UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Hatalu a sudcov JUDr. Štefana Michálika a JUDr. Daniela Hudáka na neverejnom zasadnutí konanom 14. mája 2014 v Bratislave v trestnej veci obvineného U. W. pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. e/ Tr. zák., o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 24. apríla 2013, sp. zn. 4To 9/2013, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I z 9. januára 2013, sp. zn. 0T 85/2011, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného U. W. s a o d m i e t a.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Košice I z 9. januára 2013, sp. zn. 0T 85/2011, bol obvinený U. W. uznaný vinným zo zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. e/ Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, že
dňa 27. novembra 2011 v čase okolo 04.05 hod. v B. na ulici L. č. XX, po predchádzajúcom poškodení vylomením mreže vedúcej z podchodu na schodisko, prejdení na pavlač prvého poschodia obytného domu a po vypáčení okna ateliéru spoločnosti I. s.r.o. vošiel cez toto okno dnu, kde odcudzil 1 ks tašku Hamma na fotoaparát v hodnote 5,40 eur s objektívom s adaptérom zn. M-42 v hodnote 11,84 eur, 2 ks kryty zn. Sigma v hodnote 4,90 eur, 1 ks blesk zn. Nikon s puzdrom v hodnote 346,46 eur, 1 ks fotoaparát zn. Olympus C760 v hodnote 106,7 eur, 1 ks nabíjačku na tužkové batérie BC 700 v hodnote 16,96 eur, 1 ks nabíjačku Kodak na fotoaparát v hodnote 9,86 eur, 1 ks nabíjačku na blesk v nezistenej hodnote, 1 ks objektív zn. Nikon 50/14 v hodnote 250,02 eur, 1 ks Power Pack SD Sigma v hodnote 5 eur, 1 ks fotoaparát zn. Nikon D3S s objektívom v hodnote 3 691,20 eur, 1 ks odpaľovaciu jednotku v hodnote 39,84 eur, dymostroj 2S 900 v hodnote 43,31 eur, 1 ks nabíjačku na baterky Nikon D3S v hodnote 8,66 eur, 1 ks notebook zn. HP 6820S v hodnote 228 eur a 1 ks tašku na notebook v hodnote 13,07 eur a to tak, že si ich pripravil do svojej tašky a túto ponechal na zemi vedľa kancelárskeho stola, po tom, čo bol vyrušený hliadkou polície a z miesta činu ušiel, pričom bol následne zaistený na úteku, čím by takto odcudzením veci spôsobil spoločnosti I. s.r.o. so sídlom B., L. č. XX škodu vo výške najmenej 4 781,22 eur.
Za to bol odsúdený podľa § 212 ods. 4, § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. m/ Tr. zák. na trest odňatia slobody v trvaní 64 mesiacov nepodmienečne, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia (§ 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.).
Odvolanie obvineného proti vyššie citovanému rozsudku bolo podľa § 319 Tr. por. uznesením Krajského súdu v Košiciach z 24. apríla 2013, sp. zn. 4To 9/2013, ako nedôvodné zamietnuté.
Dňa 13. júna 2013 bolo na Okresný súd Košice I predložené dovolanie obvineného U. W., podané prostredníctvom jeho obhajcu a smerujúce proti obom skôr spomínaným rozhodnutiam, kde tento ako dovolacie dôvody označil dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/, písm. h/, písm. i/ Tr. por. V čase, keď sa vec nachádzala na najvyššom súde bolo tomuto niekoľkokrát doručené i doplnenie odôvodnenia takto podaného dovolania.
V bližšom písomnom zdôvodnení poukázal obvinený v prvom rade na tú skutočnosť, že okresný súd ho odsúdil len na základe výpovedí štyroch zasahujúcich policajtov, keď iné dôkazy voči jeho osobe neboli vykonané ani v prípravnom konaní, ani na hlavnom pojednávaní. Tieto výpovede sú však neprípustné - nepoužiteľné aj po ich zopakovaní, keďže vypočúvaní policajti sa odvolávali na svoje predchádzajúce výpovede, ktoré ale boli vykonané vyšetrovateľom potom, čo bola podaná obžaloba (už prebiehalo súdne konanie). Neexistuje teda žiaden dôkaz vyvracajúci jeho obranu. Navyše nebol pritom v jeho prospech vykonaný na hlavnom pojednávaní výsluch poškodeného, ktorý podľa jeho názoru vie potvrdiť rozhodujúce skutočnosti.
Obvinený ďalej namietal, že konajúce súdy sa dôsledne neriadili pri hodnotení dôkazov zásadou uvedenou v § 2 ods. 12 Tr. por. Oba súdy sa stotožnili s názorom, že jeho obrana je účelová bez toho, aby bol vykonaný nejaký dôkaz, ktorý by takéto tvrdenie skutočne odôvodňoval. Tiež nesúhlasí ani s tým záverom okresného súdu, že k jeho priznaniu došlo pod ťarchou dôkazov. Od počiatku tvrdil, že od ďalšieho konania potrebného na dokonanie činu dobrovoľne upustil a snažil sa odstrániť nebezpečenstvo, ktoré vzniklo záujmu chránenému Trestným zákonom z podniknutého pokusu tým, že na povale objektu hľadal vhodný materiál na zabezpečenie vylomených mreží. Posledne uvedená skutočnosť, a teda že od dokonania trestného činu upustil v zmysle § 14 ods. 3 písm. a/ Tr. zák., má byť pritom zrejmá z ním popísaného skutkového (dôkazného) stavu. V prípade, že mal súd akékoľvek pochybnosti, ktorá z variant skutkového deja zodpovedá skutočnosti, jeho povinnosťou bolo zvoliť tú, ktorá je pre neho priaznivejšia, čo je vyjadrením zásady „v pochybnostiach prospech obvineného“, uvedenej v § 2 ods. 4 Tr por. (?) Ak by sa však súd s týmto nestotožnil, právne posúdenie jeho konania ako dokonaného činu treba považovať za nesprávne tiež s ohľadom na to, že toto mohlo byť posúdené len ako pokus, keďže s vecami v ateliéri nezotrval (ani ich inde nepremiestnil) a tento opustil bez tašky ešte pred príchodom hliadky Policajného zboru. Zo strany súdu tu došlo k nesprávnemu použitiu judikátu uverejneného pod R 51/76-I.
Za predpokladu, že dovolací súd zotrvá na tom, že nie je dôvod na oslobodenie spod obžaloby, ani dôvod na posúdenie konania ako pokusu o krádež, obvinený v súvislosti s výrokom o treste opakovane vyčítal súdmi použitú právnu kvalifikáciu podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., čo odôvodnil konkrétne tým, že:
- obžaloba bola podaná pre prečin krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 k § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák.,
- k zmene právnej kvalifikácie došlo počas konania na súde pred prvým odsudzujúcim rozsudkom, a to s odkazom na stanovisko trestného kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 78/2011, vo vzťahu ku ktorému namietol, že toto nie je prameňom práva, pričom odsúdený môže byť iba na základe zákona, keď navyše dané stanovisko nemôže byť použité ani s poukazom na zákaz retroaktivity v neprospech páchateľa (bolo prijaté až po spáchaní skutku),
- s poukazom na zákaz dvojitého pričítania (§ 38 ods. 1 Tr. zák.) sa mala správne aplikovať kvalifikácia podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., obsahujúca rovnaký počet znakov ako použitá právna kvalifikácia, zodpovedajúca vyššie spomenutému stanovisku (má tu ísť o „neústavné prepínanie trestnej represie“),
- podľa Európskeho dohovoru má každý nárok na rovnaký prístup, aký bol zvolený iným okresným súdom na území tohto štátu voči iným osobám v obdobnej trestnej veci v rovnakom právnom postavení (do pozornosti dal niektoré takéto „iné“ rozhodnutia, neaplikujúce stanovisko trestného kolégia najvyššieho súdu).
Ďalšia výhrada, uplatnená v podanom dovolaní, smeruje k nezisteniu žiadnych poľahčujúcich okolností zo strany príslušných súdov, aj keď podľa mienky dovolateľa boli v jeho prípade jednoznačne dané poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l/ a písm. n/ Tr. zák. Tak ako bola odôvodnená neexistencia týchto okolností, nemá oporu v texte zákona, resp. prekračuje jeho normatívne vymedzenie. Zároveň upozornil na ten fakt, že v dôsledku nepriznania týchto poľahčujúcich okolností došlo v zmysle § 38 ods. 4 Tr. zák. k zvýšeniu dolnej hranice zákonom stanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, čo zásadným spôsobom zhoršilo jeho postavenie.
Napokon porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom nachádza obvinený v tom, že napriek tomu, že trval na preštudovaní spisu po skončení vyšetrovania v zmysle § 208 ods. 1 Tr. por., toto mu nebolo umožnené. Na podporu svojich tvrdení poukázal na judikatúru (R 15/1991-III), kde sa zastáva názor, že pri oboznámení s výsledkami vyšetrovania podľa § 166 Tr. por. (teraz § 208) je vyšetrovateľ povinný predložiť obvinenému na preštudovanie celý spis. Ak za tejto situácie obvinený nie je oboznámený so všetkými dôkazmi obsiahnutými v spise, ide o vadu konania, ktorá po podaní obžaloby môže podľa okolnosti odôvodniť postup podľa § 188 ods. 1 písm. f/ Tr. por. (teraz § 244 ods. 1 písm. h/). Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. však vidí i v tom, že v rozpore so zákonom mu nebolo doručené vyjadrenie prokuratúry k jeho dovolaniu, ku ktorému mal právo sa vyjadriť. A na záver v súvislosti s uvedeným dovolacím dôvodom poukázal na to, že jeho právo na obhajobu bolo porušené i v dôsledku ďalšieho pochybenia okresného súdu, spočívajúceho v tom, že daný súd mu 27. novembra 2012 zmenil dôvody väzby bez prítomnosti jeho obhajcu - s čím výslovne nesúhlasil - ako i prokurátora v inom zložení senátu v akom pojednával.
Vzhľadom na vyššie uvedené preto obvinený navrhol, aby najvyšší súd ako súd dovolací vydal rozsudok v nasledovnom znení:
Podľa § 386 ods. 1 Tr. por. bol uznesením (dovolateľ neprávne hovorí o rozsudku) Krajského súdu v Košiciach z 24. apríla 2013, sp. zn. 4To 9/2013, porušený zákon v § 319 Tr. por. a v konaní, ktoré mu predchádzalo v § 38 ods. 1 Tr. zák., a to v neprospech U. W..
Podľa § 386 ods. 2 Tr. por. sa zrušuje napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 24. apríla 2013, sp. zn. 4To 9/2013, ako i rozsudok Okresného súdu Košice I z 9. januára 2013, sp. zn. 0T 85/2011, vo výroku o vine a treste.
Podľa § 388 ods. 1 Tr. por. sa prikazuje Okresnému súdu Košice I, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
K podanému dovolaniu sa písomne vyjadril i prokurátor príslušnej okresnej prokuratúry, ktorý nepovažuje v danom prípade dôvody dovolania v zmysle § 371 Tr. por. za splnené. K namietaným výsluchom štyroch zasahujúcich policajtov, vykonaných prokurátorom až po podaní obžaloby pritom poznamenal, že tieto boli realizované v súlade s § 234 ods. 4 Tr. por. za súčasného dodržania práva na obhajobu. Pokiaľ ide potom o údajne nesprávnu právnu kvalifikáciu, táto je v zhode so stanoviskom trestného kolégia najvyššieho súdu, sp. zn. Tpj 78/2011. Vzhľadom k tomu preto navrhol dovolanie obvineného U. W. odmietnuť podľa § 382 písm. b/ Tr. por. (?)
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por. a § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.), a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania podľa § 372 ods. 1, veta prvá Tr. por., keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. por.).
Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Podľa § 371 ods. 4, veta prvá Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.
Podľa § 371 ods. 5 Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. i/ a podľa odseku 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného.
Podľa § 374 ods. 3 Tr. por. v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku.
Podľa § 385 ods. 1 Tr. por. dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených pochybení, pričom má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Pokiaľ ide o v § 385 ods. 1 Tr. por. spomínanú viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, tak táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Tr. por. Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c/ Tr. por. alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Tr. por., bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374ods. 2 Tr. por. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Tr. por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Tr. por. a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2 Tdo 30/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012).
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uvedenému v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. treba hneď v úvode upozorniť na tú skutočnosť, že nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu môže mať za následok konštatovanie jeho naplnenia. Zákon totiž výslovne požaduje, aby išlo o porušenie zásadné. Odpoveď na to, čo je potrebné rozumieť pod porušením práva na obhajobu zásadným spôsobom, dáva pritom súdna prax, po dôslednom zvážení všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu.
Čo sa týka potom námietky obvineného U. W., že mu nebolo umožnené po skončení vyšetrovania preštudovať spis, tak tu najvyšší súd na jednej strane po preskúmaní spisového materiálu musí dať za pravdu uvedenému tvrdeniu, no na strane zároveň dodáva, že takémuto zistenému pochybeniu nie je možné podľa jeho názoru - vzhľadom na všetky okolnosti posudzovaného prípadu - priznať zákonom požadovaný charakter zásadného porušenia práva na obhajobu.
V predmetnej veci bolo zo strany OČTK postupované v zmysle § 204 ods. 1 Tr. por. (išlo o skrátené vyšetrovanie). Dovolateľ bol zadržaný ako podozrivý bezprostredne po čine, pričom na druhý deň (t.j. 28. novembra 2011) bola podaná na neho obžaloba. V následnom konaní bolo obvinenému plne umožnené uplatnenie jeho práv, keď treba zmieniť najmä právo navrhovať dôkazy vo svoj prospech, či právo vyjadrovať sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Tiež bolo zistené, že obhajoba počas súdneho konania niekoľkokrát využila právo nahliadnuť do spisu. Posudzujúc v kontexte celého trestného konania nemožno teda v danej veci hovoriť o porušení práva na obhajobu v takej intenzite, ako sa vyžaduje pre naplnenie namietaného dovolacieho dôvodu. Nedostatok spočívajúci v neumožnení obvinenému (ako i jeho obhajcovi) využiť svoje právo na preštudovanie spisu v zmysle § 208 Tr. por. nemal vplyv na samotné rozhodnutie o jeho vine.
K ďalším výhradám obvineného smerujúcich k tomu, že oba konajúce súdy pri hodnotení dôkazov dôsledne nerešpektovali zásadu uvedenú v § 2 ods. 12 Tr. por. a nesprávne vyhodnotili bez tomu zodpovedajúcich dôkazov jeho obhajobu ako účelovú treba uviesť iba toľko, že tu ide o otázky skutkové, ktoré sú z prieskumu dovolacieho súdu vylúčené. Porušenie práva na obhajobu, resp. teda naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nemožno odvíjať od iného hodnotenia dôkazov obvineným oproti tomu, ako to vo veci učinili príslušné súdy, ktorých skutkové zistenia a závery sú pre dovolací súd záväzné (nepreskúmateľné). V tomto smere je potom potrebné hodnotiť ako irelevantný aj poukaz obvineného na nevykonanie výsluchu poškodeného na hlavnom pojednávaní, ktorý by podľa jeho slov vedel potvrdiť rozhodujúce skutočnosti pre rozhodnutie. Rozsah vo veci vykonaných dôkazov považovali súdy nižšieho stupňa za dostatočný na vydanie rozhodnutia, keď dôvod nevyhovenia návrhu obhajoby na vykonanie vyššie spomínaného dôkazu je podrobne ozrejmený v odôvodnení prvostupňového rozsudku.
A napokon ako neopodstatnené je nevyhnutné hodnotiť i ostatné výhrady obvineného, svedčiace podľa jeho mienky pre záver o porušení práva na obhajobu. Vo vzťahu k údajnému nerešpektovaniu zákonnej povinnosti doručiť mu na vyjadrenie stanovisko prokuratúry k podanému dovolaniu možno uviesť iba toľko, že žiadnu takúto povinnosť Trestný poriadok neustanovuje (viď § 376 Tr. por.), kým na strane druhej námietky vzťahujúcej sa k parciálnemu väzobnému rozhodovaniu stoja potom úplne mimo akéhokoľvek dovolacieho dôvodu (pri podaní dovolania obvineným).
Vzhľadom na splnenie podmienky uvedenej v § 371 ods. 4 Tr. por. bolo potrebné sa v dovolacom konaní zaoberať tiež tvrdením obvineného o nezákonnosti (neprípustnosti) rozhodujúcich výpovedíštyroch policajtov, opodstatňujúcim podľa jeho názoru naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Aj tu však najvyšší súd nemohol dať za pravdu dovolateľovi, keďže z obsahu predloženého spisu vyplýva, že najskôr boli dané dôkazy po podaní obžaloby v súlade § 234 ods. 4 Tr. por. riadne zabezpečené, keď následne došlo k ich zákonnému vykonaniu taktiež na hlavnom pojednávaní, a to za plneného rešpektovania práv obhajoby. Namietané výpovede sú teda bez akýchkoľvek pochybností použiteľné pre účely daného trestného konania, keďže žiadna nezákonnosť tu zistená nebola.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., z jeho dikcie vyplýva, že vo vzťahu k zistenému skutku je možné dovolaním namietať výlučne vady právne, a teda to, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný. Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie. Rozumie sa ním zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej význam z hľadiska hmotného práva.
Daná úprava tak výslovne vylučuje možnosť uplatňovania námietok voči skutkovým zisteniam, čo znamená, že v predmetnom dovolacom konaní nie je možné preskúmavať a hodnotiť správnosť či úplnosť zisteného skutkového stavu, preverovať dostatočnosť vykonaného dokazovania ako ani správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov (ako už bolo uvedené aj skôr). Skutkový stav je v prípade rozhodovania o dovolaní hodnotený iba z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené, t.j. či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Revízia skutkových zistení a záverov už v dovolacom konaní (konanom na podklade dovolania obvineného) neprichádza do úvahy.
Vychádzajúc z obsahu dovolania obvineného U. W. treba potom s poukazom na deklarovaný dovolací dôvod uviesť nasledovné:
Zo skutkového stavu zisteného súdmi nižšieho stupňa vyplýva, že konanie obvineného bolo z ich strany správne právne posúdené ako dokonaný trestný čin krádeže (a nie ako pokus daného trestného činu), keďže v súlade so súdnou praxou ide o dokonané zmocnenie sa vecí, ak si páchateľ uloží veci do tašky, ktorú však ponechá v miestnosti z dôvodu, že je vyrušený zasahujúcou policajnou hliadkou.
Rovnako potom vzhľadom na už vyššie uvedené ako i obsah ustálenej skutkovej vety neprichádza v posudzovanej veci uvažovať ani o dobrovoľnom upustení od dokonania trestného činu v zmysle § 14 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. Predmetné ustanovenie upravuje zánik trestnosti pokusu trestného činu, ak páchateľ dobrovoľne upustil od ďalšieho konania potrebného na dokonanie trestného činu a zároveň odstránil nebezpečenstvo, ktoré hrozilo chránenému záujmu z podniknutého pokusu. Je zrejmé, že ani jedna z týchto podmienok v predmetnej veci splnená nebola, keď je potrebné upozorniť najmä na to, že o dobrovoľnom upustení od ďalšieho konania možno hovoriť len vtedy, ak sa páchateľ domnieva, že má možnosť trestnú činnosť dokončiť, avšak napriek tomu sám z vlastnej vôle sa rozhodne upustiť od jej dokonania. Takúto dobrovoľnosť súdy po vykonanom dokazovaní u obvineného vylúčili.
Vyššie uvedené námietky boli v podstate predmetom obhajoby obvineného v rámci celého základného konania, pričom súdy sa s nimi aj patričným spôsobom vysporiadali. Vykonali dôkazy a na základe ich hodnotenia dospeli k takému zhodnému záveru, že v posudzovanom prípade nemožno hovoriť ani o žiadnom pokuse, ani o žiadnom dobrovoľnom upustení od dokonania trestného činu v zmysle § 14 ods. 3 písm. a/ Tr. zák., keďže obvinený opustil miestnosť, v ktorej sa nachádzala pripravená taška s vecami z dôvodu, že bol pri čine vyrušený zasahujúcou hliadkou polície (t.j. nemal už možnosť tašku vyniesť). Súdy teda jeho obhajobe neuverili.
Napokon za správnu a zodpovedajúcu zákonu považuje najvyšší súd aj právnu kvalifikáciu ustáleného skutku (týmto je viazaný), ktorý i podľa jeho názoru napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. e/ Tr. zák. S ohľadom na námietky obvineného treba poznamenať, že stanovisko trestného kolégianajvyššieho súdu prijaté na zasadnutí konanom 12. decembra 2011, pod Tpj 78/2011 a uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 116/2012, na ktoré sa v tomto smere odvolávali konajúce súdy, bolo prijaté práve za účelom zjednotenia výkladu príslušným zákonných ustanovení, keďže tu bola zistená nejednotnosť v samotnej rozhodovacej činnosti (má sa tým v konečnom dôsledku zabraňovať rozdielnemu posudzovaniu rovnakých prípadov).
Obvinený v podanom dovolaní označil ako jedno z pochybení konajúcich súdov tiež tú skutočnosť, že tieto u neho v rozpore so skutočným stavom konštatovali neexistenciu poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 písm. l/ („priznal sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval“) a písm. n/ Tr. zák. („napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom“).
Najvyšší súd s poukazom na uvedené zdôrazňuje, že otázka zisťovania resp. zhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmania dovolacieho súdu v prípade, že tento koná na podklade dovolania obvineného. Ak ale súd v napadnutom rozhodnutí konštatuje danosť niektorej takejto okolnosti, či už poľahčujúcej ale priťažujúcej, no v rozpore s tým ju nezoberie do úvahy pri ukladaní trestu - pri úprave trestnej sadzby tak, ako to ustanovuje § 38 ods. 2 až 4 Tr. zák., ide o skutočnosť, ktorá za splnenia podmienky uvedenej v § 371 ods. 5 Tr. por. môže znamenať naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. (nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia).
V posudzovanej veci však o žiadne takéto relevantné pochybenie zo strany súdu nešlo, keďže u obvineného U. W. bola zistená jediná poľahčujúca okolnosť (§ 37 písm. m/ Tr. zák.), v dôsledku čoho mu následne bol v súlade s § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. aj ukladaný trest v rámci upravenej trestnej sadzby. Prvostupňový súd sa pritom tiež podrobne vyjadril k tomu, prečo nemožno považovať za dané aj obvineným namietané poľahčujúce okolnosti (§ 36 písm. l/, písm. n/ Tr. zák.) a odvolací súd sa s týmito argumentmi plne stotožnil. Preskúmavať takéto skutkové závery súdov nižšieho stupňa dovolacím súdom potom nie je možné.
A úplne na záver treba podotknúť, že za naplnený nemožno považovať ani posledne v dovolaní namietaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por., ktorý obvinený odvíjal len od - podľa jeho názoru - nesprávneho výroku o vine (presnejšie od nesprávneho právneho posúdenie skutku).
Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení bolo preto rozhodnuté tak, ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.