6Tdo/9/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Hudáka a sudcov JUDr. Štefana Michálika a JUDr. Martina Bargela na neverejnom zasadnutí konanom 18. mája 2016 v Bratislave v trestnej veci obvineného R. H. pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2, písm. b/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb., ktorého sa dopustil ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a iné trestné činy, o dovolaní obvineného R. H. proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/132/2014, z 11. decembra 2014 takto

rozhodol:

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného R. H. sa o d m i e t a.

Odôvodnenie

Okresný súd Trnava (v konaní po povolení obnovy konania vo výroku o treste - č.l. 667 - 670 vo veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 4T/68/2002) rozhodol rozsudkom, sp. zn. 4T/68/2002, zo 16. septembra 2014 podľa § 123 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. tak, že s ohľadom na právoplatný výrok o vine v rozsudku Okresného súdu Trnava, sp. zn. 4T/68/2002, z 13. marca 2012 odsúdil obvineného R. H. podľa § 234 ods. 2 s použitím § 35 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., § 42 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov a 6 mesiacov. Na výkon trestu bol menovaný zaradený podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň podľa § 35 ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. zrušil výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Trnava, sp. zn. 30T/116/2007, zo 7. apríla 2011.

Krajský v Trnave uznesením, sp. zn. 6To/132/2014, z 11. decembra 2014 (č.l. 613 - 618) postupom podľa § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie podané obvineným R. H. proti vyššie označenému rozsudku Okresného súdu Trnava.

Obvinený R. H. podal 10. novembra 2015 prostredníctvom obhajcu dovolanie (č.l. 748 - 752) proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/132/2014, z 11. decembra 2014 z dôvodov podľa §371 ods. 1 písm. c/, písm. g/, písm. h/, písm. i/ Trestného poriadku. V dovolaní uviedol: „Po preskúmaní veci zastávame názor, že uznesením krajského súdu ako aj rozsudkom okresného súdu došlo k porušeniu ustanovení § 23 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., § 31 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., § 42 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona a § 319 Trestného poriadku, v neprospech obvineného R. H. z nasledovných dôvodov. Podľa ustanovenia § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Okresný súd v Trnave v odôvodnení svojho rozsudku uvádza, že pri určovaní druhu a výmery trestu obžalovaného sa riadil zásadami uvedenými v ustanovení § 23 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., § 31 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., pričom zohľadnil stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného, doterajší spôsob jeho života, čas ktorý uplynul od spáchania skutku, rešpektujúc pritom požiadavky zákona na základe čoho dospel k záveru, že výchovný a preventívny účel u obžalovaného splní súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody, ale na druhej strane nezrušil výrok o treste obžalovaného uložený mu rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 8. februára 2012, sp. zn. 2T/48/2011. V tejto súvislosti si dovoľujem upozorniť na to, že príslušné ustanovenie § 35 ods. 3 prvá veta Trestného zákona č. 140/1961 Zb. týkajúce sa zásad pre ukladanie súhrnného trestu, hovorí o tom, že súd uloží súhrnný trest podľa zásad uvedených v odsekoch 1 a 2, keď odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. Keďže Okresný súd vo Zvolene obžalovaného rozsudkom zo dňa 8. februára 2012, sp. zn. 2T/48/2011, odsúdil za trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., ktorý obžalovaný spáchal dňa 9. októbra 2010, zastávame názor, že Okresný súd v Trnave v rámci zásad ukladania súhrnného trestu za trestný čin lúpeže, ktorej som sa dopustil dňa 9. septembra 2001, bol povinný zrušiť trest uložený obžalovanému rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene nakoľko trestný čin podvodu obžalovaný spáchal ešte skôr, než bol vynesený rozsudok súdu prvého stupňa v tejto veci, t.j. pred dátumom 13. marca 2012. Túto chybu Okresný súd Trnava ani Krajský súd v Trnave ako súd odvolací neodstránil, čím prišlo v neprospech obžalovaného k porušeniu zákona, lebo nestačí, aby sa súd len formálne odvolal na určité zákonné ustanovenia, v tomto prípade o súhrnnom treste, ale v skutočnosti ho neaplikoval, v tomto prípade vo vzťahu k výroku o treste v rozsudku Okresného súdu vo Zvolene. Ak by Okresný súd v Trnave a následne Krajský súd Trnava v skutočnosti aplikovali ustanovenia o súhrnnom treste, zrušili by nielen výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 7. apríla 2011, sp. zn. 30T/116/2007, ale aj všetky ostatné výroky o treste v rozhodnutiach, ktoré boli vyhlásené pred vydaním napadnutého rozsudku. Inak by nedošlo k tomu, že obžalovaný si v súčasnej dobe odpykáva dva tresty odňatia slobody uložené mu rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 13. marca 2012, sp. zn. 4T/68/2002 (trest v trvaní 10 rokov a 6 mesiacov) a rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene zo dňa 8. februára 2012, sp. zn. 2T/48/2011 (trest v trvaní 28 mesiacov), ale vykonával by len jeden súhrnný trest uložený posledným vyhláseným a napadnutým rozsudkom. My máme za to, že okresný ani krajský súd pri ukladaní trestu odňatia slobody správne nepostupovali v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 23 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., § 31 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., § 35 ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a nerozhodli o uložení súhrnného trestu odňatia slobody. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti konštatujeme, že rozsudkom Okresného súdu Trnava, č. k. 4T/68/2002-687, zo dňa 16. septembra 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave, č. k.: 6To/l 32/2014-701, zo dňa 11. decembra 2014 bol porušený zákon v ustanoveniach § 23 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., § 31 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., § 35 ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a § 319 Trestného poriadku, v neprospech obvineného R. H., čím bol založený dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku. Navrhujeme preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Trnave, č. k. 6To/132/2014-701, zo dňa 11. decembra 2014 a konaním ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 23 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., § 31 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., § 35 ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a § 319 Trestného poriadku, v neprospech obvineného R. H. a podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil uznesenie Krajského súdu v Trnave, č. k. 6To/132/2014-701, zo dňa 11. decembra 2014, predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Trnava, č. k. 4T/68/2002-687, zo dňa 16. septembra 2014, a to v celom rozsahu a zároveň zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku prikázal Okresnému súdu v Trnave, aby vec v potrebnomrozsahu znova prerokoval a rozhodol“.

K dovolaniu sa vyjadrila prokurátorka Okresnej prokuratúry Trnava nasledovne: „Odôvodnenie dovolacieho dôvodu je obsahovo zhodné s odôvodnením odvolania obžalovaného ako aj vyjadreniami obžalovaného v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiam súdov. S týmito námietkami sa v celom rozsahu dostatočne a podrobne zaoberali prvostupňový i odvolací súd vo svojich rozhodnutiach. So závermi týchto súdov sa v plnej miere stotožňujem a navyše dodávam nasledovné: Obvinenému bol vo veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 4T/68/02, uložený súhrnný trest vo vzťahu k výroku o treste, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 30T/116/07, zo 7. apríla 2011, právoplatným dňa 18. mája 2011, ktorým už bol ukladaný súhrnný trest vo vzťahu k výroku o treste z trestného rozkazu Okresného súdu Nitra, sp. zn. 1T/24/07, z 8. augusta 2007, právoplatným dňa 11. septembra 2007. Skutky vo veci vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 2T/48/11, boli spáchané v septembri a októbri 2010, teda až po vyhlásení rozsudku (doručení trestného rozkazu) vo veci Okresného súdu Nitra, sp. zn. 1T/24/2007, v septembri 2007. V prípade trestného činu, pre ktorý bol obvinený H. stíhaný vo veci Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 2T/48/11, teda nejde o pomer uvedený v § 35 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, nakoľko doručením trestného rozkazu Okresného súdu Nitra, sp. zn. 1T/24/2007, bol tento pomer (poznámka - viacčinný súbeh) prerušený, obvinený bol týmto trestným rozkazom varovaný, takže už nepôjde o súbeh trestných činov, ktorý je nutným predpokladom uloženia súhrnného trestu, ale ide o recidívu. Za ďalší trestný čin (trestné činy) spáchané po tomto doručení trestného rozkazu už nemôže byť ukladaný súhrnný trest, ale musí byť ukladaný trest samostatný. Okresný súd Trnava pri vyhlásení rozsudku, sp. zn. 4T/68/02, dňa 16. septembra 2014 a Krajský súd v Trnave pri zamietnutí odvolania obžalovaného uznesením, sp. zn. 6To/132/2014, teda postupovali v súlade so zákonom, keď obžalovanému uložili súhrnný trest len vo vzťahu k výroku o treste v rozsudku Okresného súdu Trnava, sp. zn. 30T/116/2007. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že neboli splnené dôvody dovolania v zmysle ustanovenia § 371 Trestného poriadku, a preto navrhujem, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd dovolanie odsúdeného R. H., zastúpeného obhajcom JUDr. Radovanom Grujbárom, na neverejnom zasadnutí podľa § 382 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku odmietol“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h/ Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.), na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Tr. por.), obsahuje odôvodnenie (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.) a dospel k záveru, že nie je možné o dovolaní rozhodnúť v súlade s návrhom obvineného, pretože je zrejmé, že neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

V prvom rade najvyšší súd poznamenáva, že v zmysle § 385 Tr. por. je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené, z čoho vyplýva že táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenie (R 120/2012 - I.).

S ohľadom na uvedené nebol najvyšší súd oprávnený preskúmavať iné v dovolaní označené porušenia zákona, ktoré nezodpovedajú vymedzeným dovolacím dôvodom, pretože by si tak atrahoval prieskum právoplatného rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania nad rámec návrhu - dovolania, čo by znamenalo prekročenie právomoci vyplývajúcej mu zo zákona (§ 385 Tr. por.) a Ústavy Slovenskej republiky (článok 2 ods. 2).

Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť, a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca, že najvyšší súd je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Tr. por.). Preto najvyšší súd podrobil prieskumu len vecné argumenty dovolateľa zodpovedajúce dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 Tr. por. bez hlbšieho prieskumu týchargumentov, ktoré im nezodpovedajú.

Argumenty obvineného prednesené v dovolaní sa týkajú len jedinej okolnosti, a to neuloženia súhrnného trestu: „Okresný súd Trnava bol povinný zrušiť trest uložený obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Zvolen, nakoľko trestný čin podvodu som spáchal ešte skôr, než bol vynesený rozsudok súdu prvého stupňa v tejto veci, t.j. pred dátumom 13. marca 2012“. Podstatou podaného dovolania je teda namietanie len tej skutočnosti, že súd nezrušil pri ukladaní súhrnného trestu aj výrok o treste v rozsudkom Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 2T/48/2011, z 8. februára 2012, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., ktorý spáchal dňa 9. októbra 2010. Táto okolnosť môže predstavovať len dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku, nie aj ďalšie (obvineným označené v dovolaní), a preto sa najvyšší súd nemôže vyjadrovať k iným dovolacím dôvodom, ktoré v dovolaní nie sú vecne podložené a ani odôvodnené.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku.

K označenému dovolaciemu dôvodu najvyšší súd poznamenáva, že v rámci dovolacieho konania nie je prípustné preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku (veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku), ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Skutkový stav môže najvyšší súd hodnotiť len z toho hľadiska, či skutok alebo iné okolnosti skutkovej povahy boli správne právne posúdené, tzn. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Preto nemožno preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov, nakoľko toto sú otázky upravené normami procesného práva, nie hmotným právom. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a rozhoduje o ňom najvyšší súd už v tretej inštancii, kde nemožno znovu vytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na to nemôže najvyšší súd meniť skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.

K argumentom obvineného najvyšší súd uvádza, že tieto nebolo možné akceptovať, pretože odporujú zákonu a súdnej praxi. Najvyšší súd na vysvetlenie dopĺňa, že súhrnný trest možno obvinenému uložiť len vtedy, ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol slovenským súdom prvého stupňa vyhlásený prvý odsudzujúci rozsudok v konaní, ktoré bolo skončené právoplatným odsúdením páchateľa a možno na neho prihliadať - § 42 ods. 3 Tr. por., a to za iný jeho trestný čin, ak tieto trestné činy sú vo viacčinnom súbehu, pričom súd postupuje podľa zásad na uloženie úhrnného trestu.

O viacčinný súbeh trestných činov ide len vtedy, ak v období medzi prvým z nich a posledným z nich nedošlo k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku za nejaký trestný čin toho istého páchateľa (bez ohľadu na to, či sa odsudzujúci rozsudok týka niektorého z týchto trestných činov, alebo trestného činu spáchaného ešte skôr mimo okruh týchto skúmaných trestných činov), a to takého rozsudku, ktorý bol ako prvý odsudzujúci rozsudok v trestom stíhaní pre tento trestný čin vyhlásený, a ktorý potom svojho času aj nadobudol právoplatnosť a možno naň dosiaľ prihliadať. Z tejto definície vyplýva, že okamih vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku spôsobuje, že vo vzájomnom pomere viacčinného súbehu nemôže byť trestný čin spáchaný pred týmto okamihom a trestný čin spáchaný po tomto okamihu.

Súhrnný trest sa uloží iba v prípade viacčinného súbehu, a to len vtedy, ak páchateľ bol za časť zbiehajúcej sa trestnej činnosti odsúdený a ak možno na takéto odsúdenie prihliadať. Súd teda páchateľa odsudzuje a ukladá mu súhrnný trest za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, pričom prejednávaný trestný čin musí byť vo viacčinnom súbehu so skorším trestným činom (za ktorý už bol odsúdený).

Súhrnný trest nastupuje namiesto úhrnného trestu, ktorý by bol inak páchateľovi uložený, ak by sa o všetkých zbiehajúcich trestných činov rozhodovalo v spoločnom konaní.

Viac trestných činov je v súbehu len potiaľ, pokiaľ medzi prvým a posledným z nich nebol vyhlásenýsúdom prvého stupňa odsudzujúci (hoci aj neprávoplatný) rozsudok za nejaký trestný čin. Činy spáchané po odsudzujúcom rozsudku do doby jeho právoplatnosti, treba posúdiť obdobne ako recidívu (R 8/1974).

Ak bol obvinenému uložený súhrnný trest v zmysle § 35 ods. 2 Trestného zákona (teraz § 42 ods. 1 Tr. zák.) a neskôr bol ďalším rozsudkom uznaný vinným zo spáchania trestného činu spáchaného po vyhlásení prvého rozsudku a pred vyhlásením rozsudku, ktorým mu bol uložený súhrnný trest, nejde v prípade posledného odsúdenia o súbeh trestných činov, ktorý je nevyhnutným predpokladom uloženia súhrnného trestu, ale ide o recidívu, takže je potrebné uložiť samostatný trest (R 34/1965).

Ak bol trestný čin spáchaný po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku súdom prvého stupňa, nejde o súbeh, a teda je vylúčené uloženie súhrnného trestu v zmysle § 35 ods. 2 Tr. zák. (teraz § 42 ods. 1 Tr. zák.), aj keď bol tento rozsudok v ďalšom konaní zrušený a nový odsudzujúci rozsudok súd prvého stupňa vyhlásil až po spáchaní trestného činu, za ktorý sa ukladá trest (R 52/1971).

Z rozboru preskúmavaných spisov vyplýva, že hraničným okamihom, ktorý trhá viacčinný súbeh medzi teraz prejednávanými skutkami - trestnými činmi z 9. septembra 2001, 3 augusta 2004 a 28. júla 2005 (OS Trnava, sp. zn. 4T/68/2002) a skutkami - trestnými činmi, za ktoré obvinený chce uložiť súhrnný trest, z 15. septembra 2010, 18. septembra 2010, 8. októbra 2010 a 9. októbra 2010 (OS Zvolen, sp. zn. 2T/48/11) je doručenie trestného rozkazu Okresného súdu Nitra, sp. zn. 1T/24/2007, z 8. augusta 2007 obvinenému R. H., ku ktorému došlo 31. augusta 2007 (viď č.l. 72 spisu, sp. zn. 1T/24/2007).

Podľa § 314e ods. 5 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. (teraz § 353 ods. 8 Tr. por.) „Trestný rozkaz má povahu odsudzujúceho rozsudku. Účinky spojené s vyhlásením rozsudku nastávajú doručením trestného rozkazu obvinenému“.

Ak bol predchádzajú trest uložený trestným rozkazom a nový trest sa ukladá rozsudkom, musí sa za podmienok § 35 ods. 2 Tr. zák. (teraz § 42 ods. 1 Tr. zák.) uložiť súhrnný trest. Uloženie súhrnného trestu prichádza v takom prípade do úvahy vtedy, ak súd odsudzuje obvineného za trestný čin (prečin), ktorý spáchal skôr, než mu bol doručený trestný rozkaz. Nie je rozhodujúce, kedy bol trestný rozkaz vydaný, pretože len doručenie trestného rozkazu a nie už jeho vydanie má účinky spojené s vyhlásením odsudzujúceho rozsudku (§ 314e ods. 5 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb., teraz § 353 ods. 8 Tr. por.) - R 57/1977 a ďalšie.

Z časovej osi páchania trestnej činnosti obvineným R. H. vyplýva, že skutky prejednávané Okresným súdom Zvolen (2T/48/2011) z 15. septembra 2010 až 9. októbra 2010 boli spáchané až po tom (po 3 rokoch ) ako bol menovanému doručený trestný rozkaz Okresného súdu Nitra, sp. zn. 1T/24/2002, z 8. augusta 2007, a teda viacčinný súbeh medzi týmto skutkami - trestnými činmi, pre ktoré bol odsúdený dovolaním napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 4T/68/2002, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To/132/2014, z 11. decembra 2014 bol pretrhnutý už 31. augusta 2007. V takom prípade ide o recidívu a v žiadnom prípade nie je možné postupovať tak, ako to v dovolaní navrhol obvinený.

Okrem toho ďalším procesno-časovým okamihom, ktorý trhá viacčinný súbeh, a tým neumožňuje uloženie súhrnného trestu podľa návrhu obvineného je doručenie trestného rozkazu Okresného súdu Trnava, sp. zn. 30T/116/2007, z 21. augusta 2007 obvinenému, ku ktorému došlo 18. septembra 2007 (č.l. 74 spis Okresného súdu Trnava, sp. zn. 30T/116/2007), čo však najvyšší súd uvádza len ako poznámku bez právneho dôsledku, nakoľko v tomto prípade je podstatným doručenie trestného rozkazu Okresného súdu Nitra, sp. zn. 1T/24/2007, z 8. augusta 2007, ku ktorému došlo 31. augusta 2007, ktoré bolo prvé a právne rozhodujúce.

Ďalej je potrebné poznamenať, že na odsúdenie obvineného R. H. trestným rozkazom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 3T/53/2004, z 1. júna 2005 nemožno prihliadať (§ 42 ods. 3 Tr. por.) s ohľadom na § 50 ods. 7 Trestného zákona, resp. § 60 ods. 4 skoršieho Trestného zákona, a preto netrhá súbeh medziskutkami z 9. septembra 2001, 3. augusta 2004 a z 28. júla 2005. Z časovej osi, je preto potrebné tento trestný rozkaz vylúčiť.

Hoci najvyšší súd už vyššie skonštatoval, že návrh obvineného na uloženie súhrnného trestu nie je možné akceptovať, musí zároveň dodať, že podmienky na uloženie súhrnného trestu boli dané s ohľadom na jeho odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 1T/202/2009 (č.l. 4211), pričom ale okresný i krajský súd správne súhrnný trest neukladali, nakoľko boli limitovaní zásadou zákazu reformatio in peius. Označeným rozsudkom Okresného súdu Piešťany bolo upustené od uloženia súhrnného trestu, a teda ak by sa obvinenému ukladal súhrnný trest vo vzťahu k tomuto rozsudku, musel by mu byť uložený trest aj za trestné činy spáchané 10. októbra 2005, 11. októbra 2005 a 4. novembra 2005, čo by zhoršilo jeho postavenie. Preto najvyšší súd na túto okolnosť poukazuje len z akademického hľadiska.

So zreteľom na uvedené rozhodol najvyšší súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.