Najvyšší súd  

6Sžp/23/2011

 

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu  

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci žalobcu: L. z. V., so sídlom T. X, P., IČO:X., zastúpený JUDr. I.

R., advokátkou so sídlom Š. X., K., proti žalovanému: Krajský úrad životného prostredia

v Prešove, Odbor kvality životného prostredia, so sídlom Námestie mieru 2, Prešov,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 1/2008/01314-002/KM-R zo

dňa 15. októbra 2008, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove  

č. k. 1S/70/2008 - 195 zo dňa 17. júna 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove  

č. k. 1S/70/2008 - 195 zo dňa 17. júna 2011   p o t v r d z u j e.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške

157,09 € do rúk právnej zástupkyni žalobcu JUDr. I. R. v lehote 15 dní   od právoplatnosti

rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom rozhodnutie žalovaného Krajského

úradu životného prostredia v Prešove, Odbor kvality životného prostredia, č. 1/2008/01314-

002/KM-R zo dňa 15. októbra 2008, v spojení s rozhodnutím Obvodného úradu životného

prostredia v Poprade zo dňa 25. augusta 2008 č.j.: 2008/01523/05-HA podľa § 250j ods. 2

písm. a/, d/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaného zaviazal  

k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 576,42 € na účet jeho právnej

zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

  Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia žalovaného a konania mu predchádzajúceho dospel k názoru, že

žaloba je dôvodná.

  Krajský súd z administratívneho spisu mal preukázané, že prvostupňový správny

orgán Obvodný úrad životného prostredia v Poprade rozhodnutím pod číslom  

č.j.: 2008/01523/05-HA zo dňa 25. augusta 2008 rozhodol o nepriznaní postavenia účastníka

konania žalobcovi vo veci žiadosti L. SR, š. p. B. B., OZ L. H. o vydanie súhlasu pre L. SR, š.

p., OZ L. H. podľa § 14 ods. 2 písm. c) Zákona na pozemnú a leteckú aplikáciu chemických

látok proti podkôrnemu, drevokaznému a cicavému hmyzu v LHC Liptovská Teplička

a podľa § 14 ods. 2 písm. d) zákona na let lietadlom, ktorého výška je menšia ako 300m nad

najvyššou prekážkou v okruhu 600m od lietadla v súvislosti s leteckou aplikáciou chemických

látok v rámci ochrany porastov proti premnoženiu podkôrnym hmyzom v LHC Liptovská

Teplička, v k. ú. L. T..

  Na základe odvolania žalobcu, v ktorom namietal identické skutočnosti, ako uviedol

v žalobe, žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku

prvostupňové rozhodnutie obvodného úradu zo dňa 25. augusta 2008 pod č.j.: 2008/01523/05-

HA potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.

  V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na prvostupňové rozhodnutie správneho

orgánu, ako aj na dôvody rozhodnutia a na odvolanie žalobcu. Stotožnil sa s právnou úvahou

prvostupňového správneho orgánu. K námietkam odvolateľa – žalobcu, že v predmetnom

konaní budú priamo dotknuté práva a právom chránené jeho záujmy, pričom tieto práva

a právom chránené záujmy vychádzajú z Aarhuského dohovoru, žalovaný argumentoval

citáciou čl. 9 ods. 1, 2 a 3 Aarhurského dohovoru, pričom zdôraznil, že čl. 9 ods. 2 dohovoru

je nutné aplikovať v súlade s čl. 6 ods. 1, písm. a) a písm. b) dohovoru, v zmysle ktorej úpravy má každá zmluvná strana dohovoru zabezpečiť, aby mimovládne organizácie mali

prístup k procesu preskúmania pred súdom za účelom preskúmania zákonnosti rozhodnutia,

úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu čl. 6 Aarhuského dohovoru, t. j. povinnosť  

vo svojom vnútroštátnom práve zabezpečiť pri činnostiach uvedených v Prílohe č. 1

dohovoru a pri činnostiach, ktoré síce nie sú uvedené v Prílohe č. 1 dohovoru, ale zmluvná

strana ich vo vnútroštátnom práve určila ako činnosti, ktoré môžu mať významný vplyv  

na životné prostredie a zároveň podliehajúce článku 6 dohovoru, účasť verejnosti  

na rozhodovaní a na procese preskúmania pred súdom alebo iným nezávislým orgánom.

Žalovaný ďalej dôvodil tým, že zákonom č. 454/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon,

ktorý nadobudol účinnosť l. decembra 2007, nastala zmena procesného postavenia

občianskych združení a mimovládnych organizácií, ktorá spočíva v tom, že občianske

združenia a mimovládne organizácie v konaniach podľa uvedeného zákona sa z pozície

účastníka konania dostali do pozície zúčastnenej osoby a rozsah ich procesných práv

ustanovuje všeobecný právny predpis správneho práva procesného – správny poriadok

v ustanovení § 15a. Žalovaný zastával právny názor, že prvostupňový správny orgán

nepriznal postavenie účastníka konania žalobcovi podľa zákona v súlade s Aarhurským

dohovorom.

  Krajský súd na základe návrhu žalobcu zo dňa 8. júla 2009 na prerušenie konania

s poukazom na prebiehajúce konanie Súdneho dvora európskych spoločenstiev vo veci  

sp. zn. 5 Sžp 41/2009   uznesením č. k.   1S 70/2008-143 zo dňa 4.10.2009 prerušil konanie  

do rozhodnutia Súdneho dvora európskych spoločenstiev vo veci sp. zn. 5 Sžp 41/2009

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.  

  Po predložení rozsudku Súdneho dvora (Komory) z 8. marca 2011 vo veci C – 240/09

právnou zástupkyňou žalobcu krajský súd v konaní pokračoval. Z predloženého rozsudku

zistil, že predmetom tohto rozsudku bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa  

čl. 234 ES, podaný na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. júna

2009 a doručený Súdnemu dvoru 3. júla 2009, ktorý súvisí s konaním L. z. V. proti

Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky. Súdny dvor po posúdení právneho

rámca rozhodol tak, že článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti

na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia

schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo dňa 17.

februára 2002 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby

poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na

podanie v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného

prostredia, akou je L. z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania,

ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.

Poukázal na to, že v zmysle oznámenia č. 43/2006 Z. z. Ministerstva zahraničných

vecí Slovenskej republiky o tom, že 25. júna 1998 bol vAarhuse prijatý Dohovor o prístupe

k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti,

záležitostiam životného prostredia, Národná rada Slovenskej republiky s dohovorom vyhlásila

súhlas   uznesením č. 1840 z 23. septembra 2005 a rozhodla, že dohovor je medzinárodná

zmluva podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi  

a vo vzťahu k Slovenskej republike dohovor nadobudol platnosť dňa 5. marca 2006 podľa  

čl. 20 ods. 3.

  Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia posudzoval v intenciách čl. 1,

čl. 6 ods. 1, 2,   čl. 9 ods. 1, 2, 3 Aarhurského dohovoru, ďalej v intenciách § 14 ods. 1, 2,  

§ 15a ods. 1, 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov -

správny poriadok a súčasne v zmysle čl. 44 ods. 1, 2 a čl. 152 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky v spojení s § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. účinného od 1. decembra 2007

v zmysle zákona č. 454/2007 Z. z., ktoré citoval. Konštatoval, že z obsahu administratívneho

spisu a napokon aj zo samotného napadnutého rozhodnutia žalovaného a pred tým vydaného

prvostupňového správneho rozhodnutia vyplýva, že správne orgány sa citovanými zákonnými

ustanoveniami dôsledne neriadili, v dôsledku čoho vychádzali z nesprávneho právneho

posúdenia veci a rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Ďalej krajský súd poukázal na to, že v zmysle názoru Súdneho dvora vysloveného  

vo veci C-240/2009, vnútroštátnemu súdu prináleží, aby poskytol taký výklad procesného

práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného

prostriedku alebo žaloby, ktorý v čo najväčšej možnej miere zohľadní ciele článku 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie,

aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je z. V., napadnúť na súde

rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie

v oblasti životného prostredia.

  Konštatoval, že vnútroštátne a medzinárodné právne pramene je potrebné procesné

predpisy o účastníctve prejednávanej veci vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa

sledovaného právom na priaznivé životné prostredie. Podľa názoru súdu žalobca jednoznačne

nespĺňa podmienky definície účastníka (1.), ktorým je v prejednávanej veci, ani ustanovenie

čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru, avšak analyzované medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky týkajúce sa ústavou akceptovaného zabezpečenia práva verejnosti  

na životné prostredie majú v konečnom dôsledku ten dopad, že narúšajú klasickú koncepciu

aktívnej legitimácie jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi tým, že priznávajú

postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. v niektorých prípadoch iba verejnosti

zainteresovanej na ochrane životného prostredia, tak ako uviedol Najvyšší súd Slovenskej

republiky v odôvodnení rozsudku sp. zn. 5 Sžp 41/2009, tvrdiac na to, že naviac podľa článku

9 ods. 3 Aarhurského dohovoru platí, že navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky

uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup

k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom

v oblasti životného prostredia, s poukazom na preambulu k Aarhuskemu dohovoru recitál  

7 a 8.

Krajský súd z dôvodov uvedených v odôvodnení najmä poukazujúc na judikát

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutie Súdneho dvora z 8. marca 2011 podľa

§ 250j ods. 2 písm. a/, d/ O.s.p. preskúmavané rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie žalovanému pre nesprávne právne posúdenie veci a z dôvodu, že vydané rozhodnutia

sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

  O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Úspešnému žalobcovi

priznal náhradu trov konania vo výške 576,42 €, ktoré pozostávali z náhrady za poskytnutie

právnych služieb právnou zástupkyňou žalobcu.

  Proti uvedenému rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote podal odvolanie

žalovaný. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zrušil a konanie zastavil. Alternatívne žiadal, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa vzhľadom na jeho nesprávnu právnu úvahu zmenil tak, že rozhodnutie

žalovaného zo dňa 15. októbra 2008 č. 1/2008/01314-002/KM-R v spojení s rozhodnutím

Obvodného úradu životného prostredia v Poprade zo dňa 25.8.2008 č. j.: 2008/01523/05-HA

potvrdí.

  V dôvodoch odvolania žalovaný uviedol, že napadnuté uznesenie (zrejme rozsudok)

Krajského súdu v Prešove považuje za nesprávne(y) z dôvodu uvedeného v ustanovení § 205

ods. 2 písm. a) O.s.p., v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., keď súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu

a nedostatočne zistil skutkový stav a z dôvodov uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., nakoľko rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

a uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p., keďže Krajský súd v Prešove ako súd

prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a uvedených v ustanovení § 205 ods. 2  

písm. d) O.s.p., keďže krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam.

  Žalovaný citujúc ustanovenia § 264c ods. 1 O.s.p. (zrejme § 246c), § 103, § 104 ods. 1

a § 248 písm. a/ O.s.p. poukázal na to, že rozhodnutie o tom, že fyzická osoba alebo právnická

osoba nie je účastníkom konania v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov je procesným rozhodnutím, s tým že

právna teória považuje takéto rozhodnutie za rozhodnutie procesnej povahy, v ktorej

súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie pražského Vrchného súdu (Rs 419 5A 88/97).

  Dôvodil, že žalobca sa domáhal preskúmania rozhodnutia, ktoré je procesným

rozhodnutím a preto podľa jeho názoru mal krajský súd konanie v zmysle § 250d ods. 3 O.s.p.

zastaviť, vysloviac názor, že žalobca môže účinne právne napadnúť až meritórne rozhodnutie

a to žalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v zmysle  

§ 250 ods. 2 O.s.p.

  Citujúc ustanovenia § 18, 132, § 153 ods. 1, § 250i ods. 1 a § 157 ods. 2 O.s.p. ďalej

tvrdil, že z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nie je jasné, akými úvahami sa  

pri hodnotení dôkazov riadil. Namietal, že súd prvého stupňa napriek tomu, že  

pri preskúmavaní zákonnosti je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania

napadnutého rozhodnutia (§ 250i O.s.p.), akceptoval ako dôkaz rozsudok Súdneho dvora

(Komory) z 8. marca 2011 vo veci C-240/09, ktorého predmetom bol návrh na začatie

prejudiciálneho konania podľa čl. 234 ES, podaný na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 22. júna 2009 a doručený Súdnemu dvoru 3. júla 2009, pričom

rozhodnutie žalovaného č. 1/2008/01314-002/KM-R, ktoré preskúmaval, bolo zo dňa

15.10.2008. Vytýkal prvostupňovému súdu, že sa nezaoberal písomným podaním, ktoré

predložil na pojednávaní dňa 17. júna 2011 a ktorým doplnil svoje vyjadrenie k žalobe,

vysloviac názor, že týmto postupom bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania.

Žalovaný v odvolaní opätovne predložil svoje vyjadrenie k novo predloženým

dôkazom žalobcu (rozsudok Súdneho dvora (Komory) z 8. marca 2011 vo veci C-240/09

a judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžp 41/2009 zo dňa 12.4.2011),

v ktorom upriamil pozornosť na jeho stanovisko a úvahy k argumentácii žalobcu a krajského

súdu založenej na citáciách z judikátu súdneho dvora Európskej únie a z judikátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a predložil vlastné stanovisko, ktorým hodnotil vplyv uvedených

judikátov na preskúmavanú vec.

  Vyslovil názor, že právo uvedeného združenia na súdnu ochranu   by sa malo

realizovať až v súdnom opravnom konaní k meritu veci, s poukazom na to, že v danom

prípade však ide ešte len o procesné rozhodnutie o účasti a nie o meritórne rozhodnutie

z oblasti ochrany životného prostredia.

Záverom konštatoval, že rozhodnutie správneho orgánu o priznaní postavenia

účastníka konania na základe Aarhuského dohovoru, by nebolo ničím iným, ako rozhodnutím

správneho orgánu podľa vlastnej úvahy nad rámec zákona, čo nie je prípustné v právnom

štáte; priamy účinok čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru priznaný nebol; výkladom ESD čl. 9

ods. 3 Aarhuského dohovoru sa podľa jeho názoru nerozširuje definícia účastníka  

1. stupňového správneho konania; výklad ESD nemôže správny orgán považovať za prameň

práva a zakladať preňho zdroj „eurokonformného“ výkladu, pretože na oblasť územnej

ochrany sa ako na neharmonizovanú oblasť uvedený judikát nevzťahuje; judikát NS nemá

všeobecnú záväznosť a jeho výklad judikátu ESD treba považovať za odklon od stanoviska

ESD, ak by sa ním priamo zakladalo právo na účasť v prvostupňovom konaní. Zdôraznil, že

Súdny dvor svojou výkladovou kompetenciou v danom prípade nevstupuje do oblasti ochrany

životného prostredia, ktorá z väčšej časti harmonizovaná nie je, s poukazom na to, že

záväznosť judikátu nemožno rozširovať na oblasť územnej ochrany, práva fyzických

a právnických osôb v tejto oblasti nie sú hmotno-právnymi komunitárnymi právami, preto sa

na túto oblasť daným judikátom neprenáša požiadavka interpretáciou dosahovaného

zabezpečenia konformity procesného postupu vnútroštátneho orgánu s normou Aarhuského

dohovoru.

Žalovaný v prílohe odvolania predložil rozhodnutie Obvodného úradu životného

prostredia v Poprade zo dňa 7.10.2008 č. j.: 2008/01279/11-HA, z ktorého vyplýva, že

Obvodný úrad životného prostredia v Poprade zastavil konanie vo veci vydania súhlasu  

pre Lesy SR, š. p. Banská Bystrica, podľa § 14 ods. 2 písm. c) zákona na pozemnú a leteckú

aplikáciu chemických látok v rámci boja proti podkôrnemu a drevokaznému hmyzu v LHC

Liptovská Teplička a v LHC Benkovo, v k. ú. L. T., pretože účastník konania, na návrh,

ktorého sa konalo, v určenej lehote neodstránil nedostatky konania, hoci bol na to vyzvaný

orgánom štátnej správy ochrany prírody a krajiny, t.j. nepredložil právoplatnú výnimku

Ministerstva životného prostredia SR z druhovej ochrany v zmysle § 35 zákona, ktorá priamo

súvisí s predmetom žiadosti na pozemnú a leteckú aplikáciu chemických látok pre daný

prípad.

  Žalobca sa na odvolanie žalovaného správneho orgánu vyjadril tak, že navrhoval, aby

najvyšší súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov

konania vo výške 157,09 €.

V dôvodoch vyjadrenia nesúhlasil s odvolacími dôvodmi žalovaného.

K námietke žalovaného, že rozhodnutie, ktorým prvostupňový správny orgán

nepriznal žalobcovi postavenie účastníka konania v konaní podľa ZOPK, a následné

potvrdzujúce rozhodnutie žalovaného, sú rozhodnutiami procesnej povahy, ktoré nemôžu byť

preskúmavané samostatne súdom, uviedol, že tento právny názor je nielenže v rozpore

s ustálenou praxou všetkých druhov a stupňov súdov preskúmavajúcich zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy v Slovenskej republike, ale aj v priamom rozpore s článkom 46  

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na to, napadnutými rozhodnutiami správnych

orgánov oboch stupňov bolo rozhodované o tom, či sa žalobca domáha svojho práva

v konaniach podľa ZOPK, teda predmetom správnych rozhodnutí bolo nepochybné základné

právo žalobcu, majúc za to, že takéto rozhodnutie nemôže byť vylúčené zo súdneho

prieskumu, dajúc do pozornosti, že ani skutočnosť, že konanie vo veci samej bolo zastavené

dňa 7.10.2008, nemá vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, keďže podľa § 251i

ods. 1 O.s.p. (zrejme § 250i) pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci

skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a v čase vydania

rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, nebolo konanie vo veci samej

právoplatne skončené, a preto rozhodnutie o postavení žalobcu v konaní bolo rozhodnutím,

ktoré sa priamo dotýkalo uplatňovania jeho práva zakotveného v článku 46 Ústavy Slovenskej

republiky.

Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, ktorým napádal vecnú správnosť

rozhodnutia súdu prvého stupňa, argumentujúc tak svojím nesúhlasom s rozhodnutím

Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C 240/09 zo dňa 8.3.2011. Taktiež nesúhlasil

s námietkou žalovaného, že toto rozhodnutie sa na súdenú vec nevzťahuje a nie je prameňom

práva. Tvrdil, že k otázke postavenia rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, sa opakovane

vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý jednoznačne konštatoval, že rozhodnutie

o prejudiciálnej otázke sa stáva právnym podkladom pre vnútroštátny súd rozhodujúci

v konaní, v ktorom má prejudiciálna otázka význam, teda niet pochybnosti, že rozhodnutie

Súdneho dvora Európskej únie nie je právnym podkladom len v konaní, v ktorom bola

prejudiciálna otázka položená, ale vo všetkých iných konaniach, ktorých sú predmetom

právne vzťahy rovnakého druhu.

Taktiež nesúhlasil s polemikou žalovaného s rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp/41/09 zo dňa 12.4.2011 ako ani s jeho tvrdením, že judikát

Najvyššieho súdu SR je „argumentačne založený na spornej interpretácii rozsudku Súdneho

dvora“ a nemá všeobecnú záväznosť. Poukázal na to, že Najvyšší súd SR má v sústave

všeobecných súdov Slovenskej republiky okrem iného zjednocovať výklad a používanie

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Uviedol, že aj keď sú rozhodnutia

súdov záväzné, len pre správne orgány v tom ktorom konaní, v právnom štáte nemožno

predpokladať takú svojvôľu orgánov verejnej správy, že by sa tieto správne orgány poznajúc

názor súdov a najvyššieho súdu osobitne, na konkrétnu právnu otázku od takéhoto názoru

vedome odchýlili.

Záverom poukázal na vývoj v oblasti ZOPK, ktorý dospel k zmene príslušných

ustanovení tohto zákona s účinnosťou od 1.12.2011, ktorá zmena vychádzajúc tak

z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09, ako aj z rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp/41/09, ako aj z iných rozhodnutí

najvyššieho súdu v druhovo rovnakých veciach, vrátila občianskym združeniam, ktorých

predmetom je ochrana prírody, postavenie účastníka konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení

s § 246c ods. 1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu dôvodov

uvedených v odvolaní (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom

podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá

a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým

súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým žalovaný

zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu obvodného úradu životného prostredia

a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil, ktorým rozhodnutím prvostupňový správny

orgán žalobcovi nepriznal postavenie účastníka konania, a preto odvolací súd preskúmal

rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a súčasne rozhodnutie

správneho orgánu prvého stupňa a konania im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa

súd prvého stupňa vyporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie žalovaného

a konanie mu predchádzajúce, ktorým rozhodnutím bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou,

že žalobcovi sa nepriznáva postavenie účastníka konania vo veci žiadosti L. SR, š. p. B. B.,

OZ L. H. o vydanie súhlasu pre L. SR, š. p., OZ L. H. podľa § 14 ods. 2 písm. c) Zákona na

pozemnú a leteckú aplikáciu chemických látok proti podkôrnemu, drevokaznému a cicavému

hmyzu v LHC Liptovská Teplička a podľa § 14 ods. 2 písm. d) zákona na let lietadlom,

ktorého výška je menšia ako 300m nad najvyššou prekážkou v okruhu 600m od lietadla

v súvislosti s leteckou aplikáciou chemických látok v rámci ochrany porastov proti

premnoženiu podkôrnym hmyzom v LHC Liptovská Teplička, v k. ú. L. T..

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy

podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny

orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie

rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania,  

či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo

zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade

s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho

orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu

napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné

pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, resp. v opravnom prostriedku, či uvedené

procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).  

  Senát odvolacieho súdu zistil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci súdneho

prieskumu v konaniach vedených pod sp. zn. 3Sžp/49/2009, 3Sžp/47/2009,

3Sžp/46/2009, 3Sžp/50/2009, 3Sžp/48/2009, 3Sžp35/2009, 3Sžp/36/2009, 3Sžp32/2009,

3Sžp/33/2009/, 3Sžp/34/2009, 3Sžp 31/2009 prejednal a rozhodol obdobné veci, týkajúce sa

toho istého subjektu L. z. V.- žalobcu, s obdobným skutkovým stavom (skutkový stav

vychádzal z povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov, rastlín alebo

chránenej časti krajiny), predmetom prieskumu vo všetkých uvedených veciach bolo

posúdenie uplatneného práva žalobcu na účastníctvo v správnom konaní v súlade s § 14 ods. 1 zákona 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov – správny poriadok,

v konaniach v zmysle zákona č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné

prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov v spojení s

ustanoveniami zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších

predpisov. Vo všetkých vyššie uvedených konaniach bolo rozhodnuté tak, že najvyšší súd ako

súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu ako súdu prvého stupňa zmenil tak, že

preskúmavané rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutiami

správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Podľa § 250ja ods. 7 O.s.p., ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako

odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom,

môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text  

v odôvodnení uvedie.

  V súlade s právnou úpravou ustanovenou v citovanej právnej norme Najvyšší súd

Slovenskej republiky v danej veci v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na právne

dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

sp. zn. 3Sžp/49/2009 zo dňa 2.8.2011, ktorým rozsudkom najvyšší súd na základe odvolania

žalobcu L. z. V. zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/58/2008-62 zo dňa

24.3.2009 tak, že rozhodnutie žalovaného č. 1/2008/00968-002/SJ zo dňa 27.6.2008 v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Poprade č.

2008/00915/05-HA zo dňa 20.5.2008 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie.

Súčasne najvyšší súd v danej veci právne dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžp/49/2009 zo dňa 2.8.2011 uvádza

v odôvodnení tohto rozsudku nasledovne:

  „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu

(§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP), postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá

OSP a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli

súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk,

www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa § 250ja ods. 3 veta prvá OSP zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení  

s prvostupňovým rozhodnutím zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP, pretože rozhodnutie

správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a to pomerom hlasov

členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov).

V prejednávanej veci bolo sporné, či žalobca ako združenie, ktorého cieľom  

je ochrana životného prostredia, v správnom konaní týkajúcom sa vydania súhlasu podľa

zákona č. 543/2002 Z. z., je účastníkom správneho konania, ktorého sa žalobca domáhal  

na základe Aarhuského dohovoru, pričom zákon mu priznával postavenie zúčastnenej osoby.

  Podľa § 81 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z., na konanie podľa tohto zákona sa

vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 30.4.2010, účastníkom

konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených v odseku 2 len

žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu  

na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť

zoologická záhrada umiestnená. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom

činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi

svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7,  

je zúčastnenou osobou.

  Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. účastníkom konania je ten, o koho právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom

konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených

záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.

  Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. účastníkom konania je aj ten, komu osobitný

zákon také postavenie priznáva.

Podľa § 15a ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. osobitný zákon môže ustanoviť, za akých

podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník

konania (ďalej len,,zúčastnená osoba“).

  Podľa § 15a ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. zúčastnená osoba má právo byť

upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa  

na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu

rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

  Podľa článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, každá strana, v rámci svojho

vnútroštátneho práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a/ majúci

dostatočný záujem alebo, alternatívne, b/ ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch,

kde to právne predpisy strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú

podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým  

a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú

zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia, podliehajúc článku 6  

a v prípadoch stanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia

odseku 3, a iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru.

O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté  

v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej

verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru.  

Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené

v článku 2 ods. 5 považuje za dostatočný na účely písmena a/. Tieto organizácie budú

považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b/.

Ustanovenia odseku 2 citovaného článku 9 nevylučujú možnosť predbežného

preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho

preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho

práva.

Podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, naviac bez toho, aby boli dotknuté

procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené

podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom  

v oblasti životného prostredia.

  Podľa § 250 ods. 2 OSP, žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe

tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu

ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou

sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Žalobca právo byť účastníkom konania v správnom konaní vyvodzuje z ustanovenia

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Namietal, že procesné postavenie zúčastnenej osoby

mu neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,

napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym

právom v oblasti životného prostredia. Len procesné postavenie účastníka konania

(správneho alebo súdneho) mu umožňuje, či už v správnom konaní alebo v následnom súdnom

konaní napadnúť úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné

prostriedky a žaloby v správnom súdnictve.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Sžp/41/2009 zo dňa 22.06.2009

predložil Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva nasledujúce predbežné otázky:

1. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, s prihliadnutím  

na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu

aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti,  

resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing effect“)

medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17.02.2005 pristúpila

k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci

uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?

2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal

súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo priameho

účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?

3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou

zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe zahŕňa

aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého nezákonnosť spočíva  

v dopade na životné prostredie?

Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 zo dňa 08.03.2011 rozhodol, že

„Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom

procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene

Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy

účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad

procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho

opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak  

s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv

poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou

je L. z. V.,, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo

byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“

  Súdny dvor Európskej únie v bodoch 45 až 50 rozsudku uviedol:

,,Je potrebné konštatovať, že ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

neobsahujú žiadnu jasnú a presnú povinnosť takej povahy, že by sa ňou priamo musela riadiť

právna situácia jednotlivcov. Keďže práva stanovené v článku 9 ods. 3 majú „členovia

verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“,

znamená to, že toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov

tomu, že dôjde k vydaniu neskoršieho aktu.

Je však potrebné uviesť, že cieľom týchto ustanovení, hoci sú formulované všeobecne,

je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia.

  V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží právnemu

poriadku každého členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených  

na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú  

z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú  

v každom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä

rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. I-2483, body 44 a 45).

  V tejto súvislosti, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, procesné podmienky žalôb

určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce sa

podobných žalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť

alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity)

(rozsudok Impact, už citovaný, bod 46 a citovaná judikatúra).

Nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva

Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemožnosť alebo veľkú obtiažnosť výkonu

práv zverených právom Únie.

  Z toho vyplýva, že keď ide o druh chránený právom Únie a najmä Smernicou  

o biotopoch (pozri nižšie), prináleží vnútroštátnemu súdu, aby s cieľom zabezpečiť účinnú

súdnu ochranu v oblastiach, ktoré patria do práva Únie týkajúceho sa práva životného

prostredia, poskytol taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej možnej

miere v súlade s cieľmi stanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.“

Cieľom článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je zabezpečiť verejnosti prístup  

k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí

súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom  

v oblasti životného prostredia. Tieto práva majú členovia verejnosti len ak sú splnené

podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Členským štátom je tak ponechaný

priestor na úvahu, ako tento cieľ dosiahnu tým, že príjmu opatrenia na zabezpečenie záväzkov

vyplývajúcich z tohto článku a že stanovia, za akých podmienok má verejnosť prístup  

k takémuto správnemu alebo súdnemu konaniu.

Zákon č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 30.04.2010, priznával žalobcovi,

združeniu, ktorého predmetom činnosti je ochrana životného prostredia, v konaní o vydanie

súhlasu podľa zákona č. 543/2002 Z.z., postavenie zúčastnenej osoby. Žalobca v správnom

konaní v postavení zúčastnenej osoby nemôže proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré by

mohlo byť v rozpore s právom v oblasti životného prostredia podať odvolanie a potom  

v zmysle § 250 ods. 2 OSP ani žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu

správneho orgánu.

Smernica Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne

žijúcich živočíchov a rastlín, ďalej len smernica o biotopoch, bola do slovenského právneho

poriadku transponovaná zákonom č. 543/2002 Z.z. (príl. 2 bod 2) a vyhláškou č. 24/2003 Z.z.,

ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny (príl. 36 bod 2).

Vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08.03.2011,

aj keď článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie,  

s cieľom umožniť účinnú ochranu životného prostredia vyplývajúcu z práva Európskej únie,  

v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, keďže bola implementovaná aj do právneho

poriadku Slovenskej republiky, je potrebné v správnom konaní postupovať tak, aby žalobca

ako združenie na ochranu životného prostredia mohol podať žalobu proti rozhodnutiu

správneho orgánu, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, teda priznať mu

postavenie účastníka správneho konania.

  Rešpektujúc závery Súdneho dvora Európskej únie Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 1S/58/2008-62 zo dňa 24.03.2009 zmenil

tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1/2008/00968-002/SJ zo dňa 27.06.2008 v spojení  

s prvostupňovým rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Poprade  

č. 2008/00915/05-HA zo dňa 20.05.2008 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.“

  Senát odvolacieho súdu vzhľadom na uvedené, námietky žalovaného týkajúce sa veci

samej považoval za neopodstatnené.

Odvolací súd nesúhlasil ani s ďalšou námietkou žalovaného, ktorou namietal, že

rozhodnutie o tom, že fyzická osoba alebo právnická osoba nie je účastníkom konania

v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení

neskorších predpisov, je procesným rozhodnutím, s poukazom na to, že právna teória

považuje takéto rozhodnutie za rozhodnutie procesnej povahy, a preto ak sa žalobca domáhal

preskúmania rozhodnutia, ktoré je procesným rozhodnutím, krajský súd mal konanie v zmysle

§ 250d ods. 3 O.s.p. zastaviť, vysloviac názor, že žalobca môže účinne právne napadnúť  

až meritórne rozhodnutie a to žalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu

správneho orgánu v zmysle § 250 ods. 2 O.s.p. a s poukazom na rozhodnutie Obvodného

úradu životného prostredia v Poprade zo dňa 7.10.2008 č. j.: 2008/0l279/11-HA, ktorým

konanie vo veci bolo zastavené.

Predmet preskúmavacieho konania je určený predmetom rozhodnutia správneho

orgánu napadnutého žalobou. Z preskúmavaného rozhodnutia v danej veci vyplýva, že

predmetom konania a rozhodovania žalovaného správneho orgánu bolo rozhodnutie

správneho orgánu prvého stupňa o nepriznaní žalobcovi právo byť účastníkov správneho

konania podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku v konaní o žiadosti L. SR, š. p. B. B., OZ L. H.

o vydanie súhlasu pre L. SR, š. p., OZ L. H. podľa § 14 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z.

z. na pozemnú a leteckú aplikáciu chemických látok proti podkôrnemu, drevokaznému

a cicavému hmyzu v LHC Liptovská Teplička a podľa § 14 ods. 2 písm. d) zákona na let

lietadlom, ktorého výška je menšia ako 300m nad najvyššou prekážkou v okruhu 600m od

lietadla v súvislosti s leteckou aplikáciou chemických látok v rámci ochrany porastov proti

premnoženiu podkôrnym hmyzom v LHC Liptovská Teplička, v k. ú. L. T..

Preskúmavaným rozhodnutím žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu

prvého stupňa sa rozhodlo o právnom postavení žalobcu v účastníctve v konaní žiadosti

o vydanie súhlasu na aplikáciu chemických látok na škodcov lesa, ktoré rozhodnutia svojou

povahou je možné považovať za procesné rozhodnutia, keďže sa nimi rozhodlo, či združenie

má postavenie v predmetnom konaní účastníka konania alebo nie. Vzhľadom k tomu však, že

uvedenými rozhodnutiami sa rozhodlo o základnom práve združenia, rozhodnutie žalovaného

správneho orgánu ako odvolacieho správneho orgánu bolo spôsobilé súdnemu prieskumu

podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.). Súčasne

odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade nejde o také procesné rozhodnutie, ktoré by

sa týkalo vedenia správneho konania, a preto v danej veci taktiež neboli splnené zákonné

podmienky na zastavenie konania podľa § 250d ods. 3 O.s.p. z dôvodu vylúčenia

predmetného rozhodnutia žalovaného zo súdneho prieskumu v zmysle § 248 písm. a/ O.s.p.

Senát odvolacieho súdu neprihliadol ani na tvrdenie žalovaného, že správne konanie

vo veci samej bolo zastavené dňa 7.10.2008, ktorá skutočnosť nemá vplyv na správnosť

rozhodnutia súdu prvého stupňa, keďže podľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní

zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania

napadnutého rozhodnutia a v čase vydania   rozhodnutia žalovaného a prvostupňového

správneho orgánu, nebolo konanie vo veci samej právoplatne skončené.

Z uvedených dôvodov v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky  

na vyhovenie odvolacieho návrhu žalovaného, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok

krajského súdu a konanie zastavil.

Senát odvolacieho súdu nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovaného, že súd

prvého stupňa neprihliadol na doplnenie vyjadrenia, ktoré podal na pojednávaní

prvostupňového súdu dňa 17.6.2011, ktorým postupom bola porušená zásada rovnosti

účastníkov konania. Zo zápisnice o pojednávaní súdu prvého stupňa v uvedený deň vyplýva,

že žalovaný mal právo zápisnične sa vyjadriť k žalobe ako aj k predloženému rozhodnutiu

Súdneho dvora ES, ktoré právo aj využil a súčasne z odôvodnenia napadnutého rozsudku

vyplýva, že súd prvého stupňa podrobne uviedol, čoho sa žalobca v preskúmavacom konaní

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vyjadril žalovaný správny orgán k žalobe, ktoré

skutočnosti považoval za preukázané, uviedol akú právnu úpravu pri hodnotení skutkových

okolností v danej veci aplikoval, ktorú vyhodnotil vlastnou právnou úvahou na danú vec.

Skutočnosť, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne neuviedol,

že sa oboznámil s doplnkom vyjadrenia žalovaného, nie je možné považovať za takú vadu

konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozsudku.

  Senát odvolacieho súdu taktiež považoval za nedôvodnú námietku žalovaného, ktorou

namietal, že súd prvého stupňa napriek tomu, že pri preskúmavaní zákonnosti je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i

O.s.p.), akceptoval ako dôkaz rozsudok Súdneho dvora (Komory) z 8. marca 2011 vo veci  

C-240/09, ktorého predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 234 ES,

podaný na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. júna 2009

a doručený Súdnemu dvoru 3. júla 2009, pričom rozhodnutie žalovaného č. 1/2008/01314-

002/KM-R, ktoré preskúmaval, bolo zo dňa 15.10.2008. Žalovaný správny orgán sa mylne

domnieva, že rozsudok Súdneho dvora (Komory) z 8. marca 2011 vo veci C-240/09  

je dôkazom, na ktorý by súd v rámci súdneho prieskumu podľa § 250i O.s.p. nemal

prihliadať. Predovšetkým treba zdôrazniť, že rozsudok Súdneho dvora ES nie je dôkazom.

Uvedeným rozhodnutím Súdny dvor ES odpovedal na otázky Najvyššieho súdu SR

v prejudiciálnom konaní, ktoré sa zásadným významom dotýkali výlučne posúdenia právnych

otázok postavenia žalobcu v správnom konaní žalovaného správneho orgánu, ktoré boli

predmetnom aj preskúmavacieho konania v danej veci, avšak v žiadnom prípade neriešil skutkové okolnosti, ktoré by podmieňovali vecnú správnosť a zákonnosť rozhodnutia

žalovaného napadnutého žalobou.  

Judikatúra Európskeho súdneho dvora ako aj judikatúra najvyššieho súdu

v kontinentálnom právnom systéme, do ktorého patrí aj právny poriadok Slovenskej republiky

netvorí prameň práva v právnom zmysle, avšak pokiaľ by sa orgán verejnej správy alebo aj

súd odchýlil od právneho názoru Európskeho súdneho dvora alebo aj od názoru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky vysloveného v obdobnej veci, podmienil by zákonnosť svojho

rozhodnutia nesprávnou aplikáciou práva, ktorého výklad vykonal Európsky súdny dvor alebo

Najvyšší súd Slovenskej republiky v obdobnej veci, majúci za následok zrušenie rozhodnutia

orgánu verejnej správy, ako aj súdu, z čoho možno teda vyvodiť záver, že judikatúra

Európskeho súdneho dvora alebo Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je právne záväzná

tak pre orgány verejnej správy ako aj pre súdy.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok, ktorým

súd prvého stupňa preskúmavané rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho

orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, je v súlade  

so zákonom, a preto podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2

napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval podľa § 224 ods. 1

O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 250k ods. 1. Žalobcovi priznal náhradu trov tohto

konania, ktoré mu vznikli právnym zastúpením advokátom za jeden úkon právnej služby –

podanie vyjadrenia k odvolaniu žalovaného v sume 157,09 €, pretože bol v tomto konaní

úspešný.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, dňa 20. júna 2012   JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

Za správnosť vyhotovenia: predsedníčka senátu  

Peter Szimeth