UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Štefana Michálika a sudcov JUDr. Daniela Hudáka a JUDr. Viliama Dohňanského na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2016 v Bratislave v trestnej veci obvineného Y. S. a spol. pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., o dovolaní obvineného Y. S., podanom prostredníctvom obhajcu, proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 7. mája 2015, sp. zn. 4 To 19/2015, a rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 31. októbra 2014, sp. zn. 8 T 37/2014, podľa § 381 Tr. por., takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného Y. S. sa o d m i e t a.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 31. októbra 2014, sp. zn. 8 T 37/2014, boli obvinení Y. S. a Ing. B. W. uznaní vinnými z prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., na skutkovom základe, že dňa 16. septembra 2013 v čase okolo 03:00 hod. v Bratislave na Vysokej ulici č. XX. v priestoroch reštaurácie O. D., po príchode hliadky Mestskej polície v zložení X. S. a Y. Z., z dôvodu riešenia priestupku, k nim pristúpil obvinený Y. S. so slovami „žijete z našich daní, ja platím 1 500 € ročne na vás“, následne chytil poškodeného X. S. za krk a druhou rukou ho udrel do tváre, načo bol poškodeným S. vyzvaný, aby upustil od svojho konania, čo neuposlúchol a opätovne sa pohol smerom k poškodenému S., na čo spadli obaja na zem, kedy k nim pristúpil druhý člen hliadky Y. Z., založil obvinenému Y. S. na ruky putá, pričom v tom pristúpil k zasahujúcim príslušníkom Mestskej polície obvinený Ing. B. W., zozadu udrel poškodeného X. S. do temena hlavy, následne bol zadržaný ďalšou hliadkou, teda použili násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa. Podľa § 323 ods. 1, § 38 ods. 2, § 36 písm. j/, § 57 ods. 1, § 56 ods. 2 Tr. zák. boli obaja odsúdení k peňažným trestom, každý z nich vo výške 1 500 Eur. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne zmarený, bol im ustanovený náhradný trest odňatia slobody, každému vo výmere 6 mesiacov. Krajský súd v Bratislave uznesením zo 7. mája 2015, sp. zn. 4 To 19/2015, podľa § 319 Tr. por. odvolania oboch obvinených (podaných do skutkových a právnych zistení) zamietol.
Rozsudok okresného súdu a uznesenie krajského súdu napadol dovolaním obvinený Y. S. prostredníctvom obhajcu 29. októbra 2015 s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Odôvodnil to spochybnením skutkového stavu ustáleného rozsudkom okresného súdu a potvrdený uznesením krajského súdu. V rámci toho poukázal na to, že svedecké výpovede príslušníkov mestskej polície nie sú hodnoverné, obsahujú viacero rozporov, ide v nich o kolegiálnu súdržnosť a videozáznam nepreukazuje, že by sa správal proti hliadke agresívne. Pri slovnej roztržke s Ing. B. W., do ktorej bezdôvodne vstúpili príslušníci mestskej polície, o ktorých nevedel, spadli mu dioptrické okuliare, v dôsledku čoho pripúšťa, že mohol prísť do kontaktu s niektorým z príslušníkov mestskej polície. Preto nemohol úmyselne pôsobiť na výkon ich právomocí a dopustiť sa prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Vytkol tiež prvostupňovému a druhostupňovému súdu, že rozhodnutia riadne, jasne a zrozumiteľne neodôvodnili, okresný súd vydal rozsudok na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, opierajúci sa iba o obsah výpovedí príslušníkov polície, o ktorých dôveryhodnosti možno vyjadriť značné pochybnosti a ktoré samotné bez akýchkoľvek iných vo veci vykonaných dôkazov, ktoré by čo i len trocha odôvodňovali záver o ich pravdivosti, nemožno akceptovať, a to iba preto, že ide o výpovede verejných činiteľov. Podrobne rozobral a hodnotil vykonané dôkazy zo svojho pohľadu a prezentoval z toho závery odlišné od rozhodnutia okresného súdu. V tej súvislosti uviedol viaceré správne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho správneho súdu Českej republiky a rozhodnutie trestného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Napadnuté uznesenie krajského súdu je nepreskúmateľné, nakoľko nedošlo k náležitému vysporiadaniu sa s argumentmi obhajoby a v otázke skutkových zistení je odkázané na odôvodnenie prvostupňového rozsudku. Vydaním takéhoto uznesenia došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu a rozsudok okresného súdu zrušil ako aj ďalšie rozhodnutia na ne obsahovo nadväzujúce, a aby prvostupňovému súdu prikázal vec v potrebnom rozsahu znovu prejednať a rozhodnúť. Dovolanie bolo na vedomie zaslané prokurátorovi (č.l. 274), odsúdenému Ing. B. W. (č.l. 275) a poškodenému X. S. (11. februára 2016 zaslal dovolací súd), ktoré strany sa doposiaľ k nemu nevyjadrili. Následne súd prvého stupňa predložil vec dovolaciemu súdu. Najvyšší súd po predložení veci zistil, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.) a v zákonom stanovenej lehote a na príslušný súd (§ 370 ods. 1 Tr. por.). Dovolanie súčasne spĺňa podmienky uvedené v § 372, § 373 ods. 1, ods. 2 Tr. por. ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por. a nie je daný dôvod na postup súdu podľa § 382 písm. a/, písm. b/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/ Tr. por. Podľa § 385 Tr. por. dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. V zmysle § 371 ods. 3 Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. a/ až písm. g/ nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom, to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Podľa odseku 6 tohto ustanovenia dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Citované ustanovenie v praxi dovolacích senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa uplatňuje najmä za situácie, ak došlo k porušenie ustanovení o povinnej obhajobe alebo stav, keď obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, keď orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto čase skutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním.
Najvyšší súd v tejto súvislosti dodáva, že v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Ak súd vyhodnotí vykonaný dôkaz inak než podľa predstáv niektorej zo strán, nemožno z toho vyvodiť, že došlo k porušeniu práv na obhajobu a v dôsledku toho je naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
K výkladu týchto ustanovení sa žiada poukázať na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorej možno zhrnúť, že obsah konkrétne uplatnených dovolacích námietok musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacích dôvodov podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, hoci v skutočnosti obsahuje argumenty mimo takto uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť.
Najvyšší súd po preskúmaní podaného dovolania na podklade predloženého spisu zistil, že k zásadnému porušeniu práv obvineného na obhajobu v konaní pred rozhodujúcimi súdmi nedošlo. Obvinený toto porušenie vyvodzuje iba zo spôsobu vyhodnotenia vykonaného dokazovania prvostupňovým a druhostupňovým súdom a kvality odôvodnenia rozsudku okresného súdu a uznesenia krajského súdu.
Z predloženého spisu totiž vyplýva, že v prípravnom konaní bol obvinený zastúpený zvoleným obhajcom (č.l. 18, 16. septembra 2013), ktorý vykonával obhajobu obvineného a zúčastnil sa takmer všetkých úkonov. Pri preštudovaní spisu 30. apríla 2014 (č.l. 125) obhajca a obvinený návrhy na doplnenie vyšetrovania nemali. V sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia (č.l. 6-7) a v odpore proti trestnému rozkazu (č.l. 154-156) obvinený poukazuje na nedostatočne zistený skutkový stav, najmä preto, že výpovede svedkov - príslušníkov mestskej polície žiadny iný dôkaz nepotvrdzuje a vzhľadom na ich postavenie v danej veci môžu byť ich výpovede tendenčné a skreslené. V konaní pred okresným súdom na hlavnom pojednávaní a tiež pred krajským súdom na verejnom zasadnutí obhajobu obvineného vykonával zvolený obhajca. Obvinený ani jeho obhajca v prípravnom konaní a v konaní pred súdmi žiadnym spôsobom nenamietali porušenie práv obhajoby, prvýkrát túto skutočnosť uviedli až v predmetnom dovolaní.
Najvyšší súd navyše uvádza, že okresný súd v napadnutom rozsudku a tiež krajský súd v napadnutom uznesení v dostatočnom rozsahu poukázali na vykonané dokazovanie a z toho vyplývajúce skutočnosti ako aj spôsob hodnotenia týchto dôkazov a z toho zistený skutkový stav.
Ani najvyšší súd sa nestotožňuje s dovolacími námietkami obvineného, spočívajúce v tom, že ak v danej veci proti sebe stoja dva tábory dôkazov - na jednej strane výpovede obvinených a na druhej strane svedecké výpovede príslušníkov mestskej polície, ktorých dôveryhodnosť obhajoba spochybňuje, treba prihliadať k zásade v pochybnostiach v prospech obvineného. Konajúce súdy totiž výpovede svedkov žiadnym spôsobom nespochybnili, nemali na to žiadny dôkaz, práve naopak hodnotili ich ako hodnoverné, lebo boli podporené svedeckými výpoveďami príslušníkov polície a úradnými záznamami. Na tomto závere súdov nič nemení ani tá skutočnosť, že svedecké výpovede X. J. a S. Q., ako aj videozáznam neusvedčovali obvineného z agresívneho správania. Je tomu tak preto, že napadnutie členov mestskej hliadky sa uskutočnilo v priestoroch reštaurácie a videokamera snímala priestor pred týmto objektom. Naproti tomu obvinený priznal opitosť, v dôsledku čoho si nepamätal na viaceré okolnosti a pripustil, že sa mohol dostať do konfliktu s členmi mestskej hliadky, neskôr už popieral spáchanie skutku. Popieranie akéhokoľvek fyzického útoku na členov hliadky bolo obhajobným právom obvineného, čo samo osobe nemôže viesť k zbaveniu sa viny. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, že v konaní a rozhodnutiach súdov obidvoch stupňov nezistil žiadne také porušenie zákona, ktoré by obvineným uplatnený dovolací dôvod podporovalo. Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.