Najvyšší súd

6Sžp/3/2011

 

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu  

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci žalobcu: Ing. J. P., bytom S.S., zastúpený advokátkou  

JUDr. E. K., Advokátska kancelária so sídlom v B.B., proti žalovanému: Ministerstvo

dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, za účasti spoločnosti:  

E. S., a.s., T.T., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu Ministerstva výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky zo dňa 25. apríla 2007 č. 2007/10431/104850-

2/Ka, o odvolaní spoločnosti E. S., a.s., T.T. proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave  

č.k. 2S 176/07-157 zo dňa 9. júna 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave  

č.k. 2S 176/07-157 zo dňa 9. júna 2010   p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom rozhodnutie Ministerstva výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č. 2007/10431/104850-2/Ka zo dňa 25.4.2007

zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 1.230,89 €

na účet jeho právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia žalovaného a konania mu predchádzajúceho dospel k názoru, že

žaloba je dôvodná.

Podľa názoru krajského súdu napadnuté rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti

pre nedostatok dôvodov, ktorá sa viaže ohľadom k namietanému zásahu do práva žalobcu byť

účastníkom predmetného správneho konania o umiestnenie stavby – S. odpadov  

na základe ustanovení Aarhuského dohovoru. Súčasne poukázal na to, že bolo povinnosťou

súdu zaujať aj názor k ostatným námietkam žalobcu obsiahnutých v žalobných dôvodoch.   Pokiaľ išlo o namietaný zásah do vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnostiam

nachádzajúcich sa v blízkosti navrhovanej stavby S. súd prvého stupňa konštatoval, že

žalobca nedostatočne špecifikoval, aký zásah do vlastníckeho práva hrozí alebo nastal, keď

neuviedol, akým spôsobom je alebo bude užívanie jeho nehnuteľnosti umiestnením

predmetnej S. dotknuté, najmä keď je zrejmé, že doposiaľ prevádzkovaná stará S. sa nachádza

ešte bližšie k obytnej zóne ako umiestňovaná S., ktorá má podľa podmienok ustanovených

v záverečnom stanovisku Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky byť

odstavená pred sprevádzkovaním navrhovanej novej S. odpadov. Taktiež tvrdenie žalobcu

v súvislosti so zásahom do vlastníckeho práva o poklese trhovej ceny nehnuteľnosti v danej

lokalite v príčinnej súvislosti so stavbou S., nepovažoval súd prvého stupňa za nijako

objektivizované, doložené.

K námietkam žalobcu ohľadom zásahu do práva na priaznivé životné prostredie

a súkromie v súvislosti s tvrdenou kumuláciou vplyvov dvoch S. na život v meste súd prvého

stupňa uviedol, že predpoklad žalobcu o súbežnej prevádzke oboch S.   je

nesprávny. Poukázal na to, že v súvislosti s otázkou práva žalobcu na účasť v konaní

o umiestnení stavby S., súdu vôbec neprináleží skúmať parametre a účinky tzv. starej S.,

s tým, že v tejto súvislosti takisto nemôže vziať do úvahy štúdie o vyššom výskyte niektorých

rakovinových ochorení, či iných zdravotných porúch u ľudí žijúcich v blízkosti S., pretože

toto sú otázky, ktoré by mali byť riešené v rámci procesu posudzovania vplyvov navrhovanej

stavby na životné prostredie, výstup ktorého tvorí jeden zo základných podkladov pre

rozhodovanie v konaní o umiestnení stavby. Ďalej uviedol, že možno polemizovať s názorom

Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorý poukázal žalovaný tvrdiac, že k porušeniu

práva na priaznivé životné prostredie rozhodnutím o umiestnení stavby nemôže reálne dôjsť,

pretože k realizácii stavby a k jej prípadnému zásahu do tohto práva dochádza až na základe

stavebného povolenia, a to predovšetkým pri rozsiahlych stavbách typu S. odpadov, ktoré sú

významným zásahom do krajiny, životného prostredia a najmä života ľudí žijúcich v blízkosti

i tohto typu stavby. Mal za to, že uvedený názor ústavného súdu zrejme nebude možné

zovšeobecniť a bez výhrad aplikovať aj   v prejednávanej veci a bude

potrebné vždy prihliadnuť na charakter konkrétnej stavby, s poukazom na to, že po

právoplatnom umiestnení stavby S. už v neskoršom stavebnom konaní o vydanie stavebného

povolenia sa už neriešia žiadne otázky prípustnosti a charakteru plánovanej stavby. Súhlasil

s názorom žalobcu, že z hľadiska ochrany namietaných práv pred budúcimi možnými

účinkami stavby S. je účastníctvo potencionálne priamo dotknutých osôb práve v územnom

konaní o umiestnení stavby tohto typu účinným nástrojom na dosiahnutie zákonného

a spravodlivého správneho rozhodnutia.

Krajský súd ďalej poukázal na to, že stavebný úrad v stavebnom konaní musí skúmať

požiadavky na ochranu prírody a krajiny a na zabezpečenie starostlivosti o životné prostredie

aj vtedy, ak je záverečné stanovisko rezortného ministerstva kladné, pretože samotný fakt

ukončenia procesu posudzovania vplyvov navrhovanej stavby na životné prostredie

neznamená, že stavebný úrad tieto otázky v územnom konaní už nevyhodnocuje, a preto

záverečným stanoviskom z procesu posudzovania vplyvov navrhovanej stavby na životné

prostredie, nie je stavebný úrad bezpodmienečne viazaný a toto stanovisko je len jedným

z podkladov pre rozhodovanie stavebného úradu v územnom konaní.

Krajský súd konštatoval, že zásadným nedostatkom napadnutého rozhodnutia,  

na základe ktorého dospel k záveru o jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, je, že

žalovaný sa k námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu

v časti týkajúcej sa namietaného zásahu do práva na účasť v konaní na podklade ustanovení

Aarhuského dohovoru nijako nevyjadril a k týmto námietkam žalobcu nezaujal prakticky

žiadne stanovisko. Tvrdenie žalobcu o rozpore napadnutého rozhodnutia s § 3 ods. 3, s § 32

a s § 47 správneho poriadku v tomto ohľade považoval za správne. Mal za to, že nakoľko   za daného skutkového stavu oprávnenie byť účastníkom predmetného konania žalobcovi  

zo stavebného zákona ani zo správneho poriadku nevyplýva (§ 34 ods. 2 stavebného zákona,

§ 14 ods. 1 správneho poriadku) je potrebné zodpovedať otázku, či právo na účasť

v predmetnom konaní nepriznávajú žalobcovi v danom prípade priamo ustanovenia

Aarhuského dohovoru. Poukázal na to, že Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou,

ktorá bola predpísaným spôsobom ratifikovaná a podpísaná, vyhlásená a stala sa tak súčasťou

vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky s právom prednosti pred zákonom.

Konštatoval, že nemal možnosť posúdiť zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

z tohto pohľadu a posúdiť tak opodstatnenosť argumentácie žalobcu, keďže žalovaný sa

namietaným zásahom do práva na účasť v konaní z tohto dôvodu nijako nezaoberal.

Zdôraznil, že právo na účasť verejnosti či zainteresovanej verejnosti v konaniach týkajúcich

sa životného prostredia je najmä v súčasnom období mimoriadne dôležitou a často

prejednávanou otázkou v slovenskom právnom poriadku v súvislosti s priamym účinkom

Aarhuského dohovoru. Považoval za nevyhnutné, aby súd poznal stanovisko žalovaného

k právu žalobcu na účasť v konaní na základe ustanovení Aarhuského dohovoru, pretože  

bez tohto predpokladu sa niet k čomu vyjadriť a ani zaujať názor v prípade aplikovateľnosti

tejto medzinárodnej zmluvy v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Krajský súd záverom uviedol, že druhá veta poučenia v napadnutom rozhodnutí

žalovaného o tom, že ide o rozhodnutie procesné a nie je preskúmateľné súdom, je nesprávne

a v tomto ohľade je argumentácia žalobcu opodstatnená. Konštatoval, že rozhodnutie

o nepriznaní účastníctva v konaní je nepochybne procesným rozhodnutím, ale v zmysle § 248

písm. a/ O.s.p. sú zo súdneho preskúmavania vylúčené len také rozhodnutia, ktoré sa týkajú

vedenia konania a pretože v danom prípade nejde o dané rozhodnutie, nemožno ho vylúčiť

z možnosti preskúmania súdom na základe žaloby podľa druhej hlavy piatej časti

Občianskeho súdneho poriadku.

  Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie  

je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto je potrebné ho podľa § 250j ods. 2  

písm. d/ O.s.p. zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym

názorom súdu viazaný.

  O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi

priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku za žalobu

a právnym zastúpením, vzhľadom na jeho úspech v konaní.

  Proti uvedenému rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote podala odvolanie

spoločnosť E. S., a.s., T.T.. Žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietne.

  V dôvodoch odvolania namietala predovšetkým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Súhlasila

s dôvodmi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku v tej časti,  

v ktorej súd konštatuje, že žalobca dostatočne jasne nešpecifikoval, aký zásah do jeho

vlastníckeho práva hrozí, alebo už nastal. Rovnako súhlasila s odôvodnením prvostupňového

súdu ohľadom toho, že žalobcom namietaný zásah do práva na priaznivé životné prostredie

a súkromie v súvislosti s kumuláciou vplyvov dvoch S. na život v meste je nesprávny.

Nesúhlasila však so záverom súdu, že rozhodnutie žalovaného je pre nedostatok dôvodov

viažucich sa k argumentácii žalobcu o zásahu do jeho práva na účasť v predmetnom konaní

na podklade ustanovení Aarhuského dohovoru nepreskúmateľné. Tvrdila, že podľa § 141  

ods. 11 zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov (stavebný zákon) správne

konania začaté podľa tohto zákona pred 1. novembrom 2005 sa dokončia podľa predpisov

účinných do 31. októbra 2005 a konanie o umiestnení stavby bolo začaté podaním návrhu

spoločnosti E. S., a.s., na umiestnenie stavby dňa 7.8.2002, ktorým dňom bolo začaté správne konanie, a teda ktoré v nadväznosti na § 141 ods. 11 stavebného zákona tak hmotnoprávne,

ako aj procesnoprávne sa dokončí podľa predpisov účinných do 31.10.2005. Poukázala na to,

že žalobcom namietaný dohovor bol uverejnený v Zbierke zákonov oznámením č. 43/2006

Z.z. a pre Slovenskú republiku nadobudol účinnosť 5.3.2006. Vyslovila názor, že na okruh

účastníkov správneho konania začatého pred dňom 31.10.2005 sa namietaný dohovor preto

v nadväznosti na citované ust. § 141 ods. 11 stavebného zákona vôbec nevzťahuje. Súčasne

uviedla, že okrem uvedených skutočností Aarhuský dohovor obsahuje ustanovenia týkajúce sa

iba povoľovacieho procesu, čo je v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky konanie

o integrovanom povolení prevádzky a nie konanie o umiestnení stavby, s poukazom na to, že

v územnom konaní sa stavba umiestňuje v území, pričom nejde o jej povolenie, ani

o povolenie žiadnej činnosti, s tým, že je nepochybné, že všetky ustanovenia namietaného

dohovoru boli premietnuté práve do ustanovení zákona č. 245/2003 Z.z. o integrovanej

prevencii a kontrole znečisťovania v znení neskorších predpisov, pričom žalobca bol

účastníkom tohto povoľovacieho konania pred správnym orgánom - Slovensku inšpekciou

životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Bratislava. Dôvodila, že jeho účasť

v územnom konaní by bola na podklade Aarhuského dohovoru nielen retroaktívna, ale

zároveň aj v rozpore s jeho samotným obsahom.

Odvolateľ vyslovil názor, že prvostupňový správny orgán - Krajský stavebný úrad  

v Bratislave, rozhodujúci o účasti žalobcu v územnom konaní, rozhodol podľa skutkového

a právneho stavu účinného v čase vydania rozhodnutia, pričom skutkovým stavom boli

dôvody účasti v konaní tvrdené žalobcom v prihláške do konania a právnym stavom boli

právne predpisy účinné do 31.10.2005. Tvrdil, že žalobca sa stal účastníkom konania práve

na podklade svojej prihlášky doručenej prvostupňovému správnemu orgánu konajúcemu

o umiestnení stavby v roku 2002, v ktorej žiaden Aarhuský dohovor nespomínal, nakoľko

v čase jeho prihlášky do konania a ani podľa predpisov účinných pre územné konanie začaté

pred 31.10.2005 nebol namietaný Aarhuský dohovor súčasťou právneho poriadku Slovenskej

republiky. Dôvodil, že vzhľadom k tomu, že žalobca v prihláške do konania neuviedol žiaden

dôvod svojej účasti v územnom konaní podľa Aarhuského dohovoru, nebolo vôbec

povinnosťou správnych orgánov rozhodovať o jeho účasti v konaní podľa predmetného

dohovoru, keď úlohou správnych orgánov bolo preukázať opak tvrdenia uvedeného

v prihláške tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 14 správneho poriadku a preto podľa jeho

názoru je absolútne irelevantné, či sa žalovaný správny orgán v rozhodnutí vysporiadal

so žalobcom namietaným účastníctvom v konaní podľa Aarhuského dohovoru, pretože táto

námietka žalobcu nebola vôbec primárnym dôvodom jeho účasti na podklade prihlášky  

do konania podľa ust. § 14 ods. 1 správneho poriadku a tento dôvod žalobca uviedol  

až v odvolaní proti rozhodnutiu Krajského stavebného úradu v Bratislave zo dňa 12.2.2007.

Poukázal na to, že najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach viackrát konštatoval, že Dohovor  

je nevyhnutné vykladať tak, že formy a rozsah prístupu zainteresovanej verejnosti

k správnemu a súdnemu konaniu sú ponechané na vnútroštátne právo, ktoré ich môže

v zmysle čl. 6 ods. 1 písm. b/ Dohovoru vnútroštátne upraviť s ohľadom na intenzitu ich

vplyvu na životné prostredie, keď z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje  

na splnenie podmienok vo vnútroštátnom práve. Uviedol, že z uvedeného teda vyplýva, že

Dohovor (na ktorý sa žalobca odvoláva), je aplikovateľný až prostredníctvom úprav

vnútroštátneho práva, to znamená, že nie je priamo aplikovateľný. Ďalej tvrdil, že totožný

argument uviedol vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 20.5.2010, avšak krajský súd sa

k nemu nijak nevyjadril, z ktorých dôvodov v tejto časti rozhodnutie krajského súdu považuje

za nepreskúmateľné. Záverom uviedol, že má za to, že rozhodnutie žalovaného správneho

orgánu nemusí vôbec obsahovať vyjadrenie k právu žalobcu na účasť v konaní podľa

Aarhuského dohovoru, nakoľko tento nebol vôbec predmetom prihlášky žalobcu   do územného konania a v neposlednom rade aj preto, že je vo vzťahu k spomínanému

územnému konaniu právne neúčinný.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vo vyjadrení k odvolaniu spoločnosti E. S.,

a.s., uviedol, že zákonom č. 37/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 575/2001 Z.z.

o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších

predpisov došlo dňom 1.7.2010 k prechodu pôsobnosti Ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja Slovenskej republiky podľa doterajších všeobecne záväzných právnych predpisov na

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v oblasti verejných prác, v oblasti stavebného

poriadku a územného plánovania okrem E. aspektov. Vo veci samej sa v celom rozsahu

stotožnil s odvolaním vedľajšieho účastníka. Vyslovil, že uvedené odvolanie obsahuje

náležitosti ustanovené podľa § 205 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku. Taktiež

považoval rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 176/07-157 zo dňa 9.6.2010

(napadnutý rozsudok) za nepreskúmateľné a stotožnil sa s právnym názorom vedľajšieho

účastníka konania. Navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil

tak, že žalobu zamietne a žalobcu zaviaže k povinnosti nahradiť žalovanému náhradu trov

konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobca sa na odvolanie nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení  

s § 246c ods. 1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu dôvodov

uvedených v odvolaní (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom

podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá

a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým

krajský súd zrušil preskúmané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým žalovaný

zamietol odvolanie účastníka správneho konania – žalobcu, proti rozhodnutiu krajského

stavebného úradu a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil, a preto odvolací súd

preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom

v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a súčasne

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a konania im predchádzajúce, najmä z toho

pohľadu, či sa súd prvého stupňa vyporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe

a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého

rozhodnutia žalovaného.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie žalovaného

a konanie mu predchádzajúce, ktorým rozhodnutím bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou

o vylúčení žalobcu z konania o umiestnení stavby „S. odpadov“ navrhovateľa E. S., a.s., na

pozemkoch parc. č. X., X.X., X.X., X.X., X.X., X.X., X.X.X., X.X., X.X., X.X., kat. úz. P.,

vedenom na príslušnom stavebnom úrade – Meste P., pod aktuálnym č. 5/8-ÚRzam./l 600-

1869/02-06.

Odvolací súd skúmajúc otázku pasívnej legitimácie zistil, že Ministerstvo výstavby  

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre verejné

práce, regionálny rozvoj, stavebnú výrobu a stavebné výrobky, stavebný poriadok a územné

plánovanie okrem E. aspektov, tvorbu a uskutočňovanie bytovej politiky,   poskytovanie štátnej prémie k stavebnému sporeniu (§ 10 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti

vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov) bolo zrušené

k 1.7.2010 zákonom č. 37/2010 Z.z., ktorým sa menil zákon   č. 575/2001 Z.z. a jeho

pôsobnosť v oblasti stavebný poriadok a územné plánovanie okrem E. aspektov prešla do

pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Podľa § 401 ods. 1 zákona č. 403/2010

Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 575/2001 Z.z.,   pôsobnosť Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky v oblasti verejných prác, stavebného poriadku a územného plánovania

okrem E. aspektov podľa doterajších všeobecne záväzných právnych predpisov prešla na

Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, s účinnosťou

1.11.2010. Z uvedených dôvodov odvolací súd v preskúmavacom konaní ďalej pokračoval s

Ministerstvom dopravy, výstavby   a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky ako

s účastníkom tohto konania na strane žalovaného, keďže naň prešli kompetencie z oblasti

verejných prác, stavebného poriadku a územného plánovania okrem E. aspektov z pôvodne

označeného žalovaného správneho orgánu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja

Slovenskej republiky.

Podľa § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa  

na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi.

Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických

osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať  

v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami,

ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne

obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom

konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány

poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní

ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.

Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných

prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (§ 3 ods. 1, 2, 4 správneho poriadku).

Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým

účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len

návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy  

a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti

všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah  

a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán (§ 32 ods. 1, 2

správneho poriadku).

Podľa § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba

má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky  

pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám

možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu

jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

  Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi  

a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať

zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 47 ods. 1, 2, 3, 4, 5 správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať

výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak

sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.

Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,

podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy

konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie,

správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný

zákon.

V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli

podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako

použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval,  

a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami  

k podkladom rozhodnutia.

Poučenie o odvolaní (rozklade) obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či

sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote, na ktorý orgán a kde

možno odvolanie podať. Poučenie obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať

súdom.

V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa uvedie aj orgán, ktorý rozhodnutie

vydal, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko fyzickej osoby a názov právnickej

osoby. Rozhodnutie musí mať úradnú pečiatku a podpis s uvedením mena, priezviska  

a funkcie oprávnenej osoby. Osobitné právne predpisy môžu ustanoviť ďalšie náležitosti

rozhodnutia.

  Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný správny orgán v správnom konaní

nepostupoval náležite v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci nebol zistený

skutočný stav, v konaní sa nepostupovalo v súčinnosti so žalobcom ako účastníkom konania,

majúce za následok, že v konaní nastala taká vada, ktorá podmieňuje zákonnosť rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade so zákonom, keď

napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 2 O.s.p..

Odvolací súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril

administratívny spis žalovaného správneho orgánu zistil, že Krajský stavebný úrad

v Bratislave rozhodnutím č. A-01095/2007-KIZ/D-12, EČ: 2007/6320 zo dňa 12.2.2007 určil,

že žalobca nie je účastníkom konania o umiestnení stavby „S. odpadov“ navrhovateľa E. S.,

a.s., na pozemkoch parc. č. X., X.X., X.X., X.X., X.X., X.X., X.X.X., X.X., X.X., X.X., kat.

úz. P., vedenom na príslušnom stavebnom úrade – Meste P., pod aktuálnym č. 5/8-ÚRzam./l

600-1869/02-06.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. V dôvodoch odvolania

namietal, že krajský stavebný úrad v správnom konaní, v ktorom mu nepriznal právo

účastníka konania, hrubo porušil základné pravidlá správneho konania podľa ust. § 3 zákona

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, najmä

tým, že mu neoznámil začatie konania, v konaní nepostupoval s ním v úzkej súčinnosti, nedal

mu možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, a teda, že v konaní postupoval v rozpore

s ust. § 18 ods. 3 správneho poriadku, keď porušil jeho práva podľa ust. § 33 ods. 1 správneho

poriadku a porušil svoju povinnosť podľa ust. § 33 ods. 2 správneho poriadku. Uviedol, že

uvedeným porušením prvostupňový správny orgán nevychádzal v otázke jeho vzťahu  

k „susednej stavbe“ zo spoľahlivo zisteného stavu, a tým porušil aj ust. § 46 správneho

poriadku. Ďalej namietal porušenie svojho práva na priaznivé životné prostredie a aj zásah  

do svojho práva na súkromie a rodinný život v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a tiež zásah  

do vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 Ústavy SR. Poukázal na to, že vychádza zo všeobecne známych skutočností ohľadom vplyvu S. na zdravie ľudí a na životné prostredie a s tým na

súvisiacu skutočnosť, že cena nehnuteľnosti v lokalite, kde hrozí vybudovanie druhej S., bude

nepochybne nižšia po tom, ako bude existovať reálna možnosť výstavby takejto S.. Dôvodil,

že ako obyvateľ mesta môže byť rozhodnutím o umiestnení S. priamo dotknutý na svojich

vyššie uvedených právach. Mal za to, že v územnom konaní sa v zmysle príslušných

ustanovení stavebného zákona majú skúmať aj predpokladané budúce účinky stavby na

životné prostredie a výsledok tohto posudzovania sa premietne do podmienok územného

rozhodnutia, a preto postavenie účastníka konania je v tomto štádiu mimoriadne významné,

keďže z hľadiska ochrany práv pred budúcimi možnými účinkami predmetnej stavby je

osobitne účastníctvo v konaní účinným nástrojom na dosiahnutie zákonného a spravodlivého

rozhodnutia. Vytýkal správnemu orgánu prvého stupňa, že svojím rozhodnutím úplne

ignoroval Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti   na rozhodovacom procese

a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (ďalej „Aarhuský dohovor“),

ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov oznámením č. 43/2006 Z.z. a ktorý nadobudol pre

Slovenskú republiku účinnosť dňom 5.3.2006. Považoval za nepochybné, že konanie

o povolení umiestnenia S. odpadov v území je konaním týkajúcim sa životného prostredia,

ako aj, že ide o konanie, v ktorom sa skúmajú budúce možné účinky S. na životné prostredie

a preto keďže je obyvateľom mesta, v blízkosti ktorého sa má S. realizovať, je nepochybné, že

sa v konaní rozhoduje aj „o jeho“ životnom prostredí, v dôsledku čoho môžu byť teda priamo

týmto konaním dotknuté jeho práva na priaznivé životné prostredie a práva na súkromie. S

poukazom na to, že práve v územnom konaní je ešte možné ovplyvniť samotné umiestnenie

S. (pričom v prípadnom následnom stavebnom konaní bude mať už iba veľmi limitované

možnosti reálne ovplyvniť charakter stavby), vyslovil názor, že neexistuje zákonný dôvod,

pre ktorý by   nemohol byť účastníkom konania s tým, že práve v územnom konaní sú ešte

otvorené všetky možnosti a jeho účasť v konaní sa môže realizovať efektívne. Žiadal, aby

napadnuté rozhodnutie pre nezákonnosť bolo zrušené, alebo aby nadriadený orgán napadnuté

rozhodnutie zmenil tak, že je účastníkom konania o umiestnení stavby „S. odpadov“ v kat.

území P., vedenom na stavebnom úrade v Meste P., č.5/8-Úrzam./1600-1869/02-06.

Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky rozhodnutím  

zo dňa 25.4.2007 č.: 2007/10431/104850-2/Ka (rozhodnutie napadnuté žalobou) zamietlo

odvolanie žalobcu a potvrdilo uvedené rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Bratislave

zo dňa 12.2.2007.

  Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že odvolací správny orgán dospel

k záveru, že rozhodnutie krajského stavebného úradu a postup mu predchádzajúci zodpovedá

v celom rozsahu zákonu, najmä ust. § 32 a 46 správneho poriadku v spojení s § 34 stavebného

zákona. K otázke účasti žalobcu v konaní uviedol, že z predložených dokladov a to

z príslušného listu vlastníctva č. X vyplýva, že vlastníkom predmetného rodinného domu je

manželka žalobcu Ing. P. E., rod K. a táto stavba nie je susednou stavbou k povoľovanej

stavbe. Poukázal na to, že odvolateľ v konkrétnom prípade nepredložil žiadne doklady

preukazujúce, že je vlastníkom resp. spoluvlastníkom nehnuteľnosti na S.S.P.. Konštatoval,

že uvedený rodinný dom nenapĺňa pojmové znaky „susednej stavby“ v zmysle § 139 ods. 2

písm. d/ stavebného zákona, vo vzťahu k pozemkom, na ktorých je navrhované umiestnenie

stavby predmetnej S.. Mal za to, že navrhovateľ v žiadosti o povolenie umiestnenia stavby si

splnil povinnosť v zmysle § 3 ods. 1 písm. d/ vyhlášky č. 453/2000 Z.z.. Konštatoval, že

vymedzenie okruhu účastníkov konania v konaniach podľa stavebného zákona je vecou

správnej úvahy správneho orgánu so zreteľom na podmienky pre účasť v konaní podľa § 34

stavebného zákona, a preto krajský stavebný úrad preskúmal zákonné podmienky účastníctva

žalobcu v územnom konaní komplexne a na základe podkladov ich vyhodnotil v súlade so

zákonom, keď tvrdil, že vlastník rodinného domu na S.S.P. nespĺňa podmienky účasti

v územnom konaní. K námietke žalobcu na porušenie práva na životné prostredie uviedol, že návrh na vydanie územného rozhodnutia z hľadiska ochrany verejných záujmov posudzujú

dotknuté orgány v rámci svojej pôsobnosti podľa § 126 stavebného zákona a stavebný úrad

môže rozhodnúť vo veci iba na základe záväzného stanoviska dotknutého orgánu podľa §

140a stavebného zákona, pričom v danom prípade predpokladané budúce účinky stavby S.

odpadov na životné prostredie skúmalo Ministerstvo životného prostredia SR podľa zákona  

č. 127/1994 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktoré vydalo záverečné

stanovisko zo dňa 26.7.1999, v ktorom odporučilo realizáciu navrhovanej stavby vo variante

AA, ako aj podmienky pre etapu prípravy a realizácie činnosti a týmto bolo posúdenie vplyvu

navrhovanej stavby na životné prostredie ukončené a stavebný úrad v územnom konaní   už

nevyhodnocuje opätovné otázky zodpovedané v rámci procesu EIA. Poukázal na to, že

žalobca ako člen občianskej iniciatívy sa zúčastnil procesu posudzovania navrhovanej stavby

S. odpadov Ministerstvom životného prostredia SR, pričom so záverečného stanoviska

z 26.7.1999 vyplýva, že občianska iniciatíva sa vyjadrovala tak k zámeru ako aj k záverečnej

správe o hodnotení, ako aj že v odôvodnení záverečného stanoviska sa uvádza, že obyvatelia,

zástupcovia mesta P., ako aj občianskej iniciatívy akceptujú budovanie bezpečnej S. odpadov

3. Stavebnej triedy pre komunálny odpad.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy

podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny

orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie

rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania,  

či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo

zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade

s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho

orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu

napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné

pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, resp. v opravnom prostriedku, či uvedené

procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).  

Zo skutkových okolností v danej veci aj podľa názoru odvolacieho súdu zhodne

s názorom súdu prvého stupňa jednoznačne vyplýva, že Ministerstvo výstavby a regionálneho

rozvoja SR ako odvolací správny orgán v rozhodnutí zo dňa 25.4.2007 nedal odpoveď  

na všetky námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní proti rozhodnutiu krajského stavebného

úradu, ktorý v danej veci rozhodoval ako správny orgán prvého stupňa. Správny poriadok

v právnej norme § 47 ods. 3 správneho poriadku v spojení s § 140 stavebného zákona

ustanovuje správnemu orgánu povinnosť v odôvodnení rozhodnutia uviesť všetky

rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých ustálil svoju správnu úvahu a ktoré ho viedli

k právnym záverom. Pokiaľ teda žalovaný ako odvolací správny orgán rozhodoval o odvolaní

žalobcu ako účastníka správneho konania proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, bolo

jeho povinnosťou sa zaoberať všetkými zásadnými námietkami odvolateľa uvedenými v jeho

odvolaní a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť na základe akých skutočností a k akým

záverom dospel pri posudzovaní námietok, ktoré žalobca vzniesol v odvolaní, resp. podať

svoj záver k najpodstatnejším jeho námietkam.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Ministerstva výstavby a regionálneho

rozvoja SR zo dňa 25.4.2007 nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s námietkou žalobcu uvedenou

v jeho odvolaní proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu zo dňa 12.2.2007 týkajúcou sa

posúdenia jeho účasti v konaní o umiestnení stavby – S. odpadov, podľa ustanovení

Aarhuského dohovoru, keďže v odôvodnení rozhodnutia žiadnym spôsobom neuviedol,   či zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa posudzoval aj vzhľadom k tejto

vznesenej námietke a k akým záverom a z akých dôvodov dospel. Súčasne z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací správny orgán nechal úplne bez povšimnutia

námietky žalobcu týkajúce sa procesného pochybenia prvostupňového správneho orgánu a to,

že krajský stavebný úrad mu neoznámil začatie konania, v konaní nepostupoval s ním v úzkej

súčinnosti, nedal mu možnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy ako aj vyjadriť sa

k podkladom rozhodnutia, čím porušil jeho práva podľa ust. § 33 ods. 1 správneho poriadku.

Senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, že účastník konania má právo na také

odôvodnenie rozhodnutia, ktoré dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky  

a je súčasťou obsahu práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR  

a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. V odôvodnení rozhodnutia orgán

verejnej správy odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne  

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom zákonnej ochrany, pričom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov

rozhodnutia predstavuje závažné procesné pochybenie orgánu verejnej správy spočívajúce  

v odňatí možnosti konať pred týmto orgánom, ktoré zákonodarca spája so žalobnými dôvodmi

podľa § 247 ods. 1 v spojení s § 249 ods. 1, 2 O.s.p.. Pod odňatím možnosti konať  

pred orgánom verejnej správy treba rozumieť taký postup, ktorým sa účastníkovi znemožní

realizácia jeho procesných práv za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

V tejto súvislosti súčasne senát odvolacieho súdu poukazuje na to, že otázkam práva

na proces, súčasťou ktorého je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, venuje veľkú

pozornosť Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojej judikatúre zdôrazňuje (napr.  

I. ÚS 241/07, I. ÚS 402/08, I. ÚS 342/2010, že nezávislosť rozhodovania orgánov verejnej

moci sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci.

Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,

ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov

predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6

ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj ich povinnosť presvedčivo  

a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť. Rovnako ESĽP

pripomína, že rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999), pričom judikatúra ESĽP

nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak

však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď

práve na tento argument.

Vychádzajúc zo zistených záverov vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu žalovaného,

ktorý svoje rozhodnutie neodôvodnil zákonom prijateľným spôsobom, odvolací súd dospel

k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že žalovaný správny orgán fakticky odňal

žalobcovi možnosť konať pred správnym orgánom, čím bola naplnená skutková podstata

prípustnosti a dôvodnosti jeho žaloby.

Súčasne senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, že stavebný zákon síce

ustanovuje, kto môže byť účastníkom územného konania, nemá však osobitnú právnu úpravu

konania s účastníkom v správnom konaní (územnom alebo stavebnom konaní) a preto   pre konanie s účastníkom v uvedených konaniach platia primerane ustanovenia všeobecného

predpisu o správnom konaní – správny poriadok. Z uvedených dôvodov povinnosťou

správnych orgánov oboch stupňov podľa § 140 stavebného zákona bolo v predmetnom konaní  

postupovať podľa ustanovení správneho poriadku, a preto ich povinnosťou bolo

v predmetnom konaní zistiť skutočný stav vo veci a pritom postupovať v súčinnosti

s účastníkom tohto konania – žalobcom. Inštitút súčinnosti je ustanovený na viacerých

miestach správneho poriadku (§ 3 ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu

práv a povinností. Účastník správneho konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale  

na potvrdenie správnosti svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu

predkladať, nesplnenie tejto povinnosti má za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti

podmieňujúcej výsledok konania. Nesplnenie si tejto povinnosti však nezbavuje správny

orgán zistiť vo veci skutočný stav, keďže túto povinnosť správnemu orgánu ukladá

zákonodarca v ustanovení § 32 ods. 1 správneho poriadku. Správny orgán zabezpečuje

zisťovanie skutkových okolností z úradnej povinnosti a postupuje v súlade so správnym

poriadkom aj keď účastník správneho orgánu je nečinný a správnemu orgánu nenavrhuje

alebo nepredkladá žiadne dôkazy a k veci samej sa žiadnym spôsobom nevyjadruje. Účastník

má právo vyjadrovať sa k podkladom v ktoromkoľvek štádiu konania. Môže sa vyjadriť

k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov, môže sa vyjadriť

k otázkam skutkovým i právnym. Zmyslom takto široko koncipovaného oprávnenia je predísť

neskorším možným námietkam účastníka, ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo

iným komplikáciám. Správny orgán v konaní môže pokračovať a teda vydať rozhodnutie, ak

účastník sa svojho práva na vyjadrenie výslovne vzdá, alebo ostane nečinný. Pokiaľ správny

orgán vydal rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil účastníkovi vyjadriť sa  

pred rozhodnutím, ide o procesné pochybenie správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá

môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

  Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd mal v danej veci preukázané, že

prvostupňový správny orgán žalobcovi neoznámil začatie správneho konania v predmetnej

veci, nevyzval ho na vyjadrenie sa k veci, ani ho nevyzval na vyjadrenie sa k podkladom  

pred vydaním rozhodnutia. Žalovaný sa s námietkami žalobcu, týkajúcimi sa procesného

pochybenia prvostupňového správneho orgánu, vznesenými v jeho odvolaní, v odôvodnení

rozhodnutia nijakým spôsobom nevyporiadal, ktorá skutočnosť taktiež spôsobuje

nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené považoval za neopodstatnené námietky

odvolateľa – spoločnosti E. S., a.s., že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nemusí

vôbec obsahovať vyjadrenie k právu žalobcu na účasť v konaní podľa Aarhuského dohovoru a

nebolo vôbec povinnosťou správnych orgánov rozhodovať o jeho účasti v konaní podľa

predmetného dohovoru, zastávajúc názor, že je absolútne irelevantné,   či sa žalovaný

v rozhodnutí vysporiadal so žalobcom namietaným účastníctvom v konaní podľa uvedeného

dohovoru.

Odvolací súd nesúhlasil s dôvodmi odvolateľa, že účasť žalobcu v územnom konaní

by bola na podklade Aarhuského dohovoru nielen retroaktívna, ale zároveň aj v rozpore s jeho

samotným obsahom. Otázka účastníctva v konaní je otázkou procesnou, preto nie je možné

súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že podľa § 141 ods. 11 zákona č. 50/1976 Zb. v znení

neskorších predpisov (stavebný zákon) konanie o umiestnení stavby začaté podaním návrhu

spoločnosti E. S., a.s., dňa 7.8.2002 sa dokončí podľa predpisov účinných do 31.10.2005.

Vychádzajúc z princípov zákonnosti v zmysle teórie štátu a práva právny predpis

ustanovujúci procesnoprávne otázky (napríklad postavenie účastníka v konaní)   je právne záväzný dňom účinnosti, pokiaľ v jeho záverečných ustanoveniach nie je výslovne

ustanovené inak. Vzhľadom k uvedenému treba aplikovať aj ustanovenie § 141 ods. 11

stavebného zákona. Pokiaľ teda žalobca žiadal posúdiť svoje právo byť účastníkom konania

o umiestnení predmetnej stavby podľa Aarhuského dohovoru, ktorý pre Slovenskú republiku

nadobudol platnosť 5. marca 2006 podľa článku 20 ods. 3 dohovoru, bolo povinnosťou

správneho orgánu sa takouto žiadosťou zaoberať.

Taktiež odvolací súd nesúhlasil s tvrdením odvolateľa, že uvedený dohovor  

je aplikovateľný až prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva, to znamená, že nie je priamo

aplikovateľný. V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, že z čl. 7 ods. 5

Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že medzinárodné zmluvy ktoré priamo zakladajú práva

alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonom. Vzhľadom na uvedené,

pokiaľ žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu namietal zákonnosť

rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa z dôvodu, že jeho právo byť účastníkom

územného konania vyplýva z právnej úpravy uvedeného dohovoru, bolo povinnosťou

odvolacieho správneho orgánu sa s uvedenou námietkou zaoberať a svoje závery uviesť

v odôvodnení svojho rozhodnutia. Námietky spoločnosti E. S., a.s., sa preto javia ako

zavádzajúce, ktoré nie sú spôsobilé zhojiť pochybenie odvolacieho správneho konania a jeho

rozhodnutia.  

  Pokiaľ odvolateľ v odvolaní tvrdil, že žalobca uvedenú námietku vzniesol  

až v odvolaní proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu, odvolací súd neprihliadol  

na jeho tvrdenie. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že prvostupňový správny orgán

svojím postupom žalobcovi odňal právo na proces, keďže mu neoznámil začatie konania,

nekonal s ním ako s účastníkom konania a ani mu neumožnil sa vyjadriť k podkladom

rozhodnutia a navrhnúť doplnenie resp. predkladať dôkazy, a preto žalobca v správnom

konaní krajského stavebného úradu fakticky nemal možnosť uplatniť svoje námietky.

  Odvolací súd taktiež neprihliadol na námietku odvolateľa, ktorou namietal

nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z dôvodov, že sa krajský súd

nevyjadril k jeho argumentácii uvedenej v jeho vyjadrení zo dňa 10.5.2010, v ktorej právne

zdôvodňuje aplikovateľnosť uvedeného dohovoru až prostredníctvom úprav vnútroštátneho

práva, zastávajúc názor, že tento dohovor nie je priamo aplikovateľný. Súd v prieskumnom

konaní v správnom súdnictve preskúmava zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy  

a postup mu predchádzajúci na základe a v rozsahu dôvodov vznesených žalobcom v žalobe

a súčasne povinnosťou súdu v zmysle § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 157 ods. 2  

je v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, ako sa s týmito námietkami vysporiadal.

Z uvedených dôvodov nemožno považovať rozhodnutie súdu prvého stupňa  

za nepreskúmateľné, pokiaľ prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevyjadril

k argumentom vedľajšieho účastníka alebo účastníka, o ktorého účasti rozhodol podľa § 250

ods. 1 O.s.p..

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok, ktorým

súd prvého stupňa preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, je v súlade so zákonom, a preto podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1

a s § 219 ods. 1, 2 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 246c ods. 1 a s § 250k ods. 1. Žalobcovi nepriznal náhradu trov tohto konania

pretože si ich náhradu neuplatnil.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, dňa 28. septembra 2011  

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth