UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Daniela Hudáka a sudcov JUDr. Štefana Michálika a JUDr. Viliama Dohňanského na neverejnom zasadnutí konanom dňa 31. marca 2016 v Bratislave v trestnej veci obvineného K. V. pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. a iné, o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu Trenčín z 10. februára 2015, sp. zn. 2 To 125/2014, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného K. V. sa o d m i e t a.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 3 T 76/2013, zo 4. novembra 2014 bol obvinený K. V. uznaný za vinného v bode 1/ zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. a v bode 2/ z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe ako je to uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozsudku. Obvinenému bol uložený podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. za použitia § 41 ods. 2 Tr. zák. s prihliadnutím na § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere tri roky s tým, že podľa § 49 ods. 1 písm. a/ a § 51 ods. 1. ods. 2 Tr. zák. Okresný súd v Trenčíne obvinenému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu vo výmere dva roky za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním v určenej skúšobnej dobe a uloženie povinnosti obvinenému podľa § 51 ods. 4 Tr. zák. hlásiť sa 1x štvrťročne na základe predvolania k probačnému a mediačnému úradníkovi Okresného súdu Trenčín. Podľa § 287 ods. 1, ods. 2 Tr. por. Okresný súd Trenčín uložil obvinenému povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti V. N. N., s.r.o., so sídlom v Novej Dubnici, K. XXX/X škodu vo výške 1 200 €.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej pätnásťdňovej lehote odvolanie obvinený K. V., pričom v jeho podrobnom písomnom odôvodnení namietal správnosť napadnutého rozsudku vo všetkých jeho výrokoch. Obvinený vo svojom odvolaní uviedol, že keďže je doposiaľ bezúhonný a nemal žiaden úmysel spáchať trestnú činnosť a tejto si nie je ani vedomý, domáhal sa zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/, písm. d/ Tr. por. a vrátenia veci na nové konanie arozhodnutie súdu prvého stupňa v zmysle § 322 ods. 1 Tr. por. s tým záverom, že v konečnom dôsledku bude spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený podľa § 285 písm. b/ Tr. por. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obvinený v konečnom návrhu uviedol, že on všetko vykonával riadne, necíti sa byť vinným a celú vec považuje za komplot.
Krajskú súd v Trenčíne na podklade podaného odvolania vykonal verejné zasadnutie dňa 10. februára 2015 a postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov o vine a treste napadnutého rozsudku ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že odvolanie obvineného K. V. nie je dôvodné, pričom nezistil pritom chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Krajský súd v Trenčíne uviedol, že po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že okresný súd vykonal všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 ods. 10 a ods. 12 Tr. por. a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom. Vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu, okresný súd nepochybil ani pri právnom posúdení konania obžalovaného K. V. zhodne s obžalovaným návrhom napadnutého rozsudku Okresného súdu Trenčín, pričom svoje závery aj v tomto smere tiež zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil. Odvolanie obvineného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.
Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal dovolanie obvinený prostredníctvom obhajcu z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. V prvej časti dovolania obvinený opísal skutkový stav, na podklade ktorého ho Krajský súd uznal vinným zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., avšak vo svojom dovolaní ďalej uviedol, že toto tvrdenie súdu je v rozpore so skutočným stavom veci a v rozpore s platným právnym stavom, nakoľko ide o rozhodnutie arbitrárne a nedôvodné. Poukazuje na ustanovenie § 221 Tr. zák., v zmysle ktorého je definovaná skutková podstata podvodu tak, že kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedenie niekoho do omylu, alebo využije niečí omyl a spôsobí tak na cudzom majetku škodu.
Obvinený uvádza, že nikoho neuviedol do omylu, keď konal ako konateľ a štatutárny orgán za právnickú osobu V., N., J., takéhoto konania sa voči nikomu nedopustil, pričom konal ako konateľ spoločnosti v súlade so spoločenskou zmluvou zo dňa 20. októbra 2003 a jej čl. 11 bod 2/, ktorý stanovuje: „Konateľ je oprávnený zastupovať spoločnosť a podpisovať za ňu samostatne s výnimkou úkonov, kedy je konateľ povinný konať a podpisovať len so súhlasom všetkých spoločníkov, a to v prípade nákupu a predaja majetku spoločnosti.“
Obvinený ďalej uviedol, že v konkrétnom prípade sa nejednalo ani o nákup ani o predaj majetku, ale o pôžičku a zabezpečovací prevod vlastníckeho práva ako jedna zo zákonných foriem zabezpečenia návratnosti poskytnutej pôžičky. Obvinený mohol konať samostatne tak, ako samostatne vo veciach pôžičiek konala ďalšia spoločníčka a konateľka X. I., ktorá sama ako fyzická osoba poskytla spoločnosti pôžičky, na základe zmlúv o pôžičke zo dňa 18. novembra 2009 vo výške 1 000 € a 19. októbra 2009 vo výške 13 500 € a dňa 24. septembra 2009 vložila konateľka X. I. do pokladne spoločnosti a vystavila príjmový doklad p XXX na 15 530,01 € s tým, že túto čiastku jej poskytol manžel V. I., pričom túto zmluvu k dispozícií nemá, avšak je zaúčtovaná v peňažnom denníku v pokladni. Dňa 28. septembra 2009 je v peňažnom denníku zaevidované pod výdavkovým dokladom V XXXA vyplatenie zisku X. I. vo výške 7 661,76 €, hoci obvinený tieto finančné prostriedky neobdŕžal a výdavkový doklad I. nepodpísal. Obvinený uviedol, že prostredníctvom viacerých zmlúv prišlo k požičaniu rôznych súm za účasti V. I..
S poukázaním na skutočnosť, že súd nemal podklady a ani jeden dôkaz nebol produkovaný o tom, že by obvinený predstieral prijatie pôžičky, avšak k pôžičke reálne došlo, vyhotovila sa písomná zmluva o pôžičke s K. V., taktiež sa vyhotovil príjmový doklad, ktorý nemal všetky náležitosti a zaslal sa druhej konateľke, aby zapísala tento príjmový doklad do účtovníctva, keďže ona zodpovedala za vedenie účtovníctva. Túto skutočnosť konateľka X. I. potvrdila, avšak súd túto skutočnosť podľa obvineného prehliadol.
Pokiaľ ide o uzavretie zmluvy ohľadne zabezpečovacieho prevodu práva obvinený uvádza, že v napadnutom rozsudku si prvostupňový súd túto skutočnosť právne neujasnil, keď do výroku o jeho vine uviedol, že bez súhlasu valného zhromaždenia uzavrel 5. februára 2010 zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti, ktorou mal v úmysle previesť do osobného vlastníctva K. V. nehnuteľnosť v hodnote 55 900 €. Rovnako sa uvedeným nezaoberal ani odvolací súd. Obvinený ďalej uviedol, že taký úmysel nemal a ani ho nemohol mať, pretože zabezpečovací prevod práva neznamená stratu vlastníctva spoločnosti V. N. N., s.r.o., ako sa to mylne súd domnieva, nakoľko ide len o zabezpečenie, a to dočasne prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa dočasne previesť vlastníctvo k prevádzanej veci. Uspokojením veriteľa vrátením dlhu vo výške 23 236 € prechádza právo takto zabezpečené späť na dlžníka.
Obvinený ďalej poukázal na ustanovenie, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva musí obsahovať náležitosti v zmysle § 553 písm. a/, § 553 písm. b/ a v prípade, len ak by takýto záväzok nebol riadne a včas splnený, možno začať výkon zabezpečovacieho prevodu práva v zmysle § 553 písm. c/ zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. V zmysle § 553 písm. b/ zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, veriteľ K. V. nemohol dočasne prevedené právo previesť na inú osobu, ani ho zaťažiť, len ak by záväzok nebol splnený, a to vrátenie sumy vo výške 23 236 €, mohol K. V. ako veriteľ začať výkon zabezpečovacieho prevodu práva a prevedené právo mohol dať návrhom na speňaženie, a to podľa osobitného zákona, ako to kogentne stanovuje § 553 písm. c/ zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, a preto nemohlo byť naplnené to, čo konštatuje prvostupňový súd v napadnutom rozsudku a s jeho právnym názorom vyslovil súhlas v zamietajúcom uznesení i odvolací súd, že obvinený pojal úmysel previesť zabezpečenú nehnuteľnosť do osobného vlastníctva K. V.. Tomuto zisteniu odporuje zmluva o zabezpečovacom prevode práva, ktorá sa dotýkala len hodnoty 23 236 € a nie hodnoty 55 900 € ako si to nesprávne osvojila obžaloba a ako to nekriticky do svojho rozhodnutia pojal prvostupňový súd.
Ďalej obvinený uviedol, že ak by chcel uviesť do omylu V. N. N., s.r.o., nebol by zasielal príjmový doklad, ktorý mala vyplniť X. I., pretože zodpovedala za účtovníctvo. Uvedená pôžička však v žiadnom prípade nevznikla na základe príjmového dokladu, ako sa mylne domnieva obžaloba, ale na základe zmluvy o pôžičke, ktorá bola vyhotovená v písomnej forme. Taktiež zabezpečovací prevod práva bol vyhotovený v písomnej forme a v žiadnom prípade by nešlo o scudzenie majetku spoločnosti V. N. N., s.r.o., Nová Dubnica, pretože toto konštatoval aj senát Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19 Co 295/2010, zo dňa 23. novembra 2010, keď na str. 3 posledný odsek uviedol: „V danom prípade účastníci uzatvorili zmluvu o zabezpečovacom prevode práva. Zabezpečovací prevod práva spočíva v podmienečnom prevode práva z dlžníka na veriteľa. Zmyslom takéhoto prevodu je predovšetkým motivovať dlžníka na riadne a včasné splnenie svojho záväzku. Ako je zrejmé z obsahu spisu, odporca svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom splnil. Správanie sa odporcu (zaplatenia dlhu) vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke, nemalo vplyv na posúdenie platnosti, či neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Nemožno preto z procesného hľadiska dospieť, že žalobný návrh bol podaný dôvodne.“ Obvinený ďalej poukazuje na dôkazy predložené prvostupňovému súdu, a to uznesenie Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 19 Co 295/2010, zmluvy o pôžičkách medzi V. N. N., s.r.o., X. I. a V. I..
V danej súvislosti obvinený poukázal na ustanovenie § 28 zákona č. 300/2005 Z.z., v rámci ktorého uviedol, že keďže on konal v súlade so spoločenskou zmluvou, vykonával svoje práva a povinnosti ako konateľ a polovičný spoločník s.r.o., pretože tieto práva vykonávala bez jeho vedomia aj druhá konateľka. Ďalej obvinený poukázal aj na ustanovenia § 133, § 133 ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb., s poukázaním na ktoré uvádza, že v danom prípade spoločenská zmluva v čl. 11.2 obmedzila konateľa len v prípade nákupu predaja majetku spoločnosti, keď sa vyžadoval súhlas všetkých spoločníkov, pričom v danom prípade sa nejednalo ani o nákup a ani o predaj. Podľa obvineného obmedzenie spoločenskej zmluvy nemá právne účinky voči tretím osobám, z toho vyplýva, že spoločnosť zaväzujú aj také úkony konateľov, ktoré by boli urobené v rozpore s internými pravidlami.
Obvinený vo svojom dovolaní uviedol, že súd ustálil jeho vinu, že konanie popísané v bode 1/ výroku o vine, je pokusom trestného činu, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu, ktorého sa páchateľ dopustil v úmysle spáchať trestný čin, ak nedošlo k jeho dokonaniu, pričom použil hroziacu škodu vo výške 55 900 €, ktorá objektívne nemohla vzniknúť a ani hrozba takejto škody nemohla nastať pri zabezpečovacom prevode práva, keďže sa nejednalo o definitívny prevod majetku.
Obvinený poukázal aj na skutočnosť, že zánik trestnosti pokusu trestného činu v zmysle § 14 ods. 3 písm. a / Tr. zák. je vtedy, ak páchateľ dobrovoľne upustil od ďalšieho konania potrebného na dokonanie trestného činu, pričom v predmetnom prípade nemohol nastať ani tento pokus, pretože musí byť nespôsobilý v predmete útoku, keďže sa nejednalo o škodu na cudzom majetku, keďže sa nejednalo o vyvolanie omylu (zaslanie príjmového pokladničného dokladu do sídla firmy obvineným), späťvzatie návrhu na vklad zmluvy o zabezpečovacom prevode práva obvineným, pričom je toho názoru, že objektom v zmysle § 221 Tr. zák. je vlastníctvo bez ohľadu na jeho druh a formu. Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie, a to priamy úmysel, ktorý musí obsahovať zložku intelektuálnu, že vedel, že na škodu V. N. N., s.r.o., niekoho obohacuje a zložku vôľovú, že chcel spôsobom popísaným v § 221 Tr. zák., že niekoho uvedie do omylu, alebo využije niečí omyl, spôsobí na cudzom majetku škodu. Ani tento znak subjektívnej stránky, ktorý je obligatórny, nebol a nemohol byť naplnený. Preto uznanie viny ako to bolo urobené prvostupňovým súdom v bode 1/ výroku o vine, žiadal obvinený na základe vyššie uvedených skutočností preskúmať odvolacím súdom s tým, aby boli pripojené spisy: spis Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 28 Cbr 6/2011, spis Okresného úradu, katastrálny odbor Trenčín, sp. zn. V 459/10 a V 1042/2010, ako aj spis Okresného súdu Trenčín, 28 K 24/2011, kde na majetok úpadcu V. N. N., s.r.o., Nová Dubnica bol vyhlásený konkurz a tento bol uznesením, 28 K 24/2011, zo dňa 6. novembra 2014 zrušený a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28. novembra 2014.
Obvinený ďalej opísal priebeh skutočností súvisiacich s predajom televízneho prijímača LCD TV LE Samsung, a to I. H., za účasti aj svedkyne X. I., pričom v tejto súvislosti poukázal aj na to, že v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 3 T 76/2013, poukázal na ustanovenia § 2 ods. 1, § 11 ods. 1, § 19 ods. 1 zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Ďalej uviedol, že suma vo výške 680 € bola zaevidovaná a k úhrade I. H. nebolo nič predpísané dodávateľom V. N. N., s.r.o., teda na základe čoho bolo potvrdené na faktúre, že I. H. sumu vo výške 680 € uhradil. Obvinený uvádza, že plnenie X. I. odovzdal, a to len v súvislosti s jeho konaním, keď chcel zrušiť spoločnosť a docieliť vyplatenie obchodného podielu, X. I. zneužila spoločne so svojím manželom, že toto do peňažného denníka nezaevidovala, ale vystavila dodatočne faktúru. Tieto skutočnosti súd vôbec neskúmal, ako je v účtovníctve uvedená úhrada zaúčtovaná a nekriticky zaviazal obvineného k jej náhrade ako údajne poškodenej spoločnosti V. N. N., s.r.o., ktorá objektívne vystavila faktúru dňa 20. apríla 2010 tým, že jej nevznikol voči I. H. žiadny nedoplatok.
V súvislosti s X. E. obvinený uviedol, že vo výroku o vine bolo konštatované, že mu dňa 16. januára 2010 dodal satelitný prijímač Opticum HDX 550 s príslušenstvom za kúpnu cenu vo výške 240 € a že mu nevystavil žiadny doklad. Obvinený uviedol, že s X. E. nejednal ako s kupujúcim, ale kupujúcim bola spoločnosť S., s.r.o., S. G. 18, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: XXX XXX XX, pričom X. E. je jej konateľom. Na uvedené dodanie tovaru a inštaláciu spoločnosť V. N. N., s.r.o., vystavila faktúru č. XXXXXX dňa 19. februára 2010, kde uviedla, že tovar a služba bola dodaná a forma úhrady bola vykonaná v hotovosti, a preto spoločnosť S., s.r.o., nebude nič k úhrade doplácať. Obvinený uviedol, že preto je otázkou, kto zaplatil dňa 20. februára 2010 za spoločnosť S., s.r.o. (nie za X. E. ako je mylne v obžalobe a vo výroku o vine prvostupňového súdu uvedené). Tento rozpor prvostupňový súd vôbec neodstraňoval a rovnako sa ním nezaoberal ani druhostupňový súd.
Pokiaľ ide o skutok v bode 2/, obvinený uvádza, že je to obdobné ako u vyššie uvedeného, že po vzniku sporov V. I. vyhľadával zákazníkov a snažil sa ich presviedčať, aby tvrdili, že im doklad nedodal a vystavoval faktúry s tým, že nemusia nič platiť.
Ďalej obvinený opísal skutkový stav, v zmysle ktorého bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn.3 T 76/2013, zo dňa 4. novembra 2014 uznaný za vinného v bode 1/ zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. a v bode 2/ z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák., pričom uviedol, že odvolací súd sa právne relevantným spôsobom vo svojom rozhodnutí, a to uznesení Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 2 To 125/2014, zo dňa 10. februára 2015 nevyporiadal s dôvodmi odvolania obvineného v predmetnej namietanej trestnej veci.
Obvinený mal na základe vyššie uvedeného za to, že bol naplnený dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., kedy rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k aplikácií právnych chýb rozhodnutím, a to ním vydaným uznesením Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 2 To 125/2014, zo dňa 10. februára 2015 vo veci samej ako aj rozhodnutím prvostupňového súdu, nakoľko tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku a v iných skutočnostiach podľa noriem hmotného práva. Ďalej obvinený uviedol, že napadnuté skutky kladené za vinu boli v napadnutom rozhodnutí prvostupňového súdu ako aj druhostupňového súdu kvalifikované ako trestný čin, napriek tomu, že o trestný čin nešlo, nakoľko zo strany obvineného neboli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu. Odvolací ako i prvostupňový súd tak nesprávne právne posúdil ustálený skutok v skutkovej vete svojho rozhodnutia a absentuje tu prvok porušenia právnych povinností a samotné odporujúce si okolnosti odôvodňujú použitie inej než preskúmavanej právnej kvalifikácie skutku, pričom spáchanie skutku kladeného za vinu obvinenému nebolo súdom prvého ako aj druhého stupňa správne právne posúdené.
Obvinený v závere svojho dovolania uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné, aby dovolací súd vyslovil, že právoplatným uznesením Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 2 To 125/2014, zo dňa 10. februára 2015 bol porušený zákon z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. v neprospech obvineného a zároveň, aby dovolací súd podľa § 386 ods. 2 Tr. por. napadnuté uznesenie Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 2 To 125/2014, zo dňa 10. februára 2015 zrušil a podľa § 388 ods. 1 Tr. por. Krajskému súdu Trenčín prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
V doplnení dovolania obvinený uviedol, že proti druhému výroku o uznaní viny rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 3 T 76/2013, zo dňa 4. novembra 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 2 To 125/2014, zo dňa 10. februára 2015, vidí dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ktorý spočíva v tom, že uvedené rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia § 213 ods. 1 Tr. zák., pretože si neprisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená a taktiež nebol preukázaný jeho úmysel si prisvojiť peňažné prostriedky, ktoré boli prijaté od Ing. K. Y., I. H. a od S., s.r.o., pričom objektom tohto trestného činu je vlastníctvo veci. Ďalej obvinený uviedol, že na zistený skutkový stav ako bol vykonaný na hlavnom pojednávaní však súd nesprávne aplikoval ustanovenia § 213 ods. 1 Tr. zák., najmä keď neprihliadol na výpoveď spoločníčky a ďalšej konateľky X. I., ktorá potvrdila prijatie pokladničných dokladov v súvislosti s odpredajom tovaru I. H., Ing. K. Y. a spoločnosti S., s.r.o. Obvinený ďalej uviedol, že súdy nepreverovali, kedy bola z faktúry č. XXXXX zo dňa 20. apríla 2010 vo výške 680 € odvedená DPH, keď transakcia sa uskutočnila nie 20. apríla 2010, ale v decembri 2009, a prečo mu nebolo predpísané uhradenie sumy vo výške 680 €, či tieto boli vôbec uhradené do pokladne alebo na účet spoločnosti. V závere doplnenia dovolania obvinený uviedol, že nepojal úmysel si peniaze ponechať, tieto si neponechal a odovzdal ich X. I. na zaúčtovanie do pokladne a v dôsledku ďalších sporov je takto krivo obvinený.
K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín, ktorý vo svojom podaní uviedol, že okresný súd vykonal všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 ods. 10 a 12 Tr. por. a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom. Prvostupňový súd svoje skutkové zistenia správne oprel nielen o popierajúce výpovede obvineného, svedeckú výpoveď K. V., ale predovšetkým o usvedčujúce svedecké výpovede X. I., V. I., I. H., X. E., Ing. K. Y. a tiež o závery znaleckých posudkov z odboru ekonomiky a manažmentu, účtovníctva a daňovníctva Ing. Miroslava Džupinku CSc. a z odboru stavebníctva, odvetvia odhadu hodnoty nehnuteľností znalkyne Ing. Evy Nohálovej, o listinné dôkazy a z nich najmä spoločenskú zmluvu o založení obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným spoločníkmi X. I. a K. V. zo dňa 20.októbra 2003, zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti z 5. februára 2010 i príjmového pokladničného dokladu, podľa ktorého mala byť od K. V. príjemcom prijatá čiastka 23 236 bez uvedenia peňažnej meny, dátumu prevzatia a označenia dlžníka, podpísaného obvineným a vierohodnosti ktorých nie sú žiadne pochybnosti a rovnako ani o zákonnom spôsobe ich vykonania. Ďalej prokurátor opisoval skutkový stav v zmysle požičania vyššie spomínanej sumy s poukazom na správne rozhodnutia okresného súdu.
Ďalej prokurátor uviedol, že vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu okresný súd ani krajský súd nepochybili ani pri právnom posúdení konania obvineného K. V. zhodne s obžalovaným návrhom ako zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. a prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák., pričom svoje závery aj v tomto smere v napadnutom rozsudku tiež zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil.
V závere svojho vyjadrenia prokurátor uviedol, že skutkový stav veci tak, ako ho ustálil a zistil prvostupňový súd, ako aj odvolací súd, nevykazuje žiadne nedostatky takého charakteru, ktoré by dovoľovali spochybniť v tej nadväznosti prijaté právne závery súdov o vine obvineného. Závery o vine obvineného vyvodil súd z vykonaného dokazovania, pričom sa podrobne zaoberal dôkazmi tak jednotlivo ako aj v ich vzájomnom súhrne. Okresný súd Trenčín sa náležitým spôsobom vysporiadal aj s obranou obžalovaného, ktorú však v kontexte ostatných vykonaných dôkazov celkom správne považoval za nevierohodnú.
Prokurátor uviedol, že rovnako správne postupoval prvostupňový súd aj pri posúdení skutkov ako čiastkových útokov, ktoré spájala objektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin.
S poukazom na vyššie uvádzané skutočnosti navrhol prokurátor, aby dovolací súd podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného K. V. zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1 Tr. por. a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/ a § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.) a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko nebol naplnený dovolací dôvod, ako ho uviedol obvinený.
Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon, alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.
V súlade s § 385 ods. 1 Tr. por. dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.
K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že pokiaľ ide o výhradu obvineného, spočívajúcu v tom, že súd nemal podklady naodsúdenie a neboli produkované dôkazy na uznanie viny, odvolací súd sa nevyporiadal s dôvodmi odvolania obvineného, absentuje tu prvok porušenia právnych povinností, spáchanie trestného činu nebolo súdmi správne právne posúdené, súdy nesprávne aplikovali ustanovenie § 213 ods. 1 Tr. zák., nakoľko súd neprihliadol na výpoveď spoločníčky a konateľky a že tieto závery nezodpovedajú predstavám obvineného, tak tu treba zdôrazniť tú skutočnosť, že predmetom dovolacieho konania nie je hodnotenie spôsobu, akým postupovali súdy prvého a druhého stupňa pri hodnotení a vykonávaní dôkazov ako aj to, aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, nakoľko sa tu jedná o otázky skutkového charakteru, ktoré sú neprípustné v rámci dovolacieho konania, a preto nemôžu zodpovedať dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný zistením skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšieho stupňa a nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov. Predmetné závery z vykonaného dokazovania môže hodnotiť súd druhého stupňa a v danej veci je to Krajský súd v Trenčíne, ktorý sa vo svojom uznesení, sp. zn. 2 To 125/2014, zo dňa 4. novembra 2014 stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý vykonal všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 ods. 10 a ods. 12 Tr. por. a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací dôvod daný vtedy, keď je rozhodnutie súdu založené na nesprávnom posúdení zisteného skutku alebo na inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Dovolanie je teda určené k náprave právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva.
Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie nesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Právnym posúdením skutku sa rozumie jeho hmotnoprávne posúdenie. Podstatou právneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, t. j. Trestného zákona na skutkový stav, ktorý zistil súd. Najvyšší súd môže rozhodnutie súdov nižších súdov zmeniť, ak zistí, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že išlo o iný trestný čin.
Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie porušenie ustanovení Trestného zákona alebo nesprávne použitie iných právnych predpisov (napr. Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka).
Obvinený síce v dovolaní uvádza, že konanie obvineného nenapĺňa skutkovú podstatu žalovaného trestného činu, ani subjektívnu stránku, ale nenaplnenie objektívnej a subjektívnej stránky vyvodzuje zo zlého vyhodnotenia dôkazov súdu a vyslovuje názor, ako mali byť vykonané dôkazy vyhodnotené. Uvedené vyhodnotené dôkazy obvineným, ale nezodpovedajú skutočnostiam, ktoré sa nachádzajú v spise. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že môže iba posudzovať, či skutok uvedený v odsudzujúcom rozsudku je správne právne kvalifikovaný, ale nemôže prehodnocovať vykonávané dôkazy, ako to robí obvinený v podanom dovolaní. Táto skutočnosť vyplýva z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. z poslednej vety.
Pokiaľ ide o námietky ohľadom vzťahu k nesprávnemu zisteniu subjektívnej stránky trestného činu, ako aj k nenaplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu, je potrebné poukázať na skutočnosť, že motív páchateľa a subjektívna stránka trestného činu sú znaky, ktoré sa síce týkajú psychiky páchateľa, ale prejavujú sa navonok v spáchanom skutku a dokazujú sa rovnako ako objektívne znaky trestného činu (konanie - následok - príčinný vzťah. Namietanie ich nesprávneho zistenia, v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia dôkazov predstavuje namietanie skutkových zistení a záverov, čo ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nepripúšťa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že skutková veta tak, ako bola ustálená, obsahuje všetkyzákonné znaky trestného činu, z ktorého bol obvinený právoplatne uznaný za vinného a jeho konanie bolo správne právne posúdené v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva.
Na základe vyššie uvedeného dospel Najvyšší súd k záveru, že v konaní neboli naplnené dovolacie dôvody uvedené obvineným v dovolaní, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného ako nedôvodné podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.