UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: Y. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXXX/XX, PS XX, W. B. T., proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, Kancelária Nitra, so sídlom Štefánikova trieda 88, 949 01 Nitra, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu sp. zn. 1N 2138/12 zo 6. júla 2012, o odvolaní navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23/Sp/8/2012-59 z 18. júna 2014, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23/Sp/8/2012-59 z 18. júna 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ako „krajský súd“ alebo „súd prvého stupňa“) postupom podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „OSP“) zrušil rozhodnutie, ktorým odporca v súlade s § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 327/2005 Z. z.“ alebo „zákon o poskytovaní právnej pomoci“) nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytovanie právnej pomoci. O trovách konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, pretože navrhovateľ i napriek tomu, že bol v konaní úspešný, sa náhrady konania nedomáhal. Okrem toho v súvislosti s týmto konaním navrhovateľovi trovy konania nevznikli.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku dôvodil, odvolávajúc sa na ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 327/2005 Z. z., že jeho úlohou bolo v danom prípade preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia odporcu sp. zn. 1N 2138/12 zo 06.07.2012, ktorým podľa § 10 ods. 5 citovaného zákona nebol žiadateľovi Y. P. priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci. Uviedol, že z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dôvodom jeho vydania bola skutočnosť, že odporca na základepriložených listinných dokladov mal preukázané, že navrhovateľ ako žiadateľ nesplnil podmienku vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu, ktorá je nevyhnutným predpokladom na poskytnutie právnej pomoci v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. dodajúc, že odporca v odôvodnení rozhodnutia argumentoval tým, že úspešným žiadateľom v konaní o priznanie nároku na právnu pomoc môže byť len ten, kto súčasne preukáže splnenie všetkých troch podmienok v zmysle citovaného § 6 ods. 1 citovaného zákona. Argumentoval ďalej tým, že ustanovenie § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností, na ktorý musí odporca pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať, avšak na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení výslovne uvedené má centrum prihliadať vždy doplniac, že rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu je v kompetencii odporcu, závisí od okolnosti konkrétneho prípadu, pričom za účelom rozhodnutia o nároku fyzickej osoby na poskytnutie právnej pomoci sa odporca musí otázkou zrejmej bezúspešnosti sporu zaoberať, pretože bez splnenia tejto podmienky, že „nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu“ nemožno požadovaný nárok na poskytnutie právnej pomoci priznať, aj keď žiadateľ ďalšie dve podmienky splnil.
Poukázal na to, že žiadateľ (navrhovateľ) podal žiadosť odporcovi dňa 26.06.2012, ktorú odôvodnil tým, že o poskytnutie právnej pomoci žiada vo veci označenej „nečinnosť orgánu verejnej správy (§ 250t OSP) ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 a nasl. Ústavy SR“. V tejto súvislosti uviedol, že z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/87/2011-28, ktorým bol návrh zamietnutý a konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy zastavené mal preukázané, že vec sa týkala konania o zmenkovom inkase vedeného pod sp. zn. 3981/2010, v ktorom Mesto Dubnica nad Váhom v pozícii žalovaného nekonalo. Krajský súd návrh navrhovateľa zamietol z dôvodov, že navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, za ktorý v danom prípade považoval zákon č. 191/1950 Zb. Toto uznesenie napádal navrhovateľ ústavnou sťažnosťou. Ústavný súd SR uznesením III. ÚS 282/2011-12 z 21.06.2011 sťažnosť navrhovateľa odmietol, pričom z odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR vyplýva, že Ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť konečného záveru rozhodnutia krajského súdu o neprípustnosti návrhu sťažovateľa z dôvodu nevyčerpania účinných primárnych prostriedkov právnej ochrany.
Pre stanovenie „zrejmej bezúspešnosti sporu“ je relevantné, či navrhovateľ po vydaní uznesenia Ústavného súdu SR III. ÚS 282/2011-12 z 21.06.2011 vyčerpal podľa inštrukcií Ústavného súdu SR účinné primárne prostriedky právnej ochrany, konkrétne či podľa ustanovenia § 2 a nasl. zákona o sťažnostiach podal sťažnosť na postup Mesta Dubnica nad Váhom, na ktoré prešla v súlade s ustanovením § 28 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov v spojení s § 14 ods. 5 zákona č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy, účinnej do 24.07.1996, pôsobnosť miestneho národného výboru protestovať zmenku (§ 79 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.).
Z pripojeného spisu Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/87/2011 mal súd za preukázané, že sťažnosť navrhovateľa vybavovala Okresná prokuratúra v Trenčíne pod podaním č. Pd 115/11-4 zo dňa 05.08.2011 vo veci „vyrozumenia o čiastočnom postúpení veci“, v ktorom Okresná prokuratúra v Trenčíne potvrdila, že 03.08.2011 obdržala jedno z podaní navrhovateľa označené ako „Sťažnosť na nečinnosť a postup Mesta Dubnica nad Váhom č. 3981/2010“, ktorá však podľa obsahu spĺňala znaky sťažnosti v intenciách zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, ale vzhľadom k tomu, že okresná prokuratúra nebola na vybavenie vecne príslušná (prokuratúra nemá postavenie nadriadeného orgánu voči orgánom verejnej správy), podanie postúpila do pôsobnosti Mesta Dubnica nad Váhom. Z vyjadrenia Mesta Dubnice nad Váhom zo dňa 14.03.2012, ktoré bolo adresované Krajskému súdu v Trenčíne vo veci žalobcu Y. P. proti žalovanému Mestu Dubnica nad Váhom, o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, zaslali krajskému súdu vyjadrenie a k vyjadreniu pripojili originál listu č. 3981/2010 - vyhotovenie na založenie pre mesto. Z uvedených troch dôkazov (vyjadrenie navrhovateľa, vyrozumenie Okresnej prokuratúry v Trenčíne o čiastočnom postúpení veci Mestu Dubnica nad Váhom, vyjadrenie k žalobe proti nečinnosti orgánu verenej správy Mesta Dubnice nad Váhom adresované Krajskému súdu v Trenčíne a pripojenie originálu listu č. 3981/2010) mal súd preukázané, že v zmysle inštrukcií Ústavného súdu SR navrhovateľ vyčerpal primárne prostriedky nápravy - podal sťažnosť na postup Mesta Dubnica nad Váhom, vzhľadom k uvedeným skutočnostiam je preto krajsky súd tohonázoru, že vyslovenie záveru odporcu o zrejmej bezúspešnosti sporu navrhovateľa (podanie sťažnosti navrhovateľa podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR) je predčasné.
K námietke navrhovateľa, v ktorej navrhovateľ poukazoval na „nulitu“ napadnutého rozhodnutia odporcu, a to z dôvodu, že rozhodnutie nebolo podpísané vedúcou centra právnej pomoci, krajsky súd poukázal na čl. 5 ods. 3 písm. b/ Organizačného poriadku, podľa ktorého vedúci regionálnej kancelárie je síce oprávnený poveriť podriadeného zamestnanca podpisovaním ďalších písomnosti, s výnimkou písomnosti uvedených v ods. 3 písm. a/. Podľa čl. 5 ods. 3 písm. a/ Organizačného poriadku, vedúci regionálnej kancelárie je oprávnený podpisovať rozhodnutia o nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov. Z Organizačného poriadku platného v čase vydania rozhodnutia teda vyplýva, že vedúca kancelárie Centra právnej pomoci v Nitre JUDr. Y. O. nebola oprávnená splnomocniť Mgr. N. Y., právničku Centra právnej pomoci v Nitre na podpisovanie rozhodnutú o priznaní, resp. nepriznaní nároku na poskytovanie právnej pomoci. Takúto právomoc mala len vedúca Centra právnej pomoci v Nitre.
Krajský súd vychádzajúc z uvedených skutočností napadnuté rozhodnutie odporcu podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ O.s.p. zrušil, pretože dospel k záveru, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a okrem toho v čase rozhodovania zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na posúdenie veci. Okrem toho rozhodnutie o nepriznaní právnej pomoci bolo podpísané pracovníčkou centra právnej pomoci, ktorá nemala na to oprávnenie.
Proti rozsudku krajského súdu podal odporca v zákonnej lehote odvolanie, a to najmä z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
Dôvodil predovšetkým tým, že súd sa zaoberal len splnením záväzných pokynov, ktoré stanovil Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím č. k. 6Sžo/5/2013-28 zo dňa 29.01.2014.
Súd sa však v rozhodnutí nevysporiadal s námietkou, či navrhovateľ vyčerpal všetky primárne prostriedky nápravy odôvodňujúce podanie ústavnej sťažnosti. Súd sa zaoberal výhradne tým, či navrhovateľ podal sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach na postup mesta Dubnica nad Váhom a na základe tejto sťažnosti súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie odporcu bolo vydané predčasne. Súd ďalej neuvádza, či má navrhovateľ ďalšie možnosti ako sa ďalej brániť alebo nie a či navrhovateľ tieto možnosti využil alebo nevyužil.
Podľa názoru odporcu súd nedostatočne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keďže súd sa pri rozhodovaní zaoberal výhradne podaním sťažnosti navrhovateľom, pričom súd sa ďalej nevenoval zisteniu, či mal navrhovateľ aj iné možnosti (resp. „primárne prostriedky nápravy“ pred samotným podaním ústavnej sťažnosti, a to s prihliadnutím na postavenie Ústavného súdu SR ako inštitucionálneho mechanizmu, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (súd sa napr. nezaoberal tým, či navrhovateľ využil ochranu, ktorú poskytuje verejný ochranca práv podľa § 151a Ústavy SR a pod.), resp. s ohľadom na zásadu ultima ratio, ktorou sa Ústavný súd SR riadi, dôsledkom čoho bolo vydanie nesprávneho, resp. nepreskúmateľného rozhodnutia.
Odporca ďalej uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd zakladá svoje rozhodnutie ohľadom toho, že rozhodnutie odporcu nepodpísala oprávnená osoba, na čl. 5 ods. 3 písm. b/ Organizačného poriadku odporcu účinného od 15.03.2012 do 26.05.2012 (ďalej len „OP“). Súd sa však nezaoberal účelom príslušných ustanovení OP, pričom neprihliadal na § 9 Zákonníka práce a na Štatút odporcu účinný od 15.03.2012 do 15.05.2014 (ďalej len„štatút“), konkrétne na čl. 7 ods. 3 štatútu, resp. svoj právny názor riadne nezdôvodnil.
Odporca uviedol, že čl. 5 OP rieši podpisové oprávnenia zamestnancov odporcu v čase ich prítomnosti na pracovisku (k čomu dospejeme jednoduchou logickou interpretáciou, keďže uvedené ustanovenia riešia oprávnenia podpisovať a podpisovať môže vedúci zamestnanec len vtedy, keď sa fyzicky nachádza na pracovisku), teda poverenie podľa čl. 5 ods. 3 písm. b/ nie je poverením podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce a čl. 7 ods. 3 štatútu a netýka sa poverenia v čase neprítomnosti vedúceho zamestnanca, ale práve v čase prítomnosti vedúceho zamestnanca na pracovisku s ohľadom na odbremenenie pracovných povinností vedúceho zamestnanca a odbremenenie pracovnej vyťaženosti vedúceho zamestnanca (keďže odporca považuje za neúčelné a časovo nehospodárne, aby všetky listiny, ktoré odchádzajú z príslušného pracoviska odporcu musel podpísať výhradne vedúci zamestnanec...).
Z čl. 5 ods. 3 písm. b/ je zrejmé, že vedúci zamestnanec môže poveriť v čase jeho fyzickej prítomnosti na pracovisku svojich podriadených zamestnancov podpisovaním listín okrem fyzickej prítomnosti na pracovisku svojich podriadených zamestnancov podpisovaním listín okrem rozhodnutí, ktoré majú povahu meritórneho rozhodnutia, resp. povahu rozhodnutia veci samej. Vedúci zamestnanec môže teda na základe čl. 5 ods. 3 písm. b/ OP poveriť jedného, ale aj viacerých zamestnancov, podpisovaním jednoduchých listín vlastným menom povereného zamestnanca, teda nie v mene vedúceho zamestnanca.
Výkladom, ktorý súd aplikoval na posúdenie oprávnenosti podpisu na napadnutom rozhodnutí odporcu by sme ad absurdum dospeli k záveru, že vedúci zamestnanec nesmie fyzicky opustiť pracovisko odporcu, pretože bez jeho podpisu by dané pracovisko nevedelo adekvátne fungovať a poskytovať právnu pomoc v zmysle zákona č. 327/2005 Z. z. Ad absurdum, vedúci zamestnanec by nebol oprávnený poveriť zastupovaním iného, jemu podriadeného zamestnanca aj napriek tomu, že túto možnosť mu výslovne dáva štatút aj Zákonník práce, a to v plnom rozsahu jeho práv a povinností v čase jeho neprítomnosti na pracovisku.
Z vyššie uvádzaných dôvodov odporca žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie alebo aby súd po doplnení dokazovania rozhodnutie odporcu potvrdil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Navrhovateľ v písomnom vyjadrení proti rozsudku podal odvolanie len proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania a žiada napadnuté rozhodnutie v tomto bode zrušiť a priznať mu túto náhradu trov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací súd (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 214 ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť.
Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní, pričom ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byťrozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).
Úlohou krajského súdu bolo postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia odporcu sp. zn. 1N 2138/12 zo dňa 06.07.2012, ktorým podľa ustanovenia § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z., odporca nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci.
K námietke odporcu, ktorá sa týka podpisového oprávnenia zamestnancov sa najvyšší súd stotožňuje s názorom krajského súdu. Podľa čl. 5 ods. 3 písm. b/ Organizačného poriadku centra právnej pomoci, vedúci regionálnej kancelárie je síce oprávnený poveriť podriadeného zamestnanca podpisovaním ďalších písomností, avšak s výnimkou písomností uvedených v ods. 3 písm. a/. Z toho vyplýva, že vedúca kancelárie Centra právnej pomoci v Nitre JUDr. Y. O. nebola oprávnená splnomocniť Mgr. N. Y. na podpisovanie rozhodnutí o priznaní, resp. nepriznaní nároku na poskytovanie právnej pomoci, ale túto právomoc mala iba vedúca Centra právnej pomoci v Nitre. Túto námietku odporcu považuje najvyšší súd za nedôvodnú.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.
Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dôvodom jeho vydania bola skutočnosť, že odporca mal na základe priložených listinných dokladov preukázané, že navrhovateľ ako žiadateľ nesplnil podmienku vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu, ktorá je nevyhnutným predpokladom na poskytnutie právnej pomoci v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. Odporca v odôvodnení rozhodnutia argumentoval tým, že úspešným žiadateľom v konaní o priznanie nároku na právnu pomoc môže byť len ten, kto súčasne preukáže splnenie všetkých troch podmienok v zmysle citovaného § 6 ods. 1 citovaného zákona.
Podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.
Ustanovenie § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností, na ktoré musí odporca pri posudzovaní otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať, avšak na konkrétne skutočnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení výslovne uvedené, podľa názoru odvolacieho súdu, má centrum prihliadať vždy. Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu je v kompetencii odporcu a závisí od okolností konkrétneho prípadu.
Najvyšší súd s odvolaním sa na ustanovenie § 6 citovaného zákona konštatuje, že odporca ako príslušný správny orgán, za účelom rozhodnutia o nároku fyzickej osoby na poskytnutie právnej pomoci, sa musí otázkou zrejmej bezúspešnosti sporu skutočne zaoberať, pretože bez splnenia podmienky, že „nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu“ nemožno požadovaný nárok na poskytnutie právnej pomoci priznať, aj keď žiadateľ ďalšie dve podmienky splnil.
Z obsahu administratívneho spisu mal najvyšší súd preukázané, že navrhovateľ dňa 26.06.2012 doručilodporcovi „Žiadosť o poskytnutie právnej pomoci“ (ďalej len ako „žiadosť“) za účelom podania ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, ktorou namietal zákonnosť uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/87/2011 z 26.04.2012, ktorým konajúci súd zamietol návrh na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy a zároveň zastavil konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Z obsahu uznesenia Krajského súdu v Trenčíne je zrejmé, že Y. P. (navrhovateľ) sa svojím návrhom domáhal konania proti nečinnosti Mesta Dubnica nad Váhom vo veci konania o zmenkovom inkase pod č. 3981/2010.
Z obsahu uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13S/26/2010 z 25.08.2010 vyplýva, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal, aby súd uložil odporcovi (Mesto Dubnica nad Váhom) povinnosť konať vo veci zmenkového protestu, riadne protest (protestnú listinu) vyhotoviť a tento mu doručiť. Krajský súd návrh zamietol argumentujúc tým, že navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, za ktorý v danom prípade považoval zákon č. 191/1950 Sb. Toto uznesenie napadol navrhovateľ ústavnou sťažnosťou. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. III. ÚS 282/2011-12 z 21.06.2011 sťažnosť navrhovateľa odmietol, pričom z odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu vyplýva, že „ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť konečného záveru rozhodnutia krajského súdu o neprípustnosti návrhu sťažovateľa z dôvodu nevyčerpania účinných primárnych prostriedkov právnej ochrany [ako sú, napr. sťažnosť podľa ustanovení § 2 a nasledujúcich zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) v spojení s ustanovením § 24 ods. 2 s odkazom na ustanovenia § 16 ods. 3 zákona o obecnom zriadení, príp. sťažnosť podľa ustanovenia § 11 ods. 4 zákona o sťažnostiach]. Sťažovateľ teda stále disponuje možnosťou domôcť sa vo vzťahu k namietanej nečinnosti orgánu verejnej správy právnej ochrany prostredníctvom správnej žaloby, ak zákonom požadované vyčerpanie primárnych prostriedkov nápravy neprinesie želaný efekt - odstránenie pasivity odporcu. Na realizáciu ústavou zaručeného sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zo strany všeobecného súdu existuje stále dostatočný priestor.“.
Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 6Sžo/5/2013 zo dňa 29.01.2014 poukázal na to, že pre stanovenie „zrejmej bezúspešnosti sporu“ je relevantné, či navrhovateľ po vydaní uznesenia Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 282/2011-12 z 21.06.2011 vyčerpal podľa inštrukcií ústavného súdu účinné primárne prostriedky právnej ochrany, konkrétne či podľa ustanovení § 2 a nasledujúcich zákona o sťažnostiach podal sťažnosť na postup Mesta Dubnica nad Váhom, na ktoré prešla v súlade s ustanovením § 28 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov v spojení s § 14 ods. 5 zákona č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy účinného do 24.07.1996 pôsobnosť miestneho národného výboru protestovať zmenku (§ 79 ods. 1 zákona č. 191/1950 Sb.). Túto skutočnosť konštatoval aj ústavný súd v odôvodnení svojho uznesenia č. k. II. ÚS 10/2012-9 zo 06.03.2012.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 23Sp/8/2012-59 najvyšší súd zistil, že navrhovateľ podal sťažnosť na postup mesta Dubnica nad Váhom. Odporca namietal, že súd sa nevysporiadal s námietkou, či navrhovateľ vyčerpal všetky primárne prostriedky nápravy odôvodňujúce podanie ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd považuje túto námietku odporcu za dôvodnú.
Podľa názoru najvyššieho súdu bude na účely posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu potrebné, aby súd prvého stupňa dôsledne zistil, či navrhovateľ mal aj iné možnosti (resp. „primárne prostriedky nápravy“) pred samotným podaním ústavnej sťažnosti, a to s prihliadnutím na postavenie Ústavného súdu SR ako inštitucionálneho mechanizmu, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Súd sa nezaoberal, napr. tým, ako to namietal aj odporca, či navrhovateľ využil ochranu, ktorú poskytuje verejný ochranca práv podľa § 151a Ústavy SR a pod., resp. s ohľadom na zásadu ultima ratio, ktorou sa Ústavný súd SR riadi, dôsledkom čoho bolo vydanie nesprávneho, resp. nepreskúmateľného rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zrušil podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP a § 250l ods. 2 OSP napadnutý rozsudok a vecpodľa § 221 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu prejednať vec v medziach podanej žaloby, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu, vrátane odvolacích námietok oboch účastníkov, znovu o nej rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť.
V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.