Najvyšší súd  

6Sžp/3/2010

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu  

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jaroslavy

Fúrovej v právnej veci navrhovateľa: U. - pozemkové spoločenstvo Ž., so sídlom Ž., IČO:

X., zastúpený advokátom   JUDr. V. P., Advokátska kancelária so sídlom D.X., proti

odporcovi: Krajský úrad životného prostredia v Žiline, Nám. Ľ. Štúra č. 3, 010 01 Žilina,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 14. septembra 2009, č. 2009/00157-

27/Kr, o odvolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 20S 75/2009-48 zo dňa

7. júna 2010, takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline  

č.k. 20S 75/2009-48 zo dňa 7. júna 2010, p o t v r d z u j e.

  Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume

127,44 € na účet jeho právneho zástupcu č. X. V., a.s., pobočka D. v lehote 10 dní  

od právoplatnosti rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

  Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods.2 písm. a/, d/ O.s.p.

zrušil rozhodnutie odporcu Krajského úradu životného prostredia, odboru starostlivosti

o životné prostredie v Žiline zo dňa 14. septembra 2009, č. 2009/00157-27/Kr v časti výroku

B, ktorým podľa § 61 ods. 9 zákona v súlade s § 61 ods.8, písm. i/ zákona nepriznal

navrhovateľovi úhradu náhrady za obmedzenie bežného hospodárenia v jednotkách

priestorového rozdelenia lesa č. 645 až 649, ktoré sa nachádzajú na lesnom hospodárskom

celku P., lesný užívateľský celok navrhovateľa za obdobie platnosti Lesného hospodárskeho

plánu na roky 1996-2005 na území Národnej prírodnej rezervácie Š. s piatym stupňom

ochrany podľa zákona a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Odporcu zaviazal

zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 458,25 € na účet jeho právneho

zástupcu.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmavaní rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho mal preukázané, že odporca

preskúmavaným rozhodnutím podľa § 4 ods. 1 zákona č. 525/2003 Z.z., § 64 ods. 1, písm. c/

a § 61 ods. 5 zákona č. 543/2002 Z.z. rozhodol podľa § 61 ods. 1, 9 zákona tak, že

navrhovateľovi sa priznáva úhrada náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania

v jednotkách priestorového rozdelenia lesa č. 673, ktoré sa nachádza na lesnom

hospodárskom celku P., lesný užívateľský celok (Urbárske pozemkové spoločenstvo Ž.)  

za obdobie platnosti lesného hospodárskeho plánu na roky 1996 až 2005 na území Národnej

prírodnej rezervácie Š. s piatym stupňom ochrany, ktorá sa rozprestiera na území ochranného

pásma Národného parku Malá Fatra s druhým stupňom ochrany, kde sa nachádza časť

lesného pozemku KN parc. č. EKN 10733/1, KNC 1903 časť kat.úz. Ž., Obec Ž., okr. D.

podľa LV č. X., vystaveným Správou katastra Dolný Kubín (v časti A výroku rozhodnutia)

a v časti B výroku rozhodnutia správny orgán podľa § 61 ods. 9 zákona v súlade s § 61 ods. 8,

písm. i/ zákona nepriznal navrhovateľovi úhradu náhrady za obmedzenie bežného

hospodárenia v jednotkách priestorového rozdelenia lesa č. 645 až 649, ktoré sa nachádzajú

na lesnom hospodárskom celku P., lesný užívateľský celok navrhovateľa za obdobie platnosti

Lesného hospodárskeho plánu na roky 1996-2005 na území Národnej prírodnej rezervácie Š.

s piatym stupňom ochrany podľa zákona, ktorá sa rozprestiera na území ochranného pásma

Národného parku Malá Fatra s druhým stupňom ochrany a ktoré sa nachádzajú na časti

lesného pozemku KN parc. EKN 10733/1 prekrytého KNC parc. 1901 časť, 1902 časť, 1905

časť v kat. úz. Ž., Obec Ž., okr. D. podľa LV č. X. vystaveným Správou katastra Dolný Kubín

dňa 25.5.2009, ktorý je v spoluvlastníctve členov pozemkového spoločenstva správneho

subjektu a to z dôvodu zániku nároku náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania

v ochranných lesoch, nie z titulu ochrany prírody a krajiny.

Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že ochranné lesy nachádzajúce sa v JPRL

č. 645-649, ktoré sa nachádzajú v lesnom hospodárskom celku P. lesný užívateľský celok, sa

nachádzajú v Národnej prírodnej rezervácii Š., ktorá je súčasťou Chráneného územia

Národného parku Malá Fatra, konštatujúc, že uvedená skutočnosť nebola v konaní sporná.

Krajský súd v danom prípade mal jednoznačne preukázané, že náhrada, ktorú si uplatnil

navrhovateľ za obmedzenie bežného obhospodarovania sa týka ochranných lesov, ktoré sú

súčasťou Chráneného územia Národného parku Malá Fatra, s poukazom na to, že podľa § 17

ods. 1 písm. b/ zákona č. 543/2002 Z.z. za chránené územie možno vyhlásiť aj národný park.

Konštatoval, že v konaní nebolo ani sporné, že chráneným územím je Národný park Malá

Fatra, do ktorého spadá Národná prírodná rezervácia Š., ktorá aj s poukazom na § 17 ods. 1,

písm. d/ zákona č. 543/2002 Z.z., prírodná rezervácia upravená v § 22 zákona č. 543/2002

Z.z., môže byť vyhlásená za chránené územie, ako aj, že v konaní nebolo sporným, že lesné

porasty, ktoré sú začlenené do JPRL 645-649 sa nachádzajú v Národnej prírodnej rezervácii

Š., ktorá podlieha piatemu stupňu ochrany a ktorá bola vyhlásená za Národnú prírodnú

rezerváciu s piatym stupňom ochrany a je zaradená v zozname Chránených území Národného

parku Malá Fatra.

  Krajský súd poukázal na to, že v danej veci bolo potrebné posúdiť, či výklad

správneho orgánu § 61 ods. 8, písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z. bol správny.

Podľa názoru krajského súdu výklad uvedeného ustanovenia zákona správnym

orgánom v danom prípade nebol správny. Konštatoval, že z gramatického výkladu tohto

ustanovenia vyplýva, že nárok na náhradu zaniká v prípade, ak sa uplatňuje v chránených

lesoch alebo lesoch osobitného určenia, pokiaľ by tieto ochranné lesy a lesy osobitného

určenia neboli začlenené alebo neboli súčasťou lesov v chránených územiach a iných častiach

lesov z hľadiska ochrany prírody, s poukazom na to, že z tohto gramatického výkladu nie je

zrejmé, že začlenenie lesov do chránených území a iných častí lesov významných z hľadiska

ochrany prírody by sa vzťahovalo len k lesom osobitného určenia a nie aj k chráneným lesom. Krajský súd mal za to, že z ustanovenia jednoznačne vyplýva, že výnimka lesov v chránených

územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody sa vzťahuje tak

k chráneným lesom ako aj k lesom osobitného určenia, s poukazom na to, že úmyslom

zákonodarcu bolo poskytnúť náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania

predovšetkým tým typom chránených lesov a lesov osobitného určenia, ktoré sú súčasťou

chránených území a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody a to z toho

dôvodu, že už samotným začlenením týchto lesov do chránených území a iných častí lesov

významných z hľadiska ochrany prírody zo zákona v týchto lesoch sú podľa príslušného

stupňa ochrany určené obmedzujúce opatrenia.

  Krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade správny orgán nesprávne vec posúdil

po právnej stránke, a preto rozhodnutie v napadnutej časti podľa § 250j ods. 2, písm. a/ O.s.p.

zrušil, s poukazom na to, že rozhodnutie správneho orgánu zrušil aj z dôvodu podľa § 250j

ods. 2, písm. d/ O.s.p., pretože ako to vyplýva z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia,

nie sú zrejmé konkrétne dôvody, pre ktoré správny orgán návrhu nevyhovel, keďže výklad

ustanovenia § 61 ods. 8 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z. ako úvaha, na základe ktorej správny

orgán rozhodol, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje, z ktorých dôvodov krajský

súd považoval rozhodnutie správneho orgánu za nedostatočne zdôvodnené a tým aj

nepreskúmateľné.

  Krajský súd poukázal na ust. § 81 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z., podľa ktorého  

na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento

zákon neustanovuje inak, pričom v § 81 ods. 2 zákonodarca ustanovuje výnimky, pri ktorých

nie je možné aplikovať všeobecné predpisy o správnom konaní, avšak ust. § 61 tohto zákona

v týchto výnimkách nie je obsiahnuté. Konštatoval, že pre náležitosti rozhodnutia vydaného

podľa zákona č. 543/2002 Z.z. a teda aj § 61 ods. 8, písm. i/ zákona bolo potrebné aplikovať

všeobecné predpisy o správnom konaní, § 46 a § 47 správneho poriadku, ktoré jednoznačne

stanovujú, aby odôvodnenie korešpondovalo s výrokom, a preto pokiaľ správny orgán

rozhodol o zániku náhrady podľa citovaného ustanovenia, bolo potrebné, aby svoje

rozhodnutie jednoznačne, zrozumiteľne a jasne odôvodnil, pričom nie je podstatné, aký

rozsah strán obsahuje správne rozhodnutie, ale podstatou je, aby súčasťou odôvodnenia

správneho rozhodnutia bolo označenie pokladov rozhodnutia a úvaha správneho orgánu,  

na základe ktorej dospel k vyslovenému právnemu záveru, a teda aj k rozhodnutiu, ktoré

vyjadril vo výrokovej časti.

  Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1

O.s.p.. Navrhovateľovi priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli právnym zastúpením,

pretože v konaní mal úspech.

  Proti uvedenému rozsudku sa v zákonnej lehote odvolal odporca. Žiadal, aby Najvyšší

súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že preskúmavané

rozhodnutie potvrdí ako vecne správne a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zruší a vec

mu vráti na nové rozhodnutie. Rozhodnutie krajského súdu považoval za nesprávne

z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2, písm. f/ O.s.p., pretože vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci a z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2, písm. d/ O.s.p., keďže

krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa týkajúceho sa výkladu ustanovenia § 61 ods. 8,

písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z.. Súčasne namietal, že súd prvého stupňa náležite nezdôvodnil

svoju právnu úvahu aplikácie uvedeného ustanovenia, s poukazom na to, že preformulovanie

znenia predmetného ustanovenia zákona nie je možné považovať za výklad. Dôvodil, že ak sa

budeme držať len gramatickej úpravy uvedenej v ustanovení § 61 ods. 8, písm. i/ zákona, bez

toho, aby sme zobrali na zreteľ odkazy na uvedené osobitné predpisy, z jeho znenia vôbec  

nie je zrejmé, že časť vety „s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody“ sa vzťahuje aj na ochranné lesy, naopak možno skôr

konštatovať, že v prípade ak by zákonodarca chcel upraviť znenie ustanovenia tak, aby sa

uvedená výnimka vzťahovala aj na ochranné lesy, použil by pred slovom „výnimkou“ čiarku,

ktorá by predmetnú časť vety oddelila od predchádzajúceho textu, čo by znamenalo, že

nadväzuje na celý predchádzajúci text, nielen na skupinu slov „a v lesoch osobitného

určenia“. Vytýkal súdu prvého stupňa, že v odôvodnení svojho rozhodnutia opomenul zreteľ

na odkazy, ktoré sú súčasťou § 61 ods. 8, písm. i/ zákona. Zdôraznil, že lesy ochranné

chránia, nie sú apriori chránené zákonom. Nesúhlasil ani s názorom krajského súdu, ktorý

zaujal k aplikácií predmetného ustanovenia ku vzťahu úmyslu zákonodarcu. Uviedol, že

úmysel zákonodarcu pri tvorbe tohto ustanovenia § 61 ods. 8, písm. i/ zákona, ktoré bolo

súčasťou novelizačného článku III. zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách a o zmene zákona  

č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) je zrejmý

z odôvodnenia navrhovanej úpravy (Spoločná správa výborov NR SR k návrhu zákona,

parlamentná tlač č. 571), s poukazom na to, že cieľom uvedenej novelizácie § 61 ods. 8,  

písm. i/ zákona bolo okrem iného zabezpečiť, aby sa náhrada za obmedzenie bežného

obhospodarovania pozemkov v chránených územiach podľa zákona neuhrádzala v prípadoch,

kde toto obmedzenie vyplýva predovšetkým z právnej úpravy osobitných predpisov z oblasti

lesného a vodného hospodárstva, zdravotnej starostlivosti a pod.. Namietal, že argumentácia

krajského súdu, že nárok na náhradu za bežné obhospodarovanie pozemkov nezaniká ani

v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní súhlasu, nepovolení

výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami v lesoch, ktoré majú

charakter chránených lesov alebo lesov osobitného určenia, ale nie sú v chránených územiach

alebo v iných častiach lesov významných z hľadiska ochrany prírody, keďže takýto názor

nemá oporu v predmetnej právnej úprave. Nesúhlasil ani s tvrdením súdu prvého stupňa, že

správny orgán náležite neodôvodnil svoje rozhodnutie, keďže neuviedol úvahu, na základe

ktorej dospel k právnemu záveru. Poukázal na to, že aplikácia príslušného ustanovenia

správnym orgánom je zdôvodnená na str. 5 rozhodnutia. Tvrdil, že napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu je odôvodnené v súlade s § 47 ods. 3 správneho poriadku a jednoznačne

z neho vyplýva, akým spôsobom správny orgán vyložil aplikáciu predmetného ustanovenia  

§ 61 ods. 8, písm. i/ zákona. Taktiež nesúhlasil s tvrdením súdu prvého stupňa, že

skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje podrobný právny výklad predmetného

ustanovenia zákona, spôsobuje jeho nejasnosť alebo nezrozumiteľnosť, ktorá by mohla mať

za následok jeho zrušenie.  

Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu vyjadril tak, že žiadal napadnutý rozsudok

krajského súdu potvrdiť. Nesúhlasil s dôvodmi uvedenými v odvolaní. Trval na správnosti

a dôvodnosti jeho nároku uplatneného v žalobe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust. § 246c ods. 1 O.s.p.

v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu

predchádzajúce v zmysle ust. § 246c ods. 1 v spojení s §§ 212 a nasl. bez pojednávania podľa

§ 250ja ods. 2 a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.  

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v časti napadnutej

opravným prostriedkom navrhovateľa, ktorou nebolo vyhovené žiadosti navrhovateľa podľa

§ 61 ods. 9 zákona v súlade s § 61 ods. 8, písm. i/ zákona a v ktorej časti správny orgán

navrhovateľovi nepriznal úhradu náhrady za obmedzenie bežného hospodárenia v jednotkách

priestorového rozdelenia lesa č. 645 až 649, ktoré sa nachádzajú na lesnom hospodárskom

celku P., lesný užívateľský celok navrhovateľa za obdobie platnosti Lesného hospodárskeho plánu na roky 1996-2005 na území Národnej prírodnej rezervácie Š. s piatym stupňom

ochrany, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie

žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd

prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku

navrhovateľa a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.  

Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej

veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím správny

orgán rozhodoval o úhrade náhrady za obmedzenie bežného hospodárenia v ochranných

lesoch nachádzajúcich sa v chránených územiach a v iných častiach lesov významných

z hľadiska ochrany prírody podľa zákona č. 543/2002 Z.z..

  Medzi účastníkmi preskúmavacieho konania v tomto štádiu konania ostala

predovšetkým sporná aplikácia ustanovenia § 61 ods. 8, písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z.  

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 543/2002

Z.z.“), z ktorých dôvodov odvolací súd zameral svoju pozornosť najmä na výklad uvedenej

právnej normy a na jej aplikáciu na uplatnený nárok navrhovateľa.  

Podľa § 61 ods. 1, 2, 4, 8 písm. i/, ods. 9 zákona č. 543/2002 Z.z. účinného ku dňu

30.4.2010 vlastník pozemku je povinný strpieť obmedzenia a opatrenia vyplývajúce  

zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto zákonom

alebo na jeho základe. Ak dochádza v dôsledku týchto obmedzení a opatrení  

k obmedzeniu bežného obhospodarovania pozemkov, patrí mu náhrada vo výške

zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania; to neplatí pre vlastníka

súkromného chráneného územia a jeho ochranného pásma, ak sa obmedzenie týka

bežného obhospodarovania v tomto území a na pozemkoch vo vlastníctve štátu.

Bežným obhospodarovaním sa rozumie: a) využívanie poľnohospodárskeho

pozemku v súlade s osobitným predpisom, (§ 2 zákona Slovenskej národnej rady  

č. 307/1992 Zb. v znení zákona č. 83/2000 Z.z.), b) hospodárenie na lesnom pozemku,  

(§ 2 zákona č. 61/1977 Zb. v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky  

č. 183/1993 Z.z.), ktoré zodpovedá návrhu hospodárskych opatrení pre jednotky

priestorového rozdelenia lesa (§ 3, 4 a 12 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva

Slovenskej republiky č. 5/1995 Z.z.) bez obmedzujúcich požiadaviek orgánov ochrany

prírody vyplývajúcich zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody, ustanovených

týmto zákonom alebo na jeho základe; bežným obhospodarovaním sa tiež rozumie

postup podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností

a nepredvídaných škôd v lesoch, (§ 21 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady  

č. 100/1977 Zb. o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva v znení

neskorších predpisov; § 3 ods. 1 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej

republiky č. 244/1997 Z.z. o vyznačovaní a evidencii ťažby dreva), c) hospodárenie  

na inom pozemku, ako je uvedené v písmenách a) a b), ktoré je v súlade s podmienkami

určenými v povolení činnosti podľa osobitných predpisov, (Napríklad § 13, 32, 33, 39,

39b, 39c a 40 zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov, § 24 až 28 zákona  

č. 44/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, § 19 zákona Slovenskej národnej rady  

č. 51/1988 Zb. v znení zákona Slovenskej národnej rady č. 499/1991 Zb., § 11 a 12

zákona č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, § 7 a 8 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. 164/1996 Z.z., § 29 zákona č. 143/1998 Z.z., § 47 zákona  

č. 195/2000 Z.z., § 4 zákona č. 338/2000 Z.z. o vnútrozemskej plavbe a o zmene   a doplnení niektorých zákonov, § 29 ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb., zákon č. 139/2002

Z.z.), najmä v rozhodnutí o využívaní územia, v rozhodnutí o určení ochranného pásma,

v rozhodnutí o určení chráneného územia.

Osobou oprávnenou na uplatnenie nároku podľa odseku 1 je vlastník pozemku,

ktorého bežné obhospodarovanie bolo obmedzené; ak je vlastníkom pozemku štát,  

je touto osobou správca. Ak je pozemok v podielovom spoluvlastníctve, osobou

oprávnenou na uplatnenie nároku je zástupca určený spoluvlastníkmi.

Nárok na náhradu podľa odseku 1 zaniká, ak sa náhrada uplatňuje v ochranných

lesoch (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb.) a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov  

v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody; (§ 2

ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 5/1995

Z.z.) nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní

súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi

podmienkami a tým obmedzí postup vlastníka pozemku podľa osobitných predpisov  

pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch

(§ 22 ods. 2 písm. c/ zákona č. 326/2005 Z.z.).

O nároku na náhradu podľa odseku 1 a o zániku tohto nároku podľa odseku 8

písm. b) až i) rozhoduje povinný orgán. O opravnom prostriedku proti rozhodnutiu  

o nároku na náhradu podľa odseku 1 rozhoduje súd.

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého

tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu, v danej veci zistil, že žalovaný

správny orgán preskúmavaným rozhodnutím v časti A/ navrhovateľovi priznal úhradu

náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania lesa v jednotkách priestorového

rozdelenia lesa (JPRL) č. 673, ktoré sa nachádza na lesnom hospodárskom celku P., lesný

užívateľský celok – navrhovateľa za obdobie platnosti LHP na roky 1996-2005,  

na území Národnej prírodnej rezervácie Š. s piatym stupňom ochrany podľa zákona, ktorá sa

rozprestiera na území ochranného pásma Národného parku Malá Fatra s druhým stupňom

ochrany a v časti B/ podľa § 61 ods. 9 a § 61 ods. 8 písm. i/ zákona nepriznal navrhovateľovi

úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania lesa v jednotkách priestorového

rozdelenia lesa (JPRL) č. 645 až 649, ktoré sa nachádzajú na lesnom hospodárskom celku P.,

lesný užívateľský celok – navrhovateľa za obdobie platnosti LHP na roky 1996-2005, na

území Národnej prírodnej rezervácie Š. s piatym stupňom ochrany podľa zákona, ktorá sa

rozprestiera na území ochranného pásma Národného parku Malá Fatra s druhým stupňom

ochrany. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správny orgán v časti A/ priznal

navrhovateľovi úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania lesa v jednotkách

priestorového rozdelenia lesa č. 673 z dôvodu, že uvedené JPRL je lesom osobitného určenia.

Navrhovateľovi nárok na úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania lesa

v jednotkách priestorového rozdelenia lesa (JPRL) č. 645 až 649 nepriznal z dôvodu, že

uvedené JPRL je chráneným lesom, z ktorých dôvodov došlo k zániku nároku podľa § 61

ods. 8, písm. i/ zákona o ochrane prírody bez ohľadu na skutočnosť, z akého dôvodu bolo

bežné obhospodarovanie na dotknutých pozemkoch obmedzené. Konštatoval, že zákon

o ochrane prírody v § 61 ods. 8 uvádza prípady, kedy nárok podľa § 61 ods. 1 zaniká

a poslanecká novela zákona o ochrane prírody (čl. V zákona č. 364/2004 Z.z.) účinná  

od 1.7.2004 okruh týchto prípadov rozšírila tak, že podľa novelizovaného ustanovenia § 61

ods. 8, písm. i/ zákona o ochrane prírody nárok na náhradu zaniká, ak sa náhrada uplatňuje:  

a/ v ochranných lesoch (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení neskorších predpisov),

b/ lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častiach lesov

významných z hľadiska ochrany prírody (§ 2 ods. 3, písm. e/ vyhl. č. 5/1995 Z.z.

o hospodárskej úprave lesov) s tým, že k zániku nároku na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania v prípade, ak orgán ochrany prírody vydal rozhodnutie, ktorým vlastníka

pozemkov v chránených lesoch a lesoch osobitného určenia obmedzil pri vykonávaní opatrení

spojených s odstraňovaním následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd

v lesoch (§ 22 ods. 2, písm. c/ zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch v znení neskorších

predpisov).

Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa nesúhlasí s právnym záverom žalovaného

správneho orgánu, na základe ktorého navrhovateľovi ako žiadateľovi nepriznal úhradu

náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania lesa v časti B/ napadnutého rozhodnutia  

z dôvodu zániku jeho nároku podľa § 61 ods. 8, písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z..

  Z právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. vyplýva povinnosť

vlastníka pozemku strpieť obmedzenia a opatrenia vyplývajúce zo zákonov a iných

podmienok ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto zákonom alebo na jeho základe.  

Čo sa rozumie pod bežným obhospodarovaním zákonodarca ustanovuje v právnej norme § 61

ods. 2, písm. a/ až c/ uvedeného zákona. Kto je oprávnenou osobou na uplatnenie nároku

a podmienky uplatnenia nároku podľa § 61 ods. 1 zákonodarca ustanovuje v ods. 4, 5 a 7  

§ 61. V právnej norme ustanovenej v § 61 ods. 8 zákonodarca taxatívnym spôsobom

ustanovuje právne skutočnosti, za splnenia ktorých dochádza k zániku nároku na náhradu  

za obmedzenie bežného obhospodarovania.

Zo zákonného znenia obsahu právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 1 písm. i/

vyplýva: „Nárok na náhradu podľa odseku 1 zaniká, ak sa náhrada uplatňuje  

v ochranných lesoch (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb.) a v lesoch osobitného určenia  

s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska

ochrany prírody; (§ 2 ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva

Slovenskej republiky č. 5/1995 Z.z.) nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany

prírody vydá rozhodnutie o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie  

s určenými obmedzujúcimi podmienkami a tým obmedzí postup vlastníka pozemku

podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností  

a nepredvídateľných škôd v lesoch (§ 22 ods. 2 písm. c/ zákona č. 326/2005 Z.z.).“

Zákon č. 364/2004 Z.z. novelizoval zákon č. 543/2002 Z.z. v bode 11. tak, že v § 61

ods. 8 sa doplnili písmená f) až i), pričom podľa písm. i/ ak sa náhrada uplatňuje  

v ochranných lesoch“ (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb.) a v lesoch osobitného určenia s výnimkou

lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody (§ 2

ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 5/1995

Z.z.".), s účinnosťou od 1.7.2004.

  Zákon č. 479/2005 Z.z. v čl. XVII novelizoval zákon č. 543/2002 v bode 10. tak, že  

v § 61 ods. 8 písm. i) sa na konci vety bodka nahradila bodkočiarkou a pripojili sa tieto slová:

„nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní súhlasu,

nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami a tým

obmedzí postup vlastníka pozemku podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov

mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch (§ 22 ods. 2 písm. c/ zákona  

č. 326/2005 Z.z.“), s účinnosťou od 1.11.2005.

  Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že pre posúdenie nároku navrhovateľa

tvoriaceho aj predmet súdneho prieskumu, je rozhodujúca aplikácia uvedenej právnej normy

v znení pred bodkočiarkou, ktorá právna úprava bola ustanovená novelou zákona č. 543/2002 Z.z. zákonom č. 364/2004 Z.z. a v podstate v neznemenej forme je účinná od 1.7.2004

doposiaľ.

Predpokladom správnej aplikácie uvedenej právnej úpravy je jej výklad nielen

z gramatického hľadiska, ale súčasne a to predovšetkým z hľadiska účelu zákona o ochrane

prírody, ktorým zákonodarca sledoval naplnenie cieľa touto právnou úpravou, pričom treba

vychádzať z koncepcie účelu tohto zákona ako celku a nie je možné vytrhnutie jednotlivých

častí predmetnej právnej úpravy (§ 61 ods. 8, písm. i/, pred bodkočiarkou) z kontextu právnej

normy tak, ako to urobil žalovaný správny orgán, ktorá skutočnosť vyplýva z odôvodnenia

jeho rozhodnutia (str.5).

  Vychádzajúc z gramatického výkladu právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 8,  

písm. i/ zákona sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, na ktorý

súčasne poukazuje.

  Odvolací súd taktiež zastáva názor, že na základe gramatického výkladu právnej

normy ustanovenej v § 61 ods. 8, písm. i/ pred bodkočiarkou zákona č. 543/2002 Z.z.

predpokladom zániku nároku na náhradu za obmedzenie bežného hospodárenia je, ak sa

náhrada uplatňuje v chránených lesoch a lesoch osobitného určenia, z takejto úpravy

zákonodarca vyníma zákonnou výnimkou lesy v chránených územiach a iné časti lesov  

z hľadiska ochrany prírody. Iný gramatický výklad by bol nielen v rozpore so znením tejto

právnej normy, ale súčasne s účelom zákona o ochrane prírody ako aj v rozpore s čl. 20 ods. 1

a 3 Ústavy Slovenskej republiky.

  Žalovaný správny orgán z uvedených dôvodov pochybil, keď aplikoval § 61 ods. 8,

písm. i/ v znení, uvedenom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (str. 5) tak, „že podľa

novelizovaného ustanovenia § 61 ods. 8, písm. i/ zákona o ochrane prírody nárok na náhradu

zaniká, ak sa náhrada uplatňuje:

a/ v ochranných lesoch (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení neskorších predpisov,),

b/ lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častiach lesov

významných z hľadiska ochrany prírody.

  Zo zákonného znenia právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 8, písm. i/ nevyplýva, že

by zákonodarca zánik nároku rozdelil podľa toho, či žiadateľ uplatnil tento nárok

k chráneným lesom pod písm. a/ a uplatnenie nároku k lesom osobitného určenia  

pod písm. b/, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán aplikoval ustanovenie § 61 ods. 8,  

písm. i/ zákona na základe vlastnej úpravy znenia predmetnej právnej normy, čo je

neprípustné.

  Odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na argumentáciu žalovaného správneho orgánu

uvedenú v odvolaní, že v prípade ak by zákonodarca chcel upraviť znenie ustanovenia tak,

aby sa uvedená výnimka vzťahovala aj na ochranné lesy, použil by pred slovom „výnimkou“

čiarku, ktorá by predmetnú časť vety oddelila od predchádzajúceho textu, čo by znamenalo,

že nadväzuje na celý predchádzajúci text, nielen na skupinu slov „a v lesoch osobitného

určenia.“ Takéto tvrdenie nemá žiadne opodstatnenie. Z gramatického posudzovania textu

právnej úpravy ustanovenej v § 61 ods. 8, písm. i/ pred bodkočiarkou je zrejmé, že tento text

pozostáva z dvoch viet a to: „nárok na náhradu podľa ods. 1 zaniká“: „ak sa náhrada uplatňuje

v chránených lesoch a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach

a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody“. Z gramatického hľadiska čiarka

v texte druhej vety pred slovom „s výnimkou“ nepatrí a to z dôvodu predchádzajúcej úpravy tejto vety, kde zákonodarca uvádza „ak sa náhrada uplatňuje v chránených lesoch a v lesoch

osobitného určenia, čím spojkou a zákonodarca zdôrazňuje účinnosť uplatňovanej náhrady  

na kategóriu lesov tak, že uplatnenie sa súčasne vzťahuje tak na chránené lesy ako aj na lesy

osobitného určenia a preto aj výnimka sa musí vzťahovať na obidva prípady kategórie lesov,

teda tak na chránené lesy ako aj na lesy osobitného určenia.

Odvolací súd zdôrazňuje, že gramatický výklad právnej normy musí byť komfortný

s logickým výkladom tejto právnej normy v súlade s účelom zákona majúc súčasne na zreteli

jeho súlad s ústavou.

  Bolo by v rozpore so zákonom o ochrane prírody ako aj s ústavou, ak by vlastníkovi

chráneného lesa, ktorý je súčasťou chráneného územia a z tohto dôvodu je povinný strpieť

obmedzenia, v dôsledku ktorých dochádza k obmedzeniu bežného obhospodarovania

pozemkov, zaniklo právo na náhradu zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného

obhospodarovania.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva č. sp.zn. 35859/02 zo dňa 13.7.2006 vo veci Asociácia pre zabezpečovanie bývania

vojnových invalidov a pre obete vojny v Atike a ostatní proti Grécku.

Pokiaľ žalovaný správny orgán vytýkal súdu prvého stupňa, že v odôvodnení svojho

rozhodnutia opomenul zreteľ na odkazy na osobitné predpisy, ktoré sú súčasťou § 61 ods. 8,

písm. i/ zákona, odvolací súd poukazuje na to, že odkaz zákonodarcu uvedený pod čiarou

k príslušnému ustanoveniu zákona, nie je súčasťou právnej normy a nemá záväzný charakter

ale len informačný. Súčasne odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ je aj pri ustanovení § 61

ods. 8, písm. i/ zákona odkaz pod čiarou na § 23 zákona č. 61/1977 Zb. v bod 93a, uvedený

odkaz nemožno použiť, pretože zákon č. 61/1977 Zb. v čase vydania preskúmavaného

rozhodnutia nebol už účinný, keďže bol zrušený zákonom č. 326/2005 Z.z. o lesoch v znení

neskorších predpisov účinného od 1.9.2005.

  Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danom prípade dospel k zhodnému záveru ako

súd prvého stupňa, a to predovšetkým, že správny orgán v danej veci na základe skutkových

okolností vyvodil nesprávny právny záver.

Krajský súd taktiež správne konštatoval, že v odôvodnení správneho orgánu absentuje

právna úvaha, na základe ktorej správny orgán dospel k záveru zániku nároku navrhovateľa

na náhradu za obmedzenie bežného hospodárenia a z ktorého dôvodu navrhovateľovi v časti

B/ preskúmavaného rozhodnutie nepriznal úhradu tejto náhrady, s ktorou argumentáciou sa

odvolací súd stotožnil.  

Z uvedených dôvodov odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého

stupňa napadnutým rozsudkom opravnému prostriedku navrhovateľa vyhovel a rozhodnutie

žalovaného správneho orgánu v napadnutej časti B/ zrušil podľa § 250j ods. 2, písm. a/, d/

O.s.p., rozhodol vo veci správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd napadnutý

rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219  

ods. 1, 2 potvrdil.

  Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 246c ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 a s § 250k ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľovi priznal právo na náhradu

trov tohto konania, pretože v tomto konaní mal úspech. V odvolacom konaní navrhovateľovi vznikli trovy v dôsledku právneho zastúpenia advokátom za jeden úkon právnej služby –

podanie vyjadrenia k odvolaniu odporcu vo výške 127,44 € (jeden úkon právnej služby  

po 120,23 € podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 14 ods. 1, písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. + režijný

paušál 7,21 €).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 30. marca 2011

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth