Najvyšší súd
6Sžp/3/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jaroslavy
Fúrovej v právnej veci navrhovateľa: U. - pozemkové spoločenstvo Ž., so sídlom Ž., IČO:
X., zastúpený advokátom JUDr. V. P., Advokátska kancelária so sídlom D.X., proti
odporcovi: Krajský úrad životného prostredia v Žiline, Nám. Ľ. Štúra č. 3, 010 01 Žilina,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 14. septembra 2009, č. 2009/00157-
27/Kr, o odvolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 20S 75/2009-48 zo dňa
7. júna 2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline
č.k. 20S 75/2009-48 zo dňa 7. júna 2010, p o t v r d z u j e.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume
127,44 € na účet jeho právneho zástupcu č. X. V., a.s., pobočka D. v lehote 10 dní
od právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods.2 písm. a/, d/ O.s.p.
zrušil rozhodnutie odporcu Krajského úradu životného prostredia, odboru starostlivosti
o životné prostredie v Žiline zo dňa 14. septembra 2009, č. 2009/00157-27/Kr v časti výroku
B, ktorým podľa § 61 ods. 9 zákona v súlade s § 61 ods.8, písm. i/ zákona nepriznal
navrhovateľovi úhradu náhrady za obmedzenie bežného hospodárenia v jednotkách
priestorového rozdelenia lesa č. 645 až 649, ktoré sa nachádzajú na lesnom hospodárskom
celku P., lesný užívateľský celok navrhovateľa za obdobie platnosti Lesného hospodárskeho
plánu na roky 1996-2005 na území Národnej prírodnej rezervácie Š. s piatym stupňom
ochrany podľa zákona a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Odporcu zaviazal
zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 458,25 € na účet jeho právneho
zástupcu.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmavaní rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho mal preukázané, že odporca
preskúmavaným rozhodnutím podľa § 4 ods. 1 zákona č. 525/2003 Z.z., § 64 ods. 1, písm. c/
a § 61 ods. 5 zákona č. 543/2002 Z.z. rozhodol podľa § 61 ods. 1, 9 zákona tak, že
navrhovateľovi sa priznáva úhrada náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania
v jednotkách priestorového rozdelenia lesa č. 673, ktoré sa nachádza na lesnom
hospodárskom celku P., lesný užívateľský celok (Urbárske pozemkové spoločenstvo Ž.)
za obdobie platnosti lesného hospodárskeho plánu na roky 1996 až 2005 na území Národnej
prírodnej rezervácie Š. s piatym stupňom ochrany, ktorá sa rozprestiera na území ochranného
pásma Národného parku Malá Fatra s druhým stupňom ochrany, kde sa nachádza časť
lesného pozemku KN parc. č. EKN 10733/1, KNC 1903 časť kat.úz. Ž., Obec Ž., okr. D.
podľa LV č. X., vystaveným Správou katastra Dolný Kubín (v časti A výroku rozhodnutia)
a v časti B výroku rozhodnutia správny orgán podľa § 61 ods. 9 zákona v súlade s § 61 ods. 8,
písm. i/ zákona nepriznal navrhovateľovi úhradu náhrady za obmedzenie bežného
hospodárenia v jednotkách priestorového rozdelenia lesa č. 645 až 649, ktoré sa nachádzajú
na lesnom hospodárskom celku P., lesný užívateľský celok navrhovateľa za obdobie platnosti
Lesného hospodárskeho plánu na roky 1996-2005 na území Národnej prírodnej rezervácie Š.
s piatym stupňom ochrany podľa zákona, ktorá sa rozprestiera na území ochranného pásma
Národného parku Malá Fatra s druhým stupňom ochrany a ktoré sa nachádzajú na časti
lesného pozemku KN parc. EKN 10733/1 prekrytého KNC parc. 1901 časť, 1902 časť, 1905
časť v kat. úz. Ž., Obec Ž., okr. D. podľa LV č. X. vystaveným Správou katastra Dolný Kubín
dňa 25.5.2009, ktorý je v spoluvlastníctve členov pozemkového spoločenstva správneho
subjektu a to z dôvodu zániku nároku náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania
v ochranných lesoch, nie z titulu ochrany prírody a krajiny.
Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že ochranné lesy nachádzajúce sa v JPRL
č. 645-649, ktoré sa nachádzajú v lesnom hospodárskom celku P. lesný užívateľský celok, sa
nachádzajú v Národnej prírodnej rezervácii Š., ktorá je súčasťou Chráneného územia
Národného parku Malá Fatra, konštatujúc, že uvedená skutočnosť nebola v konaní sporná.
Krajský súd v danom prípade mal jednoznačne preukázané, že náhrada, ktorú si uplatnil
navrhovateľ za obmedzenie bežného obhospodarovania sa týka ochranných lesov, ktoré sú
súčasťou Chráneného územia Národného parku Malá Fatra, s poukazom na to, že podľa § 17
ods. 1 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z.z. za chránené územie možno vyhlásiť aj národný park.
Konštatoval, že v konaní nebolo ani sporné, že chráneným územím je Národný park Malá
Fatra, do ktorého spadá Národná prírodná rezervácia Š., ktorá aj s poukazom na § 17 ods. 1,
písm. d/ zákona č. 543/2002 Z.z., prírodná rezervácia upravená v § 22 zákona č. 543/2002
Z.z., môže byť vyhlásená za chránené územie, ako aj, že v konaní nebolo sporným, že lesné
porasty, ktoré sú začlenené do JPRL 645-649 sa nachádzajú v Národnej prírodnej rezervácii
Š., ktorá podlieha piatemu stupňu ochrany a ktorá bola vyhlásená za Národnú prírodnú
rezerváciu s piatym stupňom ochrany a je zaradená v zozname Chránených území Národného
parku Malá Fatra.
Krajský súd poukázal na to, že v danej veci bolo potrebné posúdiť, či výklad
správneho orgánu § 61 ods. 8, písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z. bol správny.
Podľa názoru krajského súdu výklad uvedeného ustanovenia zákona správnym
orgánom v danom prípade nebol správny. Konštatoval, že z gramatického výkladu tohto
ustanovenia vyplýva, že nárok na náhradu zaniká v prípade, ak sa uplatňuje v chránených
lesoch alebo lesoch osobitného určenia, pokiaľ by tieto ochranné lesy a lesy osobitného
určenia neboli začlenené alebo neboli súčasťou lesov v chránených územiach a iných častiach
lesov z hľadiska ochrany prírody, s poukazom na to, že z tohto gramatického výkladu nie je
zrejmé, že začlenenie lesov do chránených území a iných častí lesov významných z hľadiska
ochrany prírody by sa vzťahovalo len k lesom osobitného určenia a nie aj k chráneným lesom. Krajský súd mal za to, že z ustanovenia jednoznačne vyplýva, že výnimka lesov v chránených
územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody sa vzťahuje tak
k chráneným lesom ako aj k lesom osobitného určenia, s poukazom na to, že úmyslom
zákonodarcu bolo poskytnúť náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania
predovšetkým tým typom chránených lesov a lesov osobitného určenia, ktoré sú súčasťou
chránených území a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody a to z toho
dôvodu, že už samotným začlenením týchto lesov do chránených území a iných častí lesov
významných z hľadiska ochrany prírody zo zákona v týchto lesoch sú podľa príslušného
stupňa ochrany určené obmedzujúce opatrenia.
Krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade správny orgán nesprávne vec posúdil
po právnej stránke, a preto rozhodnutie v napadnutej časti podľa § 250j ods. 2, písm. a/ O.s.p.
zrušil, s poukazom na to, že rozhodnutie správneho orgánu zrušil aj z dôvodu podľa § 250j
ods. 2, písm. d/ O.s.p., pretože ako to vyplýva z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia,
nie sú zrejmé konkrétne dôvody, pre ktoré správny orgán návrhu nevyhovel, keďže výklad
ustanovenia § 61 ods. 8 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z. ako úvaha, na základe ktorej správny
orgán rozhodol, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje, z ktorých dôvodov krajský
súd považoval rozhodnutie správneho orgánu za nedostatočne zdôvodnené a tým aj
nepreskúmateľné.
Krajský súd poukázal na ust. § 81 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z., podľa ktorého
na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento
zákon neustanovuje inak, pričom v § 81 ods. 2 zákonodarca ustanovuje výnimky, pri ktorých
nie je možné aplikovať všeobecné predpisy o správnom konaní, avšak ust. § 61 tohto zákona
v týchto výnimkách nie je obsiahnuté. Konštatoval, že pre náležitosti rozhodnutia vydaného
podľa zákona č. 543/2002 Z.z. a teda aj § 61 ods. 8, písm. i/ zákona bolo potrebné aplikovať
všeobecné predpisy o správnom konaní, § 46 a § 47 správneho poriadku, ktoré jednoznačne
stanovujú, aby odôvodnenie korešpondovalo s výrokom, a preto pokiaľ správny orgán
rozhodol o zániku náhrady podľa citovaného ustanovenia, bolo potrebné, aby svoje
rozhodnutie jednoznačne, zrozumiteľne a jasne odôvodnil, pričom nie je podstatné, aký
rozsah strán obsahuje správne rozhodnutie, ale podstatou je, aby súčasťou odôvodnenia
správneho rozhodnutia bolo označenie pokladov rozhodnutia a úvaha správneho orgánu,
na základe ktorej dospel k vyslovenému právnemu záveru, a teda aj k rozhodnutiu, ktoré
vyjadril vo výrokovej časti.
Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1
O.s.p.. Navrhovateľovi priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli právnym zastúpením,
pretože v konaní mal úspech.
Proti uvedenému rozsudku sa v zákonnej lehote odvolal odporca. Žiadal, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že preskúmavané
rozhodnutie potvrdí ako vecne správne a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zruší a vec
mu vráti na nové rozhodnutie. Rozhodnutie krajského súdu považoval za nesprávne
z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2, písm. f/ O.s.p., pretože vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2, písm. d/ O.s.p., keďže
krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa týkajúceho sa výkladu ustanovenia § 61 ods. 8,
písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z.. Súčasne namietal, že súd prvého stupňa náležite nezdôvodnil
svoju právnu úvahu aplikácie uvedeného ustanovenia, s poukazom na to, že preformulovanie
znenia predmetného ustanovenia zákona nie je možné považovať za výklad. Dôvodil, že ak sa
budeme držať len gramatickej úpravy uvedenej v ustanovení § 61 ods. 8, písm. i/ zákona, bez
toho, aby sme zobrali na zreteľ odkazy na uvedené osobitné predpisy, z jeho znenia vôbec
nie je zrejmé, že časť vety „s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody“ sa vzťahuje aj na ochranné lesy, naopak možno skôr
konštatovať, že v prípade ak by zákonodarca chcel upraviť znenie ustanovenia tak, aby sa
uvedená výnimka vzťahovala aj na ochranné lesy, použil by pred slovom „výnimkou“ čiarku,
ktorá by predmetnú časť vety oddelila od predchádzajúceho textu, čo by znamenalo, že
nadväzuje na celý predchádzajúci text, nielen na skupinu slov „a v lesoch osobitného
určenia“. Vytýkal súdu prvého stupňa, že v odôvodnení svojho rozhodnutia opomenul zreteľ
na odkazy, ktoré sú súčasťou § 61 ods. 8, písm. i/ zákona. Zdôraznil, že lesy ochranné
chránia, nie sú apriori chránené zákonom. Nesúhlasil ani s názorom krajského súdu, ktorý
zaujal k aplikácií predmetného ustanovenia ku vzťahu úmyslu zákonodarcu. Uviedol, že
úmysel zákonodarcu pri tvorbe tohto ustanovenia § 61 ods. 8, písm. i/ zákona, ktoré bolo
súčasťou novelizačného článku III. zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách a o zmene zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) je zrejmý
z odôvodnenia navrhovanej úpravy (Spoločná správa výborov NR SR k návrhu zákona,
parlamentná tlač č. 571), s poukazom na to, že cieľom uvedenej novelizácie § 61 ods. 8,
písm. i/ zákona bolo okrem iného zabezpečiť, aby sa náhrada za obmedzenie bežného
obhospodarovania pozemkov v chránených územiach podľa zákona neuhrádzala v prípadoch,
kde toto obmedzenie vyplýva predovšetkým z právnej úpravy osobitných predpisov z oblasti
lesného a vodného hospodárstva, zdravotnej starostlivosti a pod.. Namietal, že argumentácia
krajského súdu, že nárok na náhradu za bežné obhospodarovanie pozemkov nezaniká ani
v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní súhlasu, nepovolení
výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami v lesoch, ktoré majú
charakter chránených lesov alebo lesov osobitného určenia, ale nie sú v chránených územiach
alebo v iných častiach lesov významných z hľadiska ochrany prírody, keďže takýto názor
nemá oporu v predmetnej právnej úprave. Nesúhlasil ani s tvrdením súdu prvého stupňa, že
správny orgán náležite neodôvodnil svoje rozhodnutie, keďže neuviedol úvahu, na základe
ktorej dospel k právnemu záveru. Poukázal na to, že aplikácia príslušného ustanovenia
správnym orgánom je zdôvodnená na str. 5 rozhodnutia. Tvrdil, že napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu je odôvodnené v súlade s § 47 ods. 3 správneho poriadku a jednoznačne
z neho vyplýva, akým spôsobom správny orgán vyložil aplikáciu predmetného ustanovenia
§ 61 ods. 8, písm. i/ zákona. Taktiež nesúhlasil s tvrdením súdu prvého stupňa, že
skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje podrobný právny výklad predmetného
ustanovenia zákona, spôsobuje jeho nejasnosť alebo nezrozumiteľnosť, ktorá by mohla mať
za následok jeho zrušenie.
Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu vyjadril tak, že žiadal napadnutý rozsudok
krajského súdu potvrdiť. Nesúhlasil s dôvodmi uvedenými v odvolaní. Trval na správnosti
a dôvodnosti jeho nároku uplatneného v žalobe.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust. § 246c ods. 1 O.s.p.
v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu
predchádzajúce v zmysle ust. § 246c ods. 1 v spojení s §§ 212 a nasl. bez pojednávania podľa
§ 250ja ods. 2 a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v časti napadnutej
opravným prostriedkom navrhovateľa, ktorou nebolo vyhovené žiadosti navrhovateľa podľa
§ 61 ods. 9 zákona v súlade s § 61 ods. 8, písm. i/ zákona a v ktorej časti správny orgán
navrhovateľovi nepriznal úhradu náhrady za obmedzenie bežného hospodárenia v jednotkách
priestorového rozdelenia lesa č. 645 až 649, ktoré sa nachádzajú na lesnom hospodárskom
celku P., lesný užívateľský celok navrhovateľa za obdobie platnosti Lesného hospodárskeho plánu na roky 1996-2005 na území Národnej prírodnej rezervácie Š. s piatym stupňom
ochrany, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd
prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku
navrhovateľa a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej
veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím správny
orgán rozhodoval o úhrade náhrady za obmedzenie bežného hospodárenia v ochranných
lesoch nachádzajúcich sa v chránených územiach a v iných častiach lesov významných
z hľadiska ochrany prírody podľa zákona č. 543/2002 Z.z..
Medzi účastníkmi preskúmavacieho konania v tomto štádiu konania ostala
predovšetkým sporná aplikácia ustanovenia § 61 ods. 8, písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z.
o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 543/2002
Z.z.“), z ktorých dôvodov odvolací súd zameral svoju pozornosť najmä na výklad uvedenej
právnej normy a na jej aplikáciu na uplatnený nárok navrhovateľa.
Podľa § 61 ods. 1, 2, 4, 8 písm. i/, ods. 9 zákona č. 543/2002 Z.z. účinného ku dňu
30.4.2010 vlastník pozemku je povinný strpieť obmedzenia a opatrenia vyplývajúce
zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto zákonom
alebo na jeho základe. Ak dochádza v dôsledku týchto obmedzení a opatrení
k obmedzeniu bežného obhospodarovania pozemkov, patrí mu náhrada vo výške
zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania; to neplatí pre vlastníka
súkromného chráneného územia a jeho ochranného pásma, ak sa obmedzenie týka
bežného obhospodarovania v tomto území a na pozemkoch vo vlastníctve štátu.
Bežným obhospodarovaním sa rozumie: a) využívanie poľnohospodárskeho
pozemku v súlade s osobitným predpisom, (§ 2 zákona Slovenskej národnej rady
č. 307/1992 Zb. v znení zákona č. 83/2000 Z.z.), b) hospodárenie na lesnom pozemku,
(§ 2 zákona č. 61/1977 Zb. v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 183/1993 Z.z.), ktoré zodpovedá návrhu hospodárskych opatrení pre jednotky
priestorového rozdelenia lesa (§ 3, 4 a 12 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva
Slovenskej republiky č. 5/1995 Z.z.) bez obmedzujúcich požiadaviek orgánov ochrany
prírody vyplývajúcich zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody, ustanovených
týmto zákonom alebo na jeho základe; bežným obhospodarovaním sa tiež rozumie
postup podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností
a nepredvídaných škôd v lesoch, (§ 21 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady
č. 100/1977 Zb. o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva v znení
neskorších predpisov; § 3 ods. 1 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej
republiky č. 244/1997 Z.z. o vyznačovaní a evidencii ťažby dreva), c) hospodárenie
na inom pozemku, ako je uvedené v písmenách a) a b), ktoré je v súlade s podmienkami
určenými v povolení činnosti podľa osobitných predpisov, (Napríklad § 13, 32, 33, 39,
39b, 39c a 40 zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov, § 24 až 28 zákona
č. 44/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, § 19 zákona Slovenskej národnej rady
č. 51/1988 Zb. v znení zákona Slovenskej národnej rady č. 499/1991 Zb., § 11 a 12
zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, § 7 a 8 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 164/1996 Z.z., § 29 zákona č. 143/1998 Z.z., § 47 zákona
č. 195/2000 Z.z., § 4 zákona č. 338/2000 Z.z. o vnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 29 ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb., zákon č. 139/2002
Z.z.), najmä v rozhodnutí o využívaní územia, v rozhodnutí o určení ochranného pásma,
v rozhodnutí o určení chráneného územia.
Osobou oprávnenou na uplatnenie nároku podľa odseku 1 je vlastník pozemku,
ktorého bežné obhospodarovanie bolo obmedzené; ak je vlastníkom pozemku štát,
je touto osobou správca. Ak je pozemok v podielovom spoluvlastníctve, osobou
oprávnenou na uplatnenie nároku je zástupca určený spoluvlastníkmi.
Nárok na náhradu podľa odseku 1 zaniká, ak sa náhrada uplatňuje v ochranných
lesoch (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb.) a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov
v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody; (§ 2
ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 5/1995
Z.z.) nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní
súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi
podmienkami a tým obmedzí postup vlastníka pozemku podľa osobitných predpisov
pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch
(§ 22 ods. 2 písm. c/ zákona č. 326/2005 Z.z.).
O nároku na náhradu podľa odseku 1 a o zániku tohto nároku podľa odseku 8
písm. b) až i) rozhoduje povinný orgán. O opravnom prostriedku proti rozhodnutiu
o nároku na náhradu podľa odseku 1 rozhoduje súd.
Odvolací súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého
tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu, v danej veci zistil, že žalovaný
správny orgán preskúmavaným rozhodnutím v časti A/ navrhovateľovi priznal úhradu
náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania lesa v jednotkách priestorového
rozdelenia lesa (JPRL) č. 673, ktoré sa nachádza na lesnom hospodárskom celku P., lesný
užívateľský celok – navrhovateľa za obdobie platnosti LHP na roky 1996-2005,
na území Národnej prírodnej rezervácie Š. s piatym stupňom ochrany podľa zákona, ktorá sa
rozprestiera na území ochranného pásma Národného parku Malá Fatra s druhým stupňom
ochrany a v časti B/ podľa § 61 ods. 9 a § 61 ods. 8 písm. i/ zákona nepriznal navrhovateľovi
úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania lesa v jednotkách priestorového
rozdelenia lesa (JPRL) č. 645 až 649, ktoré sa nachádzajú na lesnom hospodárskom celku P.,
lesný užívateľský celok – navrhovateľa za obdobie platnosti LHP na roky 1996-2005, na
území Národnej prírodnej rezervácie Š. s piatym stupňom ochrany podľa zákona, ktorá sa
rozprestiera na území ochranného pásma Národného parku Malá Fatra s druhým stupňom
ochrany. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správny orgán v časti A/ priznal
navrhovateľovi úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania lesa v jednotkách
priestorového rozdelenia lesa č. 673 z dôvodu, že uvedené JPRL je lesom osobitného určenia.
Navrhovateľovi nárok na úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania lesa
v jednotkách priestorového rozdelenia lesa (JPRL) č. 645 až 649 nepriznal z dôvodu, že
uvedené JPRL je chráneným lesom, z ktorých dôvodov došlo k zániku nároku podľa § 61
ods. 8, písm. i/ zákona o ochrane prírody bez ohľadu na skutočnosť, z akého dôvodu bolo
bežné obhospodarovanie na dotknutých pozemkoch obmedzené. Konštatoval, že zákon
o ochrane prírody v § 61 ods. 8 uvádza prípady, kedy nárok podľa § 61 ods. 1 zaniká
a poslanecká novela zákona o ochrane prírody (čl. V zákona č. 364/2004 Z.z.) účinná
od 1.7.2004 okruh týchto prípadov rozšírila tak, že podľa novelizovaného ustanovenia § 61
ods. 8, písm. i/ zákona o ochrane prírody nárok na náhradu zaniká, ak sa náhrada uplatňuje:
a/ v ochranných lesoch (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení neskorších predpisov),
b/ lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častiach lesov
významných z hľadiska ochrany prírody (§ 2 ods. 3, písm. e/ vyhl. č. 5/1995 Z.z.
o hospodárskej úprave lesov) s tým, že k zániku nároku na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania v prípade, ak orgán ochrany prírody vydal rozhodnutie, ktorým vlastníka
pozemkov v chránených lesoch a lesoch osobitného určenia obmedzil pri vykonávaní opatrení
spojených s odstraňovaním následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd
v lesoch (§ 22 ods. 2, písm. c/ zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch v znení neskorších
predpisov).
Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa nesúhlasí s právnym záverom žalovaného
správneho orgánu, na základe ktorého navrhovateľovi ako žiadateľovi nepriznal úhradu
náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania lesa v časti B/ napadnutého rozhodnutia
z dôvodu zániku jeho nároku podľa § 61 ods. 8, písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z..
Z právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. vyplýva povinnosť
vlastníka pozemku strpieť obmedzenia a opatrenia vyplývajúce zo zákonov a iných
podmienok ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto zákonom alebo na jeho základe.
Čo sa rozumie pod bežným obhospodarovaním zákonodarca ustanovuje v právnej norme § 61
ods. 2, písm. a/ až c/ uvedeného zákona. Kto je oprávnenou osobou na uplatnenie nároku
a podmienky uplatnenia nároku podľa § 61 ods. 1 zákonodarca ustanovuje v ods. 4, 5 a 7
§ 61. V právnej norme ustanovenej v § 61 ods. 8 zákonodarca taxatívnym spôsobom
ustanovuje právne skutočnosti, za splnenia ktorých dochádza k zániku nároku na náhradu
za obmedzenie bežného obhospodarovania.
Zo zákonného znenia obsahu právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 1 písm. i/
vyplýva: „Nárok na náhradu podľa odseku 1 zaniká, ak sa náhrada uplatňuje
v ochranných lesoch (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb.) a v lesoch osobitného určenia
s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska
ochrany prírody; (§ 2 ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva
Slovenskej republiky č. 5/1995 Z.z.) nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany
prírody vydá rozhodnutie o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie
s určenými obmedzujúcimi podmienkami a tým obmedzí postup vlastníka pozemku
podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností
a nepredvídateľných škôd v lesoch (§ 22 ods. 2 písm. c/ zákona č. 326/2005 Z.z.).“
Zákon č. 364/2004 Z.z. novelizoval zákon č. 543/2002 Z.z. v bode 11. tak, že v § 61
ods. 8 sa doplnili písmená f) až i), pričom podľa písm. i/ ak sa náhrada uplatňuje
v ochranných lesoch“ (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb.) a v lesoch osobitného určenia s výnimkou
lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody (§ 2
ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 5/1995
Z.z.".), s účinnosťou od 1.7.2004.
Zákon č. 479/2005 Z.z. v čl. XVII novelizoval zákon č. 543/2002 v bode 10. tak, že
v § 61 ods. 8 písm. i) sa na konci vety bodka nahradila bodkočiarkou a pripojili sa tieto slová:
„nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní súhlasu,
nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami a tým
obmedzí postup vlastníka pozemku podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov
mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch (§ 22 ods. 2 písm. c/ zákona
č. 326/2005 Z.z.“), s účinnosťou od 1.11.2005.
Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že pre posúdenie nároku navrhovateľa
tvoriaceho aj predmet súdneho prieskumu, je rozhodujúca aplikácia uvedenej právnej normy
v znení pred bodkočiarkou, ktorá právna úprava bola ustanovená novelou zákona č. 543/2002 Z.z. zákonom č. 364/2004 Z.z. a v podstate v neznemenej forme je účinná od 1.7.2004
doposiaľ.
Predpokladom správnej aplikácie uvedenej právnej úpravy je jej výklad nielen
z gramatického hľadiska, ale súčasne a to predovšetkým z hľadiska účelu zákona o ochrane
prírody, ktorým zákonodarca sledoval naplnenie cieľa touto právnou úpravou, pričom treba
vychádzať z koncepcie účelu tohto zákona ako celku a nie je možné vytrhnutie jednotlivých
častí predmetnej právnej úpravy (§ 61 ods. 8, písm. i/, pred bodkočiarkou) z kontextu právnej
normy tak, ako to urobil žalovaný správny orgán, ktorá skutočnosť vyplýva z odôvodnenia
jeho rozhodnutia (str.5).
Vychádzajúc z gramatického výkladu právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 8,
písm. i/ zákona sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, na ktorý
súčasne poukazuje.
Odvolací súd taktiež zastáva názor, že na základe gramatického výkladu právnej
normy ustanovenej v § 61 ods. 8, písm. i/ pred bodkočiarkou zákona č. 543/2002 Z.z.
predpokladom zániku nároku na náhradu za obmedzenie bežného hospodárenia je, ak sa
náhrada uplatňuje v chránených lesoch a lesoch osobitného určenia, z takejto úpravy
zákonodarca vyníma zákonnou výnimkou lesy v chránených územiach a iné časti lesov
z hľadiska ochrany prírody. Iný gramatický výklad by bol nielen v rozpore so znením tejto
právnej normy, ale súčasne s účelom zákona o ochrane prírody ako aj v rozpore s čl. 20 ods. 1
a 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Žalovaný správny orgán z uvedených dôvodov pochybil, keď aplikoval § 61 ods. 8,
písm. i/ v znení, uvedenom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (str. 5) tak, „že podľa
novelizovaného ustanovenia § 61 ods. 8, písm. i/ zákona o ochrane prírody nárok na náhradu
zaniká, ak sa náhrada uplatňuje:
a/ v ochranných lesoch (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení neskorších predpisov,),
b/ lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častiach lesov
významných z hľadiska ochrany prírody.
Zo zákonného znenia právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 8, písm. i/ nevyplýva, že
by zákonodarca zánik nároku rozdelil podľa toho, či žiadateľ uplatnil tento nárok
k chráneným lesom pod písm. a/ a uplatnenie nároku k lesom osobitného určenia
pod písm. b/, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán aplikoval ustanovenie § 61 ods. 8,
písm. i/ zákona na základe vlastnej úpravy znenia predmetnej právnej normy, čo je
neprípustné.
Odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na argumentáciu žalovaného správneho orgánu
uvedenú v odvolaní, že v prípade ak by zákonodarca chcel upraviť znenie ustanovenia tak,
aby sa uvedená výnimka vzťahovala aj na ochranné lesy, použil by pred slovom „výnimkou“
čiarku, ktorá by predmetnú časť vety oddelila od predchádzajúceho textu, čo by znamenalo,
že nadväzuje na celý predchádzajúci text, nielen na skupinu slov „a v lesoch osobitného
určenia.“ Takéto tvrdenie nemá žiadne opodstatnenie. Z gramatického posudzovania textu
právnej úpravy ustanovenej v § 61 ods. 8, písm. i/ pred bodkočiarkou je zrejmé, že tento text
pozostáva z dvoch viet a to: „nárok na náhradu podľa ods. 1 zaniká“: „ak sa náhrada uplatňuje
v chránených lesoch a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach
a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody“. Z gramatického hľadiska čiarka
v texte druhej vety pred slovom „s výnimkou“ nepatrí a to z dôvodu predchádzajúcej úpravy tejto vety, kde zákonodarca uvádza „ak sa náhrada uplatňuje v chránených lesoch a v lesoch
osobitného určenia, čím spojkou a zákonodarca zdôrazňuje účinnosť uplatňovanej náhrady
na kategóriu lesov tak, že uplatnenie sa súčasne vzťahuje tak na chránené lesy ako aj na lesy
osobitného určenia a preto aj výnimka sa musí vzťahovať na obidva prípady kategórie lesov,
teda tak na chránené lesy ako aj na lesy osobitného určenia.
Odvolací súd zdôrazňuje, že gramatický výklad právnej normy musí byť komfortný
s logickým výkladom tejto právnej normy v súlade s účelom zákona majúc súčasne na zreteli
jeho súlad s ústavou.
Bolo by v rozpore so zákonom o ochrane prírody ako aj s ústavou, ak by vlastníkovi
chráneného lesa, ktorý je súčasťou chráneného územia a z tohto dôvodu je povinný strpieť
obmedzenia, v dôsledku ktorých dochádza k obmedzeniu bežného obhospodarovania
pozemkov, zaniklo právo na náhradu zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného
obhospodarovania.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva č. sp.zn. 35859/02 zo dňa 13.7.2006 vo veci Asociácia pre zabezpečovanie bývania
vojnových invalidov a pre obete vojny v Atike a ostatní proti Grécku.
Pokiaľ žalovaný správny orgán vytýkal súdu prvého stupňa, že v odôvodnení svojho
rozhodnutia opomenul zreteľ na odkazy na osobitné predpisy, ktoré sú súčasťou § 61 ods. 8,
písm. i/ zákona, odvolací súd poukazuje na to, že odkaz zákonodarcu uvedený pod čiarou
k príslušnému ustanoveniu zákona, nie je súčasťou právnej normy a nemá záväzný charakter
ale len informačný. Súčasne odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ je aj pri ustanovení § 61
ods. 8, písm. i/ zákona odkaz pod čiarou na § 23 zákona č. 61/1977 Zb. v bod 93a, uvedený
odkaz nemožno použiť, pretože zákon č. 61/1977 Zb. v čase vydania preskúmavaného
rozhodnutia nebol už účinný, keďže bol zrušený zákonom č. 326/2005 Z.z. o lesoch v znení
neskorších predpisov účinného od 1.9.2005.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danom prípade dospel k zhodnému záveru ako
súd prvého stupňa, a to predovšetkým, že správny orgán v danej veci na základe skutkových
okolností vyvodil nesprávny právny záver.
Krajský súd taktiež správne konštatoval, že v odôvodnení správneho orgánu absentuje
právna úvaha, na základe ktorej správny orgán dospel k záveru zániku nároku navrhovateľa
na náhradu za obmedzenie bežného hospodárenia a z ktorého dôvodu navrhovateľovi v časti
B/ preskúmavaného rozhodnutie nepriznal úhradu tejto náhrady, s ktorou argumentáciou sa
odvolací súd stotožnil.
Z uvedených dôvodov odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého
stupňa napadnutým rozsudkom opravnému prostriedku navrhovateľa vyhovel a rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu v napadnutej časti B/ zrušil podľa § 250j ods. 2, písm. a/, d/
O.s.p., rozhodol vo veci správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd napadnutý
rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219
ods. 1, 2 potvrdil.
Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 246c ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 a s § 250k ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľovi priznal právo na náhradu
trov tohto konania, pretože v tomto konaní mal úspech. V odvolacom konaní navrhovateľovi vznikli trovy v dôsledku právneho zastúpenia advokátom za jeden úkon právnej služby –
podanie vyjadrenia k odvolaniu odporcu vo výške 127,44 € (jeden úkon právnej služby
po 120,23 € podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 14 ods. 1, písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. + režijný
paušál 7,21 €).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 30. marca 2011
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth