Najvyšší súd  

6 Sžo 93/2010

 

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu  

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Marianny Reiffovej a JUDr. Jaroslavy

Fúrovej, v právnej veci žalobcu: M., bytom B., zastúpený advokátom JUDr. P., Advokátska

kancelária v B., Č., proti žalovanému: Inšpektorát práce Prešov, Konštantínova č. 6, Prešov,  

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 15. októbra 2008, č. OČ 25/2008,  

o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 3S 41/2008-50 zo dňa  

18. decembra 2009, takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove  

č.k. 3S 41/2008-50 zo dňa 18. decembra 2009   p o t v r d z u j e.

  Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

  Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, uvedené v úvodnej časti tohto

rozsudku, z dôvodu, že týmto rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach v dôsledku

porušenia zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“). Účastníkom náhradu trov

konania nepriznal.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd z obsahu pripojeného

administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu mal preukázané, že žalovaný

preskúmavaným rozhodnutím zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Vedúceho

služobného úradu Inšpektorátu práce Prešov zo dňa 21.12.2005 č. OČ 25/2005, ktorým

rozhodnutím bol so žalobcom skončený štátnozamestnanecký pomer podľa § 40 ods. 2,  

písm. b/ zákona o štátnej službe a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil;

predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu – Generálny inšpektor práce

Národného inšpektorátu práce Košice zo dňa 13.3.2006 č. S/2006/00262 bolo na základe žaloby žalobcu zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1Sžo

100/2007 zo dňa 27.5.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 1S 89/2006-

29 zo dňa 17.4.2007 a vec bola vrátená odvolaciemu správnemu orgánu na ďalšie konanie;

žalovaný správny orgán ako odvolací doplnil dokazovanie v intenciách názoru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky a to doložil systematizáciu schválenú MPSVaR SR zo dňa

29.11.2005, podľa ktorej pre služobný úrad - Inšpektorát práce Prešov, od 1.1.2006 došlo

k zníženiu celkového počtu štátnozamestnaneckých miest o 11, pričom došlo k zrušeniu  

2 štátnozamestnaneckých miest v platovej triede 8 – hlavný radca, krajský radca a od 1.1.2006

nedisponoval tento služobný úrad žiadnym voľným štátnozamestnaneckým miestom, ďalej si

vyžiadal stanoviská od ďalších 7 služobných úradov inšpektorátov práce v rámci Slovenskej

republiky k možnosti zamestnať žalobcu trvalým preložením, z ktorých vypláva, že

v dôsledku zníženia štátnozamestnaneckých miest v ich služobných úradoch, nemôže ani

takto realizovať u žalobcu trvalé preloženie v inom služobnom úrade toho istého odboru

štátnej služby, vyžiadal si stanovisko od služobného úradu – Slovenská obchodná inšpekcia

a zo stanoviska ústrednej riaditeľky, vedúcej služobného úradu Ústredného inšpektorátu

Slovenskej   obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave zo dňa 9.9.2008 zistil, že trvalé

preloženie štátneho zamestnanca podľa príslušných ustanovení zákona o štátnej službe

s účinnosťou od 1.1.2006 nebolo možné z dôvodu obsadenia všetkých štátnozamestnaneckých

miest, ďalej požiadal listom zo dňa 8.9.2008 o stanovisko služobný úrad Okresný súd

v Prešove v odbore 2.06 justícia, z ktorého stanoviska vyplýva, že od 1.1.2006 tento služobný

úrad nedisponoval žiadnym voľným štátnozamestnaneckým miestom; žalovaný správny orgán

po doplnení dokazovania v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu SR odvolanie žalobcu

zamietol a prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce Prešov zo dňa 21.12.2005 potvrdil;

z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že žalovaný opätovne dospel k názoru, že boli

splnené zákonné podmienky pre zrušenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom podľa

§ 40 ods. 2, písm. b/ zákona o štátnej službe z dôvodu, že v dôsledku systematizácie MPSVaR

SR z 29.11.2005 došlo k zníženiu štátnozamestnaneckých miest v služobnom úrade a pre

nedostatok voľných miest nebolo možné ho zamestnať v služobnom úrade ani v inom

služobnom úrade, neprihliadol ani na námietku žalobcu, že v čase od 7.5.2004 bol zaradený

mimo činnej štátnej služby z dôvodu uvedeného v § 27 písm. i/ zákona o štátnej službe,

pretože zaradením zamestnanca mimo činnú štátnu službu sa nemení druh štátnej služby ani

jeho funkcia a na štátneho zamestnanca zaradeného mimo činnú štátnu službu podľa § 27

písm. i/ sa nevzťahuje osobitná ochrana pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru

podľa § 40 ods. 2 písm. b/ tohto zákona, keďže právna skutočnosť, zrušenie

štátnozamestnaneckého miesta, nastala skôr ako pominul dôvod zaradenia štátneho

zamestnanca mimo činnej štátnej služby, resp. ako vznikol dôvod pre skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 5 uvedeného zákona a právny dôvod pre

skončenie štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2, písm. b/ bol daný a takéto

skončenie nemožno považovať za predčasné.

Podľa názoru krajského súdu doložením systematizácie schválenej Ministerstvom

práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zo dňa 29.11.2005 žalovaný preukázal,

že nemal možnosť žalobcu trvale preložiť v tom istom služobnom úrade do iného odboru, ani

v tom istom služobnom úrade v tom istom odbore štátnej služby, ak sa mu zmenil opis

štátnozamestnaneckého miesta, pretože od 1.1.2006 nedisponoval žiadnym voľným

štátnozamestnaneckým miestom a doplnením dokazovania, vyžiadaním si stanoviska  

od ďalších 7 služobných úradov inšpektorátu práce v rámci Slovenskej republiky preukázal  

aj to, že nemal možnosť žalobcu preložiť ani v inom služobnom úrade toho istého odboru

štátnej služby, pretože nedisponovali voľným štátnozamestnaneckým miestom v tom istom

odbore a vyžiadaním si stanoviska od Slovenskej obchodnej inšpekcii v Prešove a Okresného súdu v Prešove, mal preukázané, že nebolo možné žalobcu preložiť v inom služobnom úrade

v inom odbore štátnej služby. Na námietky žalobcu uvedené v žalobe neprihliadol.

  Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný sa dôsledne riadil záväzným právnym

názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a doplnil dokazovanie v naznačenom smere

v súlade s § 138 ods. 5 zákona o štátnej službe v znení účinnom k vydaniu rozhodnutia,

v napadnutom rozhodnutí sa v potrebnom rozsahu vyporiadal s námietkou žalobcu týkajúcou

sa nepreukázania, že došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta hlavný radca – inšpektor

práce v stálej štátnej službe a k zníženiu mzdových prostriedkov, ako aj že žalobca

nevykonával funkciu hlavný radca z dôvodu, že bol postavený mimo činnú štátnu službu,

s ktorou argumentáciou žalovaného sa v celom rozsahu stotožnil. Mal za to, že žalovaný

rozhodol v súlade so zákonom, ak po doplnení dokazovania odvolanie žalobcu zamietol

a prvostupňové rozhodnutie zo dňa 21.12.2005 potvrdil.

  Krajský súd konštatoval, že pokiaľ žalobca namietal, že o odvolaní rozhodol ten istý

orgán, takýto postup vyplýva z ustanovenia § 138 ods. 1 zákona o štátnej službe platného

a účinného ku dňu vydania rozhodnutia (18.10.2008), podľa ktorého odvolacím orgánom  

je vedúci úradu, ktorý rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie, keďže

v prechodných a záverečných ustanoveniach sa neuvádza, že konanie začaté pred novelou  

sa dokončí podľa doterajších predpisov.  

  Žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.

Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1

O.s.p. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca bol v konaní neúspešný

a žalovaný nemá zo zákona právo na náhradu trov konania.

Proti rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Žiadal, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne, aby

napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

  Rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za nesprávne, pretože súd nesprávne

vyhodnotil splnenie povinnosti správneho orgánu postupovať podľa § 250j ods. 6 O.s.p.

v súlade s právnym názorom súdu vyjadreným v rozsudku o žalobe proti rozhodnutiu

správneho orgánu, ktorý bol pre neho záväzný. Dôvodil, že žalovaný si povinnosť nesplnil

a dokazovanie v potrebnom rozsahu nevykonal, pretože síce čiastočne doplnil dokazovanie

v naznačenom smere, avšak iba dopytom na Slovenskú obchodnú inšpekciu v Prešove  

a na Okresný súd v Prešove, ostatné služobné úrady, ktoré v zmysle rozhodnutia NS SR

prichádzali do úvahy, žalovaný neoslovil, preto nesplnil podmienku zistenia neexistencie

vhodných miest na preloženie žalobcu. Vytýkal žalovanému, že si nevyžiadal stanovisko  

od služobných úradov, ktoré navrhoval, napr. Úrad práce v Poprade. Pre posúdenie

zákonnosti rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru považoval za rozhodujúce

posúdenie otázky, či žalovaný pred vydaním rozhodnutia skúmal existenciu voľných miest,

teda či naplnil zákonný postup, ktorého dodržanie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti

rozhodnutia žalovaného. Uviedol, že žalovaný ako odvolací správny orgán pochybil, keď

zisťoval existenciu voľných štátnozamestnaneckých miest iba vo sfére pôsobnosti jeho

služobného úradu a nie vo všetkých služobných úradoch podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej

službe v intenciách rozhodnutia NS SR, čo má za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia.

Namietal, že žalovaný a tiež súd prvého stupňa sa nedostatočne vysporiadali s jeho

námietkou, že v systematizácii schválenej MPSVaR SR zo dňa 29.11.2005 sa výslovne

neuvádza zrušenie štátnozamestnaneckého miesta - hlavný radca, inšpektor práce v stálej

štátnej službe a že by došlo k zníženiu mzdových prostriedkov určených pre štátnych

zamestnancov, hoci to je základným zmyslom systematizácie, a teda v danom prípade nedošlo

skutočne k rozhodnutiu o zrušení miesta žalobcu.

  Ďalej dôvodil, že žalovaný ako aj prvostupňový súd pochybili, keď odmietli jeho

námietku, že v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nevykonával funkciu hlavný

radca, inšpektor práce a nevykonával ani žiadnu činnosť v zmysle opisu činností

štátnozamestnaneckého miesta.

  Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa vo svojom rozsudku nijako nevysporiadal s jeho

tvrdeniami uvedenými aj v odvolaní pod bodmi 2/ až 4, čo robí jeho rozhodnutie

nepreskúmateľným. Považoval za nedostačujúce konštatovanie súdu prvého stupňa, keď

v odôvodnení rozsudku uviedol, že správny orgán posúdil vec správne a súd sa s jeho závermi

stotožňuje. Poukázal na to, že ustanovenia prvej a druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku takýto postup neumožňujú a preto súd pri rozhodovaní o žalobe proti

rozhodnutiu správneho orgánu musí vysloviť vlastný právny názor a riadne ho s poukazom

na tvrdenia účastníkov konania aj odôvodniť a to v rozsahu, aký vyžaduje zákon v ust. § 157

ods. 2 O.s.p..

  Žalovaný vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhoval, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Uviedol, že v odvolacom konaní sa vysporiadal  

so všetkými námietkami žalobcu, dôsledne sa riadil stanoviskom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, a preto považuje svoje rozhodnutie za zákonné. Nesúhlasil s dôvodmi

žalobcu uvedenými v jeho odvolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust. § 246c ods. 1 O.s.p.

v spojení s ust. § 10 ods. 2 preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu

predchádzajúce v rozsahu odvolania v zmysle ust. § 246c v spojení s §§ 211 a nasl. a dospel

k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým

bola zamietnutá žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného

správneho orgánu, ktorým   žalovaný potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa

a odvolanie žalobcu zamietol, ktorými rozhodnutiami bol skončený štátnozamestnanecký

pomer žalobcu podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe, a preto odvolací súd

preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom

v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a súčasne

rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a konania, ktoré týmto rozhodnutiam

predchádzali, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal s námietkami

uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť

a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo posúdenie zákonnosti

rozhodnutia a postupu žalovaného a v rámci tohto konania posúdenie zákonnosti rozhodnutia

a postupu správneho orgánu prvého stupňa, ktorými rozhodnutiami bol skončený

štátnozamestnanecký pomer žalobcu v intenciách zákona o štátnej službe.  

Podľa § 40 ods. 2, písm. b/ zákona o štátnej službe v prípravnej štátnej službe, v stálej

štátnej službe alebo v dočasnej štátnej službe služobný úrad skončí štátnozamestnanecký

pomer odvolaním aj z týchto dôvodov: zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta  

v systemizácii, ak štátny zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené,

nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29 ods. 4; v tom prípade sa štátnemu zamestnancovi

poskytne náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného platu, a ak štátnozamestnanecký

pomer štátneho zamestnanca trval dlhšie ako dva roky, poskytne sa mu náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného platu; to neplatí, ak ide o štátneho zamestnanca podľa § 25 ods. 2

písm. c).

Podľa § 12 ods. 1 zákona o štátnej službe systemizácia podľa tohto zákona je počet

štátnozamestnaneckých miest štátnych zamestnancov v rozpočtových kapitolách a v ich rámci

v služobných úradoch alebo v skupinách služobných úradov.

Podľa § 13 ods. 1 zákona o štátnej službe vedúci úradu je povinný sledovať,

zabezpečiť a dodržiavať plnenie schválenej systemizácie, oznamovať Úradu pre štátnu službu

obsadenie štátnozamestnaneckého miesta v služobnom úrade a uvoľnenie

štátnozamestnaneckého miesta v služobnom úrade; to sa nevzťahuje na vedúcich služobných

úradov uvedených v § 7 ods. 1 písm. b) a g) a na vedúceho služobného úradu, ktorým je

ministerstvo zahraničných vecí.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe štátneho zamestnanca možno s jeho

súhlasom trvale preložiť na vykonávanie štátnej služby v tom istom služobnom úrade  

do iného odboru štátnej služby, do iného služobného úradu toho istého odboru štátnej služby

alebo do iného služobného úradu iného odboru štátnej služby a v tom istom odbore štátnej

služby toho istého služobného úradu, ak sa zmení opis štátnozamestnaneckého miesta.

Podľa § 28 ods. 3 zákona o štátnej službe v čase zaradenia mimo činnej štátnej služby

je štátny zamestnanec povinný dodržiavať povinnosti štátneho zamestnanca okrem povinnosti

vykonávať štátnu službu.

Podľa § 125 ods. 1, 2 zákona o štátnej službe konanie vo veciach

štátnozamestnaneckého pomeru (ďalej len „konanie“) sa vzťahuje na veci týkajúce sa

vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Na konanie podľa odseku 1

sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom

konaní, ďalej len „Správny poriadok“), ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 126 zákona o štátnej službe orgánom príslušným na konanie  

a rozhodovanie v prvom stupni je vedúci úradu vo veciach vymenovania do štátnej služby

a vzniku štátnozamestnaneckého pomeru, zmeny štátnozamestnaneckého pomeru a skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru.

Podľa § 138 ods. 1 zákona o štátnej službe odvolacím orgánom je vedúci úradu,

ktorý rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie.

Podľa § 32 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne

skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie

je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania,

návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti

všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob

zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

  Odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán  

v preskúmavanej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, jeho rozhodnutie

je skutkovo správne a v súlade so zákonom, z ktorých dôvodov súd prvého stupňa rozhodol

v danej veci skutkovo a právne správne, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol.  

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu súdu prvého stupňa, súčasť ktorého

tvoril administratívny spis zistil, že Inšpektorát práce v Prešove – služobný úrad žalobcu dňa

21.12.2005 vykonal osobný pohovor so žalobcom, o čom bola spísaná zápisnica, z ktorej

vyplýva, že predmetom osobného pohovoru bolo oboznámenie žalobcu s novou

systematizáciou (schválenou MPSVaR dňa 29.11.2005, doručenou služobnému úradu dňa

9.12.2005), v rámci ktorej dochádza s účinnosťou od 1.1.2006 k zrušeniu jeho

systemizovaného štátnozamestnaneckého miesta v rámci štátnej služby, zároveň bolo

žalobcovi oznámené, že zmena systematizácie bola prerokovaná aj so zástupcami odborového

hnutia a vzhľadom k tomu, že nedochádza k jeho trvalému preloženiu v rámci štátnej služby,

má nárok na uplatnenie si finančných nárokov v zmysle zákona o štátnej službe; žalobca  

sa do zápisnice nijak nevyjadril a túto odmietol podpísať; vedúci služobného úradu

Inšpektorátu práce Prešov rozhodnutím zo dňa 21.12.2005 č. OČ 25/2005 rozhodol  

o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu odvolaním podľa § 40 ods. 2, písm. b/

zákona o štátnej službe; proti uvedenému rozhodnutiu sa odvolal žalobca, nesúhlasil  

so skončením štátnozamestnaneckého pomeru a namietal, že v systematizácii sa výslovne

neuvádza zrušenie štátnozamestnaneckého miesta – hlavný radca, inšpektor práce v stálej

štátnej službe, ďalej, že v dôsledku toho, že rozhodnutím vedúceho služobného úradu

s účinnosťou od 7.5.2004 bol zaradený mimo činnej štátnej služby, funkciu hlavný radca,

inšpektor práce v zmysle zákona o štátnej službe a v zmysle opisu činností

štátnozamestnaneckého miesta nevykonával a súčasne namietal, že vedúci služobného úradu

pred ukončením štátnozamestnaneckého pomeru nezvážil možnosť jeho preradenia na iný

služobný úrad postupom podľa § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe; predchádzajúce

rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu – Generálny inšpektor práce Národného

inšpektorátu práce Košice zo dňa 13.3.2006 č. S/2006/00262 bolo na základe žaloby žalobcu

zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k 1Sžo 100/2007 zo dňa

27.5.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 1S 89/2006-29 zo dňa

17.4.2007 z dôvodu, že dokazovanie pred   správnymi orgánmi nebolo dostatočne zamerané

na objasnenie splnenia povinnosti vyplývajúcej služobnému úradu z § 40 ods. 2 písm. b/

zákona o štátnej službe v nadväznosti na § 29 ods. 4, pričom splnenie tejto povinnosti je treba

v zásade považovať za hmotnoprávnu podmienku zákonnosti rozhodnutia o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2, písm. b/; žalovaný správny

orgán ako odvolací orgán doplnil dokazovanie v intenciách názoru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, a to doložil systematizáciu schválenú MPSVaR SR zo dňa 29.11.2005,

podľa ktorej pre služobný úrad - Inšpektorát práce Prešov, od 1.1.2006 došlo k zníženiu

celkového počtu štátnozamestnaneckých miest o 11, pričom došlo k zrušeniu 2

štátnozamestnaneckých miest v platovej triede 8 – hlavný radca, krajský radca a od 1.1.2006

nedisponoval tento služobný úrad žiadnym voľným štátnozamestnaneckým miestom, ďalej si

vyžiadal stanoviská od ďalších 7 služobných úradov inšpektorátov práce v rámci Slovenskej

republiky, z ktorých vyplývalo, že v dôsledku zníženia štátnozamestnaneckých miest v ich

služobných úradoch, nedisponovali voľným štátnozamestnaneckým miestom, súčasne si

vyžiadal stanovisko od iných služobných úradov a to od služobného úradu – Slovenská

obchodná inšpekcia a zo stanoviska ústrednej riaditeľky, vedúcej služobného úradu

Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave zo dňa

9.9.2008 vyplýva, že nemá možnosť zamestnať dotknutého zamestnanca, ďalej požiadal

listom zo dňa 8.9.2008 o stanovisko služobný úrad Okresný súd v Prešove v odbore 2.06

justícia, z ktorého vyplývalo, že od 1.1.2006 nedisponoval žiadnym voľným

štátnozamestnaneckým miestom; žalovaný správny orgán po doplnení dokazovania

v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preskúmavaným

rozhodnutím opätovne odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu

práce Prešov zo dňa 21.12.2005 potvrdil; z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že žalovaný dospel k názoru, že boli splnené zákonné podmienky pre skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom podľa § 40 ods. 2, písm. b/ zákona o štátnej

službe, keďže v dôsledku systematizácie došlo k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta

hlavný radca, inšpektor práce a nezistil možnosť trvalého preloženia žalobcu podľa § 29  

ods. 4 zákona o štátnej službe.

  Predpokladom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so štátnym

zamestnancom odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe je zrušenie

jeho štátnozamestnaneckého miesta v systemizácii, ak štátny zamestnanec, ktorého

štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí s trvalým preložením podľa § 29

ods. 4.

Zo skutkových okolností v danej veci teda vyplýva, že vedúci služobného úradu

skončil so žalobcom štátnozamestnanecký pomer odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b/

zákona o štátnej službe z dôvodu, že v dôsledku systematizácie bolo zrušené jeho

štátnozamestnanecké miesto hlavný radca, inšpektor práce a v odvolacom správnom konaní

mal žalovaný správny orgán po doplnení dokazovania v intenciách názoru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky preukázané, že žalobcu nebolo možné trvalo preložiť na iné

štátnozamestnanecké miesto podľa § 29 ods. 4 uvedeného zákona.

Pokaľ žalobca namietal, že podľa systematizácie nebolo zrušené jeho

štátnozamestnanecké miesto a nebolo preukázané zníženie mzdových prostriedkov určených

pre štátnych zamestnancov, ani odvolací súd nemohol na jeho námietku prihliadnuť.

Náležitosti systematizácie ustanovuje § 12 zákona o štátnej službe a v zmysle § 13 ods. 1

tohto zákona vedúci úradu je povinný sledovať, zabezpečiť a dodržiavať plnenie schválenej

systemizácie. Pri rozhodovaní o skončení štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2

písm. b/ uvedeného zákona je vedúci služobného úradu povinný prihliadať na tú časť

schválenej systematizácie, ktorou boli zrušené štátnozamestnanecké miesta. Zo skutkových

okolností v danej veci vyplýva, že schválenou systematizáciou boli zrušené dve

štátnozamestnanecké miesta hlavný radca, inšpektor práce. Z uvedeného teda vyplýva, že

schválená systematizácia je pre vedúceho úradu záväzná a pri rozhodovaní o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. b/ uvedeného zákona je povinný

prihliadať len na tú jej časť, ktorou boli zrušené štátnozamestnanecké miesta, pričom v danom

prípade bolo zrušené štátnozamestnanecké miesto, na ktoré bol zaradený žalobca.

Odvolací súd neprihliadol ani na námietku žalobcu, že neboli splnené zákonné

podmienky podľa § 40 ods. 2, písm. b/ zákona o štátnej službe v spojení s § 29 ods. 4,

pretože žalovaný pri doplnení dokazovania nepostupoval podľa názoru NS SR, keď si

nevyžiadal stanoviská od iných služobných úradov v rámci Slovenska, predovšetkým  

od služobných úradov, ktoré navrhoval. Vôľou zákonodarcu ustanovením hmotnoprávnej

podmienky – možnosť trvalého preloženia štátneho zamestnanca podľa § 29 ods. 4, pre platné

skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so štátnym zamestnancom odvolaním podľa § 40

ods. 2 písm. b/, bolo zabezpečiť ochranu štátnemu zamestnancovi pred svojvoľným

skončením jeho štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného úradu, avšak na základe

logického výkladu v intenciách rozumného myslenia z uvedenej právnej normy nevyplýva

povinnosť pre služobný úrad hľadať voľné štátnozamestnanecké miesto pre štátneho

zamestnanca, ktorého miesto bolo zrušené, na všetkých úradoch v rámci celej Slovenskej

republiky. Výkladom právnej normy ustanovenej v § 40 ods. 2 písm. b/ v spojení s § 29 ods. 4

zákona o štátnej službe vyplýva služobnému úradu povinnosť ponúknuť štátnemu zamestnancovi, ktorého miesto bolo zrušené, voľné štátnozamestnanecké miesto v služobnom

úrade podliehajúce jeho kompetencii.

Podľa názoru odvolacieho súdu doložením systematizácie schválenej Ministerstvom

práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zo dňa 29.11.2005 žalovaný v danom

prípade preukázal, že nemal možnosť žalobcu trvale preložiť na iné štátnozamestnanecké

miesto v služobnom úrade podliehajúce jeho kompetencii. Nemožno súhlasiť s tvrdením

žalobcu, že bolo povinnosťou služobného úradu, resp. žalovaného správneho orgánu si

vyžiadať stanoviská od služobných úradov, ktoré navrhoval, jednak z dôvodu, že v odvolaní

zo dňa 12.1.2006 proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu nevzniesol žiadne návrhy,

týkajúce sa zisťovania možnosti jeho preloženia a súčasne v tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje aj na to, že aplikácia § 29 ods. 4 zákona o štátnej službe vzhľadom na uvedené

u ďalších služobných úradov, by v skutočnosti v danej veci nebola ani možná, pretože nebolo

v kompetencii služobného úradu žalovaného správneho orgánu rozhodovať o personálnych

otázkach v týchto služobných úradoch a preto ani by nemohol žalobcu trvale preložiť  

na štátnozamestnanecké miesto v týchto úradoch.  

  Odvolací súd považoval za nedôvodnú aj námietku žalobcu, že v čase skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru nevykonával funkciu hlavný radca, inšpektor práce

a nevykonával ani žiadnu činnosť v zmysle opisu činností štátnozamestnaneckého miesta,

pretože   rozhodnutím vedúceho služobného úradu bol zaradený mimo činnú štátnu službu.

Podľa § 28 ods. 3 zákona o štátnej službe v čase zaradenia mimo činnej štátnej služby  

je štátny zamestnanec povinný dodržiavať povinnosti štátneho zamestnanca okrem

povinnosti vykonávať štátnu službu. Rozhodnutím o zaradení štátneho zamestnanca mimo

činnú štátnu službu sa nemení druh jeho štátnej služby a ani jeho funkcia, na ktoré bol

zaradený. Z právnej úpravy týkajúcej sa skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním

podľa § 40 ods. 2 zákona o štátnej službe nevyplýva osobitná úprava ustanovujúca právne

postavenie štátneho zamestnanca zaradeného mimo činnú štátnu službu (a ani podľa § 27

písm. i/). Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že skutočnosť, že žalobca

nevykonával v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru funkciu hlavný radca,

inšpektor práce a nevykonával ani žiadnu činnosť v zmysle opisu činností

štátnozamestnaneckého miesta, pretože bol zaradený mimo činnú štátnu službu, pre posúdenie

dôvodov skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2, písm. b/, je

právne irelevantná.

  Pokiaľ žalobca vytýkal súdu prvého stupňa, že sa vo svojom rozsudku nijako

nevysporiadal s jeho tvrdeniami uvedenými aj v odvolaní pod bodmi 2/ až 4/, čo robí jeho

rozhodnutie nepreskúmateľným, odvolací súd sa s takýmto názorom žalobcu nestotožnil. Súd

prvého stupňa správne zameral svoju pozornosť pri súdnom prieskume napadnutého

rozhodnutia žalovaného na splnenie zákonných podmienok skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2, písm. b/ zákona o štátnej službe, spočívajúcich

v existencii dôvodu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a v možnosti resp. nemožnosti

žalobcu trvale preložiť na iné štátnozamestnanecké   miesto podľa § 29 ods. 4, v dôsledku

čoho bolo predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu zrušené rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Skutočnosť, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal

s tvrdeniami žalobcu uvedenými aj v odvolaní pod bodmi 2/ až 4/ nemá za následok

nezákonnosť jeho rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ krajský súd žalobu zamietol z dôvodu, že

preskúmavané rozhodnutie žalovaného je vecne a právne správne, podľa názoru odvolacieho

súdu rozhodol vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd

napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení § 246c ods. 1  

a s § 219 ods. 1, 2 potvrdil.

Odvolací súd žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v zmysle § 246c

ods. 1 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože mu nevznikol právny

nárok na ich náhradu, v dôsledku jeho neúspechu v tomto konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 18. augusta 2010  

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

  predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth