Najvyšší súd
6Sžp/2/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky
senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša
a JUDr. Zdenky Reisenauerovej v právnej veci žalobcu: Pozemkového
spoločenstva V. P., so sídlom vo V. P.,IČO: X., zastúpeného A. J., advokátkou,
so sídlom v L.M., Š., proti žalovanému: Krajskému úradu životného
prostredia v Žiline, so sídlom v Žiline, Námestie Ľ. Štúra 3, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A/2008/004235/Sl zo dňa 7.9.2008,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.
21S/120/2008-54 zo dňa 13.10.2009, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Žiline č. k. 21S/120/2008-54 zo dňa 13.10.2009 z m e ň u j e tak, že
rozhodnutie žalovaného č. A/2008/004235/Sl zo dňa 7.9.2008 a aj rozhodnutie
Obvodného úradu životného prostredia v Liptovskom Mikuláši
č. Odp.2008/01031-003 Mi zo dňa 14.5.2008 z r u š u j e a vec vracia
žalovanému na ďalšie konanie.
Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví označeného rozhodnutia
žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie
Obvodného úradu životného prostredia v Liptovskom Mikuláši č. Odp.2008/01031-003 Mi zo dňa 14.5.2008, ktorým uložil žalobcovi podľa
§ 78 ods. 2 písm. j) a § 79 ods. 4 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov účinného v rozhodnom čase (ďalej len „zákon
o odpadoch“) pokutu vo výške 3.000,--Sk za opakované porušenie § 19 ods. 1
písm. k) citovaného zákona a zároveň mu uložil náhradný termín odstránenia
zvyšných odpadov č. 170302 – bitumenové zmesi, do dvoch týždňov
od doručenia rozhodnutia. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že
žalovanému ich náhradu nepriznal.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že po preskúmaní napadnutých
rozhodnutí a postupu im predchádzajúcom v rozsahu žalobných dôvodov dospel
k záveru, že tieto sú v súlade s predpismi hmotného aj procesného práva,
vzťahujúcimi sa na predmetnú vec. Považoval za nesporné, že žalobcovi bola
uložená povinnosť odstrániť interný odpad, a to veľké kusy bitumenových zmesí
(asfaltov) a odovzdať ich na recykláciu v zariadení na to určenom podľa
rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia v Liptovskom Mikuláši
č. Odp. 2007/01428-005/Bu zo dňa 20.8.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 14.9.2007, a ktorým je súd v zmysle § 135 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s použitím § 246c ods. 1 OSP
viazaný. Považoval za irelevantnú námietku žalobcu, že správne orgány
v konaní nevychádzali z odborného posúdenia znalca, ktorý by vyhodnotil,
či v danej veci ide o skládku odpadu a o akú kategóriu odpadového materiálu
ide, keďže žalobca sa mal možnosť brániť týmto spôsobom v správnom konaní,
a to v konaní vedenom pred obvodným úradom životného prostredia
č. 2007/01428, v ktorom sa prejednával jeho správny delikt, ktorého výsledkom
bolo vyššie špecifikované rozhodnutie zo dňa 20.8.2007. Poukázal na to, že
preskúmavaným rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa v predmetnej
veci bola žalobcovi uložená pokuta pre nevykonanie opatrení na nápravu, ktoré
bolo uložené na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia obvodného
úradu životného prostredia zo dňa 20.8.2007.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie
navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Žiline zrušil a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu
na ďalšie konanie a zaviazal žalovaného na náhradu trov súdneho konania podľa
priloženého vyčíslenia. Namietal, že krajský súd si nepreveril okolnosti, ktoré
nastali po vydaní rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia
v Liptovskom Mikuláši zo dňa 20.8.2007 a ktoré existovali v čase vydania
napadnutého rozhodnutia podľa § 250i ods. 1 OSP, kedy nápravné opatrenia,
uložené právoplatným rozhodnutím, boli už vykonané, t.j. veľké kusy asfaltu
boli odvezené na recykláciu a na mieste sa už nenachádzala skládka odpadu
v zmysle zákona o odpadoch, čo bolo aj dôvodom jeho odvolania proti
rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu o uložení pokuty za nesplnenie nápravných opatrení. Uviedol, že v žalobe navrhol, aby bolo vykonané
dokazovanie odborným posudkom nezávislého znalca a výsluchom navrhnutých
svedkov, avšak prvostupňový súd navrhnuté dôkazy nevykonal,
i keď podľa § 250i ods. 2 OSP nie je viazaný skutkovým stavom, zisteným
správnym orgánom, a preto môže vykonať opätovne dôkazy, vykonané
správnym orgánom alebo vykonať ďalšie dokazovanie pre objasnenie veci.
Ďalej namietal, že krajský súd na jednej strane zobral do úvahy tvrdenia
žalovaného, nezodpovedajúce skutkovému stavu, a na druhej strane nezobral
do úvahy fotodokumentáciu predloženú žalobcom, z ktorej vyplýva, že sa
nejedná o skládku odpadu v lokalite P. v zmysle § 2 ods. 18 zákona o odpadoch.
V tejto súvislosti poukázal na neodborný a nezákonný postup správneho orgánu,
keď pri vykonaní štátneho dozoru dňa 10.4.2008, t.j. pred uložením sankcie
žalobcovi, nezdokumentoval skutkový stav zhotovením fotodokumentácie
a videodokumentácie, ktorá povinnosť mu vyplynula z § 73 ods. 5 zákona
o odpadoch. Mal za to, že tým, že prvostupňový súd nepripustil vykonanie
navrhnutých dôkazov, znemožnil žalobcovi preukázanie toho, že mu pokuta
bola uložená neoprávnene a na základe nezákonného postupu správneho orgánu.
Konštatoval preto, že v súdnom konaní došlo k vadám uvedeným v § 205 ods. 2
písm. c), d), a f) OSP, súd nedostatočným spôsobom zistil skutkový stav,
doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, následkom čoho dospel
k nesprávnemu rozhodnutiu.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu k námietke žalobcu, že
nápravné opatrenia už boli vykonané, nakoľko veľké kusy asfaltu už boli
odvezené a potom sa už nejednalo o skládku odpadu v lokalite P. v zmysle § 2
ods. 18 zákona o odpadoch, upozornil na tú skutočnosť, že po čiastočnom
odvezení niektorých veľkých kusov asfaltu v predmetnej lokalite ostali nesúvislé
hromady odpadového asfaltového materiálu na ploche úseku asi 20 metrov,
ktoré zarastali trávnym porastom (zápisnica zo dňa 10.4.2008), pričom nápravné
opatrenia ukladali žalobcovi odviezť odpady bez zbytkov a dokonale vyčistiť
lokalitu, takže vôbec nie je možné konštatovať, že na mieste sa už nenachádzal
žiadny odpad, uložený v rozpore so zákonom o odpadoch, a že boli uložené
nápravné opatrenia vykonané. Ďalej zdôraznil, že správny orgán nikde
neuvádzal, že sa jedná o skládku odpadov podľa § 2 ods. 18 zákona o odpadoch,
ale nápravné opatrenia boli niekoľkokrát ukladané preto, lebo bol porušený § 18
ods. 3 písm. a) zákona o odpadoch uložením alebo ponechaním odpadu na inom
mieste ako na mieste určenom týmto zákonom. Poukázal na to, že k porušeniu
tohto ustanovenia došlo preto, lebo odpad bol uložený viac ako rok na
nevyhovujúcom mieste, nakoľko bol na poľnohospodársky využívanom
pozemku (lúka) a k tomu na území TANAP-u, na základe ktorých skutočností
považoval za potrebné upozorniť, že konštatovanie žalobcu, že sa nejedná
o skládku odpadov podľa § 2 ods. 18, je zavádzajúce a nesúvisí s vecou. K námietke žalobcu na nezákonný postup žalovaného tým, že nezdokumentoval
skutkový stav v zmysle § 73 ods. 5 zákona o odpadoch, žalovaný uviedol, že
toto zákonné ustanovenie hovorí o povinnosti kontrolovanej osoby umožniť
osobám vykonávajúcim štátny dozor zhotovovať fotodokumentáciu
a videodokumentáciu v prípade zabezpečenia objektívnych podkladov pre ďalšie
rozhodovanie, avšak v žiadnom prípade sa nejedná o povinnosti pre osoby
vykonávajúce štátny dozor. Žalovaný mal za to, že orgán štátnej správy
v žiadnom prípade nepostupoval neodborne a nezákonne, a zaznamenanie
skutkového stavu formou zápisnice, ktorú podpísali všetci účastníci rokovania,
bolo plne v súlade s príslušnými zákonnými normami a postačovalo
pre objektívne zisťovanie skutkového stavu. Konštatoval, že v konaniach
a postupoch orgánu štátnej správy nedošlo k žiadnym pochybeniam, skutkový
stav veci bol zistený objektívne, zodpovedne a v dostatočnom rozsahu, čím
dospeli k správnym záverom. Na záver poukázal na to, že uloženie pokuty
žalobcovi vo výške 3.000,--Sk po opakovanom nesplnení nápravných opatrení
a pokute 2.000,--Sk (keďže orgán štátnej správy bol povinný za nesplnenie
opatrení na nápravu uložiť pokutu až do výšky 500.000,--Sk, a v prípade
opakovaného nesplnenia opatrení na nápravu pokutu až do výšky dvojnásobku
hornej hranice sadzby) bolo vo veľmi nízkej úrovni sadzby a žalobca napriek
tomu nepochopil jej výchovný charakter.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd
odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1
veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk
a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej
správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti
fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom
chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola
na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.
Podľa § 1 ods. 2 zákona o odpadoch tento zákon upravuje pôsobnosť
orgánov štátnej správy a obcí, práva a povinnosti právnických osôb a fyzických
osôb pri predchádzaní vzniku odpadov a pri nakladaní s odpadmi, zodpovednosť
za porušenie povinností na úseku odpadového hospodárstva a zriadenie
Recyklačného fondu.
Podľa § 78 ods. 2 písm. j) zákona o odpadoch pokutu do 500.000,--Sk
uloží príslušný orgán štátnej správy odpadového hospodárstva právnickej osobe
alebo fyzickej osobe - podnikateľovi, ktorá nevykoná opatrenie na nápravu
uložené podľa § 19 ods. 1 písm. k), § 20 ods. 2 písm. d) a § 21 ods. 1 písm. j).
Podľa § 19 ods. 1 písm. k) zákona o odpadoch držiteľ odpadu je povinný
vykonať opatrenia na nápravu uložené orgánom štátneho dozoru v odpadovom
hospodárstve (§ 73).
Podľa § 73 ods. 2 zákona o odpadoch ak orgán štátneho dozoru zistí
porušenie povinnosti alebo iný nedostatok v činnosti kontrolovaného, upozorní
ho na to a, ak je to možné alebo účelné, uloží mu opatrenie na nápravu a určí
mu lehotu, v ktorej má opatrenie na nápravu vykonať. Ak kontrolovaný
nevykoná v určenej lehote opatrenie na nápravu, alebo ak opatrenie
na nápravu nie je možné alebo účelné uložiť, orgán štátneho dozoru uloží
kontrolovanému pokutu.
Z predloženého spisu správneho orgánu odvolací súd zistil, že žalovaný
preskúmavaným rozhodnutím zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie
Obvodného úradu životného prostredia v Liptovskom Mikuláši
č. Odp. 2008/01031-003 Mi zo dňa 14.5.2008, ktorým uložil žalobcovi podľa
§ 78 ods. 2 písm. j) a § 79 ods. 4 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch pokutu
vo výške 3.000,--Sk za opakované porušenie § 19 ods. 1 písm. k) citovaného
zákona a zároveň mu uložil náhradný termín odstránenia zvyšných odpadov
č. 170302 – bitumenové zmesi, do dvoch týždňov od doručenia rozhodnutia.
Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní spisového
materiálu dospel k záveru, že žalobca vytvoril protizákonne v lokalite P.
nesúvislú nelegálnu skládku bitúmenových zmesí odpad č. 170302 a svojím
konaním vykonával nepovolenú činnosť t. j. porušenie legislatívneho
ustanovenia zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch, a poukázal na to, že
po upozornení žalobca nevykonal opatrenia, ktoré mu boli uložené správnym
orgánom.
Prvostupňový správny orgán v rozhodnutí o uložení pokuty uviedol, že
na základe podnetu ohľadne nesplnenia nápravných opatrení uložených
žalobcovi, ktoré ukladali aj odvoz odpadov v lokalite P. bolo miestnym
zisťovaním konštatované, že na úseku asi 20 m sa nachádzajú zbytky
bitumenových zmesí odpad č. 170302, ktoré bolo treba odstrániť do 20.9.2007.
Dôvodil, že tým, že v stanovenom termíne neboli znovu splnené nápravné
opatrenia, došlo k opakovanému porušeniu § 19 ods. 1 písm. k) zákona
o odpadoch.
Z rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia v Liptovskom
Mikuláši č. Odp. 2007/01428-005/Bu zo dňa 20.8.2007 vyplynulo, že žalobcovi
boli podľa § 73 ods. 2 zákona o odpadoch uložené opatrenia na nápravu:
1. Na predmetnú lokalitu sa zakazuje priviezť ďalší interný odpad.
2. Z navezeného interného odpadu odstrániť veľké kusy bitúmenových
zmesí (asfaltov) a odovzdať ich na recykláciu v na to určenom zariadení.
Možné je ponechať len drobnú drť a suť (max. 15x15 cm). Násyp a okolie
upraviť tak, aby plocha určená na budúcu výstavbu cesty podľa PD mohla
byť používaná dopravnými prostriedkami, aby sa zamedzilo ďalšiemu
rozširovaniu jazdnej plochy po pozemkoch určených
pre poľnohospodárske účely.
3. Z predmetnej lokality odstrániť zhromaždené konáre.
4. O vykonaní uložených nápravných opatrení priebežne informovať
Obvodný úrad životného prostredia v Liptovskom Mikuláši a o odovzdaní
odpadov predložiť doklad od oprávnených organizácií.
Termín splnenia nápravných opatrení: do 20.9.2007
Podľa § 74 ods. 1 zákona o odpadoch ak nie je v tomto zákone výslovne
ustanovené inak, na konanie sa podľa tohto zákona vzťahujú všeobecné predpisy
o správnom konaní.
Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú
v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť preto
určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom
správneho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pri posudzovaní prejednávanej veci
vychádzal z nasledovných východísk:
V rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie
právna teória rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej
špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové.
Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré
konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej
nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych
deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu
môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty
sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide
o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité
nedovolené konanie (či opomenutie). Treba zdôrazniť, že formálne označenie
určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúce zaradenie
medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky
v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, či už ide o oblasť súdneho alebo
správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia
názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov.
Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz
v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov
potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti
postihu delikventa.
Z týchto hľadísk treba vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti
konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná
pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa trestného zákona musí
výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen
zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj
uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade aj iných skutočností
potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. U priestupkoch
je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež
popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh
a výmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto
jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia nemá. Odkazuje sa len na správny
poriadok (§ 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.), podľa ktorého výrok rozhodnutia
obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa
ktorého bolo rozhodnuté, poprípade tiež rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť plnenia,
určí správny orgán na to lehotu.
Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom
delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie
nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný priamo
z ustanovenia § 47 ods. 2 správneho poriadku. V rozhodnutiach trestného
charakteru, ktorými sú nepochybne aj rozhodnutia o iných správnych deliktoch,
je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý.
To možno zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku
s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných
skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä
z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký
skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu
dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané
rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný
delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti
skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť
opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom treba odmietnuť úvahu o tom,
že postačí, ak sú tieto náležitosti uvedené len v odôvodnení rozhodnutia.
Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia
môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný
výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť
rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké
opatrenia či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok
možno vynútiť exekúciou.
Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu
(z hľadiska vecného, časového a miestneho) plne korešponduje
i medzinárodným záväzkom SR. Treba pripomenúť, že aj na rozhodovanie
o iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ľudských právach a základných slobodách (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.).
Keď Dohovor v článku 6 ods. 1 uvádza "akékoľvek trestné obvinenie", treba
poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní ako aj v správnom
konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Takto vykladá Dohovor
stabilne aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.
Z uvedeného potom treba vyvodiť, že výrok rozhodnutia o postihu za iný
správny delikt musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu
jeho spáchania, poprípade aj uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné
k tomu, aby nemohol byť zamenený iným. Ak správny orgán neuvedie tieto
náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie zákona
o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku).
V prejednávanom prípade z výroku preskúmavaného rozhodnutia vyššie
uvedené skutočnosti nevyplývajú. Vo výroku o uložení pokuty absentuje navyše
i špecifikácia, ktoré konkrétne (zo štyroch nápravných opatrení uložených
žalobcovi rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Liptovskom
Mikuláši č. Odp. 2007/01428-005/Bu zo dňa 20.8.2007) žalobca opomenul
vykonať, pričom táto skutočnosť nevyplynula ani z odôvodnenia
preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu, čo má za následok
nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu pre nezrozumiteľnosť
a pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 3 OSP).
Konajúce správne orgány mali postupovať pri zistení, objasnení, konaní
a sankcionovaní v súlade s platnými ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní v znení neskorších predpisov, na ktorý odkazuje § 74 ods. 1
zákona o odpadoch (opak nemožno vyvodiť ani z odseku 2 uvedeného
paragrafu).
Vychádzajúc z uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
a pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 3 OSP) a súd prvého stupňa žalobu
zamietol, odvolací súd podľa § 250ja ods. 3 vety prvej OSP rozsudok súdu
prvého stupňa zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu
a aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vrátil vec žalovanému
správnemu orgánu na ďalšie konanie. Z dôvodu zrušenia rozhodnutia
žalovaného pre nepreskúmateľnosť sa odvolací súd nemohol zaoberať
vznesenými meritórnymi námietkami žalobcu.
Správny orgán je viazaný názorom súdu (§ 250j ods. 6 OSP).
O náhrade trov konania (vrátane trov konania na súde prvého stupňa)
rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 OSP s použitím § 246c ods. 1 vety
prvej OSP a v spojení s § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní úspešnému
žalobcovi nepriznal ich náhradu z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré
vzhliadol v tom, že rozhodnutie správneho orgánu bolo zrušené z iných dôvodov
než namietaných žalobcom v žalobe resp. v odvolaní proti prvostupňovému
rozsudku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 27. apríla 2011
JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Peter Szimeth