbe vyjadriť; to platí aj o dôvodoch, pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej

lehoty väzby podľa § 76a.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal predložený spisový materiál a tiež i s prihliadnutím na vyššie citované ustanovenia dospel k takému záveru, že napadnuté

rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu o vzatí obžalovaných M. Š. a M. A. do väzby

je treba považovať za správne a v súlade so zákonom.  

Vychádzajúc z oboch podaných sťažností, ako i argumentácie obhajoby

na neverejnom zasadnutí konanom 01. augusta 2013, možno konštatovať, že väčšina

námietok tu predložených smeruje voči konaniu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého

rozhodnutia, pričom poukazuje na jeho údajnú nezákonnosť, a tým aj nezákonnosť

následného rozhodnutia. K tomu považuje sťažnostný súd za potrebné uviesť nasledovné.

Predvedenie je trestnoprocesný inštitút, ktorého účelom je zabezpečenie prítomnosti

obvineného (resp. svedka) na výsluchu alebo inom procesnom úkone. Pod takýmto „iným

úkonom“ v zmysle § 120 Tr. por. treba pritom rozumieť o.i. aj konanie a rozhodovanie

o väzbe obvineného.  

V posudzovanom prípade bol aplikovaný postup podľa § 120 ods. 3 Tr. por.,

t.j. predvedenie bez predchádzajúceho predvolania. Ako vyplýva zo znenia uvedeného   ustanovenia, jeho aplikovanie vyžaduje v podstate splnenie jedinej podmienky, a to potrebu

úspešného vykonania úkonu trestného konania. Zákon uvádza aj konkrétne príklady, ide však

len o exemplifikatívny výpočet („najmä“), a teda nie je vylúčená ani iná skutočnosť.

Obvineného je možné predviesť bez predchádzajúceho predvolania, ak sú na to naliehavé

dôvody procesnej povahy.

Pri použití predmetného inštitútu nepochybne dochádza k obmedzovaniu osobnej

slobody obvineného. Hoci maximálna možná dĺžka takéhoto obmedzenia nie je v zákone

explicitne stanovená, je zrejmé, že musí ísť o lehotu kratšiu, ako by tomu bolo v prípade

zadržania obvineného, resp. jeho zatknutia na základe príkazu na zatknutie, ktorých aplikácia

inak mimochodom v posudzovanej veci vzhľadom na nesplnenie zákonných podmienok

neprichádzala do úvahy. Možno uviesť, že kým väzba predstavuje najzávažnejší zásah

do osobnej slobody obvineného, predvedenie je z tohto pohľadu zásahom najmiernejším.  

Zásah do osobnej slobody obvineného pri jeho predvedení musí byť primeraný účelu

použitia tohto inštitútu, ktorým je, ako už bolo aj skôr zmienené, zaistenie osoby pre potreby vykonania určitého úkonu trestného konania. Takúto „primeranosť“ posudzuje súd vzhľadom

na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, rešpektujúc zároveň zásadu primeranosti

a zdržanlivosti v zmysle § 2 ods. 2 Tr. por., ako i to, že každé takéto obmedzenie môže trvať

len nevyhnutný čas.

Rýchlosť, s akou je osoba predvedená pred sudcu, musí byť posudzovaná so zreteľom

k účelu čl. 5 a jeho významu v systéme Dohovoru, ktorým je predovšetkým ochrana

proti svojvoľnému zbaveniu slobody (Brogan a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok

pléna, 29. november 1988, č. 11209/84, §58).

V súvislosti s posúdením zákonnosti a dôvodnosti postupu predchádzajúceho vydaniu

napadnutého rozhodnutia (ust. § 120 ods. 3 Tr. por..), a v rámci toho potom i s ohľadom

na rýchlosť, s akou boli obžalovaní M. Š. a M. A. predvedení pred prvostupňový súd

za účelom rozhodovania o ich príp. väzobnom stíhaní v trestnej veci, sp. zn. PK-2T 14/2013,

je potrebné upriamiť pozornosť - okrem už vyššie uvedeného - na niekoľko skutočností.  

Obaja obžalovaní majú byť členmi zločineckej skupiny, páchajúcej dlhodobo závažnú

trestnú činnosť. M. Š. mal pritom stáť na vrchnom a M. A. na strednom stupni hierarchie tejto   skupiny. Obaja sú obvinení z viacerých trestných činov, medzi nimi aj za obzvlášť závažné

zločiny, za ktoré im v prípade uznania viny hrozí vysoký trest (trest odňatia slobody

na dvadsať až dvadsaťpäť rokov alebo doživotie).

Obžalovaný M. Š. bol predvedený z ÚVV a ÚVTOS Ilava, kde si predtým vykonával

väzbu v inej trestnej veci, obžalovaný M. A. z ÚVV a ÚVTOS Prešov, kde sa rovnako

nachádzal z dôvodu výkonu väzby v inej trestnej veci. Obaja boli riadne informovaný o účele

ich predvedenia, pričom do času konania neverejného zasadnutia boli umiestnený v cele

policajného zaistenia Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave.  

O konaní neverejného zasadnutia dňa 01. august 2013 o 09.00 hod.

na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, predmetom ktorého malo byť rozhodovanie

o väzbe obžalovaných v trestnej veci, sp. zn. PK-2T 14/2013, boli deň vopred upovedomení

tak prokurátor ako aj obhajcovia oboch obžalovaných.  

Po zvážení všetkých okolností posudzovaného prípadu, majúc na pamäti, že zásah do osobnej slobody obvineného je možný len v súlade so zákonom, pri dodržaní zásady

primeranosti a zdržanlivosti, uvedomujúc si ale zároveň verejný záujem na náležitom zistení

trestných činov a spravodlivom potrestaní ich páchateľov (§ 1 Tr. por.), či záujem na urýchlenom rozhodovaní danej veci (na neverejnom zasadnutí predsedníčka senátu

podotkla, že chce vo veci postupovať urýchlene, čomu zodpovedá i jej predchádzajúci postup,

keď ani nie po dvoch mesiacoch od podania obžaloby došlo k jej predbežnému prejednaniu,

na ktorom následne určila prvý termín hlavného pojednávania už na 12. august 2013,

posledný na 21. november 2013), nemožno podľa názoru najvyššieho súdu hovoriť

ani u jedného z obžalovaných o zrejme svojvoľnom zbavení osobnej slobody. Inštitút

predvedenia nebol zneužitý na iný, než zákonom stavený účel, pričom tiež lehotu pozbavenia

osobnej slobody treba považovať s ohľadom na všetky vyššie zmienené skutočnosti

za primeranú.

Jediné, čo možno v tomto smere vytknúť súdu prvého stupňa je snáď nesprávne

poukazovanie i na ust. § 120 ods. 1 Tr. por., nakoľko toto práve na rozdiel od použitej

výnimky stanovenej v odseku 3 poukazuje na potrebu predchádzajúceho, riadne a včasne

doručeného predvolania tiež spolu s upozornením na následky nedostavenia sa. Aj napriek

uvedenému je však ale z predložených materiálov zrejmé, že súd mal v úmysle postupovať   a aj postupoval v súlade s § 120 ods. 3 Tr. por., t.j. bez predchádzajúceho predvolania,

nakoľko to považoval za potrebné pre úspešné vykonanie úkonu.

Ďalšia výhrada obhajoby smerovala potom k tomu, že rozhodovanie o väzbe

obžalovaných v danom prípade neprichádzalo ani do úvahy, nakoľko osobná sloboda týchto

bola obmedzená skôr, ako boli de facto prepustení z väzby na slobodu v inej trestnej veci.

Nakoľko ani nestihli prekročiť hranicu väznice, príkaz na ich prepustenie nebol fakticky

realizovaný.

Najvyšší súd na rozdiel od názoru obhajoby nevidí v posudzovanom konaní žiadnu

nezákonnosť, a to ani v prípade, ak k obmedzeniu obžalovaných došlo v skutočnosti ešte

za bránami väznice. Príslušníci PZ konali v súlade s ust. § 120 ods. 4 Tr. por. na podklade

žiadosti predsedníčky senátu o ich predvedenie, doručenej im ešte v čase, keď sa obžalovaní

nachádzali vo väzbe, pričom obžalovaní boli riadne oboznámení s dôvodom obmedzenia

ich osobnej slobody (boli im doručené „rozkazy na predvedenie“).

V praxi dochádza k viacerým takým obdobným situáciám, keď je obvinený len

formálne prepustený z väzby, aby bolo zároveň nariadené jeho dodanie do výkonu trestu

odňatia slobody (je fakticky iba premiestnený, resp. prevezený z ústavu na výkon väzby

do ústavu na výkon trestu), resp. tiež opačne, keď je obvinený prepustený z výkonu trestu

a automaticky nastupuje do výkonu väzby (prichádza do úvahy napr. v prípade postupu

dovolacieho súdu podľa ust. § 380 ods. 2 Tr. por.). Takéto obmedzovanie osobnej slobody

bez prerušenia nemožno pritom považovať za nezákonné (viď k tomu i rozhodnutie ESĽP

vo veci Wenner v. Slovensko, 23. november 2010, č. 14579/05.)

A napokon ako irelevantnú hodnotí najvyšší súd i tú výhradu obžalovaného M. A.,

že by súd v štádiu súdneho konania nemal byť oprávnený sám, bez návrhu prokurátora,

rozhodnúť o jeho vzatí do väzby.  

V prípravnom konaní je pánom sporu („dominus litis“) prokurátor, a preto sa tu

stanovuje ako podmienka na vzatie obvineného do väzby podanie návrhu z jeho strany.

Od podania obžaloby či návrhu na dohodu o vine a treste sa však už jeho postavenie mení,

a stáva sa „len“ jednou zo strán konania, konkrétne stranou zastupujúcou štát, resp. podanú

obžalobu (návrh).

 

V konaní pred súdom je pánom sporu súd (sudca - senát), ktorý je zo zákona povinný

vykonávať všetky úkony potrebné k vydaniu rozhodnutia ako i jeho výkonu. V tejto súvislosti

je okrem ust. § 2 ods. 6 Tr. por. a tam stanovenej zásady oficiality, potrebné poukázať

predovšetkým na ust. § 238 ods. 2 Tr. por., v zmysle ktorého po podaní obžaloby

alebo návrhu na dohodu o vine a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace

s ďalším konaním a je povinný, nečakajúc na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia

a opatrenia upravené týmto zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci a na výkon

súdneho rozhodnutia. V predmetnom ustanovení je jasne vyjadrená zásada, že podaním

obžaloby, resp. návrhu prechádzajú všetky kompetencie spojené s rozhodovaním

a rozhodovanie na súd. Ten pri príprave prejednávania veci a pri jeho prejednávaní postupuje

z úradnej povinnosti (ex offo), pričom nemôže a nemusí vyčkávať na návrhy strán. Otázkami

súvisiacimi s ďalším konaním sa rozumie i rozhodovanie o väzbe.  

Uvedený záver potom jednoznačne podporuje i ust. § 72 ods. 2 veta tretia Tr. por.,

ktoré rozoznáva dve rozdielne situácie: 1/ keď o väzbe koná a rozhoduje súd (v súdnom

konaní); 2/ keď o väzbe koná a rozhoduje sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora

(v prípravnom konaní). K tomu viď i ust. § 72 ods. 4 Tr. por.

V štádiu súdneho konania sa návrh prokurátora na vzatie obžalovaného do väzby

nevyžaduje. Prokurátor by prípadne mohol podať v tomto smere len „podnet“, na podklade

ktorého by však na rozdiel od kvalifikovaného návrhu nebol súd povinný konať a rozhodnúť.

Iný ako vyššie uvedený výklad nemožno potom vyvodiť ani z v ust. § 79 ods. 2

Tr. por. stanovenej povinnosti policajta, prokurátora, sudcu pre prípravné konanie ako i súdu

sústavne, v každom období trestného stíhania skúmať, či dôvody väzby trvajú

alebo či sa zmenili, tak ako sa to snažil naznačiť obžalovaný.  

Možno teda uzavrieť, že oprávnenie súdu v štádiu súdneho konania iniciatívne,

bez návrhu iného oprávneného subjektu, konať a rozhodnúť o vzatí obžalovaného

do väzby vyplýva z jeho postavenia ako pána sporu („dominus litis“), ktorý je po podaní

obžaloby zo zákona (§ 2 ods. 6 Tr. por., § 238 ods. 2 Tr. por.) povinný samostatne

rozhodovať všetky otázky súvisiace s ďalším konaním. To, že zo strany prvostupňového

súdu bolo v tomto smere nepriliehavo poukazované i na ust. § 253 ods. 1 Tr. por., upravujúce

vedenie hlavného pojednávania a stanovujúce povinnosť predsedu senátu nariaďovať   opatrenia smerujúceho k zabezpečeniu jeho riadneho, t.j. nerušeného, vážneho, dôstojného

a vecného priebehu, nemôže potom mať na hodnotenie jeho inak správneho postupu žiaden

vplyv.

Špecializovaný trestný súd v danej veci zároveň konal v zákonnom zložení,

keďže namiesto chýbajúceho člena príslušného senátu (z dôvodu čerpania dovolenky)

bol na spolurozhodovanie o väzbe obžalovaných opatrením predsedu súdu č. 14

z 31. júla 2013, č. Spr 280/2012, správne určený sudca zo zastupujúceho senátu 1T v zmysle

Rozvrhu práce na rok 2013 (viď zväzok XXV, č. l. 7949). Náhradný sudca v zmysle § 246

Tr. por. sa ustanovuje za iným účelom, a to len na hlavné pojednávanie, preto takýto spôsob

nahradenia absentujúceho člena senátu 2T neprichádzal do úvahy.  

Čo sa týka potom zo strany obhajcu obžalovaného M. Š. avizovaného porušenia práva

na obhajobu, zásady kontradiktórnosti konania ako i rovnosti strán tým, že mu konajúca

predsedníčka senátu neumožnila nahliadnutie do spisu, tak k tomu uvádza sťažnostný súd

nasledovné:

Zo zápisnice z neverejného zasadnutia konaného 01. augusta 2013 ako i z CD, na ktorom je podrobne zaznamenaný celý priebeh tohto zasadnutia, vyplýva, že potom,

čo predsedníčka senátu otvorila predmetné zasadnutie a zistila prítomnosť osôb,

JUDr. M. požiadal o to, aby mu bolo (okrem porady s klientom, k čomu sa tunajší súd vyjadrí

nižšie) umožnené nahliadnuť do spisu. Predsedníčka senátu takejto jeho žiadosti nevyhovela.

Následne podala správu o stave veci, v rámci ktorej oboznámila prítomných

(obžalovaných, ich obhajcov ako i prokurátora) s:

- obžalobou prokurátora ÚŠP GP SR, sp. zn. VII/1 Gv 221/11-885, podanou

na Špecializovaný trestný súd 10. mája 2013;

- tým, že 08. júla 2013 bolo nariadené verejné zasadnutie, na ktorom bolo

rozhodnuté o danej obžalobe;

- oznámením prokurátora ÚŠP GP SR (doručené Špecializovanému trestnému súdu

31. júla 2013) o tom, že M. A. a iným bolo uznesením vyšetrovateľa Prezídia PZ   z 22. júla 2013, sp. zn. PPZ - 477/NKA-PZ-BA-2013, vznesené obvinenie

pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia spolupáchateľstvom podľa § 20

k § 348 ods. 1 písm. f/ Tr. zák. a iné trestné činy;  

- príkazmi Špecializovaného trestného súdu z 31. júla 2013 na prepustenie oboch

obžalovaných z väzby na slobodu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2T 29/2013;  

- s obžalobou prokurátora ÚŠP GP SR z 25. júla 2013, podanou o.i. i na M. A.

a M. Š. v inej trestnej veci („hypotekárne úvery“);

- opatrením, ktorým určila vo veci, sp. zn. PK-2T 14/2013, termín neverejného

zasadnutia na 01. august 2013 o 9.00 hod., predmetom ktorého malo byť konanie

a rozhodovanie o väzbe obžalovaných plus zároveň podotkla, že za účelom,

aby toto konanie nebolo zmarené a aby úkon bol úspešne vykonaný

bez predchádzajúceho predvolania obžalovaných podľa § 120 ods. 4 Tr. por.

z dôvodov uvedených v § 120 ods. 1, ods. 3 Tr. por. požiadala Prezídium PZ,

Národnú kriminálnu agentúru, Národnú protizločineckú jednotku, Expozitúru Bratislava o predvedenie oboch obžalovaných;

- s „rozkazmi na predvedenie“ obžalovaných (požiadala, aby im tieto boli

príslušníkmi PZ doručené);

- tým, že o konaní neverejného zasadnutia, predmetom ktorého bude rozhodovanie

o väzbe v trestnej veci, sp. zn. PK-2T 14/2013, boli 31. júla 2013 faxom

upovedomení obhajcovia oboch obžalovaných;

- a napokon s i tou informáciou, že predseda Špecializovaného trestného súdu bol

požiadaný o určenie sudcu na spolurozhodovanie v tejto veci.

K takejto podrobne podanej správe sa následne vyjadrili obhajcovia oboch

obžalovaných.

Ďalej je možné z obsahu predloženého spisu zistiť, že obhajcovi JUDr. T. bolo

zo strany obžalovaného M. A. v posudzovanej veci udelené splnomocnenie   15. novembra 2012 (zv. VII, č. l. 1910), pričom JUDr. M. je obhajcom obžalovaného M. Š.

v danej veci od 4. apríla 2012 (zv. VII, č. l. 1871).

Obaja obhajcovia sa i spolu so svojimi klientmi v súlade so zákonom zúčastnili

záverečného preštudovania spisu, pri ktorom navyše JUDr. M. požiadal o prefotenie celého

dovtedajšieho spisového materiálu, čomu bolo aj vyhovené (zv. č. XXIV, č. l. 6995).  

Obžaloba bola aj spolu s výzvou v zmysle § 240 ods. 3 Tr. por. riadne doručená

tak obžalovaným ako aj ich obhajcom.

Obžalovaní aj spolu so svojimi obhajcami boli 08. júla 2013 prítomní na verejnom

zasadnutí o predbežnom prejednaní obžaloby, kde bola táto „prijatá“ a došlo k nariadeniu

hlavného pojednávania.

Najvyšší súd po podrobnom prieskume predloženého spisového materiálu teda dospel

k takému záveru, že i námietka o porušení práva obžalovaného M. Š. na obhajobu z dôvodu

neumožnenia jeho obhajcovi nahliadnuť do spisového materiálu na konanom neverejnom

zasadnutí je neopodstatnená, nakoľko - ako je zrejmé z vyššie uvedeného - obhajoba bola

dostatočným spôsobom oboznámená so všetkými dokumentmi umožňujúcimi jej popierať

dôvodnosť či zákonnosť pozbavenia osobnej slobody obžalovaných.

Obhajcovia zastupujú obžalovaných v danej veci už dlhšiu dobu. Majú prehľad

o úkonoch vykonaných v rámci prípravného konania, pričom obhajca obžalovaného Š.

má okrem toho k dispozícii i fotokópiu kompletného vyšetrovacieho spisu. Bola im doručená

obžaloba a boli rovnako prítomní i pri jej predbežnom prejednaní. So všetkými ostatnými

materiálmi, resp. informáciami pochádzajúcimi z neskoršieho času a majúcimi bezprostredný

vzťah k predmetnému rozhodovaniu o väzbe obžalovaných (žurnalizované najmä

vo zv. XXV) boli títo zo strany predsedníčky senátu podrobne oboznámení na začiatku

neverejného zasadnutia konaného 01. augusta 2013 (pred samotným výsluchom

obžalovaných).

ESĽP vyžaduje, aby boli zásadné informácie pre posúdenie zákonnosti väzby určitej

osobe vždy poskytnuté jej právnemu zástupcovi spôsobom prispôsobeným danej situácii;

obhajoba teda musí byť upovedomená o stanoviskách podaných štátnym zastupiteľstvom   a mať reálnu možnosť sa k nim vyjadriť (rozsudok Knebl v. Česká republika,

28. október 2010, č. 20157/05, § 81). Právo na kontradiktórne konanie možno zaistiť

predovšetkým tým, že orgány činné v trestnom konaní (resp. v našom prípade i súd) obhajobu

aktívnym spôsobom zoznámia s určitým dokumentom, ktorý je dôležitý pre posúdenie

zákonnosti väzby, alebo jej aspoň umožnia sa s týmto dokumentom zoznámiť

prostredníctvom nahliadnutia do spisu.

Z rozhodnutí ESĽP vyplýva, že súd skúma, či obvinený (obhajoba) bol, resp. nebol

dostatočne informovaný o podstatných právnych a skutkových dôvodoch svojho zatknutia,

čo by mu bránilo spochybniť zákonnosť svojej väzby.

S poukazom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že odmietnutím nazretia do spisu

na neverejnom zasadnutí nedošlo k porušeniu žiadnych práv obhajoby. Ba práve naopak,

súdom zvolený spôsob oboznámenia prítomných s podstatnými informáciami možno

považovať vzhľadom na okolnosti prípadu za najvhodnejší a plne v súlade so zásadou

kontradiktórnosti konania či rovnosti strán. Takto bola s relevantnými časťami spisu

oboznámená nielen obhajoba (obžalovaní s obhajcami), ale i prokurátor (v danom prípade sa nekonalo na podklade jeho návrhu), ktorí sa mali možnosť k nim aj vyjadriť.

Treba si uvedomiť, že rozhodovanie o väzbe má isté špecifiká, predovšetkým

je potrebné postupovať urýchlene, a z toho vychádza potom i vyššie zmienená rozhodovacia

činnosť ESĽP, ktorá zároveň dbá na plné zachovanie práv obhajoby.  

O tom, že námietky JUDr. M. sú len účelové, svedčí i tá skutočnosť, že tento právo

nahliadnuť do spisu už neskôr nevyužil, hoci ho aj predsedníčka senátu upozornila

na to, že spis mu bude sprístupnený na nahliadnutie kedykoľvek počas úradných hodín súdu.

Rovnako tak mohol využiť túto možnosť i v čase, keď sa príslušný spisový materiál nachádzal

na najvyššom súde z dôvodu podaných sťažností. Zjavne však nepotreboval žiadne

iné informácie, potrebné k účinnému napadnutiu zákonnosti väzby svojho klienta (viď i ním

kvalifikovane spísané odôvodnenie na neverejnom zasadnutí zahlásenej sťažnosti).  

Porušenie práva na obhajobu však JUDr. M. namietal i v inej súvislosti, a to konkrétne

s ohľadom na odopretie mu porady s klientom konajúcou predsedníčkou senátu.

 

Tu najvyšší súd zdôrazňuje v prvom rade tú skutočnosť, že podstatou práva

na obhajobu je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných záujmov a práv obvineného, v súvislosti

s daným väzobným rozhodovaním mu potom najmä reálne umožniť účinne sa brániť

proti vzatiu do väzby.  

Je pravdou, že obhajca obžalovaného M. Š. požiadal o poradu so svojím klientom, a to

konkrétne na začiatku neverejného zasadnutia, a tiež je pravdou i to, že predsedníčka senátu

tejto jeho žiadosti nevyhovela. Následne na to podala podrobnú správu o stave veci, ku ktorej

sa vyjadrili i advokáti oboch obžalovaných, upozorňujúc vo svojich prejavoch predovšetkým

na nemožnosť vykonať dané zasadnutie. Nasledovala prestávka v trvaní takmer 20 minút.

Až po tomto prerušení neverejného zasadnutia (podľa zápisnice trvalo presne od 10.20 hod

do 10.37 hod.), ktorí obhajcovia obžalovaných mohli a aj s najväčšou pravdepodobnosťou

využili na poradu so svojimi klientmi, došlo k výsluchom jednotlivých obžalovaných.

Po tom, čo sa pokračovalo v prerušenom zasadnutí už nik z obžalovaných a ani

ich obhajcov nežiadal o čas na poradu. Výsluchy boli vykonané zákonným spôsobom,

prítomní mali možnosť sa vyjadrovať a klásť vypočúvaným otázky. Po skončení týchto

výsluchov (ako je zrejmé zo zvukovej nahrávky) sa predsedníčka spýtala, či je potrebný čas

na prípravu záverečných návrhov, resp. poradu s obžalovanými, na čo zareagoval len jeden z advokátov (podľa hlasu ide pravdepodobne o JUDr. M.), že jeho klient na porade netrvá.

Nik iný sa neozval.

Vzhľadom na vyššie popísané skutočnosti, tiež s poukazom na to, že obhajca

obžalovaného M. Š. už ani raz počas zasadnutia nepožiadal o poradu so svojím klientom

(ako najadekvátnejšie by sa to pritom zdalo byť ešte pred jeho samotným výsluchom),

pričom jej neumožnenie na začiatku neverejného zasadnutia vytkol súdu až po vyhlásený

napadnutého uznesenia, sa javí byť potom i táto obhajobná námietka ako účelová.

Bez ohľadu na to zastáva však najvyšší súd po zvážení všetkých už skôr zmienených

okolností ten názor, že v posudzovanom prípade boli obžalovaným ako aj ich obhajcom

riadne zabezpečené všetky práva na účelný výkon obhajoby. Mali aj primeraný čas

na pripravenie sa na výsluch, a to dokonca až potom, čo boli zo strany predsedníčky senátu

oboznámení so všetkými dôležitými informáciami vzťahujúcimi sa k predmetu rozhodovania

(JUDr. M. žiadal o poradu ešte pred oboznámením správy o stave veci).  

 

Ďalej sťažnostný súd súhlasí s napadnutým rozhodnutím aj v tom smere, že doteraz

vo veci zabezpečené dôkazy nasvedčujú tomu, že tak M. A. ako i M. Š. sú naďalej dôvodne

podozriví zo spáchania stíhaných skutkov, ktoré zároveň v súčasnosti vykazujú všetky znaky

vyššie uvedených trestných činov. Vzhľadom na to, že bola vo veci podaná obžaloba (táto

bola prvostupňovým súdom aj prijatá a bolo vytýčené hlavné pojednávanie), možno navyše

hovoriť o vyššom stupni dôvodnosti podozrenia.

Tu treba zdôrazniť, že v súvislosti s väzobným rozhodovaním sa dôkazy

nevyhodnocujú takým spôsobom, ako je tomu pri meritórnom rozhodovaní. Postačuje,

ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné

stíhanie, boli spáchané, napĺňajú znaky konkrétnych trestných činov a zároveň existuje

dôvodné podozrenie, že na týchto sa podieľali aj obžalovaní (ust. § 71 ods. 1 Tr. por.).

Uvedeným konštatovaním pritom v žiadnom prípade nedochádza k prejudikovaniu ich viny

(jej jednoznačné ustálenie prichádza do úvahy až po vykonaní všetkých potrebných dôkazov

na hlavnom pojednávaní).

Prvostupňovému súdu nemožno rovnako čo vytknúť ani pokiaľ ide o ustálenie

existencie jednotlivých väzobných dôvodov v prípade oboch obžalovaných. I najvyšší súd

má totiž za to, že u obžalovaného M. Š. sú dané také konkrétne skutočnosti, z ktorých

vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu

resp. trestu, ako i skutočnosti, zakladajúce dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti

(§ 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por.), u obžalovaného M. A. potom skutočnosti

odôvodňujúce obavu z jeho kolúzneho správania, a tiež i z pokračovania v páchaní trestnej

činnosti (§ 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por.).

A keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia možno považovať v tomto ohľade

navyše i za dostatočne vyčerpávajúce (čo sa týka vymedzenia jednotlivých konkrétnych

skutočností odôvodňujúcich obavu z vyššie uvedeného správania obžalovaných), tunajší súd

naň v zásade v podrobnostiach odkazuje.

Výška hroziaceho trestu (20 až 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie),

zdržiavanie sa na viacerých miestach pred vzatím do väzby v inej trestnej veci,

a to aj bez prihlásenia, ako i ten fakt, že obžalovaný M. Š. nemá v podstate na území

Slovenskej republiky žiadne záväzky (je slobodný, bezdetný, nemá istý uspokojujúci zdroj   obživy) znamenajú v súhrne dostatočnú obavu pre konštatovanie existencie dôvodu

tzv. útekovej väzby. Zároveň tiež potom správne sa v tomto smere upriamuje pozornosť

i na tú skutočnosť, že na otázku súdu ohľadom adresy na doručovanie písomností v prípade

prepustenia na slobodu obžalovaný zareagoval tak, že najskôr uviedol adresu advokátskej

kancelárie svojho obhajcu, a až po určitej chvíli adresu svojho trvalého pobytu.  

Vo vzťahu k dôvodu väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por., ktorý súd ustálil

u obžalovaného M. A., treba predovšetkým uviesť, že už samotné skutočnosti vyplývajúce

z uznesenia vyšetrovateľa Prezídia PZ z 22. júla 2013, sp. zn. PPZ-477/NKA-PZ-BA-2013,

ktorým bolo vyššie menovanému (i spolu s inými spoluobvinenými) vznesené obvinenie

pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 348

ods. 1 písm. f/ Tr. zák., predstavujú reálnu hrozbu z jeho kolúzneho správania, poukazujúc

pritom zároveň na to, že súd smie pri svojom rozhodnutí prihliadnuť len na dôkazy vykonané

na hlavnom pojednávaní.

Zo skutkovej vety citovaného uznesenia o vznesení obvinenia vyplýva, že mala byť

zaistená korešpondencia od obžalovaného, kde v tejto „prikazoval rôznym osobám

nachádzajúcim sa na slobode, ako aj svojej manželke, aby títo postupovali podľa jeho

pokynov, zabezpečovali rôzne dôkazy, odovzdávali jeho odkazy súvisiace s jeho trestnou

činnosťou ďalším osobám a taktiež spoluobvineným a taktiež prostredníctvom takto zasielanej

korešpondencie si pripravoval svedkov, ktorým vopred napísal, resp. iným spôsobom

ich informoval ako majú vypovedať...“ Túto korešpondenciu mal zasielať a taktiež prijímať

prostredníctvom svojich obhajcov, resp. príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky, a to v období od 18. novembra 2011 minimálne do 25. marca 2013

počas výkonu väzby v Ústavoch na výkon väzby Žilina a Banská Bystrica, čím dochádzalo

k úmyselnému obchádzaniu zákonom stanovenej kontroly korešpondencie (bol vo väzbe

z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.).

A samozrejme v súvislosti s daným väzobným dôvodom majú dôležitý význam i také

skutočnosti, akými sú princípy a pravidlá fungovania v rámci zločineckej skupiny,

a tak vo vnútri ako i navonok, na čo tiež ani prvostupňový súd nepozabudol upozorniť

vo svojom rozhodnutí.  

 

Napokon čo sa týka posledného väzobného dôvodu uvedeného v ust. § 71 ods. 1

písm. c/ Tr. por., aj tu sa sťažnostný súd stotožňuje s poukazom na nepomer medzi príjmami

obžalovaných z legálnej pracovnej činnosti a ich majetkovými pomermi, ako i s prihliadnutím

na povahu, závažnosť a dlhodobý charakter trestnej činnosti, z páchania ktorej sú obaja

obžalovaní dôvodne podozriví. Obavu, že by títo po prepustení na slobodu mohli pokračovať

v páchaní úmyselnej trestnej činnosti obdobného charakteru, a takto si privyrábať na svoje

živobytie, umocňuje potom i ten fakt, že v súčasnosti sa viacerí z členov zločineckej skupiny

pohybujú na slobode. Reagujúc na sťažnostné námietky treba zároveň podotknúť, že súd

v danom smere vôbec nepoukazuje na iné prebiehajúce trestné konanie.

Na margo uplatnených výhrad obžalovaných, týkajúcich sa ustálenia jednotlivých

väzobných dôvodov a poukazujúcich pritom na ich predchádzajúce väzobné stíhanie, pokladá

tunajší súd za nevyhnutné zdôrazniť tú skutočnosť, že v danom prípade ide o konanie v inej

trestnej veci, kedy súd samostatne posudzuje opodstatnenosť jednotlivých väzobných

dôvodov u každého z obžalovaných, a to práve s ohľadom na charakter a pre účely daného

konania.

Vo vzťahu k maximálnej možnej lehote trvania väzby treba potom poukázať na ust. § 76 ods. 6 písm. c/ Tr. por., keďže obaja obžalovaní sú stíhaní aj za obzvlášť závažný

zločin.  

Správne bol taktiež ustálený aj začiatok plynutia lehoty trvania väzby u oboch

obžalovaných, keďže M. Š. bola obmedzená osobná sloboda 31. júla 2013 o 14.40 hod.

a M. A. toho istého dňa o 14.45 hod.  

Po podrobnom prieskume na podklade podaných sťažností oboch obžalovaných teda

najvyšší súd dospel k takému záveru, že v posudzovanej veci boli splnené všetky tak formálne

ako i materiálne podmienky pre vydanie napadnutého rozhodnutia o vzatí M. Š. a M. A.

do väzby, pričom zároveň nebolo zistené žiadne porušenie ich práv či zásad, garantovaných

Trestným poriadkom, Ústavou, resp. Dohovorom. Preto bolo rozhodnuté tak, ako je uvedené

v enunciáte tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

 

V Bratislave 08. augusta 2013

  JUDr. Štefan M i c h á l i k, v. r.  

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová