UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu : U-Shin Slovakia s.r.o., so sídlom v Košiciach, K letisku, Budova 1329, IČO: 35 893 427, zastúpeného IURISTICO s.r.o., advokátska kancelária so sídlom v Košiciach, Štefánikova 26, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom v Košiciach, Masarykova 10, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. S/2014/00387-2.1 O-267/2013 z 20. januára 2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/35/2014-49 z 28. mája 2014, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/35/2014 -49 z 28. mája 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I.
Krajský súd v Košiciach (ďalej v texte rozsudku len „prvostupňový súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č. k. 7S/35/2014-49 z 28.05.2014 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: S/2014/00387-2.1 O-267/2013 z 20.01.2014, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Inšpektorátu práce Košice č. 51/13/S z 2709.2013, ktorým uložil žalobcovi podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 125/2006 Z. z.“ alebo „zákon o inšpekcii práce“) pokutu vo výške 33 000 € za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona - z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3), konkrétne § 6 ods. 1 písm. a/ zákona NR SR č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 124/2006 Z. z.“ alebo „zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci“) v nadväznosti na § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, 2 abod č. 2.8 Prílohy č. 1 nariadenia vlády SR č. 392/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov. Porušenie malo spočívať v tom, že zamestnávateľ nevykonal opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce sa práce a v súlade s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pretože nezabezpečil, aby pracovný prostriedok - ultrazvuková zváračka, poskytnutý na používanie zamestnancovi Y. W. bol prispôsobený tak, aby pri jeho používaní bola zaistená bezpečnosť a ochrana zdravia zamestnanca. Ochranné zariadenie - ochranná bezpečnostná bariéra zváracej stanice (ultrazvukovej zváračky) v čase pracovného úrazu zo dňa 17.10.2012 zamestnanca Y. W. bola nefunkčná, nezabránila siahnutiu do zóny nebezpečenstva a kontaktu s pohybujúcimi sa časťami pracovného prostriedku, t.j. pri vložení ruky cez ochrannú bariéru s kusom do hniezda, táto nezabránila pohybu ultrazvukovej zváračky a následne vzniku uvedeného pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená ťažká ujma na zdraví.
V odôvodnení rozsudku ohľadne žalobných dôvodov prvostupňový súd uviedol nasledovné:
„K žalobným námietkam týkajúcich sa nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ako aj nedostatočného zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia súd uvádza, že rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa ako aj žalovaného boli vydané v súlade s ustanovením § 47 správneho poriadku, majú všetky náležitosti, ktoré vyžaduje uvedené zákonné ustanovenie, sú preskúmateľné, bol dostatočne zistený skutkový stav, všetky dôkazy boli získané zákonným spôsobom a jednotlivé zistenia z nich vyplývajúce boli hodnotené jednotlivo a všetky vo vzájomných súvislostiach, pričom vyšetrenie príčiny pracovného úrazu s ťažkou ujmou na zdraví postihnutej vykonal správny orgán prvého stupňa podľa § 7 ods. 3 písm. b) zákona č. 125/2006 Z.z. a vyšetrovanou udalosťou bol závažný pracovný úraz podľa § 17 ods. 4 písm. a) zákona č. 124/2006 Z.z. V tejto súvislosti potrebuje súd za potrebné uviesť, že správny orgán prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie, o čom svedčia listiny nachádzajúce sa v administratívnom spise, a to posúdenie závažnosti pracovného úrazu vyhotoveného dňa 18.12.2012 Univerzitnou nemocnicou L. Pasteura Košice, zápisnice o podaní informácie zo dňa 10.1.2013, 14.1.2013, 25.1.2013, 29.1.2013, 14.2.2013, potvrdenia vykonania 1. úrovne údržby F-M-7.5.05-23, správa o odbornej prehliadke a odbornej skúške vyhradeného elektronického zariadenia č.EZEL-GAS-03-12006 odovzdanej dňa 21.3.2012, schémy zapojenia elektrického zariadenia a správa o vyšetrení príčin a okolností vzniku závažného pracovného úrazu, ako aj ďalšie listiny preukazujúce zákonný postup správneho orgánu prvého stupňa pri vyšetrovaní príčin pracovného úrazu. K posúdeniu skutočnosti, či ide o pracovný úraz s ťažkou ujmou na zdraví sa žalovaný dostatočne vysporiadal v napadnutom rozhodnutí, pričom svoje závery opieral o vyjadrenia príslušného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti - Univerzity L.Pasteura Košice MUDr. F. I., úrazového chirurga, ktorý sa k pracovnému úrazu vyjadril v písomnom stanovisku zo dňa 18.12.2012, kde pracovný úraz označil za závažný s ťažkou ujmou na zdraví, ktorá spočíva v zmrzačení a poškodení dôležitého orgánu. Žalobcovi nevyplýva zo žiadnych ustanovení zákona o inšpekcii práce oprávnenosť spochybňovať alebo preskúmavať posúdenie pracovného úrazu a ťažkej ujmy na zdraví tak ako ho vyhotovil poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, v danom prípade úrazový chirurg MUDr. F. I.. V tejto súvislosti je taktiež potrebné uviesť, že v administratívnom spise sa nachádza správa o vyšetrení, príčin a okolností vzniku závažného pracovného úrazu, z ktorého vyplýva, že žalobca na základe vyjadrenia ošetrujúceho lekára uvedený pracovný úraz preklasifikoval na závažný, čo teda potvrdzuje to, že žalobca s takouto klasifikáciou pracovného úrazu súhlasil. Pokiaľ žalobca namietal, že všetky dôkazy pre zistenie skutkového stavu boli získané nezákonne, túto námietku považuje súd za irelevantnú, nakoľko žalobca ničím nepreukázal, resp. nekonkretizoval v čom spočíva nezákonnosť zo strany správneho orgánu prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov za účelom zistenia skutkového stavu. K žalobnej námietke, že v danom prípade sa nejednalo o chýbajúce a nedostatočné ochranné zariadenie a zabezpečenie, ale o náhle zlyhanie bezpečnostného prvku, súd uvádza, že je jednoznačné a nesporné, že ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 124/2006 Z.z. zakladá zamestnávateľovu objektívnu zodpovednosť. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti sa žalobca nemôže vyviniť zo zodpovednosti s poukazom na argument, že išlo o náhle zlyhanie bezpečnostného prvku. Žalobca teda nezabezpečil, aby pri prácinebola ohrozená bezpečnosť a zdravie zamestnancov. Vykonanie účinných opatrení na zabezpečenie uspokojivých pracovných podmienok, zvlášť opatrení na zaistenie BOZP a zlepšovanie pracovných podmienok patrí medzi základné povinností každého zamestnávateľa. Ak teda zamestnávateľ či už z nedbanlivosti umožní, aby svoje prevádzkové, pracovné, a iné úlohy plnil na úkor BOZP, berie na seba plnú zodpovednosť za prípadné dôsledky. V konaní bolo preukázané, že skutok sa stal v príčinnej súvislosti so vznikom pracovného úrazu s následkom ťažkej ujmy na zdraví, pričom žalobca nevykonával potrebné opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce sa práce a v súlade s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Porušenie povinností, za ktoré správny orgán ukladá pokutu, patrí medzi správne delikty právnickej osoby postihované bez ohľadu na zavinenie. Ide o tzv. objektívnu zodpovednosť, pri ktorej správny orgán preukazuje len porušenie právnej povinnosti zo strany účastníka konania a nie zavinenie. Správnym deliktom právnickej osoby je protiprávne konanie právnickej osoby, ktorého znaky ustanovuje zákon a za ktoré ukladá správny orgán sankciu ustanovenú administratívnoprávnou normou (zákonom o inšpekcii práce). Účastník konania aby sa zbavil zodpovednosti za porušenie povinností, musí predložiť také dôkazy, ktoré by ho úplne zbavili zodpovednosti za zistené porušenia, pričom v danom prípade žalobca na podporu svojich tvrdení nepredložil žiadny takýto relevantný dôkaz. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že v čase vydania rozhodnutia o uložení pokuty dňa 27.9.2013 neexistoval subjekt s obchodným menom VALEO SLOVAKIA, s.r.o. a v tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sž/99/00, v zmysle ktorého je nulitným správnym aktom, to rozhodnutie znejúce na neexistujúci právny subjekt, k tomu súd uvádza, že v danom prípade ide však o odlišný právny stav, pretože v zmysle citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR došlo k výmazu, a teda zániku predchádzajúcej obchodnej spoločnosti s tým, že jej práva a záväzky prešli na novú obchodnú spoločnosť. V danom prípade však došlo podľa výpisu z obchodného registra len k zmene obchodného mena žalobcu, avšak nedošlo k jeho výmazu z obchodného registra a ani prechodu jeho práv a záväzkov na iný novo vzniknutý subjekt. Ostáva zachovaná jeho právna forma a aj IČO, pričom nenastala ani chyba v procese doručovania písomností. V napadnutom rozhodnutí žalovaného je žalobca už označený so zmeneným obchodným menom a podľa názoru súdu nejde o takú vadu konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). V tejto súvislosti súd taktiež potrebuje za potrebné uviesť, že povinnosť spolupracovať so správnymi orgánmi v priebehu celého konania vyplýva účastníkom konania aj z § 4 ods. 1 správneho poriadku, a preto pokiaľ došlo v priebehu správneho konania k zmene obchodného názvu žalobcu, mal žalobca o tejto skutočnosti informovať správny orgán prvého stupňa. V danom prípade výška pokuty uložená žalobcovi podľa § 19 zákona č. 123/2006 Z.z. je podľa názoru súdu primeraná a odráža mieru porušenia povinností žalobcu a následkov, ktoré z tohto porušenia vyplynuli. Zároveň výška pokuty spĺňa aj požiadavku preventívneho pôsobenia na zamestnávateľov na dodržiavanie ich povinností pri zaistení bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Pretože rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods. 1 O.s.p.).“.
II.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z nasledovných dôvodov:
„1. Napádaný rozsudok súdu prvého stupňa predovšetkým trpí vadou v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, spočívajúcou v skutočnosti, že súd prvého stupňa nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, keď sa nedostatočne vysporiadal s relevantnými argumentmi, ktoré sme uvádzali v žalobe, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie arbitrárne.
Právo na riadne odôvodnenie rozsudku je v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republikysúčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom obsahom tohto práva je povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie tak, aby jasne a zrozumiteľne dalo odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV.ÚS 115/03, II. ÚS 410/06, I. ÚS 243/07, IV.ÚS 296/09). Povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutie v súlade s ust. § 157 ods. 1 a 2 O. s. p. predstavuje ochranu pred svojvôľou súdov pri rozhodovaní (III. ÚS 84/94) a je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny (III. ÚS 311/07).
Je síce pravdou, že súd nemusí dať podrobnú odpoveď na každý uplatnený argument, avšak aspoň v hrubých rysoch by odpoveď na uplatnené argumenty dať mal. Aj v prípade, ak ich považuje za irelevantné, by mal zdôvodniť, prečo sú irelevantné (čo v prípade riadneho uchopenia problematiky nemôže byť pre žiadny konajúci orgán problémom). Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. (...) Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení jednoznačne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť, a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t. j. musí byť preskúmateľné (4 Cdo 56/2012).
Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia zakladá teda v zmysle judikatúry najvyššieho súdu porušenie základného práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 157 ods. 2 O. s. p., a tým aj naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) O. s. p. spočívajúceho v odňatí účastníkovi konania možnosti konať pred súdom (4 Cdo 171/2005, 2 Cdo 170/2005, 4 Cdo 317/2009, Obdo 11/2012, 4 Cdo 90/2013; obdobne tiež ústavný súd I.ÚS 342/2010). Je preto aj odvolacím dôvodom podľa 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., keď nereagovaním na jednotlivé námietky účastník nevie, aké stanovisko k nim zaujal orgán aplikácie práva, čím mu bráni s jeho názorom polemizovať a k nemu predkladať vlastné závery - a teda mu odníma možnosť konať pred súdom.“.
Žalobca následne z opatrnosti uviedol všetky ním uplatnené žalobné dôvody.
Podľa názoru žalobcu :
„2. Správny orgán prvého stupňa odňal účastníkovi jeho práva, ktoré mu ako účastníkovi patria, a žalovaný správny orgán toto pochybenie v žiadnom smere nenapravil. Správne orgány sa tak v konaní dopustili takej vady, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutí tvoriacich jeden celok.
a) Žalobca sa nemohol vyjadriť k podkladu pre rozhodnutie a spôsobu jeho zistenia. K tomu poukazujeme na tú okolnosť, že správny orgán prvého stupňa po tom, čo žalobcovi toto právo formálne umožnil (avšak všetky jeho pripomienky dal bokom), robil ďalšie preverovania skutočností (čo vyplýva z jeho oznámenia o predĺžení lehoty zo dňa 28. augusta 2013); následne však žalobcovi už viac vyjadriť sa k ďalším zisteniam neumožnil. V tomto oznámení o predĺžení lehoty správny orgán prvého stupňa výslovne uvádza, že žalobca uviedol „správnemu orgánu skutočnosti, ktoré musia byť preverené, aby bolo možné rozhodnúť vo veci“, a teda „správny orgán musí preveriť skutočnosti,“ ktoré boli uvedené. Je potom potrebné dôrazne odmietnuť záver žalovaného správneho orgánu, že lehota na rozhodnutie vo veci bola predĺžená najmä v prospech účastníka konania, aby mu správny orgán umožnil nahliadnuť do spisu v ním požadovanom termíne, pretože oznámenie správneho orgánu prvého stupňa informuje o celkom inom dôvode pre predĺženie lehoty. V každom prípade však bolo porušené právo žalobcuvyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov. b) Žalobca sa nemohol podieľať na zisťovaní skutkového stavu. Dôkazy neboli zabezpečené takým spôsobom, aby sa dokazovania mohol zúčastniť aj poverený zamestnanec alebo zástupca žalobcu a žalobca nemal možnosť klásť vyslúchaným osobám otázky. Opakovane sme navrhovali, aby sa celé dokazovanie uskutočnilo zákonom stanoveným postupom tak, aby žalobca mal možnosť sa ho zúčastniť (v postupe správnych orgánov oboch stupňov bola táto možnosť žalobcovi v celkom rozsahu odňatá), mohol pri úkonoch uplatňovať svoje pripomienky a námety, ako aj klásť svedkom a znalcovi, ktorého je potrebné vypočuť, otázky.
Uvádzame, že v rámci zisťovania samotným žalobcom sa svedkovia v čase bezprostredne po pracovnom úraze, ku ktorému došlo dňa 17. októbra 2012, vyjadrovali inak, ako sa vyjadrovali inšpektorom, pričom výsluchy realizovali inšpektori až v januári 2013 a medzičasom určite mnohokrát rozoberali situáciu a jej dôsledky. Chceli sme sa a naďalej sa chceme opýtať jednotlivých svedkov, či si skutočne pamätajú udalosti týkajúce sa pracovného úrazu, ako podrobne si ich pamätajú a prečo uvádzali v rámci vlastného vyšetrovania pracovného úrazu zo strany žalobcu iné okolnosti, ako uviedli inšpektorom. Takéto ich konanie by mohlo byť odôvodnené aj snahou pomôcť poškodenej zamestnankyni a pod. Správne orgány k tomu zhodne vysvetľujú, že vyšetrovanie príčin pracovného úrazu podlieha iným pravidlám ako konanie o uloženie pokuty v tom smere, že k vyšetrovaniu sa žalobca nemá čo vyjadrovať, klásť svedkom otázky apod., pretože prebieha podľa iného predpisu. Vyšetrovanie správne orgány považovali za uzavreté a protokol (a jeho doplnenie) nemusia byť odôvodnené. V správnom konaní o uloženie pokuty však už dokazovanie v podstate nevykonali - pretože sa správne orgány zhodne domnievajú, že majú postačujúci základ z akéhosi „predsprávneho“ konania. Uvedené chápanie nemá oporu v zákone, rovnako ako koncentrácia konania, na ktorú správny orgán prvého stupňa poukazoval. Práva žalobcu nemôžu byť pošliapané iba z dôvodu, že sa správny orgán umelo snaží oddeliť svoju vyšetrovaciu činnosť od činnosti smerujúcej k uloženiu pokuty. V tejto súvislosti poukazujeme na čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (publikovaný ako oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.), podľa ktorého Každý, kto je obvinený z trestného činu, má [...] [právo] [...) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je toto právo zachované, ak je obvinenému daná možnosť vyjadriť sa k výpovedi svedka a ak je mu daná možnosť klásť svedkovi otázky, teda kladie sa dôraz na priamy výsluch svedka (napr. Hulki Gunes proti Turecku, § 95), pričom dokonca Súd nepovažoval za dostatočné, ak sťažovateľ mal síce možnosť svedka konfrontovať, ale stalo sa tak v dobe ešte pred začatím trestného stíhania voči nemu (napr. Pacula proti Lotyšsku, § 54). Použitie dôkazov získaných výpoveďami získanými v prípravnom konaní nie je samo o sebe nezlučiteľné s čl. 6 ods. 3 písm. d) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ak práva obhajoby boli rešpektované (napr. Kostovski proti Holandsku, § 41), pričom Súd nepovažoval za postačujúce, ak sťažovateľ nemal príležitosť v žiadnom z predchádzajúcich štádií konania klásť otázky osobe, ktorej výpoveď je na konaní súdu čítaná (napr. Unterpertinger, § 31).
Zdôrazňujeme, že ak sa všetky úkony uskutočnia pred správnym konaním, v ktorom účastníkovi správne orgány neumožnia uplatniť jeho právo na obhajobu, následné „umožnenie“ práva na obhajobu je už iba formalistické, bez skutočného obsahu - a teda sa efektívne odníma účastníkovi právo na obhajobu, čo je znakom policajného, nie však právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov). Účastník tak v skutočnosti nemá možnosť účinne sa obhajovať. Podobne je nesprávny názor, ktorý sa snaží postaviť správne trestanie na iné základy ako trestanie súdne. Opačné závery opakovane judikuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. R 30/2012, R 2/2014), a to dokonca aj vo vzťahu k žalovanému správnemu orgánu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. augusta 2012, sp. zn. 6Sžo/51/2011). Z uvedeného dôvodu sú postup správnych orgánov, ako aj samotné odôvodnenie rozhodnutí (a teda celé rozhodnutia) už len ztohto dôvodu nezákonné. Buď nie je v súlade so zákonom postup inšpekcie práce zo strany správnych orgánov alebo - ak má skutočne takéto obmedzenie na mysli zákon - je namieste postupovať podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. podaním návrhu o súlade právnych predpisov.
Vzhľadom k uvedenému uplatňujeme žalobný dôvod podľa § 250j ods. 2 písm. e) O. s. p.
3. Rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
a) Rozhodnutia sú nepreskúmateľne po stránke skutkovej, nakoľko sa opierajú o tzv. hromadné skutkové zistenie - opisujú zoznam dôkazných prostriedkov, z ktorých hromadne vyplýva predstava správnych orgánov o tom, ako prebehol úrazový dej a čo bolo jeho príčinou. Takýto postup nie je v súlade s § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Všetky dôkazy a jednotlivé zistenia z nich vyplývajúce majú byť hodnotené jednotlivo a spolu vo vzájomných súvislostiach. b) Rozhodnutie je ďalej nepreskúmateľne aj po stránke právnej, nakoľko nešpecifikuje, ktoré konkrétne minimálne požiadavky na pracovné prostriedky mal žalobca nesplniť. Odkaz na prílohu č. 1 bod 2.8 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 392/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov je celkom nepostačujúci, nakoľko tento stanovuje viaceré požiadavky na kryt [požiadavky sú uvádzané v písmenách a) až f) cit. ustanovenia]. c) Podobne nie je z rozhodnutí správnych orgánov vôbec jasné, o ktorú z alternatív sa jedná vo vzťahu ku klasifikácii ťažkej ujmy na zdraví postihnutej zamestnankyne - či sa jedná o zmrzačenie, stratu či podstatné zníženie pracovnej spôsobilosti, ochromenie údu, stratu alebo podstatné oslabenie funkcie zmyslového ústrojenstva, poškodenie dôležitého orgánu, zohyzdenie, vyvolanie potratu alebo usmrtenie plodu alebo o mučivé útrapy alebo dokonca kombinácie viacerých týchto alternatív. K nesprávnosti právnych záverov správnych orgánov oboch stupňov sa vyjadrujeme neskôr; na tomto mieste namietame zatiaľ nezrozumiteľnosť rozhodnutí. d) Nezrozumiteľnosť pre nedostatok dôvodov vyplýva aj z toho, že v rozhodnutiach správnych orgánov oboch stupňov, ktoré tvoria jeden celok, sa odkazuje na protokol a jeho doplnenie, pokiaľ ide o okolnosti, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska uloženia pokuty, bez toho, aby boli tieto okolnosti v jednotlivostiach zopakované a zhodnotené tak, ako to ukladá Správny poriadok (§ 47). Uloženie pokuty samotné musí byť v celom rozsahu odôvodnené v samotnom správnom rozhodnutí, v ktorom sa o uložení pokuty rozhoduje, a rozhodnutie o správnom delikte sa nevydáva per partes. e) Nakoľko všetky dôkazy pre zistenie skutkového stavu boli získané nezákonne, ako bolo vysvetlené vyššie, čo sme opakovane rozporovali v správnom konaní, rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Vzhľadom na uvedené uplatňujeme žalobný dôvod podľa § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p.
4. Zistenie skutkového stavu tak, ako ho uskutočnil správny orgán prvého stupňa a ako toto zistenie v žiadnom smere nedoplnil, ani nezopakoval žalovaný správny orgán, je celkom nedostačujúce na posúdenie veci. a) Správne orgány ako príčinu pracovného úrazu zistili chýbajúce alebo nedostatočné ochranné zariadenie a zabezpečenie. Uvedené zistenie nie je správne, pretože výrobné zariadenie, na ktorom došlo k pracovnému úrazu, malo nasledovné ochranné zariadenia a zabezpečenia:
- ochranné dvierka, ktoré zabraňovali počas procesu zvárania čokoľvek vkladať do výrobného priestoru,
- tlačidlo štart, ktorým sa spúšťal výrobný proces zo strany zamestnanca, pričom
- zamestnanci boli riadne preškolení na bezpečnú prácu s výrobným zariadením,
- snímač na kontrolu prítomnosti výrobku vo zváračke,
- ochranná optická bariéra, ktorá zisťovala prítomnosť iných predmetov vo výrobnom priestore. Všetky ochranné zariadenia boli nastavené tak, aby ktorékoľvek z nich pri signalizácii problému zabránilo pokračovaniu vo výrobnom procese. Nesúhlasíme s tým, že by bezpečnostný prvok nemohol plniť aj inú funkciu. Naopak, máme za to, že aj iné prvky zariadenia môžu a majú byť uspôsobené tak, aby umožňovali bezpečnú prevádzku, a samé môžu byt' bezpečnostným prvkom. Opak nevyplýva zožiadneho právneho predpisu a takýto právny predpis žalovaný správny orgán vo svojom rozhodnutí nikde nekonkretizoval [§ 250j ods. 2 písm. a) a d) O. s. p.]. V danom prípade podľa našich zistení došlo k mimoriadnej nepravidelnosti vo fungovaní uvedených ochranných zariadení, keď napriek skutočnosti, že zamestnankyňa ešte mala ruku vo výrobnom priestore, kde vkladala opracovávaný kus výrobku, došlo k spusteniu výrobného procesu. Zjavne tak došlo k zlyhaniu ochrannej optickej bariéry. Tento bezpečnostný prvok na výrobnom zariadení existoval a bol funkčný. Takéto zlyhanie sme nezaznamenali nikdy predtým a ani po vzniku pracovného úrazu pri simulácii škodového deja sa nepodarilo dosiahnuť rovnaké zlyhanie, a to pri pôvodnom zapojení výrobného zariadenia. Uvedené skutočnosti môžu potvrdiť Ing. P. P., technický manažér závodu, Ing. P. T., inžinier údržby a Ing. O. O., procesný inžinier. Ich výsluch sme navrhovali, avšak tento sa nikdy neuskutočnil [§ 250j ods. 2 písm. e) O. s. p.]. Podobne je nepresvedčivý záver správneho orgánu prvého stupňa ohľadne toho, či zamestnankyňa stlačila tlačidlo štart alebo nie. Tvrdíme, že zamestnankyňa pravdepodobne stlačila tlačidlo, pretože iné vysvetlenie pre spustenie výrobného procesu sa nejaví byť vierohodné a ani pred úrazom a ani po úraze sa takéto samospustenie nezaznamenalo a nepodarilo sa ho zopakovať ani pri simulácii úrazového deja. Bezprostredne po úraze sa sama poškodená zamestnankyňa Y. W. vyjadrovala tak, že nevie, či stlačila tlačidlo štart, ktorým sa spúšť výrobný proces, alebo nie. Uvedené môže potvrdiť aj teamleaderka N. M.. Zároveň poškodená zamestnankyňa konala nezvyčajne, pretože je praváčka, ale v danom prípade konala zjavne neobvykle, keď výrobok na zváranie do zariadenia vkladala ľavou rukou. Mohla teda pravou rukou náhodou spustiť výrobný proces. Možno teda minimálne pochybovať o tom, či zlyhalo aj štartovacie tlačidlo alebo nie; ako sme uviedli, v tomto smere ostávajú minimálne pochybnosti, vzhľadom na vyjadrenia samotnej poškodenej zamestnankyne bezprostredne po pracovnom úraze. Táto pochybnosť mala byť vyhodnotená v zmysle zásady in dubio pro reo [§ 250j ods. 2 písm. a) a d) O. s. p.]. Ďalšie dva ochranné prvky boli riadne aktivované a boli aj funkčné: snímač na kontrolu prítomnosti výrobku v zváračke a zatvorené ochranné dvierka, ktoré nešťastne pridržali zamestnankyni ruku a ktoré inak majú zabrániť tomu, aby došlo k úrazu tým, že bránia počas výrobného procesu čokoľvek do priestoru zvárania vkladať. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odôvodnene domnievame, že v danom prípade sa nejednalo o chýbajúce ani nedostatočné ochranné zariadenie a zabezpečenie, ale o jeho náhle zlyhanie, a teda o chybný alebo nepriaznivý stav zdroja úrazu. Došlo k náhlemu neočakávanému zlyhaniu inak funkčných ochranných opatrení, a teda o náhodu, nie o porušenie povinnosti zo strany zamestnávateľa zabezpečiť zariadenia ochrannými prvkami. To pochopiteľne nevylučuje zodpovednosť zamestnávateľa za škodu voči zamestnancovi z titulu pracovného úrazu. Rozhodne však vylučuje zodpovednosť zamestnávateľa za správny delikt (k tomu v ďalšom texte). b) Vo vzťahu k dôsledkom pracovného úrazu (kde správne orgány trvajú na ťažkej ujme na zdraví) sme opakovane navrhovali zabezpečenie riadneho znaleckého dokazovania ohľadne tvrdenej ťažkej ujmy na zdraví poškodenej zamestnankyne Y. W., v rámci ktorého sme rovnako opakovane žiadali, aby sa znalec vyjadril k našim tvrdeniam a záverom obsiahnutým už v našom vyjadrení k protokolu. Podotýkame, že z pozície účastníka konania nemáme možnosť zabezpečiť vlastný znalecký posudok vo veci, pretože nemáme prístup k zdravotnej dokumentácii. Namietame, že nebolo vysvetlené a preukázané zahrnutie všetkých škodlivých následkov pracovného úrazu príčinným vzťahom so škodovou udalosťou. Ihneď po pracovnom úraze mala poškodená zamestnankyňa pomliaždený ukazovák ľavej ruky, tento však nebol od tela oddelený, a to ani čiastočne. Podľa našich informácií napriek včasnej preprave do nemocnice bola poškodenej zamestnankyni poskytnutá pomoc až po šiestich hodinách, kedy ju operovali. Domnievame sa, že sa jedná o mimoriadne dlhý čas na uskutočnenie lekárskeho zákroku, čím spochybňujeme jeho včasnosť. Zároveň k amputácii dvoch článkov ľavého ukazováka došlo až po ôsmich dňoch hospitalizácie poškodenej zamestnankyne pre rozšírenie infekcie. Aj táto okolnosť vyvoláva otázku, kedy vlastne došlo k zaneseniu infekcie do rany poškodenej zamestnankyne. Tvrdíme, že k zaneseniu infekcie mohlo dôjsť až v nemocnici, pričom s touto relevantnou námietkou sa žalovaný správny orgán (a ani správny orgán prvého stupňa) nijako nevysporiadali [§ 250j ods. 2 písm. c) a d) O. s. p.] Uvedené otázky - posúdenie pracovného úrazu ako ťažkej ujmy na zdraví a rozsah následkov pracovného úrazu - bolo potrebné vyriešiť riadnym odborným dokazovaním (znaleckým posudkom), ktoré sme navrhovali, žiadne znalecké dokazovanie sa však neuskutočnilo [§ 250j ods. 2 písm. c), d) a e) O. s. p.].
K tomu uvádzame, že podľa ustálenej judikatúry na úseku súdneho trestania kvalifikáciu, ujmy na zdraví má uskutočniť príslušný štátny orgán ako právnu otázku, čo však, vzhľadom na potrebu aj odborného zistenia a zhodnotenia charakteru ujmy na zdraví, je možné urobiť iba na podklade lekárskeho nálezu alebo znaleckého posudku (R 31/1973). Samotné správne orgány výslovne uvádzajú, že túto kvalifikáciu neuskutočnili, ale že vychádzali z vyjadrenia poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, pričom zdôrazňujú, že neboli oprávnení spochybňovať toto posúdenie pracovného úrazu. Uvedené je v rozpore so zákonom [§ 250j ods. 2 písm. a) O. s. p.] a podklad pre rozhodnutie takto zabezpečený je nedostačujúci na posúdenie veci [§ 250j ods. 2 písm. c) O. s. p. Ďalej aj lekársky nález musí spĺňať náležitosti znaleckého posudku, musí byť preskúmateľný, a to práve z dôvodu, že na jeho základe je povinnosťou príslušného orgánu učiniť závery právne (nakoľko aj pojem ťažkej ujmy na zdraví je pojmom právnym), pričom s lekárskym nálezom sa možno uspokojiť iba v jednoduchých prípadoch; ak nejde o jednoduchý prípad, potom treba vyžiadať znalecky posudok. V rámci uvedeného sa zisťuje aj subjektívne hľadisko poškodeného, hoci rozhodujúci je objektívny charakter poškodenia zdravia (R 13/1966). Polvetný záver MUDr. I. takýmto podkladom nie je a byť nemôže [§ 250j ods. 2 písm. a), c), d) a e) O. s. p.].
Vzhľadom na uvedené uplatňujeme žalobné dôvody podľa § 250j ods. 2 písm. c) O. s. p.
5. Rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.
a) Zdôrazňujeme, že s klasifikáciou pracovného úrazu ako ťažkej ujmy na zdraví sa nestotožňujeme, pretože odporuje zákonnej definícii podľa § 3 písm. l) zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a pojmovým znakom takejto ťažkej ujmy na zdraví, ktoré boli vysvetlené súdnou praxou (RII/1965). V konkrétnostiach možno uviesť, že vzhľadom na objektívne dôsledky pracovného úrazu (strata dvoch článkov ľavého ukazováka bez akéhokoľvek vplyvu na pracovnú spôsobilosť poškodenej zamestnankyne) sa nejedná ani o zmrzačenie, (značná zmena tela alebo jeho časti ktorá je prevažne tvarová alebo prevažne funkčná, alebo strata niektorej z končatín alebo ich podstatných častí, za ktorú sa pri hornej končatine považuje až amputácia zápästia), ani o stratu či podstatné zníženie zdravotnej spôsobilosti (zamestnankyňa ďalej pracuje a po posúdení jej zdravotnej spôsobilosti nemá žiadne obmedzenia), ani o ochromenie údu (trvalá nespôsobilosť alebo značne znížená schopnosť pohybu hornej alebo dolnej končatiny, alebo jej značnej časti), ani o stratu ani podstatné oslabenie funkcie zmyslového ústrojenstva (napriek strate dvoch článkov ľavého ukazováka má poškodená zamestnankyňa zachovaný hmat), ani o poškodenie dôležitého orgánu (také porušenie niektorého z najmä vnútorných telesných orgánov, pri ktorom vzniká nebezpečenstvo pre život alebo iný závažný dlhšie trvajúci alebo trvalý následok) ani o zohyzdenie (viditeľná, trvale hyzdiaca zmena tela, ktorá mení vzhľad na ujmu poraneného a vzbudzuje pocit neestetického zážitku, teda kozmetické vady a defekty, ktoré sa týkajú najmä tváre a ucha), ani o vyvolanie potratu, ani usmrtenie plodu, a konečne ani o mučivé útrapy (mimoriadne vystupňované a predlžované bolesti telesné alebo duševné, pričom mučivými útrapami nie je každá telesná bolesť sprevádzajúca poškodenie zdravia a liečebný zásah). Záver o ťažkej ujme na zdraví je tak celkom neopodstatnený a správne orgány uvedený pojem nesprávne vyložili. b) Správne orgány uložili pokutu vo výške 33 000 €, pričom uvádzajú, že sa tak stalo na dolnej hranici trestnej sadzby („najmenej 33 000 eur" v § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Nakoľko nie je opodstatnený záver o ťažkej ujme na zdraví dotknutej zamestnankyne, pretože právny pojem ťažkej ujmy na zdraví nezahŕňa ujmu, ktorú utrpela dotknutá zamestnankyňa v danom prípade (a táto ujma ani nebola náležité zistená, ako bolo vysvetlené vyššie), správne orgány príslušné ustanovenie § 19 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. nesprávne aplikovali. c) Nesprávna aplikácia sa týka aj samotnej možnosti uložiť pokutu v danom prípade. Pokutu je možné uložiť zamestnávateľovi „za porušenie povinností vyplývajúcich“ z jednotlivých predpisov vymenovaných v § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov.
K tomu je potrebné uviesť, že síce zodpovednosť zamestnávateľa za správny delikt je skutočnezodpovednosťou objektívnou, avšak nie je to zodpovednosť za výsledok. Objektívnosť danej zodpovednosti vyplýva z toho, že pre správnotrestnú zodpovednosť nie je rozhodujúce zavinenie správnotrestne zodpovedného subjektu. Netreba teda skúmať, či subjekt porušil pravidlo správania sa úmyselne alebo z nedbanlivosti a či porušenie povinnosti, dôsledky porušenia povinnosti a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a dôsledkami porušenia povinnosti sú zahrnuté príslušnou formou zavinenia aspoň v podstatných rysoch. Zamestnávateľ však zodpovedá (iba) za porušenie povinností vyplývajúcich z jednotlivých právnych predpisov. Tie mu ukladajú zabezpečiť bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci u jeho zamestnancov. Nespochybňujeme túto povinnosť ani neznižujeme jej dôležitosť, ale bolo by vhodné, aby správne orgány odcitovali tú zákonnú normu, ktorá ukladá zamestnávateľovi zabrániť vždy vzniku pracovného úrazu /§ 250j ods. 2 písm. d) O. s. p./.
Povinnosti, za ktoré podľa skutkovej vety má byť žalobca zodpovedný, majú byť uvedené v § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a v § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 a 2 a prílohe č. 1 bod 2.8 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 392/2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov. Podľa uvedených ustanovení je podstatné urobiť opatrenia, aby naozaj k poškodeniu života a zdravia zamestnancov nedochádzalo. To však neznamená, že sa zodpovedá aj za náhodu. Zodpovednosť za výsledok je zodpovednosťou odlišnou od objektívnej zodpovednosti a táto zodpovednosť za výsledok sa uplatňuje napríklad v súvislosti so zodpovednosťou zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania podľa § 195 a nasl. Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov. Pre tieto prípady je zamestnávateľ aj povinne úrazovo poistený. Takáto zodpovednosť však v prípade správnych deliktov nemá miesto. V tejto súvislosti s prihliadnutím k R 51/2011, ktoré ukladá prihliadať na princípy dobrej správy a odporúčania Rady Európy, poukazujeme na Odporúčanie R (91) 1 Výboru ministrov členským štátom o správnych sankciách, kde sa v časti Rozsah uvádza, že Odporúčanie sa vzťahuje na administratívne rozhodnutia ukladajúce sankciu osobám z dôvodu ich rozporného správania s aplikovateľnými pravidlami, a to v podobe pokuty alebo iného sankčného prostriedku, peňažného alebo nepeňažného charakteru. (...).
Z uvedeného vyplýva, že sankcia sa ukladá „osobám z dôvodu ich rozporného správania s aplikovateľnými pravidlami“, a teda trestá sa správanie osoby, ktoré je v rozpore so zákonom. Podmienkou pre uloženie sankcie teda nie je protiprávny stav ako taký (výsledok), pretože ten môže byť dôsledkom nielen protiprávneho konania, ale aj náhody. Náhoda teda nemá byť sankcionovaná správnoprávnymi sankciami v zmysle odporúčania Rady Európy.
Na tomto mieste v tejto súvislosti opakujeme, že v danom prípade sa nejednalo o chýbajúce, ani nedostatočné ochranné zariadenie a zabezpečenie, ale o jeho náhle zlyhanie, a teda o chybný alebo nepriaznivý stav zdroja úrazu. Takáto okolnosť by nemala byť sankcionovaná ukladaním pokút.
Vzhľadom na uvedené uplatňujeme žalobný dôvod podľa § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p.
6. Konečne, rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktoré bolo bez zmeny potvrdené rozhodnutím žalovaného správneho orgánu, uložilo pokutu non-subjektu. V čase vydania rozhodnutia o uložení pokuty, t. j. dňa 27, septembra 2013, totiž neexistoval subjekt s obchodným menom VALEO SLOVAKIA, s. r. o. Napriek tomu, že na uvedené bol žalovaný správny orgán upozornený, nápravu nezabezpečil a k veci uviedol, že zmenu obchodného mena neoznámil správnemu orgánu účastník konania, ani jeho právny zástupca a v konaní bolo akceptované odvolanie podané právnym zástupcom účastníka udeleného spoločnosťou VALEO SLOVAKIA, s. r. o. Tieto vysvetlenia žalovaného správneho orgánu sú bezpredmetné. Je zrejmé, že plnomocenstvo bolo udelené subjektom v čase, keď ešte vystupoval pod obchodným menom VALEO SLOVAKIA, s. r. o. V čase sa však táto skutočnosť zmenila. Nebol a nie je teda dôvod neakceptovať pôvodne udelené plnomocenstvo, pretože toto zmenou obchodného mena nezaniklo. Účastník konania, a teda ani jeho právny zástupca nemá dôvod oznamovať správnemu orgánu zmenu obchodného mena účastníka. Vo všeobecnosti totiž platí, že sa nedokazujú skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti (§ 34 ods. 6 Správnehoporiadku). Pokiaľ ide o skutkovú stránku veci, uvádzame, že v Obchodnom vestníku č. 112/2013 boli dňa 12. júna 2013 pod značkou R146711 publikované zmenené údaje o žalobcovi. Vzhľadom k tomu je teda nesporné, že nové obchodné meno žalobcu bolo v čase vydania rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa nevyhnutne všetkým tretím osobám, vrátane žalovaného správneho orgánu, zo zákona známe. Keď bola potom dňa 27. septembra 2013 ukladaná pokuta osobe s označením VALEO SLOVAKIA, s. r. o., v tom čase sa už nejednalo o žalobcu, ani o iný subjekt. Takúto vadu správneho rozhodnutia teória považuje za takú hrubú, ktorá má za následok nulitu vydaného rozhodnutia (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Sž 99/00, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe č. 36/2001).“
„7. Nakoľko súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie takými vyjadreniami, ktoré nevystihujú podstatu špecifických námietok žalobcu uvádzaných v žalobe, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, ako sme namietli vyššie.
Súd prvého stupňa odignoroval aj nami uvádzanú ustálenú judikatúru týkajúcu sa súdneho trestania napriek tomu, že princípy súdneho a administratívneho trestania sa aplikujú rovnako, najmä pre absenciu osobitnej právnej úpravy, ako konštantne judikuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (R 30/2012, R 2/2014, rozsudok sp. zn. 6Sžo/51/2011). A tak sme sa napr. nedozvedeli, prečo má na úseku správneho trestania mať pojem ťažkej ujmy na zdraví iný význam a inak sa zisťovať ako podľa publikovanej judikatúry, ktorú sme aj konkrétne označili: R 11/1965, R 13/1966, R 31/1973. Podobne súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo nie je dôvodná námietka porušenia práva na priamy výsluch svedka, ako to v trestných veciach, medzi ktoré patrí aj prejednávaná vec, vyžaduje Súd podľa nami konkrétne označenej judikatúry : Hulki Gunes proti Turecku, § 95, Pacula proti Lotyšku, § 54, Kostovski proti Holandsku, § 41, Unterpertinger, § 31. Pritom odklon od ustálenej judikatúry, príp. dokonca nereagovanie na výslovnú argumentáciu ustálenou súdnou judikatúrou je porušením čl. 46 ústavy, prípadne i princípu právnej istoty podľa čl. 1 ústavy (III.ÚS 292/10, IV. ÚS 209/10 - neodôvodnené odlišné posúdenie v rozpore s princípom právnej istoty, I.ÚS 178/08, III.ÚS 192/06) a je porušením i práv podľa Dohovoru (tolerovaním rozpornej judikatúry najvyššieho súdu v rovnakých či identických veciach - rozhodnutie vo veci Beian proti Rumunsku).
Nevysvetlené ostali aj všetky ostatné žalobné dôvody ako napr. otázka zákonných znakov skutkovej podstaty, pre ktoré je možné uložiť pokutu, kde súd nerozlišuje objektívnu zodpovednosť a zodpovednosť za výsledok, a teda predpoklady uloženia sankcie, k čomu zdôrazňujeme, že nesplnenie povinnosti zdôvodniť splnenie všetkých podmienok obsiahnutých v hypotéze právnej normy prestavuje porušenie ústavných práv (III.ÚS 311/07, I.ÚS 59/04) i práv podľa Dohovoru (Salov proti Ukrajine). V tejto súvislosti ďalej poukazujeme na relevantnú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa porušenia práva na súdnu ochranu tým, že súd nedá náležité a presvedčivé odôvodnenie (I.ÚS 126/10 - neposkytnutie presvedčivej a jasnej odpovede na podstatné odvolacie námietky, II.ÚS 232/09 - nereagovanie na podstatnú námietku sťažovateľa pri prieskume výšky uloženej pokuty, II.ÚS 193/06 a III.ÚS 198/07 - nedanie jasnej a zreteľnej odpovede na konkrétny právny problém), pričom opomenutie vyrovnať sa čo i len s jednou podstatnou námietkou predstavuje i zásah do práv podľa čl. 6 Dohovoru (Ruiz Torija proti Španielsku). Súd osobitne zdôrazňuje úplnú a zásadnú nutnosť vysporiadať sa s argumentom umožňujúcim záver o trestnej nevine (Krasulya proti Rusku).
8. Pokiaľ sa k niektorým otázkam súd prvého stupňa vyjadril, ale zaujal opačný postoj, ako je nami podrobne vysvetlený, máme za to, že sa jedná o vadu nesprávneho právneho posúdenia veci, pre ktorú uplatňujeme odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.
Vzhľadom na stručnosť, či skôr absenciu odôvodnenia (napriek 19 stranám rozsudku) za argumenty súdu prvého stupňa k žalobným dôvodom sme boli spôsobilí vytypovať jedine nasledovné. Súd prvého stupňa tvrdí, že účastník správneho konania je povinný oznamovať v priebehu správneho konania zmenu svojho obchodného mena (keď pojem obchodný názov právny poriadok Slovenskej republiky nepozná), čo by malo vyplývať z § 4 ods. 1 Správneho poriadku. V prospech opačného záveru sme citovali právnu úpravu § 27 ods. 1 a 3 a § 769 Obchodného zákonníka, § 10 ods. 1 zákona č. 530/2003 Z. z. vznení neskorších predpisov § 2 ods. 2 a 4 zákona č. 200/2011 Z. z. a § 2 písm. b) zákona č. 275/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov. Argumentovanie celkom všeobecnou normou (povinnosť spolupracovať) oproti celkom konkrétnym normám upravujúcim zverejňovanie a účinnosť zverejnených zmien týkajúcich sa základných informácií o obchodných spoločnostiach sa javí - prinajmenšom - neprimerané. Podobne máme za to, že nesprávne označenie subjektu, hoci tento nezanikol, predstavuje nulitu vydaného rozhodnutia. Čas je v práve dôležitá právna skutočnosť, na ktorú je potrebné prihliadať. A keď sa od účastníkov očakáva, že budú sledovať všetky možné aj nemožné zmeny týkajúce sa nielen legislatívy, ale aj všetkého ostatného, o čom žalovaný ani len netuší, lebo sa s tým v živote nestretol, snáď profesionálne vybavené správne orgány zvládnu sledovať verejné databázy, najmä ak štát z nich publikovaným údajom priznáva zásadné právne účinky.
Súd prvého stupňa ďalej konkrétnejšie uvádza, že žalobca nie je oprávnený spochybňovať, ani preskúmavať posúdenie pracovného úrazu a ťažkej ujmy na zdraví, ako ho vyhotovil poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, hoci toto svoje stanovisko neodôvodňuje napr. konkretizovanou právnou úpravou. Nesúhlasíme s takýmto záverom; činí nás objektom, nie subjektom práva a navyše je v príkrom rozpore s elementárnymi zásadami trestania. Nepreskúmavajú sa iba úzko špecifikované predbežné otázky (§ 135 ods. 1 O. s. p.), aj to nie na účely posúdenia správnotrestnej zodpovednosti, pričom poukazujeme na ust. § 7 ods. 1 Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov per analógiám, podľa ktorého
Orgány činné v trestnom konaní a súd posudzujú samostatne predbežné otázky, ktoré sa v konaní vyskytnú; ak je o takej otázke právoplatné rozhodnutie súdu, Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd"), Súdneho dvora Európskej únie alebo iného štátneho orgánu, orgány činné v trestnom konaní a súdy sú takým rozhodnutím viazané, ak nejde o posúdenie viny obvineného.
Navyše, konkrétne v súvislosti s posúdením pracovného úrazu ako ťažkej ujmy na zdraví sme zdôrazňovali, že túto okolnosť si musí posúdiť samotný orgán rozhodujúci o správnom delikte, a teda žiadne obmedzenie preskúmavania pracovného úrazu ako ťažkej ujmy na zdraví tu nemá miesto; navyše súd je povinný práve aj v tejto otázke, nakoľko je to otázka právna, ako vysvetľuje E. M., citovaný vyššie, konať v plnej jurisdikcii, nielen s ohľadom na trestnú povahu veci. Z rovnakého dôvodu je potom nejaký zosmolene hľadaný „súhlas žalobcu s takouto klasifikáciou pracovného úrazu" celkom neopodstatnený a navyše zjavne odporuje konaniu žalobcu. Predstavuje iba snahu súdu prvého stupňa vyhnúť sa splneniu si jeho úlohy, ktorou je uskutočnenie prieskumu zákonnosti napadnutého správneho rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo.
Konečne zdôrazňujeme okolnosť, že žalobca, aj v zmysle Odporúčania R (91) 1 Výboru ministrov členským štátom o správnych sankciách, má byť sankcionovaný za porušenie povinností (t. j. za protiprávny úkon), nie za výsledok (t. j. nie za protiprávny stav), prečo je potrebné trvať, aby správne orgány podrobne vysvetlili, akú konkrétnu povinnosť žalobca porušil, v dôsledku ktorej došlo v priamej príčinnej súvislosti so vznikom pracovného úrazu, v určitom rozsahu, keď aj rozsah ujmy na zdraví sa nejaví presvedčivo byť pričítateľný žalobcovi, ako sme od počiatku namietali.
Na všetkých žalobných dôvodoch teda naďalej trváme, keď je nemožné vzhľadom na nepochopenie špecifických námietok žalobcu zo strany súdu prvého stupňa bližšie rozoberať nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa v ostatných veciach.“.
Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.05.2014, č. k. 7S/35/2014-49, zmenil tak, že rozhodnutie Národného inšpektorátu práce zo dňa 20.01.2014, č. S/2014/00387-2.1 O-267/2013, a rozhodnutie Inšpektorátu práce Košice zo dňa 27.09.2013, č. 51/13/S, sa zrušujú a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň navrhol žalovanému uložiť povinnosť nahradiť žalobcovi trovy celého konania, výšku ktorých zároveň vyčíslil s presnou špecifikáciou, k rukám jeho advokáta v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
III.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/35/2014-49 z 28.05.2014, ktorý považuje za vecne správny a zákonný.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250ja ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že rozsudok je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to pre závažné procesné pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).
Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (t. j. druhej hlavy piatej časti) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona (§ 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).
Podľa § 250j ods. 1 O.s.p., ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len „v medziach žaloby“) dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta.
V zmysle citovaného ustanovenia § 250j ods. 1 O.s.p. príslušný súd rozhodne vo veci samej tak, že žalobu zamietne, ak zistí, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom. Záver o súlade postupu a rozhodnutia správneho orgánu so zákonom sa týka rozsahu a z dôvodov, pre ktoré bola žaloba podaná.
Procesnému právu účastníka konania vznášať v žalobe námietky nezákonnosti voči postupu a rozhodnutiu správneho orgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať rozhodnutie správneho orgánu v rozsahu žalobných námietok, o vznesených námietkach rozhodnúť a pokiaľ ich nepovažoval za dôvodné, vysvetliť a vyložiť, z akých dôvodov. Ak tak správny súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov - podraditeľných pod vadu konania v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. - ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave, siedmom oddiele Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“; porov. II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03).
Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.
V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.
Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami účastníka konania. Nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia.
S poukazom na obsah žaloby bol prvostupňový súd povinný zaujať stanovisko k žalobným námietkam spočívajúcich :
- v odňatí možnosti žalobcu podielať sa na zisťovaní skutkového stavu - zúčastniť sa dokazovania, ktoré sa neuskutočnilo zákonom stanoveným postupom tak, aby žalobca mal možnosť sa ho zúčastniť (v postupe správnych orgánov oboch stupňov bola táto možnosť žalobcovi v celom rozsahu odňatá), mohol pri úkonoch uplatňovať svoje pripomienky a námety, ako aj klásť svedkom a znalcovi, ktorého je potrebné vypočuť, otázky,
- v porušení práva žalobcu vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov, tak ako to konkretizoval v rámci žaloby,
- v nedostatočnom zistení skutkového stavu,
- v nesprávnom právnom posúdení s poukazom na to, že došlo k náhlemu neočakávanému zlyhaniu inak funkčných ochranných opatrení, a teda o náhodu, nie o porušenie povinnosti zo strany zamestnávateľa zabezpečiť zariadenia ochrannými prvkami,
- v tvrdení, že posúdenie pracovného úrazu ako ťažkej ujmy na zdraví a rozsah následkov pracovného úrazu - bolo potrebné vyriešiť riadnym odborným dokazovaním (znaleckým posudkom), ktoré navrhoval, avšak žiadne znalecké dokazovanie sa neuskutočnilo, pričom poukázal na rozsiahlu na vec sa vzťahujúcu judikatúru.
Posudzujúc obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd sa s uvedenými námietkami žalobcu nevysporiadal dostatočným spôsobom, pričom na niektoré nereagoval vôbec, pričom si v podstate len v plnom rozsahu osvojil dôvody uvádzané v rozhodnutiach správnych orgánov, t. j. žalovaného ako aj prvostupňového.
Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal dostatočným spôsobom všetky žalobcove námietky, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, čím postihol napadnutý rozsudok znakom nepreskúmateľnosti odvolacím súdom, pričom uvedeným postupom bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý a riadny súdny proces, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ako aj zásada spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd SR už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).
V správnom súdnictve je súd viazaný žalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu rozhodnúť o všetkých bodoch žaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že krajský súd odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku založil iba na formálnom opise žaloby, vyjadrenia žalovaného, citovaní jednotlivých zákonných ustanovení - paragrafových znení - na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, pričom vlastnémuprávnemu odôvodneniu svojich záverov v napadnutom rozsudku venoval pozornosť v minimálnom rozsahu, čím taktiež postihol napadnutý rozsudok deficitom nepreskúmateľnosti odvolacím súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou odvolania.
V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu prejednať vec v medziach podanej žaloby, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu, vrátane odvolacích námietok, znovu o nej rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť.
V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvej O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.