Najvyšší súd  

6Sžo 92/2008

  Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Jaroslavy Fúrovej v právnej veci žalobcu M., bytom P. zastúpeného JUDr. M. advokátom v M., proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova č. 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 1. marca 2006, č. p. KM-19/PK-2006 na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. marca 2008, č. k. 2S 282/2006-32, takto

r o z h o d o l :

  Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 18. marca 2008 č. k. 2S 282/2006-32   p o t v r d z u j e.

  Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e

  Žalobou podanou pôvodne na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 2. mája 2006 sa žalobca domáhal voči žalovanému zrušenia rozhodnutia ministra vnútra Slovenskej republiky o rozklade č. p. KM-19/PK-2006 zo dňa 1. marca 2006, ktorým žalovaný zamietol rozklad žalobcu a potvrdil personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 733 zo dňa 22. decembra 2005, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 73/1998 Z. z.“) za to, že dňa 20. októbra 2005 v čase od 7:00 hod. do 19:00 hod.   na kontrolovanom stanovišti oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké vykonával kontrolu osôb vstupujúcich na územie Slovenskej republiky, pričom štátnu službu nevykonával riadne, pretože v čase okolo 17:35 hod. uvedeného dňa v priestoroch tohto stanovišťa prevzal od nestotožneného občana Ukrajiny vstupujúceho na územie Slovenskej republiky poskladanú bankovku nezistenej meny a hodnoty, ktorú si bez zákonného dôvodu aj ponechal a tomuto občanovi umožnil vstup na územie Slovenskej republiky. Tieto skutočnosti menovaný bezodkladne neoznámil príslušnému orgánu aj napriek tomu, že podľa § 168 Trestného zákona bol povinný tak urobiť. Namietajúc nedostatočne zistený skutkový stav v konaní o rozklade žiadal rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

  Uznesením z 23. mája 2006 č. k. 2Sž 25/2006-6 Najvyšší súd Slovenskej republiky postúpil vec podľa § 250d ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) Krajskému súdu v Bratislave.

  Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol majúc za to, že rozhodnutie žalovaného je vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu a správny orgán vec správne právne posúdil.   Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil ustanoveniami § 244 OSP a § 192 ods. 1, písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z., keď z obsahu administratívneho spisu zistil, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov nezistil právne pochybenie ani logické nesprávnosti. Skutok, ktorý zakladal dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru, mal za preukázaný a stotožnil sa aj s tvrdením žalovaného, že využil všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Neuznal ani námietku žalobcu, že za dôkaz nemožno použiť materiály nachádzajúce sa vo vyšetrovacom spise ČTS:UIS-86/KOK-2005 Úradu inšpekčnej služby, odboru boja proti korupcii a organizovanej kriminalite, nakoľko v čase rozhodovania správneho orgánu neboli vykonané žiadne procesné úkony, ku ktorým by sa mohol vyjadriť. Krajský súd uviedol, že žalobca mohol v podanom rozklade navrhnúť dôkazy, na základe ktorých by bolo možné preukázať, že sa nedopustil protiprávneho konania, čo však nevyužil ani v súdnom konaní a nenavrhol ani doplnenie dokazovania. Za relevantnú nepovažoval ani obranu žalobcu poukazujúcu, že mu nebolo preukázané, že by prevzal bankovku od neznámeho občana z Ukrajiny, nakoľko zo spisu je zrejmé, že vo veci konajúce správne orgány vychádzali z informačno-technických prostriedkov k vyššie uvedenému vyšetrovaciemu spisu ČTS:UIS-86/KOK-2005.   O trovách konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

  Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie tvrdiac, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne nesprávne právne posúdil vec. Opakovane namietal, že dôkazom nemôže byť záznam z prehliadnutia ITP, nakoľko podľa jeho názoru tento záznam nič nepreukazuje a on ani nebol s uvedeným záznamom v čase rozhodovania oboznámený. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel.  

  Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie navrhol potvrdiť rozsudok krajského súdu ako zákonný a vecne správny, nakoľko sa krajský súd v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu. Na námietku žalobcu, že v čase podania návrhu na jeho prepustenie nebol oboznámený so záznamom z prehliadnutia ITP žalovaný uviedol, že žalobca tieto skutočnosti v podanom rozklade nenamietal. Žalovaný ďalej uviedol, že spisový materiál, s ktorým bol oboznámený aj žalobca obsahuje úradný záznam evidovaný pod č.: ČTS:UIS-86/KOK-2005 zo dňa 19. decembra 2005, z ktorého vyplýva, že protiprávne konanie žalobcu je dostatočne preukázané informačno-technickými prostriedkami použitými v súlade so zákonom na základe rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach vydaného dňa 4. októbra 2005 pod č.: KS KE-V-338-3/2005-6-Ntt-324/2005. Žalobca v čase konania vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z. z. neuviedol na svoju obranu žiadne dôkazy, ktorými by ospravedlnil protiprávne konanie, ktoré mu bolo v dostatočnom rozsahu preukázané zadováženými dôkazmi, ku ktorým sa mohol vyjadriť. Žalovaný ďalej uviedol, že zákonné predpoklady prepustenia musia byť dané v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania, keďže porušenie služobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu. V personálnom konaní pre rozhodnutie postačuje porušenie zákona, ktoré zákon predpokladá a stanoveným spôsobom postihuje.

  Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP a § 250f ods. 1, 2 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko účastníci súhlasili s rozhodnutím o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania (č. l. 43 a podanie žalobcu zo dňa 23. mája 2008) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

  Predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného zo dňa 1. marca 2006 č. p. KM- 19/PK-2006, ktorým žalovaný zamietol rozklad žalobcu proti personálnemu rozkazu Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 733 zo dňa 22. decembra 2005 a personálny rozkaz potvrdil. Týmto rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu bol žalobca prepustený   zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z. z.. V súvislosti s uvedeným prvostupňový správny orgán v odôvodnení poukázal na vyjadrenie žalobcu evidované pod č. p.: PPZ-42-93/HCP-SO-2005 zo dňa 16. decembra 2005, v ktorom na svoju obhajobu uviedol len toľko, že si nie je vedomý toho, že svojím konaním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť a z uvedeného dôvodu sa viac k veci odmieta vyjadriť. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán ďalej uviedol, že mal za preukázané nedodržanie služobnej disciplíny žalobcom a nezdržanie sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôležitého záujmu štátnej služby a osobného záujmu, ani konania, ktoré mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, čím zvlášť hrubým spôsobom žalobca porušil základné povinnosti policajta.

  Tieto dôvody prvostupňového rozhodnutia si osvojil aj žalovaný, keď vyporiadajúc sa podrobne s námietkami žalobcu uvedenými v rozklade, tieto nepovažoval za opodstatnené a konštatoval, že rozkladom napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore s právnymi predpismi, zákonné lehoty uvedené v § 192 ods. 4 zák. č. 73/1998 Z. z. (v znení účinnom do 31.12.2005) boli dodržané a dodržaná bola i zákonná povinnosť ustanovená v § 225 ods. 2, písm. c/ zák. č. 73/1998 Z. z.. V druhostupňovom konaní žalovaný nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia.

  V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu   (§ 247 ods. 1 OSP).

  Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva žalobcovi z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP zákonná povinnosť uviesť okrem všeobecných náležitostí žaloby (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP) aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie napadnuté, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí.

  Podľa citovaného zákonného ustanovenia § 247 ods. 1 OSP treba považovať za osobitnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, resp. nesprávne aplikovaný. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec žalobcom v žalobe vymedzeným. Ide o zásadu index ne eat petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP, a súd musí túto zásadu aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia namietala (§ 250j ods. 3 OSP).   Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov   (a to ani vo veciach podľa § 250i ods. 2 OSP), ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy.

  Podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z. z., policajt môže byť prepustený   zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

  Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vyporiadal   so všetkými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov a tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

  Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že žalobca okrem namietania dostatočne zisteného skutkového stavu veci zo strany prvostupňového správneho orgánu sa len všeobecne vyjadril, že popiera spáchanie akéhokoľvek či už trestného činu alebo porušenia prísahy a služobnej povinnosti, avšak žiadne konkrétne tvrdenia na svoju obranu neuviedol a ani na svoju obranu nenavrhol vykonať nijaký dôkaz, ktorým by mohol vyvrátiť dôvody jeho prepustenia zo služobného pomeru uvedené v personálnom rozkaze. Pre daný prípad takéto správanie sa žalobcu predstavovalo, že nemohol od služobného úradu právom očakávať, že tento bude vyhľadávať dôkazy, ktoré by prípadne mohli svedčiť v jeho prospech, resp. že služobný orgán bude a musí čakať, že takéto dôkazy si žalobca niekedy   v budúcnosti zabezpečí. Žalobca ani nemohol očakávať, že súd bude nahrádzať činnosť služobných orgánov a že v správnom súdnictve bude vykonávať dôkazy a hodnotiť tie, ktoré mal a mohol predložiť v personálnom konaní, ale tak neurobil. Nemožno nezdôrazniť, že ani žaloba žalobcu neobsahovala také konkrétne tvrdenia, skutočnosti a dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť nezákonnosť rozhodnutia žalovaného.

  Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu správnym orgánom a správne právne posúdené vrátane dodržania zákonnej lehoty   na vydanie rozhodnutia o prepustení v zmysle § 192 ods. 4 zák. č. 73/1998 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2005 (t. č. § 192 ods. 5 cit. zákona).  

Preto námietky žalobcu uvedené v odvolaní na správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu ani na vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu nemohli mať vplyv. Iba všeobecné poukazovanie na nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/, § 233 a § 238 zák. č. 73/1998 Z. z., na nezistenie skutočného stavu veci bez uvedenia konkrétnych skutočností a dôkazov, nemožno považovať za postačujúce na to, aby odvolaniu bolo možné priznať úspech. Neobstojí ani poukaz žalobcu na neukončenie trestného konania v danej veci, nakoľko v zmysle judikatúry a ustálenej súdnej praxe,   na ktorú poukazuje i žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie, zákonné predpoklady prepustenia musia byť dané v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania, keďže porušenie služobnej prísahy, resp. služobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu. V konaní o prepustení policajta zo služobného pomeru nie je služobný orgán viazaný ustanoveniami Trestného poriadku a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie neviny. Na námietku žalobcu, že úradný záznam z prehliadnutia ITP nič nepreukazuje a on ani nebol s uvedeným záznamom v čase rozhodovania oboznámený, odvolací súd uvádza, že z úradného záznamu č.p.: KM-19/PK-2006 zo dňa 16. februára 2006 z prehliadnutia ITP, ktoré je súčasťou administratívneho spisu, do ktorého mohol žalobca ako účastník konania nahliadnuť (§ 237 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z. z.) a obsah ktorého mohol namietať, je dostatočne preukázané, tak, ako je to aj v závere tohto záznamu uvedené, že konanie žalobcu zjavne nezodpovedalo obvyklému, riadnemu a zákonnému postupu pri výkone ich služobnej činnosti, ale očividne vykazovalo markantné znaky protiprávnej činnosti v spôsobe výkonu ich štátnej služby.

  Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní nemožno uznať za dôvodné, a preto súc viazaný aj dôvodmi odvolania napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 219 ods. 1 OSP a poukazom na § 250ja ods. 3 veta druhá OSP potvrdil.

  O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a s poukazom na § 246c ods. 1 veta prvá a § 224 ods. 1 OSP, nakoľko žalobca   v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 28. januára 2009  

  JUDr. Jana B a r i c o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth