Najvyšší súd  

6Sžp/18/2011

 

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu  

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Ivana

Rumanu, v právnej veci žalobcu: A.. S., bytom P.P.,   právne zastúpený   JUDr. M. V.,

advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v B., B. č.X., proti žalovanému: Krajský

stavebný úrad v Bratislave, Lamačská cesta 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. A-2009/2671-MIK zo dňa 8. decembra 2009, o odvolaní žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 98/2010 – 33   zo dňa 6. mája

2011, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave  

č. k. 4S 98/2010 - 33 zo dňa 6. mája 2011   z m e ň u j e   tak, že rozhodnutie žalovaného  

č. A-2009/2671-MIK zo dňa 8. decembra 2009 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   žalovanému

na ďalšie konanie.  

Žalovaný   j e   p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo sumy

zaplatenej titulom   súdnych poplatkov   v sume 132 € a z trov právneho zastúpenia v sume

385,79 €, všetko na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len ako „krajský súd“ alebo

„prvostupňový súd“) postupom podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej

v texte rozhodnutia len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A-2009/2671-MIK zo dňa 8. decembra 2009 – ktorým  

ako príslušný odvolací orgán podľa ustanovenia § 4 písm. b/ zákona č. 608/2003 Z. z., ako aj

podľa § 118 zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný

zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „stavebný zákon“) rozhodujúc

o odvolaní žalobcu podľa § 59 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) ako aj podľa

ustanovení § 46 a § 47 správneho poriadku a príslušných ustanovení stavebného zákona

zmenil rozhodnutie Mestskej časti Bratislava - Vajnory č. OS-3446/2009/DTZ zo dňa  

28. augusta 2009 (ktorým bol žalobca uznaný za vinného z toho, že sa dopustil stavebného

priestupku podľa § 105 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona na tom skutkovom základe, že

nesplnil výzvu orgánu štátneho stavebného dohľadu zo dňa 15.12.2008  

zn. OS – 1613/2008/MOK-3 na zastavenie stavebných prác na zmene stavby rodinného domu

súp. č. X.X. parc. č. X. kat. úz. V., P.P., keďže v čase od 10.5.2009 do 5.6.2009 realizoval na

tejto stavbe stavebné práce a za tento priestupok mu bola uložená pokuta podľa § 105 ods. 1

stavebného zákona vo výške 331 €) tak, že príslušnú časť výroku napadnutého rozhodnutia

zrušil a nahradil textom znenia, podľa ktorého... sa žalobca uznáva vinný   zo

spáchania priestupku podľa ustanovenia § 105 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona, a to na

tom skutkovom základe, že nesplnil výzvu orgánu štátneho stavebného dohľadu zo dňa

15.12.2008 zn. OS-1613/2008/MOK-3 na zastavenie stavebných prác na zmene dokončenej

stavby rodinného domu súp. č. X.X. parc. č. X. kat. úz. V., P.P., keď v čase  

od 10.5.2009 do 5.6.2009 realizoval na tejto stavbe stavebné práce, spočívajúce v zastrešení

nadstavby a prístavby rodinného domu... V ostatných častiach ponechal napadnuté

rozhodnutie v platnosti. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p.

tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal, a to žalobcovi z dôvodu jeho neúspechu,

pričom žalovaný nemal zo zákona na ich náhradu nárok.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že v danom prípade predmetom

správneho konania bol len jeden priestupok, a to neuposlúchnutie výzvy správneho orgánu.

Preto nebolo možné uložiť len jednu sankciu za viac priestupkov žalobcu. Zdôraznil, že  

zo spisu vyplýva, že konanie o priestupku žalobcu za uskutočňovanie stavby bez stavebného

povolenia bolo začaté a vo veci bolo rozhodnuté pred začatím tohto konania. Žalovaný teda

nemohol postupovať tak, že v konaní o priestupku pre neuposlúchnutie výzvy, ktoré začalo

dňa 15.5.2009 prejedná a rozhodne aj o priestupku vo veci uskutočnenia stavby  

bez stavebného povolenia začatého dňa 13.1.2009 (rozhodnuté dňa 20.4.2009) tak, ako sa

toho domáhal žalobca. Krajský súd poukázal tiež na skutočnosť, že podkladom pre napadnuté

rozhodnutie bola výzva preukázateľne doručená žalobcovi dňa 2.1.2009, výsledky miestneho

zisťovania, vyjadrenia žalobcu na nariadenom ústnom pojednávaní, a teda neobstojí námietka

žalobcu, že správny orgán nemohol ako podklad pre rozhodnutie využiť rozhodnutie  

č. OS-1613/2008/MOK-3 z 22.12.2008, pretože toto rozhodnutie nebolo podkladom

napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru súdu, správny orgán dostatočne a zrozumiteľne

zdôvodnil výšku uloženej sankcie, pričom prihliadol najmä na charakter porušenia povinností

žalobcu, ktoré spočívali najmä vo vedomom a úmyselnom porušovaní pokynov správneho

orgánu, porušovaní verejných záujmov chránených zákonom (stavebný zákon), rozsahu

stavby, okolnosti, že sa jednalo v súvislosti s predmetnou stavbou o ďalšie porušenie

povinností žalobcu. Zdôraznil, že vzhľadom na rozsah a charakter realizovanej stavby, podľa

jeho názoru, by nižšia sankcia nesplnila voči žalobcovi svoju preventívnu a výchovnú funkciu

smerujúcu k rešpektovaniu orgánov štátneho stavebného dohľadu a k predchádzaniu živelnej

výstavby bez rešpektovania verejných záujmov, pričom žalobca v konaní nepreukázal, že by

ho výška uloženej sankcie existenčne ohrozovala. Na základe uvedených dôvodov dospel

k záveru, že správny orgán rozhodol na základe dostatočne zisteného stavu veci, vec správne

právne posúdil, jeho rozhodnutie obsahovalo náležitosti podľa ust. § 47 správneho poriadku,

bolo riadne a zrozumiteľne odôvodnené, a preto žalobu zamietol.

Proti predmetnému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc

sa jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že

krajský súd nedostatočne ustálil skutkový stav a na základe takto nedostatočného zistenia

skutkového stavu prišiel k nesprávnym právnym záverom. V rámci odvolania poukázal  

na nasledujúce skutočnosti:  

a/ Krajský súd v rozsudku uvádza, že dňa 22.12.2008 žalobca prevzal výzvu

prvostupňového správneho orgánu, aby bezodkladne zastavil všetky práce súvisiace s realizáciou nepovolenej stavby (str. 4 rozsudku). Podľa úradného záznamu zo dňa

29.12.2008 sa na predmetnej stavbe ďalej pracovalo. Ak je toto pravda, potom sa priestupok

stal už 29.12.2008 a prvostupňový správny orgán o tom mal vedomosť. Bol tu teda dôvod

a nakoniec aj povinnosť správneho orgánu, aby prejednal tento priestupok a i priestupok,

o ktorom vydal rozhodnutie OS-67/2009/DTZ z 20.4.2009.

b/ V rozhodnutí Mestskej časti Vajnory sa však tvrdí, že „keďže sa stavba začala

realizovať bez stavebného povolenia, tunajší úrad dňa 15.12.2008 vyzval stavebníka  

na zastavenie stavebných prác. Výzva bola stavebníkom prevzatá dňa 02.01.2009“. Žalovaný

vo svojom rozhodnutí uvádza: „Dňa 15.12.2008 bola žalobcovi na základe zistenia, že stavba

„Rodinný dom P.P. – zmena dokončenej stavby“ parc. č. X. v k.ú. V. sa realizuje  

bez právoplatného stavebného povolenia, vydaná výzva na zastavenie stavebných prác podľa

§ 105 ods. 2 stavebného zákona, preukázateľne mu bola doručená dňa 22.12.2008“.

Takže podľa rozhodnutia MČ Vajnory porušil výzvu doručenú mu 2.1.2009, podľa

žalovaného výzvu doručenú mu 22.12.2008 a podľa krajského súdu výzvu doručenú

22.12.2008. Paradoxne potom vyznieva odôvodnenie krajského súdu uvedené na str. 8 ods. 2

rozsudku, podľa ktorého podkladom pre rozhodnutie bola výzva preukázateľne doručená

žalobcovi dňa 2.1.2009.

c/ Ani z jedného rozhodnutia správnych orgánov a ani z napadnutého rozsudku nie je

možné zistiť, kto je v MČ Vajnory orgánom štátneho stavebného dozoru, pričom citovanie  

§ 99 stavebného zákona na to nestačí.

d/ Správnemu orgánu bolo už 29.12.2008 zrejmé, že „porušil“ výzvu na zastavenie

stavebných prác doručenú mu 22.12.2008 (viď. úradný záznam), krajský súd napriek tomu

tvrdí, že správny orgán nemohol postupovať podľa § 12 ods. 2 priestupkového zákona.

Žalobca zároveň uviedol, že krajský súd sa nevysporiadal žiadnym spôsobom s jeho

námietkou, že správny orgán pri svojom rozhodovaní absolútne nezobral do úvahy

ustanovenie § 3 ods. 4 správneho poriadku. Podľa názoru žalobcu správny orgán je povinný

aplikovať príslušné ustanovenia právneho predpisu na konkrétne skutkové okolnosti toho –

ktorého prípadu, nestačí tu citovať ustanovenie právneho predpisu, ako to napr. urobil správny

orgán pri odôvodnení výšky pokuty. Žalobca si zároveň v rámci odvolania uplatnil náhradu

trov právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil v sume 127,64 € (1 úkon 120,23 € + 1x paušál  

á 7,41 €).

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá

O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré

mu predchádzalo (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.)

a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného nebolo vydané v súlade so zákonom. Deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk.

Rozsudok bol verejne vyhlásený 18. júla 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia

alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej

hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu č. A-2009/2671-MIK zo dňa 8.12.2009 – ktorým podľa § 59

ods. 2 správneho poriadku ako aj podľa ustanovení § 46 a § 47 správneho poriadku  

a príslušných ustanovení stavebného zákona bolo zmenené rozhodnutie Mestskej časti

Bratislava - Vajnory č. OS-3446/2009/DTZ zo dňa 28.8.2009 (ktorým bol žalobca uznaný  

za vinného z toho, že sa dopustil stavebného priestupku podľa § 105 ods. 1 písm. c/

stavebného zákona na tom skutkovom základe, že nesplnil výzvu orgánu štátneho stavebného

dohľadu zo dňa 15.12.2008 zn. OS – 1613/2008/MOK-3 na zastavenie stavebných prác  

na zmene stavby rodinného domu súp. č. X.X. parc. č. X. kat. úz. V., P.P., keďže v čase od

10.5.2009 do 5.6.2009 realizoval na tejto stavbe stavebné práce a za tento priestupok mu bola

uložená pokuta podľa § 105 ods. 1 stavebného zákona vo výške 331 €) tak, že príslušnú časť

výroku napadnutého rozhodnutia zrušil a nahradil textom znenia, podľa ktorého...sa

žalobca uznáva vinný zo spáchania priestupku podľa ustanovenia § 105 ods. 1 písm. c/

stavebného zákona, a to na tom skutkovom základe, že nesplnil výzvu orgánu štátneho

stavebného dohľadu zo dňa 15.12.2008 zn. OS-1613/2008/MOK-3 na zastavenie stavebných

prác na zmene dokončenej stavby rodinného domu súp. č. X.X. parc. č. X. kat. úz. V., P.P.,

keď v čase od 10.5.2009 do 5.6.2009 realizoval na tejto stavbe stavebné práce, spočívajúce

v zastrešení nadstavby a prístavby rodinného domu... V ostatných častiach ponechal

napadnuté rozhodnutie v platnosti.

Podľa ustanovenia § 250ja ods. 7 O.s.p. ak Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím

súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text

v odôvodnení uvedie.

Vzhľadom na citované ustanovenie § 250ja ods. 7 O.s.p. odvolací súd poukazuje  

na rozhodnutie NS SR ako odvolacieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 3Sžp/23/2011

z 1.12.20011, z ktorého uvádza nasledovné:

„Napadnutým rozhodnutím č. A-2009/2101-DLD zo dňa 16.11.2009 žalovaný podľa  

§ 59 ods. 2 správneho poriadku, ako aj podľa ustanovení § 46 a § 47 správneho poriadku

a príslušných ustanovení stavebného zákona rozhodol, že „mení odvolaním napadnuté

rozhodnutie Mestskej časti Bratislava - Vajnory č. OS-67/2009/DTZ zo dňa 20. apríla 2009

takto: Príslušnú časť výroku napadnutého rozhodnutia ruší a nahrádza textom nasledovaného

znenia:....A.. S., bytom P. sa uznáva vinný zo spáchania priestupku podľa ust. § 105 ods. 2

písm. a/ stavebného zákona, a to na tom skutkovom základe, že od 10. novembra 2008

preukázateľne do 10. januára 2009 realizoval zmenu dokončenej stavby, spočívajúcu

v prístavbe a nadstavbe rodinného domu súp. č. X.X. parc. č. X., kat. úz. V., na ulici P. bez

stavebného povolenia“. V ostatných častiach ponecháva napadnuté rozhodnutie v platnosti“.

Najvyšší súd zistil, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je rozhodnutím o uznaní

žalobcu vinným z priestupku. Žalovaný v úvodných ustanoveniach napadnutého rozhodnutia

uviedol, že procesne postupoval podľa § 46 a § 47 správneho poriadku a „príslušných

ustanovení stavebného zákona“. Tieto príslušné ustanovenia stavebného zákona

neidentifikoval a v dôsledku toho je rozhodnutie v tejto časti neurčité. V rozhodnutí, ktorým

sa ukladajú sankcie právnym subjektom, nie je prípustné používať všeobecné odkazy  

na právne predpisy.

Podľa § 105 ods. 6 o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)

v znení neskorších predpisov, na priestupky a ich prejednávanie sa vzťahujú všeobecné

predpisy o priestupkoch.

V dôsledku ustanovenia § 105 ods. 6 stavebného zákona stavebný úrad v odvolacom

konaní o priestupku fyzickej osoby primárne nepostupuje podľa všeobecného predpisu

o správnom konaní (zák. č. 71/1967 Zb. správny poriadok v znení neskorších zmien

a doplnkov), ale podľa všeobecných predpisov o priestupkoch (zákon Slovenskej národnej

rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov). Všeobecné predpisy

o správnom konaní sa v priestupkovom konaní aplikujú až subsidiárne (§ 51 zák. SNR  

č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov).

Podľa § 77 zák. SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,

výrok rozhodnutia o priestupku, ktorým je obvinený z priestupku uznaný vinným, musí

obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času spáchania priestupku, vyslovenie viny,

druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení od uloženia sankcie (§ 11 ods. 3),  

o započítaní času do času zákazu činnosti (§ 14 ods. 2), o uložení ochranného opatrenia  

(§ 16), o nároku na náhradu škody (§ 70 ods. 2) a o trovách konania (§ 79 ods. 1).

Z obsahu výroku napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný zmenil výrok

o uznaní žalobcu vinným z priestupku, v rámci ktorého doplnil skutok tak, že išlo o zmenu

dokončenej stavby „spočívajúcej v prístavbe a nadstavbe“.  

Podľa § 73 ods. 2, prvá veta zák. SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení

neskorších zmien a doplnkov (ďalej „všeobecný predpis o priestupkoch“) obvinený  

z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu  

a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy  

a opravné prostriedky.

Senát najvyššieho súdu poukazuje na to, že skutočnosti, ktoré sa obvinenému

z priestupku kladú za vinu, musia byť sformulované v skutku. Správny orgán vykonávajúci

priestupkové konanie musí preto skutok sformulovať presne a úplne. Pokiaľ v ďalších

štádiách skutok rozšíri alebo doplní, alebo spresní, musí umožniť obvinenému z priestupku  

sa k novo sformulovanému resp. doplnenému skutku vyjadriť. V danom prípade žalovaný  

ako odvolací správny orgán skutok preukázateľne spresnil, preto mal žalovanému umožniť

k spresnenej formulácii skutku sa vyjadriť. Ide o dodržanie formálne ustanoveného

procesného postupu. Správny orgán nemôže selektovať závažnosť skutočností doplnených   do skutku. (V prípade, že zo skutku by boli vypustené určité skutočnosti, upovedomenie nemusí

byť nevyhnutné).

Právnym základom však nie je ustanovenie § 33 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov tak, ako uviedol krajský súd, ale  

ust. § 73 ods. 2 všeobecného predpisu o priestupkoch.

Najvyšší súd ďalej zistil, že žalovaný formálne zmenil výrok o vine a súčasne ponechal

v platnosti výrok o treste. Uvedenú skutočnosť najvyšší súd hodnotí ako podstatnú vadu

priestupkového konania. Výrok o treste má akcesorickú povahu k výroku o vine z priestupku.

Akákoľvek formálna zmena vo výroku o vine má za dôsledok povinnosť správneho orgánu

nanovo rozhodnúť i o uložení trestu. Žalovaný pritom v ďalšom konaní musí rešpektovať

zásadu zákazu reformácie in peius vyjadrenú v § 82 všeobecného predpisu o priestupkoch.“

Vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR, odvolací súd považuje

za potrebné uviesť, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa

čl. 1 Ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty

práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa

platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99,

tiež II. ÚS 234/03). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom

rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie

práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných

fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV.ÚS 92/09).

Nakoľko najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu zistil takú vadu, ktorá

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 O.s.p.),

je nutné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a jeho postup

nie je v súlade so zákonom. Pochybil preto krajský súd, keď žalobu zamietol. Z dôvodu, že

uvedená vada sama osebe má za následok nezákonnosť rozhodnutia, k ďalším námietkam

žalobcu najvyšší súd už neprihliadal.

Z uvedených dôvodov odvolací súd zamietajúci prvostupňový rozsudok krajského

súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, v ktorom konaní je žalovaný v zmysle § 250ja ods. 4 O.s.p. viazaný právnym názorom súdu, pričom zároveň je povinný sa vysporiadať aj so všetkými

námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní.

Podľa § 250ja ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym

názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1

O.s.p. v spojení § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov

konania pozostávajúcich zo sumy zaplatenej titulom súdnych poplatkov v sume 132 €  

(za žalobu a odvolanie po 66 €) a z trov právneho zastúpenia žalobcu advokátom

v prvostupňovom a odvolacom konaní v celkovej sume 385,79 €.

Trovy právneho zastúpenia tvorí tarifná odmena vypočítaná podľa § 11 ods. 1

Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len

„vyhláška“) za 2 úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci 12.2.2010, žaloba) vo výške

po 120,23 € s paušálnou náhradou vo výške 7,21 € a za 1 úkon právnej služby (odvolanie  

vo veci samej) vo výške 123,50 € s paušálnou náhradou vo výške 7,41 €. Trovy právneho

zastúpenia predstavujú teda spolu sumu 385,79 €.

Náhradu trov konania je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho

zástupcu v súlade s § 149 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3

ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave, dňa 18. júla 2012  

  JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth