Najvyšší súd

6SžoKS 155/2006

Slovenskej republiky  

znak

R O Z S U D O K

V   M E N E   S L O V E N S K E J   R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Aleny Poláčkovej PhD.   a JUDr. Marianny Reiffovej v právnej veci žalobkyne: A, bytom v N, proti žalovanému: ÚP, o sídlom v B, Z č. X, o vrátenie dávky v hmotnej núdzi, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 4. októbra 2006, č. k. 23S/143/2006-33 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 4. októbra 2006, č. k. 23S/143/2006-33 m e n í tak, že rozhodnutia žalovaného z 23. mája 2006 č. 2006/700-01-VR a z 23. mája 2006 č. 2006/700-02-VR   z r u š u j e a vec   v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e:

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 4. októbra 2006,   č. k. 23S/143/2006-33 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia z 23. mája 2006 č. 2006/700-01-VR, ktorým jej žalovaný odňal dávku a príspevky v hmotnej núdzi vo výške 4.670,- Sk a zastavil ich výplatu s účinnosťou od 1. decembra 2005. Súčasne zúčtoval dávku sociálnej pomoci vyplatenú v mesiaci január 2004 s poslednou dávkou a príspevkami vyplatenými podľa § 33 ods. 6 a § 33b ods. 1 zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pomoci v hmotnej núdzi“) a uložil jej povinnosť vrátiť dávku sociálnej pomoci vo výške 2.900,- Sk. Rovnako zamietol žalobu o preskúmanie rozhodnutia z 23. mája 2006 č. 2006/700-02-VR, ktorým žalovaný zaviazal žalobkyňu vrátiť neprávom vyplatenú dávku a príspevky v hmotnej núdzi vo výške 9.110,- Sk zvýšenú o 10% podľa § 29 ods. 4 zákona o pomoci v hmotnej núdzi za obdobie od 1. októbra 2005 do 30. novembra 2005 s odôvodnením, že neoprávnené výplaty dávky zavinila, lebo neoznámila Ú že u nej došlo k zmene rozhodných skutočností pre priznanie nároku na dávky. Svoje rozhodnutie odôvodnil skutočnosťou, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny právny záver.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala včas odvolanie žalobkyňa a žiadala, aby odvolací súd rozhodnutie krajského súdu aj rozhodnutia žalovaného zrušil a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie preto, že krajský súd   len zopakoval argumenty žalovaného, neprihliadol na ňou predložené dôkazy a vec nesprávne právne posúdil.  

Žalovaný žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací /podľa § 10, § 246c   a § 250ja v spojení s § 201 OSP/ preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.  

Zo spisov vyplýva, že žalobkyňa bola k 31. januáru 2004 poberateľkou peňažnej dávky sociálnej pomoci v hmotnej núdzi vo výške 2.900,- Sk mesačne. Tieto dávky jej boli na základe právoplatného rozhodnutia Ú z 9. februára 2004 č. 2003/06134 v súlade s § 33 zákona o pomoci v hmotnej núdzi odňaté od 1. februára 2004 a „nahradené“ dávkou pomoci v hmotnej núdzi vo výške 1.450,- Sk a príspevkom na zdravotnú starostlivosť v sume 50,- Sk podľa § 2, § 4, § 10 ods. 2 zákona o pomoci v hmotnej núdzi od 1. januára 2004 z čoho vyplýva, že za mesiac január 2004 jej boli vyplatené tak dávky sociálnej pomoci ako aj dávky pomoci v hmotnej núdzi.

Žalobkyňa ako predávajúca 16. septembra 2005 uzatvorila kúpnu zmluvu s kupujúcou E, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v katastri obce T a to byt č. 7 na treťom poschodí vchod č. 2 bytového domu na parc. č. y v 1/1, ako aj spoluvlastnícky podiel 34/1000 na spoločných priestoroch a zariadeniach bytového domu.

V bode III b. tejto zmluvy bolo dohodnuté, že kúpna cena predmetných nehnuteľností je 180.000,- Sk z ktorej kupujúca vyplatí 31. augusta 2005 žalobkyni na ruku 100.000,- Sk a zostatok vo výške 80.000,- Sk tiež na ruku po zápise prevodu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, po obdržaní listu vlastníctva.

Spornou zostala skutočnosť, či pre posúdenie podmienok nároku na dávku sociálnej pomoci v hmotnej núdzi bolo pre posúdenie odkázanosti oprávnenej osoby skúmať len jej príjmy, a nie aj jej existujúce pohľadávky. Aj z tohto dôvodu bolo potrebné skúmať či osoba poberajúca dávky a príspevky pomoci v hmotnej núdzi zlepšila svoju možnosť zabezpečenia základných životných podmienok. Ďalej bolo potrebné skúmať aj okolnosť, či pri posudzovaní výšky príjmov je rozhodujúci dátum uzavretia kúpnej zmluvy, resp. v nej dohodnutý spôsob a čas výplaty kúpnej ceny, alebo skutočne vyplatená kúpna cena, nakoľko žalobkyňa tvrdila, že kúpna cena   jej nebola vyplatená vo výške 100.000,- Sk na ruku, ale že kupujúca dňa 31. augusta 2005 zaplatila za žalobkyňu nedoplatok na nájomnom vo výške 84.921,- Sk (o čom predložila potvrdenie Domovej správy v T z 31. augusta 2005 č. 289407) a zvyšok kúpnej ceny vo výške 68.466,- Sk jej bol vyplatený až 3. januára 2006.   Do 1. decembra 2005 podľa žalobkyne dosiahla príjem iba vo výške 15.079,- Sk.

Nemožno súhlasiť s právnym záverom, uvedeným v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, že žalobkyni bolo potrebné odňať a zastaviť dávku a príspevky pomoci v hmotnej núdzi od 1. decembra 2005 z dôvodu, že získala predajom bytu sumu 180.000,- Sk a to napriek tomu, že táto skutočnosť z dôkazov vykonaných správnymi orgánmi jednoznačne nevyplývala a krajský súd sa rozpormi medzi výpoveďou žalobkyne a ňou predloženými dôkazmi riadne nezaoberal.

Neboli odstránené pochybnosti, vyplývajúce z tvrdenia žalobkyne, že svoj byt bola nútená predať z dôvodu, že jej zo strany Domovej správy v T hrozila exekúcia, ani pochybnosti o skutočnej výške a čase vyplatenia kúpnej ceny.

Podľa § 8 ods. 3 zákona o pomoci v hmotnej núdzi, občan v hmotnej núdzi   a fyzické osoby, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, si majú pomôcť v hmotnej núdzi užívaním vlastného majetku, správou vlastného majetku, predajom vlastného majetku alebo prenájmom vlastného majetku. Od občana   a fyzických osôb, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, nemožno požadovať predaj alebo prenájom

a) nehnuteľnosti, ktorú užívajú na primerané trvalé bývanie; u občana a fyzickej osoby, ktorá sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzuje,   sa na primeranosť nehnuteľnosti užívanej na trvalé bývanie neprihliada,   ak občan a fyzická osoba, ktorá sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzuje, dovŕšili dôchodkový vek.

Z uvedených ustanovení zákona o pomoci v hmotnej núdzi vyplýva, že jeho cieľom je pomôcť odkázaným osobám preklenúť nepriaznivú životnú situáciu, ktorá nastane pri nedostatku hmotných prostriedkov občana, resp. pri jeho neschopnosti zabezpečiť si základné životné podmienky, hoci zároveň od občana treba požadovať aktívny prístup a vlastné pričinenie pri prekonávaní hmotnej núdze, okrem prípadov (medzi inými), predaja nehnuteľností, ktoré občan využíva na primerané trvalé bývanie.  

Pokiaľ ide o individuálne okolnosti prejednávaného prípadu, ak žalobkyňa skutočne predala byt, ktorý užívala na primerané trvalé bývanie a o takýto byt pravdepodobne išlo, pretože v opačnom prípade by nemohla poberať dávky a príspevky pomoci v hmotnej núdzi, potom je podľa názoru odvolacieho súdu   pri hodnotení jej snahy o prekonanie stavu hmotnej núdze potrebné prihliadať na to, na aký účel použila finančné prostriedky predajom získané a skúmať, aká bola jej skutočná finančná situácia a jej skutočné majetkové pomery.  

Odporuje preto záujmom spoločnosti účelu zákona o pomoci v hmotnej núdzi, aby bol občan v hmotnej núdzi nútený zbavovať sa svojho majetku a zostať úplne bez prostriedkov a primeraného bývania a naviac bez dávok pomoci v hmotnej núdzi.

Rozhodujúce bolo preto zistenie, či peňažné prostriedky získané predajom bytu boli žalobkyni vyplatené na ruku, alebo či boli použité priamo kupujúcou   na vyrovnanie nedoplatku na nájomnom, bez ktorého by nebolo možné uskutočniť prevod nehnuteľností a vklad do katastra.

Ak časť kúpnej ceny bez toho, aby sa dostala do dispozície žalobkyne, bola použitá na vyrovnanie nedoplatku na nájomnom, potom ťažko možno považovať deň, kedy bola takto poskytnutá časť kúpnej ceny zaplatená na účet tretej osoby za deň, kedy žalobkyňa dosiahla príjem vo výške 100.000,- Sk, ktorý mala použiť na zabezpečenie základných životných potrieb a pomôcť si v hmotnej núdzi,   ak sa jej majetkové pomery nezlepšili v rozsahu, ktorý by poskytovanie príspevku v hmotnej núdzi bránil.

Z tohto hľadiska nie je rozhodujúce, kedy došlo k povoleniu vkladu vlastníckeho práva na základe uvádzanej kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností, ale za podstatné je potrebné považovať to, kedy došlo k zmene skutočností, rozhodných pre poskytnutie dávky.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny.

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia žalovaného, odvolací súd poukazuje   na skutočnosť, že aj v rámci odvolacieho správneho konania mohol žalovaný v súlade s § 59 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov doplniť vykonané dokazovanie napríklad vypočutím zástupcu Domovej správy v T resp. kupujúcej E a overiť tak tvrdenia žalobkyne pokiaľ išlo o dôvod predaja bytu a skutočnú výšku a čas vyplatenia kúpnej ceny.  

Hoci úlohou orgánov štátnej správy pri zabezpečení základných životných podmienok a pri pomoci v hmotnej núdzi je preverovať, či občania vyčerpali všetky možnosti na zabezpečenie svojich základných životných podmienok, nakoľko pomoc v hmotnej núdzi poskytovaná štátom objektívne predstavuje krajné riešenie náročných životných situácií občanov, musí orgán štátnej správy skúmať skutočné majetkové pomery občana v hmotnej núdzi a zaoberať sa nielen aktívami, ale aj pasívami jeho majetku.  

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 23 písm. f) zákona o pomoci v hmotnej núdzi, ktorý ukladá úradu získavať podklady na rozhodovanie a sledovanie účelného využitia vyplatenej dávky a príspevkov priamo v prirodzenom prostredí občana v hmotnej núdzi a fyzických osôb, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú.

Takéto zisťovanie však Ú, ani žalovaný v danom prípade nevykonali. Pri hodnotení životnej situácie žalobkyne vychádzali iba z toho predpokladu, že žalobkyňa predala byt so ziskom 180.000,- Sk, a preto jej neprináleží pomoc štátu formou dávky a príspevkov v hmotnej núdzi, hoci tvrdenia žalobkyne a ňou predložené dôkazy tomu nenasvedčovali.

Úlohou súdov pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov nie je nahrádzanie ich činnosti, a to ani pokiaľ ide o riadne zistenie skutkového stavu, odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 4 OSP zmenil tak,   že napadnuté rozhodnutia žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní správny orgán viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Námietku zaujatosti, ktorú žalobkyňa uplatnila až po rozhodnutí súdu prvého stupňa, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, lebo nebola odôvodnená konkrétnymi tvrdeniami o dôvodoch vylúčenia konkrétnych sudcov z prejednávania a rozhodovania jej veci. Úvahy o priateľských vzťahoch medzi „smotánkou“ v Banskej Bystrici, neboli konkrétne a nevyvolali pochybnosti o objektívnosti a osobnej nezaujatosti sudcov, ktorí na krajskom súde o jej veci rozhodovali. Samotná skutočnosť, že krajský súd jej žalobu zamietol, neodôvodňuje záver o vylúčení tých sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorí rozhodli v senáte v jej veci.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP a účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko úspešnej žalobkyni žiadne trovy nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave, dňa 21. februára 2008

JUDr. Elena Závadská, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová