6 To 9/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Hatalu a sudcov JUDr. Štefana Michálika a JUDr. Daniela Hudáka, v trestnej veci obžalovaného M. G., pre prečin podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., na verejnom zasadnutí
konanom dňa 21. februára 2013 v Bratislave, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Špeciálneho súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 25. apríla 2008, sp. zn.
BB-4T 15/2007, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. e/, ods. 2 Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý
rozsudok vo výroku o treste.
S prihliadnutím na § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný M. G. podľa § 333
ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l/ Trestného zákona
o d s u d z u j e k trestu odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona súd z a r a ď u j e obžalovaného
na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona súd obžalovanému u k l a d á trest
prepadnutia veci a to 5 000 (päťtisíc) Slovenských korún (165,97 €).
Podľa § 60 ods. 6 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutej veci stáva štát.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica
z 25. apríla 2008, sp. zn. BB-4T 15/2007, bol obžalovaný M. G. uznaný za vinného z prečinu
podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. na skutkovom základe, že
dňa 26. júla 2006 o 19.00 hod. v obci T. v okrese S. na pozemku v blízkosti kostola,
po tom, čo bol zadržaný príslušníkmi Odboru operatívno-pátracej činnosti Východ Národnej
jednotky boja proti nelegálnej migrácii ÚHCP Prezídia Policajného zboru, npor. M. M.
a npor. Š. G. pre podozrenie z trestnej činnosti, poskytol obom policajtom úplatok vo výške
5 000 Sk s tým, aby ho pustili, akože sa nič nestalo, pričom im sľuboval doniesť aj vyššie
sumy a to také, aké budú chcieť, ak ho pustia, avšak policajti tento úplatok neprijali.
Za to bol obžalovanému uložený podľa § 355 ods. 2 Trestného zákona, § 38 ods. 2
Trestného zákona, § 36 písm. 1/ Trestného zákona, § 37 písm. h/ Trestného zákona, § 42
ods. 1 Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody
na 6 (šesť) rokov a 11 (jedenásť) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona bol obžalovaný na výkon trestu odňatia
slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona, z dôvodov § 42 ods. 2 Trestného zákona súd
uložil obžalovanému aj peňažný trest vo výmere 10 000 (desaťtisíc) Slovenských korún.
Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona súd ustanovil pre prípad, že by výkon peňažného
trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody na 1 (jeden) rok.
Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, z dôvodov § 42 ods. 2 Trestného zákona
súd uložil obžalovanému aj trest prepadnutia veci, a to 1 kus mobilného telefónu značky
Nokia 6230, IMEI X. s ORANGE SIM kartou číslo X. s mobilným telefónnym číslom X.
a 1 kus mobilného telefónu značky Nokia 3120, IMEI X. s ORANGE SIM kartou číslo X.
s mobilným telefónnym číslom X..
Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona súd obžalovanému uložil tiež trest prepadnutia veci a to 5 000 (päťtisíc) Slovenských korún.
Podľa § 60 ods. 6 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutej veci stáva štát.
Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zrušil výrok o treste rozsudku Okresného
súdu Michalovce, sp. zn. 3T 12/2007, z 15. februára 2007 vo vzťahu k obžalovanému G.,
ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, uznesením zo dňa 26. novembra 2009, sp. zn.
2 Toš 9/2008, podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného M. G. proti vyššie uvedenému
rozsudku ako nedôvodné zamietol.
Na základe dovolania obžalovaného G. Najvyšší súd Slovenskej republiky,
ako súd dovolací, rozsudkom zo dňa 7. augusta 2012, sp. zn. 2 Tdo V 8/2012, z dôvodu
uvedeného v § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011 vyslovil,
že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. novembra 2009, sp. zn.
2 Toš 9/2008, bol porušený zákon v ustanovení § 292 ods. 4, § 293 ods. 5 Tr. por. v znení
účinnom do 31. decembra 2009 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, a to v neprospech obžalovaného M. G..
Vyššie citované uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušil a zrušil
zároveň aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené uznesenie obsahovo nadväzujúce,
pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Najvyššiemu súdu, ako súdu odvolaciemu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol.
V odôvodnení tohto rozsudku dovolací súd konštatoval, že odvolací súd pochybil,
keď vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného, keď tohto na zasadnutie
predvolal a nebola u neho zachovaná lehota na prípravu.
V odôvodnení svojho rozsudku potom dovolací súd zároveň vyslovil jednoznačný
názor, že v danom prípade nezistil existenciu ďalších dovolacích dôvodov, na ktoré
obžalovaný v dovolaní poukazoval.
Dovolací súd vyslovil názor, že po zrušení pôvodného uznesenia najvyššieho súdu,
ako súdu odvolacieho, bude jeho povinnosťou znovu prerokovať odvolanie obvineného
voči pôvodnému rozsudku Špeciálneho súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica
z 25. apríla 2008, sp. zn. BB-4T 15/2007.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa po zrušení pôvodného uznesenia dovolacím
súdom dostal opätovne do postavenia odvolacieho súdu.
Najvyšší súd, ako súd odvolací, podľa § 317 ods. 1 Tr. por. po zistení, že niet dôvodu
na zamietnutie odvolania podľa § 316 ods. 1 Tr. por. ani na zrušenie rozsudku podľa § 316
ods. 3 Tr. por., preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo, pričom mal na zreteli, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
možno prihliadnuť len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Tr. por. a dospel pritom k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné.
Vo vzťahu ku skutkovým a právnym zisteniam špeciálneho súdu ustáleným
v napadnutom rozsudku je potrebné uviesť, že sú správne a zákonné a prijatím vyhlásenia
obžalovaného nebolo porušené žiadne ustanovenie Trestného poriadku. Pokiaľ namietal
obžalovaný v ďalších odvolacích dôvodoch nesprávnu právnu kvalifikáciu, popr. že oba
skutky boli spáchané v jednočinnom súbehu, tak túto námietku nemožno akceptovať,
pričom poukazujeme na podrobné dôvody uvedené na str. 5 uznesenia tunajšieho súdu
z 26. novembra 2009, sp. zn. 2 Toš 9/2008, s ktorými sa plne stotožňujeme.
Odvolací súd však pri rozhodovaní o treste musel prihliadať, nielen na dobu, ktorá
uplynula od spáchania skutku (6 a pol roka), pričom však na dĺžke konania má svoj podiel
aj obhajoba, ale najmä na tú okolnosť, že všetky tresty uložené rozsudkom Okresného
súdu Michalovce, sp. zn. 3T 12/2007, zo dňa 15. februára 2007 má už obžalovaný
zo zákona zahladené. Skúšobná doba pri podmienečnom treste odňatia slobody trvala
do 15. augusta 2010, čo znamená, že daný trest má obžalovaný zahladený najneskôr
od 15. augusta 2012 (§ 50 ods. 6 Tr. zák.) a preto tento nebolo potrebné ani amnestovať Rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky z 2. januára 2013. Uložený peňažný trest
doplatil obžalovaný dňa 23. februára 2010 a trest prepadnutia veci bol vykonaný 15. februára 2007, po právoplatnosti citovaného rozhodnutia - k zahladeniu týchto trestov
došlo ich vykonaním (§ 92 ods. 2 Tr. zák.).
Z uvedeného dôvodu, Najvyšší súd Slovenskej republiky, pri rozhodovaní o výmere
novo uloženého trestu odňatia slobody v predmetnej veci, vychádzal z vyššie uvedenej
okolnosti, v dôsledku ktorej už nemohol ukladať obžalovanému súhrnný trest a teda použiť
tzv. asperačnú zásadu (aj keď modifikovanú Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 28. novembra 2012 uverejnený pod č. 428/2012 Z. z.).
Týmto sa spodná hranica trestnej sadzby znížila z pôvodných šesť rokov a desať
mesiacov na dva roky (pre prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák.
je trestná sadzba odňatia slobody stanovená na dva až päť rokov). Pričom odvolací súd musel
prihliadať aj na jednu poľahčujúcu okolnosť.
Pokiaľ ide o ďalšie všeobecné zásady ukladania trestov, tieto sú stanovené najmä
v § 34 Trestného poriadku. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona, trest má zabezpečiť ochranu
spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí
podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí
od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou. Funkciu ochrany spoločnosti plní trest tak voči páchateľovi trestného činu,
voči ktorému sa prejavuje moment represie (zabránenie v páchaní trestnej činnosti) a moment individuálnej prevencie (výchova k riadnemu životu), ako aj voči ďalším
občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje moment generálnej prevencie
(výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).
Pokiaľ ide o návrhy obhajoby smerujúce k tomu, aby súd obžalovanému uložil trest
odňatia slobody nespojený s jeho výkonom, je potrebné uviesť, že tieto nie sú dôvodné a trest
nespojený s reálnym výkonom by nesplnil úlohu, ktorú mu ukladá zákon. Tu je potrebné
konštatovať aj to, že trestné činy korupcie vykazujú vysoký stupeň typovej nebezpečnosti
a každá moderná spoločnosť spája s nimi pomerne závažné následky.
Je nesporné, že korupcia, či už formou podplácania alebo prijímania úplatkov ohrozuje
právny štát, demokraciu a ľudské práva, podkopáva dobrú vládu, slušnosť a sociálnu spravodlivosť, narúša hospodársku súťaž, bráni hospodárskemu rozvoju a v konečnom
dôsledku ohrozuje stabilitu demokratických inštitúcii i morálne základy spoločnosti.
Trest nespojený s jeho výkonom by v tomto prípade bol naozaj len symbolickým
a neplnil by svoju preventívno-výchovnú úlohu, najmä vo vzťahu k spoločnosti
a potenciálnym ďalším páchateľom. Preto odvolací súd dospel k záveru, že účel trestu
u obžalovaného bude dosiahnutý uložením trestu odňatia slobody v trvaní troch rokov. Súd
pritom nemohol ponechať bez povšimnutia ani kriminálnu minulosť obžalovaného G..
Od r. 1997 do r. 2007 bol celkom štyrikrát odsúdený. Aj keď uvedené odsúdenia
má už zahladené, svedčí to o jeho sklone k páchaniu trestnej činnosti, ako aj o skutočnosti,
že tresty nespojené s výkonom trestu odňatia slobody sa minuli účinku.
Nakoľko obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu
nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, súd
ho pre výkon trestu v zmysle § 48 ods. 2 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia.
Súd ďalej uložil obžalovanému M. G. trest prepadnutia veci a to 5 000 Sk (165,97 €),
pretože ide o vec, ktorá bola použitá na spáchanie prejednávaného trestného činu.
Pre úplnosť treba dodať, že pôvodný rozsudok Špeciálneho súdu Pezinok, pracovisko
Banská Bystrica vo výroku o vine, okrem zrušeného výroku o uloženom treste, zostal
nedotknutý, pretože odvolací senát najvyššieho súdu v tomto novom konaní nezistil žiadny
zákonný dôvod na jeho zmenu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 21. februára 2013
JUDr. Peter H a t a l a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová