6Sžp/14/2012

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Geocomplex a.s., so sídlom v Bratislave, Geologická 21, zastúpeného Mgr. Markom Benedikom, advokátom so sídlom v Bratislave, Rudnayovo nám. č. 1 proti žalovanému: Hlavný banský úrad, Kammerhofská 25, Banská Štiavnica, za účasti : Slovenská ťažobná spoločnosť, spol. s r.o., so sídlom v Lučenci, Študentská 24, v konaní o preskúmanie zákonnosti : 1.) oznámenia žalovaného č. 184-2137/2010 z 27. októbra 2010, 2.) oznámenia Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 288-3269/2010-1 z 28. októbra 2010, 3.) oznámenia žalovaného č. 1499-2285/2010 z 24. novembra 2010 a 4.) oznámenia Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 288-3645/2010 z 18. februára 2011, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4S/334/2010-212, 4S/4/2012, 4S/5/2012, 4S/6/2012 z 20. apríla 2012, jednohlasne takto

rozhodol:

Najvyšší s ú d Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu Bratislave, č. k. 4S/334/2010-212, 4S/4/2012, 4S/5/2012, 4S/6/2012 z 20. apríla 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte uznesenia len „krajský súd" alebo „prvostupňový súd") postupom podľa § 250d ods.3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.") zastavil konanie v predmetnej veci z dôvodu, že žaloba smerovala proti rozhodnutiam, ktoré nemôžu byť predmetom preskúmavania súdom. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania, pretože pre iný postup nebol dôvod. Prvostupňový súd v odôvodnení uznesenia skonštatoval, že z obsahu administratívneho spisu boli chronologicky zistené nasledujúce skutočnosti :

- Obvodný banský úrad v Banskej Bystrici zverejnil oznámenie o začatí výberového konania na prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu na dobývanie výhradného ložiska bituminóznych hornín s tým, že termín podávania návrhov bol stanovený na deň 15. augusta 2008 s určením podmienok a potrebných údajov, ktoré mali byť obsahom návrhov,

- podaním doručeným vyhlasovateľovi súťaže 7. augusta 2008, žalobca podal návrh na určeniedobývacieho priestoru Pinciná pre jeho organizáciu spolu s požadovanými prílohami,

- v spise sa nachádzajú návrhy ďalších uchádzačov,

- v priebehu septembra 2008 boli vymenovaní členovia komisie na vyhodnotenie návrhov na prevod dobývacieho priestoru Pinciná,

- 23. septembra 2008 bola spracovaná správa o priebehu a výsledkoch výberového konania, podľa ktorej sa na prvom mieste umiestnil uchádzač Slovenská ťažobná spoločnosť, spol. s r.o., Lučenec, pričom spoločnosti Alas Slovakia s.r.o., Bratislava a Geocomplex a.s., Bratislava skončili ako druhá a tretia spoločnosť v poradí,

- listom zo 6. októbra 2008 bolo žalobcovi doručené oznámenie, že vo výberovom konaní nebol úspešný,

- listom zo 6. októbra 2008 podal žalobca sťažnosť proti postupu banského úradu s tým, že jeho sťažnosť možno považovať aj za odvolanie proti rozhodnutiu o prevode dobývacieho priestoru z dôvodu, že jeho oprávnenie na ťažbu ložiska v predmetnom priestore trvá,

- po zrušení oznámenia žalovaného o vybavení sťažnosti č. 1352-2523/2008 zo 17. novembra 2008 ako i oznámenia Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č.678-2826/2008 z 29. septembra 2008 - ktorým bolo žalobcovi oznámené, že jeho návrh vo výberovom konaní o prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu neuspel - rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S 8/2009 z 8. júla 2010, sa konanie dostalo do štádia po doručení sťažnosti žalobcu zo 6. októbra 2008.

Krajský súd vyslovil názor, že prípad je potrebné posudzovať podľa právnej úpravy účinnej v čase vyhlásenia výberového konania, do ktorého sa žalobca prihlásil. Zdôraznil, že žalobca, ktorý podal do verejnej súťaže svoj návrh obsahujúci náležitosti určené vyhlasovateľom, akceptoval tým začatie výberového konania o prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu na dobývanie výhradného ložiska bituminóznych hornín, sa nemôže neskôr, po obdržaní oznámenia o tom, že neuspel, domáhal toho, že jeho oprávnenie, ktoré mu vzniklo skôr, trvá.

Krajský súd s poukazom na ustanovenia § 46, § 27a ods. 1, § 27ods. 13 a § 24 ods. 14 až 16 banského zákona v znení účinnom v čase vyhlásenia výberového konania, ktoré zároveň citoval, uviedol, že v období, ak nie je postup komisie pri vyhodnocovaní návrhov podľa § 24 a § 27a banského zákona upravený podrobne vykonávacím predpisom, je potrebné postupovať v súlade so zákonom, stanoviť si vlastný právny výklad na určenie postupu. Zdôraznil, že neexistencia vykonávacieho predpisu nie je dôvodom na nečinnosť správneho orgánu vo veci návrhov fyzických alebo právnických osôb. V danom prípade bol vykonávací predpis vydaný až vyhláškou č. 325/2010. Krajský súd skonštatoval, že konanie správneho orgánu, ak nie je v rozpore so zákonom za situácie, keď nie je predpisom upravený podrobný postup, nemožno z tohto dôvodu považovať za nesprávne, prípadne nezákonné.

Krajský súd poukázal na ustanovenie § 24 ods.16 banského zákona, v zmysle ktorého všetky právne úkony vykonané pred tým, ako začne konanie o určenie dobývacieho priestoru, t.j. výsledky výberového konania, oznámenia adresované neúspešným záujemcom, vybavovanie sťažností a pod., tvoria podklad pre rozhodnutie obvodného banského úradu v konaní o určenie dobývacieho priestoru. Podľa jeho názoru len rozhodnutie o určenie dobývacieho priestoru je rozhodnutím vo veci samej, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu a v rámci tejto činnosti súdu je preskúmavaný aj postup správneho orgánu zrejmý z dokladov a dokumentácie tvoriacej podklad rozhodnutia.

S poukazom na ust. § 40 ods. 5 písm. k/ zákona o banskej činnosti, § 27a ods. 10 banského zákona, ktoré zároveň citoval, krajský súd uviedol, že žalovaný postupoval správne, keď konal o sťažnosti žalobcu zo 6. októbra 2008, doručenej 9.10.2008 proti postupu obvodného banského úradu a o výsledku prešetrenia sťažnosti informoval žalobcu žalobou napadnutým rozhodnutím č. 184-2137/2010 z 27. októbra 2010.

Krajský súd uviedol, že oznámenie Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici z 28. októbra 2010 je úkonom správneho orgánu, ktorým potom, ako bolo súdom zrušené jeho predchádzajúce oznámenie, že žalobcov návrh nebol vo výberovom konaní úspešný, je informáciou, že bude zopakované vyhodnotenie návrhov predložených do výberového konania. Zároveň žalobcovi bolo oznámené, že v zmysle rozsudkutunajšieho súdu mu zaniklo právo na dobývanie výhradného ložiska Pinciná ku dňu 28. júlu 2006 a nemôže sa z toho dôvodu zúčastniť výberového konania. Jedná sa o doklad, ktorý bude podkladom pre vydanie rozhodnutia o určení dobývacieho priestoru a priamo nezakladá, nemení, ani nezrušuje práva žalobcu.

Krajský súd ohľadne oznámenia o postúpení sťažnosti na vybavenie Obvodnému banskému úradu v Banskej Bystrici č. 1499-2285/2010 z 24. novembra 2010 uviedol, že takisto nie je rozhodnutím o právach žalobcu, nakoľko sa jedná o procesný akt žalovaného. Oznámenie Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 288-3645/2010 z 18. februára 2011 je informáciou o vybavení sťažnosti žalobcu z 30.11.2010 smerujúcej proti oznámeniu žalobcu z 27. októbra 2010 a takisto nie je rozhodnutím, ktoré by priamo zakladalo, menilo, prípadne zrušilo právo alebo povinnosť žalobcu. Podľa názoru krajského súdu predmetné akty tvoria podklad k následnému rozhodnutiu obvodného banského úradu o určení dobývacieho priestoru a správnosť postupu správnych orgánov je preskúmateľná v rámci žaloby o preskúmanie rozhodnutia o určení dobývacieho priestoru. Súd v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso 11/2010 zo 7. decembra podľa ktorého, písomné oznámenie o vybavení sťažnosti nie je rozhodnutím, ktoré možno preskúmať v správnom súdnictve, lebo nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu ani ňou nemohli byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Citujúc ustanovenia § 103 O.s.p., § 104 prvá veta O.s.p. a § 250d ods. 3 O.s.p. krajský súd uviedol, že na základe uvedených dôvodov konanie zastavil.

II.

Proti uzneseniu krajského súdu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodu jeho nesprávnosti, pretože súd sa dôsledne neriadil ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1, 2) a O.s.p. (§ 244 ods. 1, 2, 3, § 247 ods. 1, 2, 3). Podľa názoru žalobcu súd prvého stupňa pochybil, a to z nasledovných dôvodov.

1. porušenie princípu právnej istoty

Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 1S 8/2009 z 8. júla 2010 zrušil v obdobnej veci rozhodnutie žalovaného Hlavného banského úradu označené ako oznámenie o vybavenie sťažnosti č. 1352- 2523/2008 z 18.11.2008 ako aj rozhodnutie Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 678- 2862/2008 z 29. septembra 2008, pričom nemal pochybnosti o tom, že žalobcom označené správne akty žalovaného, ktoré majú rovnakú povahu, ako správne akty, ktoré sú predmetom tohto konania, mali povahu rozhodnutí, čo výslovne uviedol aj vo výroku rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť. Žalobca citujúc nálezy ústavného súdu poukázal na to, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty, znakom ktorého je aj to, že na rovnakú právne relevantnú otázku sa za rovnakých podmienok dáva rovnaká odpoveď. Prvostupňový súd konal vydaním napadnutého rozhodnutia v rozpore s uvedenou požiadavkou, keď na relevantnú otázku dal za rovnakých podmienok ten istý súd odlišnú odpoveď a legitímne očakávania žalobcu vyvolané rozsudkom sp. zn. 1S 8/2009 z 8. júla 2010 - že správne akty, ktoré napadol žalobou sú preskúmateľné v rámci správneho súdnictva - neboli naplnené. Poukázal na to, že Ústavný súd SR vo viacerých prípadoch vyslovil právny názor, že legitímne očakávania sú ústavne chránenou hodnotou.

2. nedostatočné vyhodnotenie povahy žalobcom napadnutých správnych aktov

Žalobca uviedol, že podľa jeho názoru prvostupňový súd pochybil aj v tom, že nedostatočne vyhodnotil povahu správnych aktov, ktoré žalobou napadol. Podľa nálezov Ústavného súdu SR ako i rozhodnutí Najvyššieho súdu SR totiž môžu byť predmetom preskúmania súdom je rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotýkať práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Zdôraznil, že je nepochybné, že z hľadiskačlánku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z hľadiska § 244 ods. 1 O.s.p. a nasledujúcich a podľa § 247 ods. 1 a nasledujúcich O.s.p., respektíve z hľadiska pojmu rozhodnutie, je úplne irelevantné ako je správny akt označený, pretože relevantné je jedine to, či ide o taký akt správneho orgánu, ktorý:

- zakladá mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb,

- alebo ktorým môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb dotknuté. Rozhodujúci je teda dopad aktu správneho orgánu vo sfére práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb, čo potvrdzuje nielen právna doktrína, ale aj súdna prax, pričom poukázal na judikatúru v tomto smere, ktorú aj citoval. Okrem iného uviedol, že „ za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa v zmysle uvedených podmienok súdneho prieskumu a ustálenej súdnej praxe považujú aj povolenia (I. ÚS 354/0 8) alebo aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačné akty" (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžp 5/2011) a tiež, že " všetky súdy ako justičné orgány demokratického a právneho štátu majú povinnosť pri interpretácii zákonov zabrániť faktickému odopretiu spravodlivosti" (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/07 ). Žalobca uviedol, že podanou žalobou (okrem iného ) napadol rozhodnutie Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 288- 3269/2010 - 1 z 28. októbra 2010 o dodatočnom nezaradení návrhu organizácie Geokomplex, a.s., do výberového konania o prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu, pričom nikde v napadnutom v rozhodnutí sa prvostupňový súd nezaoberal účinkami, respektíve dôsledkami tohto aktu vo sfére práv a právom chránených záujmov žalobcu a už táto samotná skutočnosť implikuje to, že došlo k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu. Poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 50/2001, podľa ktorého: „základnému právu uvedenému v článku 46 ods. 2 Ústavy SR preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci, ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa článku 46 ods. 2 Ústavy SR".

Čo sa týka účinkov napadnutého správneho aktu vo sfére práv a právom chránených záujmov žalobcu, uviedol nasledovné:

- je nepochybné, že správny orgán tu vystupoval ako vykonávateľ verejnej moci, ergo ako orgán štátnej banskej správy

- z obsahu listu vyplýva autoritatívny prejav vôle orgánu verejnej správy, že jeho návrh predložený do výberového konania nebude zaradený medzi predložené návrhy. To znamenalo konečné (definitívne) a autoritatívne vybavenie návrhu predloženého žalobcom, nakoľko po tomto akte sa už správny orgán s návrhom žalobcu žiadnym spôsobom nezaoberal a ani voči nemu žiadny ďalší správny akt nevydával.

Žalobca zdôraznil, že ušlo pozornosti súdu prvého stupňa, že dôsledkom tohto správneho aktu bolo v podstate zamietnutie návrhu žalobcu predloženého do výberového konania, čo potom znamená, že práva a právom chránené záujmy žalobcu mohli byť (v podstate boli) dotknuté. Za právom chránený záujem možno považovať aj záujem žalobcu sa svojím návrhom uchádzať o určenie dobývacieho priestoru, a to bez ohľadu na skutočnosť, že tvrdí, že toto právo mu nikdy nezaniklo.

Nadväzujúc na uvedené žalobca poukázal aj na to, že:

- rozhodnutím Hlavného banského úradu č. 184 - 2137/2010 z 27. októbra 2010 po opätovnom prešetrení a vybavení sťažnosti (z 22. novembra 2010) žalovaný okrem iného, opätovne rozhodoval o tom, či oprávnenie žalobcu na dobývanie dobývacieho priestoru Pinciná zaniklo a to vôbec o oprávnenosti vyhlásiť nové výberové konanie, čo má priamy dopad na práva a právom chránené záujmy žalobcu,

- rozhodnutím Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 288 - 3645/2010 z 18. februára 2011 o vybavení sťažnosti správny orgán opätovne potvrdil svoje rozhodnutie o nezaradení návrhu žalobcu do výberového konania.

Odhliadnuc od toho, že súd prvého stupňa sa povahou vo a dopadom žalobcom napadnutých rozhodnutínezaoberal, z ktorého dôvodu sú nepreskúmateľné, žalobca zdôraznil, že neobstojí ani argumentácia súdu opierajúca sa o ustanovenia banského zákona platné a účinné v čase vyhlásenia výberového konania.

Podľa názoru žalobcu súd v predmetnej veci neaplikoval správne ustanovenia banského zákona. Uviedol, že ustanovenia § 27a banského zákona, ktoré zároveň citoval, predstavujú lex specialis vo vzťahu k § 24 a nasl. banského zákona. Žalobca poukázal tiež na to, že prvostupňový súd konanie zastavil okrem iného z dôvodu, že žaloba mala smerovať proti rozhodnutiu o určení dobývacieho priestoru, pričom však ušlo jeho pozornosti, že v konaní podľa § 27a banského zákona, podľa ktorého banský úrad konal, sa rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru nevydáva. Nakoľko prevod sa uskutočňuje úkonom - zápisom do evidencie dobývacích priestorov, je zrejmé, že predmetom žaloby v danom prípade nemá čo byť.

Sumarizáciou vyššie uvedeného žalobca dospel k záveru, že zo strany prvostupňového súdu došlo k odmietnutiu spravodlivosti. Prvostupňový súd s a povahou napadnutých správnych aktov vo vzťahu k dopadu do práv a právom chránených záujmov nezaoberal a taktiež vychádzal z nesprávneho názoru, že žalobca sa môže domôcť ochrany žalobou proti rozhodnutiu, ktoré sa však nevydáva. Dôsledkom uvedeného (podľa súdu) je, že žalobca sa v danom prípade súdnej ochrany domáhať v podstate nemôže. Tie rozhodnutia, ktoré žalobca napadol, súd (nesprávne) nepovažoval za spôsobilé prieskumu a naopak, rozhodnutie, proti ktorému mala (podľa súdu) žaloba smerovať, neexistuje. Podľa žalobcu je teda zrejmé, že súd postupoval v rozpore s princípom, že všetky súdy ako justičné orgány demokratického a právneho štátu majú povinnosť pri interpretácii zákonov zabrániť faktickému odopretiu spravodlivosti (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 119/07). V tejto súvislosti poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 274/07 z 11. októbra 2007, kde uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá sa pritom na sudcu kladie, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR)" /rovnako aj nález sp. zn. I. ÚS 354/08/.

3. nesprávne posúdenie sťažnosti, ako opravného prostriedku predpokladaného § 27a banského zákona

Žalobca uviedol, že prvostupňový súd položil absolútny dôraz na to, že oznámenie o vybavení sťažnosti nie je spôsobilým predmetom prieskumu, pričom však opomenul povahu správnych aktov, proti ktorým sťažnosť má smerovať. Inými slovami povedané, nie je rozhodujúce to, čo zákonodarca tu nesystémovo kvalifikoval ako správny akt ako oznámenie a ako opravný prostriedok stanovil sťažnosť, ale to, že sťažnosť smeruje proti správnemu aktu, ktorý má povahu rozhodnutia a teda aj správny akt správneho orgánu o podanej sťažnosti má povahu rozhodnutia, pretože je rezultátom o opravnom prostriedku proti správnemu aktu, ktorý má povahu rozhodnutia. Žalobca zdôraznil, že oznámenie účastníkom výberového konania o tom, že ich návrhy na prevod dobývacieho priestoru neboli vo výberovom konaní úspešné, má povahu zamietnutia ich návrhov. Poukázal na skutočnosť, že minimálne rozhodnutie Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 288-3269/2010-1 z 28. októbra 2010 o dodatočnom nezaradení návrhu žalobcu do výberového konania o prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu - povahu oznámenia o vybavení sťažnosti nemá.

4. nepreskúmateľnosť konštatovania súdu nad rámec predmetu konania

Žalobca nesúhlasil s konštatovaním prvostupňového súdu, že podaním návrhu na určenie dobývacieho priestoru Pinciná vyhláseného banským úradom, údajne žalobca akceptoval začatie konania a nemôže sa domáhať tohto, že jeho oprávnenie na dobývanie dobývacieho priestoru Pinciná, ktoré mu vzniklo skôr, trvá. Uviedol, že uvedené konštatovanie presahuje rámec toho, čo súd v napadnutom uznesení riešil a čo je z tohto hľadiska relevantné, s tým, že ak sa chcel k tejto otázke súd vyjadriť, mal konať a rozhodovaťv merite veci. Ide len o konštatovanie, ktoré nesprevádzajú žiadne relevantné argumenty opreté o konkrétne ustanovenia všeobecných záväzných právnych predpisov, a preto je nepreskúmateľné. Okrem toho toto konštatovanie nemá absolútne žiadnu oporu vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, pretože neexistuje ustanovenie zákona a ani iného všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by zbavovalo žalobcu tvrdiť existenciu oprávnenia na využívanie dobývacieho priestoru Pinciná a domáhať sa tohto svojho práva, ako dôsledok skutočnosti, že (z opatrnosti) podal aj žiadosť o (opätovné) určenie dobývacieho priestoru Pinciná. Žalobca uviedol, že súčasťou argumentácie žalobcu v tomto konaní bolo aj to, že mu právo na dobývanie dobývacieho priestoru Pinciná nezaniklo, čo vyplýva zo žaloby z 22. novembra 2010, kde žalobca výslovne uviedol, že považuje žalobu podanú 16. januára 2009 - obsahujúcu podrobnú argumentáciu žalobcu na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná - za neoddeliteľnú súčasť podávanej novej žaloby. Žalobca pre úplnosť relevantnú časť argumentácie zopakoval.

Žalobca ďalej dôvodil, že správny orgán mu oznámil, že došlo k zániku jeho oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná podľa § 27 ods.13 písm. a/ zák. č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banského zákona) v znení neskorších predpisov z dôvodu, že nezačal dobývať výhradné ložisko v lehote 3 rokov (rozhodnutie Obvodného banského úradu č. 678- 999/465/Ba-Go 2008 z 3. apríla 2008, ktorým bolo žalobcovi doručené oznámenie o (údajnom) zániku oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná, rozhodnutie Obvodného banského úradu č. 1221-2064/465/Bo-Go z 18. júla 2008, ktorým bol žalobcovi určený deň (údajného) zániku oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná).

Žalobca uviedol, že nadobudol právo na exploatáciu dobývacieho priestoru Gemerská Poloma na základe rozhodnutia Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č.: 1852/465/Bu-Oz z 21. decembra 2001 o určení dobývacieho priestoru Pinciná, pričom v tom čase neexistovalo účinné ustanovenie zákona, ktoré by podmieňovalo existenciu určenia dobývacieho priestoru v prospech určitej osoby (organizácie) začatím dobývania v určitom čase. Správny orgán žalobcovi oznámil zánik oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska aplikujúc § 27 ods. 13 písm. a/ zák. č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banského zákona) v znení zákona č. 219/2007 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júna 2007.

Žalobca zdôraznil, že v danom prípade prechodné ustanovenia zákona č. 219/2007 Z. z. v žiadnom prípade neimplikovali, že by sa citované ustanovenie § 27 ods.13 malo aplikovať aj na právne vzťahy týkajúce sa určenia dobývacieho priestoru, konanie ohľadne ktorého začalo a skončilo pred nadobudnutím jeho účinnosti, práve naopak, podľa § 43a zákona č. 219/2007 Z. z. (prechodné ustanovenie účinné od 1. júna 2007) konania začaté pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. V danom prípade došlo k aplikácii § 27 ods. 13 banského zákona vo vzťahu k právnej situácii žalobcu, ktorá vznikla pred nadobudnutím účinnosti citovaného ustanovenia z čoho vyplýva, že bolo aplikované retroaktívne, pričom otázka je, či takáto retroaktívna aplikácia je prípustná alebo nie. Žalobca s poukazom na nálezy Ústavného súdu SR, ktoré citoval (sp. zn. PL.ÚS 16/95, PL.ÚS 36/95) uviedol, že retroaktivita (akákoľvek - pravá alebo nepravá) je v právnom poriadku zásadne nežiadúcim javom. Pravá sa jednoznačne odmieta, nepravá je za určitých okolností prípustná, avšak vždy platí, že každý prípad retroaktivity musí byť upravený expressis verbis a musí ísť o výnimočný prípad, čo potvrdzuje aj prax Ústavného súdu SR. Základným predpokladom retroaktívnej aplikácie neskoršieho právneho predpisu, resp. jeho ustanovenia, je výslovná (explicitná) právna úprava, pričom zdôraznil, že ustanovenie § 27 ods. 13 banského zákona bolo aplikované retroaktívne bez toho, aby na takúto aplikáciu existoval zákonný (a nakoniec aj ústavný) podklad. Ustanovenie § 43a zákona č. 219/2007 Z. z. (prechodné ustanovenie účinné od 1. júna 2007) naopak stanovovalo, že konania začaté pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Žalobca zdôraznil, že už len z uvedeného dôvodu, ergo z absencie výslovnej právnej úpravy, sú preto rozhodnutia orgánov štátnej banskej správy v rozpore s čl. 1 ods.1 Ústavy SR (právny štát), a preto aj nezákonné (argementum a maiori as minus). Tiež uviedol, že výklad ustanovenia § 43 zákona č. 219/2007 Z. z. správnym orgánom v tom zmysle, že konanie o určenie dobývacieho priestoru žalobcovubolo v čase nadobudnutia účinnosti právoplatne skončené, a preto je § 43a banského zákona neaplikovateľným, je úplne absurdné. Ak totiž konania začaté a neukončené pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 219/2007 Z. z. majú byť dokončené podľa doterajších predpisov, tým viac nemôžu byť ustanovenia § 219/2007 Z. z. aplikované na konania, ktoré už právoplatne skončili. Podľa žalobcu druhým dôvodom ústavne neakceptovateľného výkladu je skutočnosť, že dôvodom, pre ktorý je na princíp zákazu retroaktivity kladený taký dôraz, je právna istota, verejný záujem na dôvere v právo, resp. to, že spoľahlivosť právneho poriadku v určitom čase, a teda fyzické a právnické osoby majú subjektívne právo na taký stupeň právnej istoty, aby mohli zodpovedne predvídať právne dôsledky svojho správania, aby mali možnosť prispôsobiť svoje konanie právnemu poriadku, čo nie je možné za situácie, kedy sú konfrontované s takým uplatnením určitého ustanovenia právneho predpisu, ktoré zavádza retroaktivitu, ktorým výkladom inými slovami dochádza k zmene pravidiel hry. Žalobca uviedol, že v čase keď podával žiadosť o určenie dobývacieho priestoru a ani v čase, keď bolo vydané rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru, neexistoval žiadny všeobecne záväzný predpis, ktorý by spájal zánik oprávnenia na dobývanie s nezačatím dobývania v určitej lehote. Preto je vylúčené, aby takáto podmienka bola aplikovaná spätne na konanie, ktoré bolo začaté za iného právneho stavu.

5. polemika súdu prvého stupňa s právoplatným, vykonateľným a záväzným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S 8/2009 z 08.07.2010

Prvostupňový súd, pre žalobcu z nepochopiteľných dôvodov, vyslovil aj názor na postup správnych orgánov v pôvodnom výberovom konaní, ktoré Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 1S 8/2009 z 8. júla 2010 kvalifikoval ako nezákonné z dôvodu, že banský úrad uskutočnil pôvodné výberové konanie bez existencie vykonávacieho predpisu, ktorého vydanie predpokladal banský zákon. O zjavnej nesprávnosti tohto názoru súdu prvého stupňa svedčí aj judikatúra Ústavného súdu SR, pričom poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 95/03 zo 7. júla 2006, v ktorom vyslovil jasný právny záver, že zásahom so základného práva je aj stanovenie medzí základného práva bez zákonom predvídaného upravenia špecifického okruhu spoločenských vzťahov (nevydanie všeobecne záväzného právneho predpisu stanovujúceho príslušné pravidlá).

Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.

III.

Žalovaný správny orgán podal k odvolaniu žalobcu písomné vyjadrenie, v rámci ktorého podrobne zaujal svoje stanovisko k jednotlivým dôvodom odvolania. K argumentácii žalobcu ohľadne rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S 8/2009 z 8. júla 2010 uviedol, že z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že krajský súd sa vecne dôvodmi žaloby nezaoberal, pretože k zrušeniu rozhodnutí došlo z procesných dôvodov, a teda sa nemohol zaoberať ani vecnou stránkou toho, či napadnuté oznámenia (neformálne administratívne akty) v skutočnosti mohli alebo mali byť rozhodnutiami správneho orgánu vydanými v správnom konaní a zrušil tieto neformálne administratívne akty tak, ako ich označil žalobca, teda ako rozhodnutia. Vyplýva to aj z odôvodnenia cit. rozsudku, kde súd neuvádza žiadne vecné dôvody, pre ktoré by neformálne administratívne akty považoval za rozhodnutia. Takže žalobca v konečnom dôsledku mal za to, že krajský súd cit. rozsudkom nezrušil napadnuté oznámenia preto, že malo ísť o rozhodnutia, ale preto, že podľa názoru súdu ich vydaniu predchádzalo konanie bez platného a účinného vykonávacieho predpisu. V tomto smere poznamenal, že nejde o vykonávací predpis, ktorý mal upraviť podrobnosti konania správneho orgánu, (to upravuje zákon) ale podrobnosti rokovania komisie a postup komisie (nezávislej) pri vyhodnocovaní návrhov predložených do výberového konania.

Žalovaný ďalej uviedol, že postup, ktorý predchádzal vydaniu oznámenia OBÚ v Banskej Bystrici č. 288-3269/2010-1 z 28. októbra 2010 o nezaradení návrhu žalobcu do výberového konania o prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu, nebol postupom rozhodovacím. Oznámenie č. 288- 3269/2010-1 z 28.10.2010 vydal OBÚ v Banskej Bystrici za účelom nápravy svojho pochybenia, ktoré žalovaný zistil pri opätovnom prešetrení sťažnosti žalobcu zo 6. októbra 2008, po zrušujúcom rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 8/2009 - 239 z 8. júla 2010, ktoré pochybenie spočívalo v tom, že podanie žalobcu podané na poštovú prepravu 5. augusta 2008 a na OBÚ v Banskej Bystrici bolo doručené 7. augusta 2008 v zalepenej obálke s označením "Návrh do súťaže, Neotvárať " a ďalším označením v rámčeku " U000024 (Pinciná)", čo je číslo, pod ktorým bolo oznámenie o začatí výberového konania o prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu, zverejnené v Obchodnom vestníku č. 90/2008 z 12.05.2008, bolo zaradené medzi návrhy predložené do výberového konania, pričom posúdením podania podľa jeho obsahu v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. mal OBÚ v Banskej Bystrici dospieť k zisteniu, že podanie nemožno považovať za návrh do výberového konania, lebo ho podala organizácia, ktorá svojou nečinnosťou oprávnenie na dobývanie výhradného úložiska Pinciná stratila a nemôže byť účastníkom výberového konania o prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu. OBÚ v Banskej Bystrici o nezaradení návrhu žalobcu nerozhodoval, nemožnosť účasti takej organizácie vo výberovom konaní je zrejmá zo zákona, keďže ide o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti horeoznačené oznámenie z 28. októbra 2010 nemôže mať žiadny vplyv na práva a právom chránené záujmy žalobcu. Z ust. § 27a ods. 1 banského zákona je jednoznačne zrejmé, že ide o výberové konanie o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu, teda priamo citované ustanovenie zákona a nie autoritatívny prejav vôle orgánu verejnej správy vylučuje organizáciu, ktorá svojou nečinnosťou o oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore prišla, uchádzať sa vo výberovom konaní o tento dobývací priestor.

Žalovaný ďalej uviedol že oznámenie č. 184 - 2137/ 2010 z 27. októbra 2010 nie je rozhodnutím, ale je oznámením o vybavení sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach, ktorým žalovaný oznámil žalobcovi výsledok opätovného prešetrenia jeho sťažnosti zo 6. októbra 2008 (nie 22. novembra 2010, ako tvrdí žalobca), po zrušení predchádzajúceho oznámenia žalovaného č. 1352 - 2523/2008 z 18. novembra 2008 súdom. Obdobne to platí aj pre oznámenie OBÚ v Banskej Bystrici č. 288 - 3645/2010 z 18. februára 2011, ktoré je oznámením o vybavení sťažnosti žalobcu č. 139/2010 z 05. 11. 2010. Žalovaný zdôraznil, že zákon o sťažnostiach nezveruje orgánom štátnej správy rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Nikde v zákone o sťažnostiach nie je expressis verbis uvedené, že oznámenie o vybavení sťažnosti je rozhodnutím a ani zo žiadneho ustanovenia tohto zákona (či akéhokoľvek iného zákona) to nemožno vyvodiť. Podľa názoru žalovaného v prípade žalobou napadnutého oznámenia o vybavení sťažnosti nielen, že nejde ani o rozhodnutie (ako výsledok rozhodovacej činnosti správneho orgánu), ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté ako to ustanovuje § 244 ods. 3 O.s.p. Žalovaný na podporu svojich tvrdení poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 3Sž 97/94 a na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 117/95 z 5. októbra 1995. Žalovaný tiež poukázal na účelový výklad ust. § 27a banského zákona žalobcom, ktorý doteraz za rozhodnutie považoval aj neformálne oznámenie podľa § 27a ods.7 banského zákona, v odvolaní prvý krát v celom spore tvrdí, že pri prevode dobývacieho priestoru podľa § 27a banského zákona sa rozhodnutie nevydáva, čo oni tvrdili už od začiatku. Uviedol tiež, že tvrdenie žalobcu, že nadobudol oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná v čase, keď neexistovalo účinné ustanovenie zákona, ktoré by podmieňovalo existenciu tohto oprávnenia začatím dobývania v určitom čase je nepravdivé. Žalobca totiž nadobudol oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia OBÚ v Banskej Bystrici č. 1852/465/Bu-Oz/1998 z 21. decembra 2001 o určení dobývacieho priestoru Pinciná pre žalobcu (právoplatné 28. júla 2003), za účinnosti banského zákona v znení platnom od 1. januára 2002 do 31. mája 2007, keď podľa § 27ods. 12 veta druhá cit. :"Obvodný banský úrad zruší dobývací priestor alebo ho určí inej organizácii na základe výberového konania (§ 24 ods.4 až 10), ak organizácia, ktorej bol určený, do 3 rokov od určenia dobývacieho priestoru alebo jeho prevodu nezačala výhradné ložisko dobývať alebo dobývanie prerušila na dlhší časako 3 roky." V prípade žalobcu došlo k naplneniu lehoty ustanovenej v § 27 ods. 12 cit. zákona, v ktorej nezačal výhradné ložisko Pinciná dobýjať, už 28. júla 2006, teda pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 219/2007 Z. z., čím vznikla pre OBÚ v Banskej Bystrici povinnosť zrušiť dobývací priestor, alebo ho určiť inej organizácii na základe výberového konania. Nakoľko OBÚ v Banskej Bystrici konanie nezačal za účinnosti banského zákona v znení účinnom od 1. januára 2002 do 31. mája 2007, po 1. júni 2007 musel výberové konanie o prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu začať podľa novej právnej úpravy účinnej od 1. júna 2007. V súvislosti s poukazovaním žalobcu na retroaktivitu v interpretácii zákona žalovaný poukázal na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR z 11. februára 2009, sp. zn. 2Sžo 70/2008 v inej veci, kde žalovaným bol tiež Hlavný banský úrad. Slovenská ťažobná spoločnosť, spol. s r.o. v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnuté uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdiť.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné z dôvodu procesných pochybení zrušiť.

Zmyslom a účelom platnej právnej úpravy správneho súdnictva je poskytovať efektívnu ochranu verejným subjektívnym právam fyzických a právnických osôb.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).

Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca sa domáhal preskúmania zákonnosti „oznámenia - rozhodnutia žalovaného správneho orgánu č. 184-2137/2010 zo dňa 27. októbra 2010", a to postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Z podkladov súdneho spisu vyplýva, že v priebehu preskúmavacieho konania pred súdom prvého stupňa, žalobca postupne „žalobu rozširoval" tak, že sa domáhal preskúmania ďalších „oznámení - rozhodnutí", tak ako boli postupne vydávané, a to jednak Hlavným banským úradom (č. 1499- 2285/2010 z 24.11.2010), ako aj Obvodným banským úradom Banská Bystrica (č. 288-3269/2010-1 z 28.10.2010, č. 288-3645/2010 z 18. februára 2011). Krajský súd správne v odôvodnení uznesenia skonštatoval, že podaniami doručenými súdu dňa 13. decembra 2010 a 21. marca 2011 žalobca nerozšíril rozsah pôvodne napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 184-2137/2010 z 27. decembra 2010, ale podal nové žaloby voči ďalším aktom správnych orgánov, a to voči „rozhodnutiam" Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 288-3269/2010-1 z 28. októbra 2010, č. 288-3645/2010 z 18. februára 2011 a „rozhodnutiu" žalovaného č. 1499-2285/2010 z 24. novembra 2010. Z dôvodu hospodárnosti, ako i toho, že sa jednalo o skutkovo totožnú vec, prvostupňový súd predmetné nové návrhy nevyčlenil na samostatné konanie, ale rozhodol o nich v rámci jedného konania.

Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že prvostupňový súd vo veci konal len s Hlavným banským úradom, ktorý vystupoval v procesnom postavení žalovaného, uniklo však jeho pozornosti, že niektoré z napadnutých „oznámení -rozhodnutí" boli vydané Obvodným banským úradom, ktorý - vzhľadom na skutočnosť, že súd sa rozhodol preskúmať všetky napadnuté „oznámenia

- rozhodnutia" v rámci jedného konania - mal tiež vystupovať v procesnom postavení žalovaného. Za stavu, že prvostupňový súd s týmto správnym orgánom nekonal vôbec, dopustil sa závažného procesného pochybenia, na ktoré odvolací súd musel prihliadnuť z úradnej povinnosti.

Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že prvostupňový súd prehliadol, že žalobca podaním z 5. júna 2011, doručeným súdu 7. júna 2011 (na č. l. 167 súdneho spisu) - označeným ako 3. rozšírenie žaloby, sa domáhal aj preskúmania zákonnosti oznámenia - rozhodnutia Hlavného banského úradu č. 386-1089/2011 z 24. mája 2011, ktorého kópiu zároveň pripojil (na č. l. 176-189 v spise). o ktorom napadnutým uznesením nebolo rozhodnuté vôbec, pričom z podkladov súdneho spisu nie je ani zrejmé, ako sa s týmto návrhom prvostupňový súd procesne vysporiadal.

Čo sa týka žalobou napadnutého oznámenia - rozhodnutia žalovaného č. 184-2137/2010 z zo dňa 27. októbra 2010, odvolací súd konštatuje nasledovné.

Hlavný banský úrad vydal dňa 27. októbra 2010 pod č. 184-2137/2010 „Oznámenie o vybavení sťažnosti". Toto oznámenie s a týkalo podania právneho zástupcu žalobcu zo 6. októbra 2008, označeného ako „Sťažnosť v zmysle § 3, § 5 a nasl. zák. č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov, podľa § 27a ods.10 zák. č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) v znení neskorších predpisov, proti postupu Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici v konaní o prevod dobývacieho priestoru Pinciná - bituminózne horniny na inú organizáciu, sťažnosť možno súčasne považovať aj za odvolanie účastníka konania Geocomplex, a.s, Geologická 21, 820 14 Bratislava, IČO : 31 322 638, podľa § 53 a nasl. Správneho poriadku, proti rozhodnutiu o prevode dobývacieho priestoru Pinciná - bituminózne horniny na inú organizáciu, za okolností, že účastník konania Geocomplex, a.s. Bratislava má na dobývanie ložiska Pinciná - bituminózne horniny právoplatne určený dobývací priestor - oprávnenie na ťažbu ložiska nerastov, a toto oprávnenie stále trvá".

Z pokladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, je zrejmé, že žalobca sa domáhal preskúmania „Oznámenia žalovaného o vybavení sťažnosti", ktoré bolo vydané žalovaným potom, ako jeho predchádzajúce oznámenie o vybavení sťažnosti č. 1352-2523/2008 z 18. novembra 2008 spolu s rozhodnutím Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 678/2008 z 29. septembra 2008 bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 8/2009-239 z 8. júla 2010 zrušené a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie.

Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného v tom, že Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 1S 8/2009-239 z 8. júla 2010 sa otázkou - či napadnuté oznámenia správnych orgánov predstavovali spôsobilý predmet súdneho prieskumu - vôbec nezaoberal a v tomto smere nevyslovil žiadne relevantné stanovisko. Žalobcom napadnuté rozhodnutia - oznámenia krajský súd zrušil výlučne z dôvodu, že „sa stotožnil s názorom žalobcu, že ustanovenia § 27 ods.17, § 27a v spojitosti s § 24 ods. 19 banského zákona, sú v súčasnom platnom znení banského zákona neaplikovateľné, pretože správne orgány postupovali pri absencii všeobecne záväzného vykonávacieho právneho predpisu upravujúceho rokovanie výberovej komisie a jej postup pri vyhodnocovaní návrhov predložených do výberového konania v zmysle § 27a banského zákona." Krajský súd v odôvodnení uviedol, že „napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu", preto ho podľa § 250j ods. 3 O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Odvolací súd s poukazom na uvedenú argumentáciu krajského súdu, považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 250j ods. 6 O.s.p. správne orgány sú viazané právnym názorom súdu.

Na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 8/2009-239 z 8. júla 2010, proti ktorému účastníci konania odvolanie nepodali, sa vec dostala do štádia, v ktorom bolo potrebné rozhodnúť o sťažnosti žalobcu podanej podľa § 27a ods. 10 banského zákona.

Podľa § 27a ods. 10 banského zákona, proti postupu obvodného banského úradu v konaní o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu môžu účastníci výberového konania podať sťažnosť na Hlavný banský úrad do 15 dní odo dňa doručenia oznámenia obvodného banského úradu, že ich návrhy na prevod dobývacieho priestoru neboli vo výberovom konaní úspešné. Pri vybavovaní sťažnosti postupujeHlavný banský úrad podľa osobitného predpisu, 13b/ pričom plynutie lehoty podľa odseku 7 sa preruší na dobu do vybavenia sťažnosti.

Poznámka pod čiarou (13b/) k uvedenému ustanoveniu odkazuje na zákon č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach.

Zákon č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach bol zrušený zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, ktorý nadobudol účinnosť 1. februára 2010.

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo v prvom rade vyriešiť právnu otázku, či „Oznámenie žalovaného o vybavení sťažnosti" možno považovať za rozhodnutie správneho orgánu podliehajúce súdnemu prieskumu, resp. či boli splnené v predmetnej veci zákonné podmienky pre postup v zmysle ust. § 250d ods. 3 O.s.p., za existencie ktorých možno konanie zastaviť.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že „písomné oznámenie o vybavení sťažnosti nie je rozhodnutím, ktoré možno preskúmať v správnom súdnictve, lebo nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu ani ňou nemohli byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté", pričom vychádzal zo stanoviska vysloveného v uznesení Najvyššieho súdu SR zo 7. decembra 2010, sp. zn. 7 Sžo 11/2010.

Prvostupňový súd sa však pri rozhodovaní nezaoberal so špecifickou situáciou v posudzovanej veci, danou tým, že sťažnosť žalobcu bola podaná v súlade s ustanovením § 27a ods. 10 banského zákona, ktorý takýto prostriedok výslovne dáva k dispozícii neúspešnému účastníkovi konania s tým, že mu zároveň k tomuto úkonu poskytuje 15 dňovú lehotu. Podľa názoru odvolacieho súdu v posudzovanej veci bolo potrebné posúdiť sťažnosť žalobcu aj s ohľadom na túto skutočnosť. Prvostupňový súd mal tiež dôsledne vyhodnotiť účinky napadnutého aktu správneho orgánu vo vzťahu k žalobcovi, a to najmä s poukazom na jeho argumentáciu, že dôsledkom oznámenia žalovaného o vybavení sťažnosti účastníkovi správneho konania o tom, že jeho návrh na prevod dobývacieho priestoru nebol vo výberovom konaní úspešný, bolo v konečnom dôsledku rozhodnuté o zamietnutí jeho návrhu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. napadnuté uznesenie z procesných dôvodov zrušil a vec podľa § 221 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvého stupňa postupovať v naznačenom smere, po odstránení procesných nedostatkov vec opätovne posúdiť, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu, vrátane odvolacích námietok, znova o žalobných návrhoch rozhodnúť a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodniť.

Súčasne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí opätovne rozhodne o náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvej O.s.p.).

Podľa § 250ja ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.