6 To 14/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Hatalu a členov senátu JUDr. Štefana Michálika a JUDr. Daniela Hudáka v trestnej veci
obžalovaného Ľ. O. a spol., pre trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 148a
ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, na verejnom zasadnutí konanom dňa
9. februára 2011 o odvolaní obžalovaných Ľ. O., Ing. J. B. a krajského prokurátora
v Košiciach proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 19. júla 2010, sp. zn. 1 T 9/2003,
takto
r o z h o d o l :
Podľa § 256 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 sa odvolanie obžalovaných Ľ. O.,
Ing. J. B. a krajského prokurátora v Košiciach z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 19. júla 2010, sp. zn.
1 T 9/2003, boli obžalovaný Ľ. O. uznaný za vinného z pokračovacieho trestného činu
neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného
do 1. januára 2006 v časti samostatne, v časti ako spolupáchateľ podľa § 9 ods. 2 Tr. zák.
účinného do 1. januára 2006 a obžalovaný Ing. J. B. z prečinu neodvedenia dane a poistného
podľa § 277 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 na tom skutkovom základe, že :
1/ obžalovaní Ľ. O. a Ing. J. B.
- v Michalovciach po predchádzajúcej vzájomnej dohode a rozdelení si úloh, v úmysle
vylákať peniaze zo štátneho rozpočtu obžalovaný Ing. J. B. ako konateľ spol. G. podal dňa
2. novembra 2000 na Daňovom úrade v Michalovciach daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2000, ktorým deklaroval a uplatňoval si nadmerný
odpočet tejto dane v hodnote 3 952 335 Sk (131 193,49 eur) na základe fiktívnej kúpnej
zmluvy zo dňa 30. októbra 2000 a následného predstieraného nákupu technologického
a strojného zariadenia a stavebného materiálu na výstavbu benzínovej čerpacej stanice
od spol. A., so sídlom vo V., pričom M. L., ako vtedajší konateľ spol. A., so sídlom vo V.
spoločne s obžalovaným Ľ. O., ako predchádzajúcim konateľom tejto spoločnosti poskytovali
obžalovanému Ing. J. B. falšované účtovné doklady slúžiace na potvrdenie uskutočnenia
zdaniteľného plnenia a dôvodnosti uplatnenia nadmerného odpočtu, avšak k deklarovanému
zdaniteľnému plneniu nedošlo a preto Daňový úrad v Michalovciach uplatnený nadmerný
odpočet vo výške 3 952 335 Sk (131 193,49 eur) po vykonaní kontroly obžalovaným
nevyplatil.
2/ obžalovaný Ľ. O.
- vo Vranove nad Topľou v úmysle vylákať peniaze zo štátneho rozpočtu podal dňa
25. mája 2000 na daňovom úrade daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie apríl 2000, ktorým deklaroval a uplatňoval si nadmerný odpočet tejto dane v hodnote 1 533 250 Sk (50 894,58 eur) na základe predstieraného nákupu technologického a strojného
zariadenia pre výstavbu benzínovej čerpacej stanice, daňový úrad mu uplatnený nadmerný
odpočet v uvedenej výške vyplatil, k deklarovanému zdaniteľnému plneniu však nedošlo.
- vo Vranove nad Topľou dňa 23. júna 2000 v úmysle vylákať peniaze zo štátneho
rozpočtu podal na daňovom úrade daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie máj 2000, ktorým deklaroval a uplatnil si nadmerný odpočet tejto dane v hodnote
1 412 850 Sk (46 898,03 eur) na základe predstieraného nákupu technologického vybavenia
benzínovej čerpacej stanice, daňový úrad mu uplatnený nadmerný odpočet v uvedenej výške
vyplatil, k deklarovanému zdaniteľnému plneniu však nedošlo.
Za to Krajský súd v Košiciach obžalovanému O. podľa § 148a ods. 4 Tr. zák., § 40
ods. 1, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 1. januára 2006 s použitím čl. 6
ods. 1, ods. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení
Protokolu č. 11, uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov. Podľa § 58 ods. 1
písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 mu výkon uloženého trestu
podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov.
Obžalovanému Ing. B. uložil podľa § 277 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák., § 38
ods. 3 Tr. zák., § 39 ods. 1, ods. 3 písm. e/ Tr. zák. č. 300/2005 Zb. účinného
od 1. januára 2006 s použitím čl. 6 ods. 1, ods. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11 trest odňatia slobody vo výmere
18 (osemnásť) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 výkon trestu
mu podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 určil
skúšobnú dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov.
Proti tomuto rozsudku podali obaja obžalovaní, ako aj krajský prokurátor, včas
odvolanie.
V jeho písomných dôvodoch obžalovaný O. uviedol, že skutok sa stal v štádiu pokusu,
nenastal žiaden škodlivý následok, čím vlastne zanikla trestnosť žalovaného trestného činu.
Navrhol preto, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu
a jeho spod obžaloby oslobodil.
Obžalovaný Ing. B. namietol tú skutočnosť, že mu nebol preukázaný úmysel spáchať
trestný čin. Spoluobžalovaného pozná len z vyšetrovania danej veci, nemohol sa s ním
dohodnúť na trestnej činnosti. Ďalej poukázal na neprimeranú dĺžku konania, judikatúru ako
aj na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ohľadom extrémne dlhej doby
trestného stíhania, čo by malo mať za následok zastavenie tohto.
Taktiež namietol konštatovanú dobu vzniku spoločnosti G., nevierohodnosť
odsúdeného M. L., nepreukázaný úmysel spáchať skutok a navrhol, aby bol spod obžaloby
oslobodený, popr., aby bola vec vrátená krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Krajský prokurátor podal odvolanie do výroku o trestoch. Poukázal na tú skutočnosť,
že dĺžka konania nie je ani desať rokov, skutočnosť, že vec nebola doposiaľ právoplatne
skončená bola zapríčinená tým, že vec bola raz krajským súdom neúspešne vrátená
na došetrenie, dvakrát boli predchádzajúce rozhodnutia krajskému súdu zrušené a vrátené
na nové konanie a rozhodnutie.
Prokurátor je toho názoru, že o maloleté deti obžalovaných sa môžu postarať
ich matky, pokiaľ im budú uložené nepodmienečné tresty odňatia slobody.
Navrhol preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a obom
obžalovaným uložil nepodmienečné tresty odňatia slobody.
Na podklade podaných odvolaní obžalovaných a prokurátora, Najvyšší súd Slovenskej
republiky v zmysle § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých
výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo,
pričom zistil, že odvolania obžalovaných a prokurátora Krajskej prokuratúry Košice
nie sú dôvodné.
Krajský súd v Košiciach vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy
na objasnenie skutkového stavu v súlade s ustanovením § 2 ods. 5 Tr. por. a tieto aj správne
vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 6
Tr. por.
Prihliadol pritom na závery uznesení tunajšieho súdu tak zo dňa 27. novembra 2007,
sp. zn. 2 To 89/2005, ako aj uznesenia zo dňa 28. januára 2010, sp. zn. 5 To 8/2009,
pri rozhodovaní o vine a právnej kvalifikácii konania obžalovaných.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, ako sa prvostupňový súd vysporiadal
s obhajobou obžalovaných, ktorý tvrdili, že sa skutkov nedopustili, že ich spáchali výlučne
odsúdený M. L., popr. aj svedok J. K., a že nemali v úmysle spáchať skutky.
Z vykonaných dôkazov, najmä listinných, ale aj z výpovedí odsúdeného L., svedkov
B., kontrolórov daňového úradu, Ing. M., JUDr. R., K., ale aj rozporných výpovedí oboch
obžalovaných, je nepochybné, že skutky sa stali tak, ako to uviedol v skutkovej vete
výrokovej časti rozsudku prvostupňový súd. Napokon vina obžalovaných bola prejudikovaná
v predchádzajúcich rozhodnutiach tunajšieho súdu, na ktoré dôvody poukazujeme.
Najvyšší súd nemá preto pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených
vo výroku napadnutého rozsudku, keďže zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania
na hlavnom pojednávaní a je nimi nepochybne preukázané, že obžalovaný O. si neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty v úmysle zadovážiť si neoprávnený
prospech a spáchal taký čin vo veľkom rozsahu a obžalovaný Ing. B. si neoprávnene uplatnil
nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty v úmysle zadovážiť si neoprávnený prospech
a spôsobiť značnú škodu.
Preto správne postupoval krajský súd, keď uznal obžalovaného O. vinným
z pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 4
Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 v časti samostatne, v časti ako spolupáchateľ podľa § 9
ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a obžalovaného Ing. B. vinným z prečinu
neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006
(výhodnejšia kvalifikácia oproti obžalobe), v zmysle záverov už vyššie citovaných uznesení
tunajšieho súdu.
K odvolacím námietkam obžalovaných treba podotknúť, že nejde o nové, doposiaľ
neuvádzané ich tvrdenia, ale už v priebehu konania pred súdom opakované námietky, s ktorými sa v súlade so stavom veci a zákonom vysporiadal už súd prvého stupňa vo svojom
odôvodnení. Rozviedol, v čom spočívali rozpory v jednotlivých výpovediach obžalovaných a svedkov a akým spôsobom ich súd odstraňoval a jednotlivé výpovede a ostatné vykonané
dôkazy vyhodnotil.
Nemožno pritom akceptovať ani odvolacie námietky ohľadom odstránenia škodlivého
následku a úvahy ohľadom štádia spáchaného skutku vo fáze pokusu, keďže skutok
je dokonaný už samotným neoprávneným uplatnením si nároku na vrátenie DPH,
nie jej neoprávneným vyplatením páchateľovi.
Preto aj odvolací súd považuje úvahy Krajského súdu v Košiciach za správne
a presvedčivé.
Za daného stavu odvolania obžalovaných považoval odvolací súd za nedôvodné.
Prvostupňový súd však nepochybil ani pri rozhodovaní o druhoch a výmere trestov.
Uložené tresty zodpovedajú kritériám uvedeným v § 23 ods. 1 a § 31 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 1. januára 2006, popr. kritériám uvedeným v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ods. 5a Tr. zák. Krajský súd prihliadol najmä na tú okolnosť, že skutky boli spáchané v r. 2000,
teda pred desiatimi rokmi a samotné stíhanie obžalovaných trvá od januára 2002,
teda 9 rokov, bez toho, že by obžalovaní, popr. ich obhajcovia spôsobili výraznejšie prieťahy
v konaní. Pričom poukázal na Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len Dohovor) v znení Protokolu č. 11, ktorý nadobudol účinnosť
1. novembra 1998 vo svojom článku 6 ods. 1, ods. 3 Dohovoru upravuje právo každého,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
súdom zriadeným zákonne a ktorý zabezpečuje osobe obvinenej z trestnej činnosti právo
na spravodlivé súdne konanie, vrátane uloženia spravodlivého trestu. Uplynutie vyššie
uvedenej doby od vznesenia obvinenia je možné z hľadiska práva na spravodlivý proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru považovať za okolnosť, ktorú musí súd zohľadniť
pri rozhodovaní o trestoch a tak poskytnúť dotknutej osobe spravodlivé zadosťučinenie.
Pričom toto dobrodenie pri uložených trestoch zároveň znemožní domáhať sa účinne
odškodnenia za prieťahy v konaní zo strany obžalovaných proti Slovenskej republike.
Treba podotknúť, že obžalovaní sa od spáchania skutkov (ani pred ich spáchaním)
už žiadnej protispoločenskej činnosti nedopustili. Sú kladne hodnotení, starajú sa o maloleté deti.
Zabrániť páchateľovi v ďalšom páchaní trestnej činnosti môže trest nielen priamo,
teda tým, že mu fyzicky znemožní dopustiť sa určitého konania (napr. nepodmienečný trest
odňatia slobody), ale aj nepriamo, už samotnou obavou z jeho uloženia a výkonu, pričom ide
o tzv. psychické zábrany a pôsobenie (napr. trest odňatia slobody s podmienečným odkladom
jeho výkonu na skúšobnú dobu).
Ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák., resp. § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 1. januára 2006 je ďalším z prostriedkov individualizácie trestu a tiež prejavom snahy
zákonodarcu o depenalizáciu trestného práva v prípadoch, kde je to možné, najmä pokiaľ
možno očakávať, že trest bude mať aj prevýchovný efekt. Krajský súd aj v tomto prípade
starostlivo zvažoval, že či nie sú dané prostriedky na použitie tohto zmierňovacieho
ustanovenia Trestného zákona a dospel k záveru, že ukladanie trestu odňatia slobody v rámci
vyššie uvedenej základnej sadzby by v tomto prípade, najmä vzhľadom na okolnosti prípadu,
bolo pre páchateľov neprimerane prísne. V danom prípade pritom nešlo o skutkovo, či právne komplikovanú vec a ani rozsah spisového materiálu nebol taký, aby ju nebolo možné
právoplatne skončiť v primeranej lehote.
Aj odvolací súd sa domnieva, že takto uložené tresty sú dostatočné a povedú
k resocializácii obžalovaných, bez nutnosti pôsobiť na ich prevýchovu nepodmienečným
trestom odňatia slobody s prihliadnutím na splnenie podmienok uvedených v § 58 ods. 1
písm. a/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.
Z hore uvedených dôvodov považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie
obžalovaného Ľ. O., Ing. J. B., ako aj prokurátora Krajskej prokuratúry Košice za nedôvodné
a zamietol ich podľa § 256 Tr. por. účinného do 1. januára 2006.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 9. februára 2011
JUDr. Peter H a t a l a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová