6Tdo/39/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Daniela Hudáka a sudcov JUDr. Štefana Michálika a JUDr. Viliama Dohňanského na neverejnom zasadnutí konanom dňa 28. júna 2016 v Bratislave v trestnej veci obvineného JUDr. T. J. pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. a iné, o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 17. júna 2014, sp. zn. 2 To 92/2013, takto

rozhodol:

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného JUDr. T. J. sa o d m i e t a.

Odôvodnenie

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza z 26. apríla 2013, sp. zn. 3 T 18/2012, bol obvinený JUDr. T. J. uznaný vinným v bode 1/ rozsudku zo spáchania zločinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. č. 300/2005 v znení zákona č. 218/2007 Z.z. a v bode 2/ zo spáchania trestného činu nedovedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 613/2004 Z.z., ktorých sa mal dopustiť na skutkovom základe uvedenom v predmetnom rozsudku. Za to bol odsúdený podľa § 277 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/ Tr. zák., § 37 písm. h/ Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák., § 51 ods. 1 Tr. zák. k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky s probačným dohľadom nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Výkon trestu sa mu podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., § 51 ods. 2 Tr. zák. podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 3 (troch) rokov. Podľa § 51 ods. 4 písm. g/ Tr. zák. bola obvinenému uložená povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom sociálnemu výcviku.

Proti predmetnému rozsudku podal obvinený odvolanie, ktoré odôvodnil osobitným písomným podaním prostredníctvom svojho obhajcu.

Krajský súd v Trenčíne postupoval v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por., opätovne preskúmal správnosť výrokov napadnutého rozsudku ako i konanie predchádzajúce jeho vydaniu. Druhostupňový súd mal tiež za to, že okresný súd správne postupoval pri rozhodovaní vo výroku o vine a treste a keďže nezistil dôvod pre zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku, tak odvolanie obvineného uznesením zo 17. júna 2014, sp. zn. 2 To 92/2013, podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17. júna 2014, sp. zn. 2 To 92/2013, podal obvinený JUDr. T. J. dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ a písm. i/ Tr. por., nakoľko predošlými rozhodnutiami bol podľa obvineného porušený zákon v jeho neprospech, a to takým spôsobom, že to zakladá prítomnosť uvádzaných dovolacích dôvodov.

Obvinený s poukázaním na dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. vo svojom dovolaní uviedol, že prvostupňový súd sa oboznámil s jeho výpoveďou z prípravného konania, a to prečítaním jeho výpovede, nakoľko využil svoje právo nevypovedať, pričom pri výsluchu požiadal o ustanovenie obhajcu a napriek tomu bol ďalej vypočúvaný aj bez svojho vyžiadaného obhajcu. V danej súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. februára 2010, sp. zn. 2 Tdo 5/2012, pričom vzhľadom na vyššie uvedené je toho názoru, že pri jeho výsluchu bolo porušené jeho právo na obhajobu.

Ďalej obvinený namietal skutočnosť, že odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nevysporiadal s predmetnou námietkou. V danej súvislosti považuje namietané uznesenie ako aj rozsudok okresného súdu za nepreskúmateľné, pretože nereagovali na obhajobné tvrdenia uvedené v odvolaní a žiadnym spôsobom sa s nimi nevysporiadali. Obvinený poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 25/06, z 10. mája 2006, podľa ktorého: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.“

S poukázaním na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. obvinený uviedol, že podľa jeho názoru odvolací súd aj prvostupňový súd postupovali nesprávne, keď znalecký posudok znaleckej organizácie JHS, s.r.o., vyhodnotili ako základný dôkaz, na základe ktorého mala byť preukázaná jeho vina zo skutkov uvedených v obžalobe. Obvinený je toho názoru, že znalecký posudok nebol vykonaný zákonným spôsobom a pri znaleckom dokazovaní došlo k procesným pochybeniam, nakoľko za znalca bola pribratá znalecká organizácia JHS, s.r.o., ale znalecký posudok vypracovala Ing. Bartáková, ktorá nebola pribratá do konania ako znalec ani ako konzultant a zároveň nebola ani spoločníkom ani zamestnancom pribratej znaleckej organizácie. Podľa obvineného došlo k porušeniu zákona, a to preto, že predmetná znalecká organizácia bola pribratá uznesením vyšetrovateľa za znalca, pričom v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky je zapísaná ako znalec pre odbor ekonomika a riadenie podnikov, odvetvie, oceňovanie a hodnotenie podnikov, avšak otázky kladené súdom a prokurátorom boli kladené z odvetvia účtovníctvo, čím podľa obvineného došlo k porušeniu ustanovenia § 11 ods. 3 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch.

Obvinený ďalej spochybnil postup znalkyne ako aj jej vyhodnotenie dôkazov, na podklade ktorých vypracovala znalecký posudok, pričom podľa obvineného mali byť znalcom preverované jeho reálne účtovné doklady a nie len peňažný denník, o ktorého hodnovernosť a úplnosti sa dá pochybovať. Z uvedeného je podľa obvineného zrejmé, že znalecká organizácia ani Ing. Bartáková neskúmali súlad dokladov priložených k znaleckému posudku s reálnym stavom.

K dôvodu dovolania podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. obvinený uviedol, že v konaní na odvolacom súde a taktiež na súde prvého stupňa nebolo preukázané, že by odvody, ktoré Sociálna poisťovňa na rozhodnutiach eviduje ako neodvedené, boli zamestnancom skutočne zrazené a nebolo preukázané, či tieto boli zrazené v správnej zákonnej výške. Obvinený vo svojom dovolaní spochybňuje skutkový stav ako aj postupy Sociálnej poisťovne pri vydávaní rozhodnutí.

V súvislosti s výrokom o vine poukázal obvinený na to, že na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu nedovedenia dane a poistného podľa ustanovenia § 277 Tr. zák. nestačí len zistenie, že si zamestnávateľ plní svoje účtovné povinnosti a pravidelne zasiela výkazy o odvodovýchpovinnostiach oprávneným poisťovniam, pretože podľa obvineného mesačné výkazy nehovoria nič o tom, či zamestnávateľ aj skutočné zrážky vykonával, a preto možno zamestnávateľa trestnoprávne postihnúť len vtedy, ak reálne zrazil z miezd zamestnancov povinné platby a úmyselne ich neodviedol.

Obvinený uviedol, že v odvolacom konaní ani v konaní na súde prvého stupňa nebolo preukázané, že skutočne zrážky povinných platieb za zamestnancov vykonal a že mal k dispozícii dostatočné finančné prostriedky na úhrady poistného.

Obvinený ďalej poukázal na to, že v predmetnej trestnej veci existuje mnoho nezodpovedaných otázok, nejasností, protichodných výpovedí, skutok nebol dostatočne a dôkladne zistený, a tým je aj popretá zásada „in dubio pro reo“, pričom poukázal aj na viaceré rozhodnutia, a to na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Tz 10/2001, rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. III ÚS 224/2004, podľa ktorého, ak nie je možné jednoznačne určiť, ktorá z alternatív skutkového stavu zodpovedá skutočnosti, je potrebné pri zachovaní zásady „in dubio pro reo“ zvoliť alternatívu pre obžalovaného najpriaznivejšiu.“ Ďalej obvinený poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 To 67/2006, zo dňa 17. mája 2008, podľa ktorého obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu, ale vina mu musí byť dokázaná, a to spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti, a taktiež poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 To 17/2009, zo dňa 25. februára 2010, podľa ktorého súd nemôže vyžadovať náležite zistenia skutkového stavu veci z domnienok a hypotéz, čo aj s vysokým stupňom pravdepodobnosti, pokiaľ pripadá do úvahy aj iný priebeh skutkového deja.

V závere svojho dovolania obvinený navrhol, aby dovolací súd za súčasného vyslovenia porušenia zákona v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ a písm. i/ Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 2 To 92/2013-653, zo dňa 17. júna 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prievidza, č.k. 3 T 18/2012-631, zo dňa 26. apríla 2013 a danú vec prikázal v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť.

K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry v Prievidzi. V písomnom vyjadrení uviedol, že vzhľadom k uvádzanej námietke porušenia práva na obhajobu je potrebné poukázať na charakter stíhanej trestnej činnosti s tým, že v danej veci nešlo o dôvod povinnej obhajoby. Výsluch obvineného bol vykonaný so súhlasom obvineného, pričom obvinený neodmietol vypovedať, avšak vypovedal aj napriek neprítomnosti svojho obhajcu, ktorého si žiadal ustanoviť. Ak obvinený v stave neexistencie dôvodov povinnej obhajoby vypovedá o stíhanej trestnej činnosti, taký úkon netrpí dovolateľom označenou vadou a zápisnica o takom úkone mohla byť zákonne prečítaná na hlavnom pojednávaní, pričom s námietkami obvineného voči nepoužiteľnosti predmetného výsluchu sa dostatočne vysporiadal Okresný súd Prievidza aj Krajský súd v Trenčíne.

V rámci namietaného nezákonného znaleckého skúmania prokurátor uviedol, že vypracovanie znaleckého posudku osobou, ktorú na to určila znalecká organizácia v žiadnom smere neznižuje kvalitu vypracovaného znaleckého posudku. Táto osoba bola na hlavnom pojednávaní vypočutá a súd vzal okrem jej výsluchu do úvahy aj ostatné vykonané dôkazy, pričom skutkové námietky dovolateľa voči výpovedi znalkyne Ing. Bartákovej na hlavnom pojednávaní nemožno v dovolacom konaní preskúmavať. S pravosťou a úplnosťou dokladov sa v dostatočnej miere vysporiadal súd, ktorý dospel k záveru, že stíhaný skutok sa stal, je trestným činom a spáchal ho obvinený, pričom skutkové zistenia a závery tak, ako ich ustálili okresný súd a krajský súd správne a úplné a vychádzajú z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní.

S poukázaním na namietané nesprávne právne posúdenie veci prokurátor uviedol, že stíhaný skutok bol správne posúdený v zmysle príslušných ustanovení Trestného zákona a aj v zmysle príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení. Vo veci nebola ani popretá zásada „in dubio pro reo“, pretože súd o úplnosti a pravdivosti usvedčujúcich dôkazov nemal pochybnosť, čím boli vyvrátené obhajobné tvrdenia obvineného a usvedčujúce dôkazy neboli pred súdom do tej miery spochybnené, že by ich súd vyhodnotil ako nedôveryhodné, a preto neprichádzalo do úvahy aplikovať predmetnú zásadu.

Okresný prokurátor v závere navrhol dovolanie obvineného JUDr. T. J. podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1 Tr. por. a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu (§ 369 ods. 2 písm. b/ a § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.) a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko neboli naplnené dovolacie dôvody, ako ich uviedol obvinený.

Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon, alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa § 371 ods. 4 Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až písm. g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.

V súlade s § 385 ods. 1 Tr. por. dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.

S poukázaním na uplatnený dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za potrebné uviesť, že v prípade obvineného sa nejedná o prípad povinnej obhajoby v zmysle § 37 Tr. por., a preto nie je vážnym porušeným zákona skutočnosť, že obvinený nemal pri svojom výsluchu obhajcu, nakoľko súhlasil s výsluchom a bol zákonne poučený, pričom sa nevyjadril, že by odmietol vypovedať bez prítomnosti obhajcu, o ktorého ustanovenie požiadal až počas predmetného výsluchu.

V danej súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 58/01, z 13 decembra 2001 oneskorenie súdu pri ustanovení obhajcu obvinenému neznamená samo o sebe porušenie práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ak z celkového posúdenia relevantných skutkových okolností nevyplýva, že by právna pomoc poskytnutá obvinenému takto ustanoveným obhajcom nebola efektívna.

Nevysporiadanie sa Krajského súdu v Trenčíne s námietkami obvineného poukazujúcimi na danú skutočnosť, že bol vypočutý bez prítomnosti svojho obhajcu taktiež nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

V rámci namietaného dovolacieho dôvodu obvineným v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o výhradu obvineného, spočívajúcu konkrétne v tom, že konajúce súdy v danom prípade nepostupovali správne, keď znalecký posudok znaleckej organizácie JHS, s.r.o., vyhodnotili ako základný dôkaz, a že tieto závery nezodpovedajú predstavám obvineného, tak tu treba zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je predmetom skúmania dovolacieho súdu, akým spôsobom sa súdy nižších stupňov vysporiadali s hodnotením jednotlivých dôkazov, ako aj aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu sa jedná o skutkové námietky v rámci spôsobu hodnotenia znaleckého posudku, ktoré sú z dovolacieho konania vylúčené, nakoľko správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Len s poukázaním na nesprávny postup pri hodnotení dôkazov, ako aj z odmietnutia vykonania navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať predmetný dovolací dôvod.

Dovolací súd nezistil žiadne pochybenie pri vykonaní dôkazov, dokazovanie na hlavnom pojednávaní bolo vykonané v súlade s ustanovením Trestného poriadku, z procesného hľadiska neboli porušené ustanovenia Trestného poriadku pri vykonávaní dôkazov, a preto nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.

K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že dovolací súd nemôže skúmať a spochybňovať skutkové zistenia a ani prostredníctvom tohto dôvodu nemožno nahrádzať iné mimoriadne opravné prostriedky, ktoré slúžia na nápravu nedostatkov v skutkových zisteniach, pričom čo sa týka právneho posúdenia zisteného skutku, je skutkový stav hodnotený len v súvislosti so správnym právnym posúdením rozhodnutia vo veci samej, avšak Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôže zásadne meniť skutkové zistenia a taktiež nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu, pričom ťažiskom dokazovania je v konaní pred prvostupňovým súdom, ktorého závery môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba odvolací súd.

Obvinený v dovolaní ďalej namietal, že v trestnom konaní nebola dostatočne preukázaná subjektívna stránka - úmyselné zavinenie trestného činu. V danej súvislosti dovolací súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 1/201 pod č. 3, podľa ktorého dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nemôže napĺňať poukaz na to, že vykonaným dokazovaním nebola v konaní preukázaná subjektívna stránka trestného činu. Táto totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t.j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. potom môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nemal pochybnosti o vierohodnosti vykonaných dôkazov, pričom sa stotožnil s názorom Krajského súdu v Trenčíne ako aj s názorom prokurátora, podľa ktorého v predmetnej veci nebola popretá ani zásada „in dubio pro reo“, pretože súd nemal pochybnosti o úplnosti a pravdivosti usvedčujúcich dôkazov, čím boli vyvrátené obhajobné tvrdenia obvineného, a preto neprichádzalo do úvahy aplikovať predmetnú zásadu, ktorej namietanie nezakladá dovolací dôvod, ako ho uviedol obvinený.

V súvislosti s námietkou obvineného, že súdy neaplikovali základnú zásadu trestného konania (v pochybnostiach v prospech obvineného), Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že použitie zásady „in dubio pro reo“, ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Tr. por., aj podľa rozhodnutia, sp zn. R 37/1971, prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Táto zásada sa týka iba skutkových zistení.Nakoľko dovolací súd skutkové zistenia nemôže skúmať, aplikácia tejto zásady v dovolaní nie je prípustná.

Na základe vyššie uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v konaní neboli naplnené dovolacie dôvody uvedené obvineným v dovolaní, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného ako nedôvodné podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.