UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: B., bytom O., zastúpený advokátom: Mgr. Soňa Grošaftová, Advokátska kancelária so sídlom Makovického 7, Žilina, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, so sídlom Námestie slobody 6, Bratislava, za účasti: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., so sídlom Mlynské Nivy 45, Bratislava, zastúpeného: JUDr. Petr Zdráhal, advokát so sídlom Nad plážou 16/A, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 23959/X013/B622-SV/z.71017/Pek, zo dňa 20. novembra 2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 13/2014-113 zo dňa 22. mája 2014, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 13/2014-113 zo dňa 22. mája 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I.
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného, uvedeného v záhlaví tohto rozhodnutia, v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a následne ich zrušenia a vrátenia veci žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalobcovi a pribratému účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalobné dôvody uplatnené žalobcom v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a vrátenie veci na ďalšie konanie. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu posudzoval v intenciách ustanovení § 17 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, v spojení s § 108 ods.1, 2, písm. f/ stavebného zákona s § 109 ods.1, s § 110 ods.1,2,3, s § 111 ods.1,2, s § 112 ods.4, s § 113 ods. 4,5, s § 140 uvedeného zákona, ako aj v spojení s § 9a ods.1 -5 zákona č. 669/2007 Z. z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach v prípade niektorých diaľnic a ciest pre motorové vozidlá adoplnení zákona NR SR č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a súčasne v spojení s § 8 ods. 1 -3 zákona č. 129/1996 Z.z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení neskorších predpisov, v spojení s čl. 20 ods.4 Ústavy Slovenskej republiky, ktorú právnu úpravu citoval. Krajský súd poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu a na základné podmienky vyvlastnenia v zmysle zákonnej úpravy, ako aj účel a zásady vyvlastnenia, konštatoval že preskúmaním administratívneho spisu v predmetnej veci mal preukázané, že Okresný úrad Nitra dňa 18. 1. 2013 dostal návrh Slovenskej republiky zastúpenej Ministrom dopravy výstavby a regionálneho rozvoja podaného Národnou diaľničnou spoločnosťou a.s. na vyvlastnenie práva k pozemkom vo vlastníctve a spoluvlastníckom podiele 1/8 B.; návrh na vyvlastnenie podal žalovaný z titulu, že medzi ním a žalobcom neprišlo k dobrovoľnému prechodu vlastníckeho práva k pozemkom, na ktorých sa realizovala stavba „Rýchlostná cesta R1 Beladice - Tekovské Nemce“; vyvlastňovacie konanie bolo začaté dňom 18.1.2013; správny orgán prvého stupňa vyzval žalovaného, aby svoje podanie doplnil o dôkaz týkajúci sa pokusu získania práva k pozemkom dohodou, za pokus o dosiahnutie dohody považujúc doručenie výzvy na uzavretie dohody č. 06068/2012/3310 SPPP - 49956 zo dňa 4.9.2012 spolu s návrhom kúpnej zmluvu na spoluvlastnícke podiely u predmetných vyvlastňovaných pozemkov. Krajský súd mal za to, že dôkaz o tom, že pokus o získanie práva k pozemkom bol bezvýsledný je preukázaný prostredníctvom doručenky prevzatej vyvlastňovaným dňa 11.9.2012. Ďalej krajský súd uviedol, že dňa 24.9.2012 vyvlastňovaný uviedol, že má záujem o majetkovoprávne vysporiadanie, avšak za trhovú cenu, ktorá mala byť vyplatená už v roku 2008; navrhovateľ reagoval listom zo dňa 24.10.2012, v ktorom odôvodnil svoj postup ako aj finančnú náhradu podľa zákona č. 669/2007 Z.z.. Krajský súd konštatoval, že súlad so zámermi a cieľmi územného plánovania bol posúdený v územnom konaní a nevyhnutnosť rozsahu vyvlastnenia bola preukázaná územným rozhodnutím o umiestení stavby a o využití územia pre stavbu Rýchlostná cesta R1 Beladice - Tekovské Nemce, ktorá časť je súčasťou stavby R1 Trnava - Nitra - Žarnovica - Žiar nad Hronom - Zvolen - Banská Bystrica - Ružomberok; nevyhnutnosť rozsahu prechodu vlastníckeho práva k pozemkom bola posúdená geometrickým plánom č. 3168826 - 76/2008 vyhotoveným Z. dňa 26. 5. 2008 a úradne overeným dňa 2. 7. 2008; navrhovateľ pri určení výšky náhrady vychádzal z ustanovenia § 111 ods. 2 stavebného zákona a zo znaleckého posudku č. 47/2012 spracovaného dňa 27.4.2012 znalcom T. v súlade s § 111 ods. 2 stavebného zákona; jednotková cena bola určená na 6,43 eur/m2 a teda žalobcovi ako účastníkovi konania patrila náhrada vo výške 3.792,90 eur. Podľa názoru krajského súdu správny orgán pri posudzovaní skutkového stavu zobral do úvahy územné rozhodnutie č. 9/2007 - 003 - RB zo dňa 17.12.2007, čím bol vo vyvlastňovacom konaní preukázaný súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania podľa § 110 zákona č. 50/1976 Zb., v zmysle ktorého rozhodnutia sú pozemky určené na uskutočnenie stavby a vyvlastňované vlastnícke práva k týmto pozemkom sú vo verejnom záujme tak, ako to ustanovuje § 108 ods. 2 písm. f/ zákona č. 50/1976 Zb., majúc za to, že správny orgán prvého stupňa zohľadnil tiež tú skutočnosť, že stavebník v rámci stavebného konania, ktoré predchádzalo vydaniu stavebného povolenia nepreukázal vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam uvedeným vo výroku prvostupňového rozhodnutia. Uviedol, že pri posúdení rozsahu vyvlastnenia vychádzal správny orgán z geometrického plánu č. 31628826 - 76/2008 zo dňa 26. 5. 2008 overený Správou katastra Zlaté Moravce; správny orgán pri určení výšky náhrady za vyvlastnenie vychádzal z ustanovenia § 111 ods. 2 stavebného zákona, keď ako podklad pre určenie primeranosti náhrady zohľadnil trhovú cenu nehnuteľnosti podľa znaleckého posudku č. 47/2012 zo dňa 27.4.2012 vypracovaného v zmysle vyhlášky č. 492/2004 Z. z.. Krajský súd k námietkam uvedeným v žalobe týkajúcim sa nepreukázania aktívnej legitimácie na podanie žiadosti na vyvlastnenie a nepreukázanie vlastníckeho práva v čase podania návrhu na kolaudačné konanie poukazom na ustanovenie § 112 ods. 2 stavebného zákona, § 17 ods. 3 správneho poriadku, uviedol, že mandátna zmluva upravuje uskutočnenie istej obchodnej záležitosti a nie je dokladom o oprávnenosti podať návrh na vyvlastnenie, poukazom na to, že platnosť mandátnych zmlúv nad rámec svojich povinností preveril stavebný úrad, pričom zistil, že mandátna zmluva č. 2/280/2010 nadobudla právoplatnosť a účinnosť dňa 4.1.2010 a bola podľa bodu VIII uzatvorená na dobu neurčitú. Ďalej uviedol, že správny orgán v kolaudačnom konaní bude preskúmavať podklady, ktoré budú obsahom prílohy návrhu na začatie kolaudačného konania; rozhodnutia o vyvlastnení nie sú potvrdením vlastníckeho práva alebo iného práva k pozemkom a následne obsahom prílohy k návrhu na začatiekolaudačného konania. Krajský súd k námietke neexistencie zákonného podkladu pre vyvlastnenie a neexistencie predmetu vyvlastnenia uviedol, že vyvlastňovacie konanie predstavuje osobitný režim konania, poukazom na to, že podľa § 9a ods. 3 zákona č. 669/2007 Z. z. a § 139 ods. 1 stavebného zákona, ak stavebník preukáže, že pokus získať práva dohodou v lehote bol bezvýsledným alebo v uvedenej lehote tieto práva nezíska, je povinný podať návrh na vyvlastnenie podľa stavebného zákona. Konštatoval, že v predmetnom prípade nedošlo k dohode o dobrovoľnom prechode spoluvlastníckeho práva k pozemkom na žalovaného, nakoľko na návrh dohody medzi žalovaným a samotným žalobcom žalobca nereagoval. Vo vzťahu verejného záujmu krajský súd poukazom na ustanovenie § 8 ods. 2 zákona č. 129/1996 Z. z., § 108 ods. 2 písm. f/ a § 110 ods. 2 stavebného zákona konštatoval, že rýchlostná cesta R1 patrí medzi hlavné vnútroštátne cestné ťahy a súčasne je zaradená do európskej cestnej siete medzinárodného významu a žalovaný predložil právoplatné rozhodnutie o umiestnení stavby č. 9/2007-003-RB zo dňa 17.12.2007, v ktorom je odôvodnené nové trasovanie tejto líniovej stavby a zároveň je určené, že pozemky pod stavbou možno vyvlastniť podľa stavebného zákona. K rozsahu vyvlastnenia krajský súd uviedol, že vyvlastnenie prebehlo v rozsahu vymedzenom geometrickým plánom č. 31628826 - 76/2008 s tým, že zostávajúce časti môže vlastník pozemkov využívať aj naďalej ako ornú pôdu bez ťažkostí. K primeranej náhrade za vyvlastnenie a nezákonnosť postupu pri stanovení znaleckým posudkom krajský súd poukazom na § 111 ods. 2 stavebného zákona uviedol, že primeranosť výšky náhrady posúdil správny orgán na základe znaleckého posudku č. 47/2012 zo dňa 27.4.2012 podľa vyhlášky č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. K právu na spravodlivé konanie krajský súd uviedol, že správny orgán postupoval pri hodnotení skutkového stavu tak, aby neboli porušené práva a právom chránené záujmy žalobcu. Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žalovaný v dostatočnej miere zistil skutkový stav veci, na ktorý správne aplikoval ustanovenia stavebného zákona s tým, že rozhodnutie žalovaného má všetky náležitosti, nevykazuje formálne ani obsahové nedostatky, je riadne odôvodnené, a preto žalobu zamietol ako nedôvodnú. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. Záverom krajský súd poukázal na to, že pribral do konania účastníka - Národnú diaľničnú spoločnosť, a.s. uznesením sp. zn. 1S 13/2014 zo dňa 28.2.2014.
II.
Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu sa odvolal žalobca. Navrhoval, aby odvolací súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S 13/2014 zo dňa 22. mája 2014 tak, že zrušuje rozhodnutie žalovaného č. 23959/2013/B622 - SV/z. 71017/Pek zo dňa 20. 11. 2013 ako aj rozhodnutie Obvodného úradu v Nitre č. ObU-NR-OVBP 2 - 2013/00090 - 016 zo dňa 22.7.2013 a vec vracia na nové konanie. Uplatnil si náhradu trov konania. V dôvodoch odvolania žalobca namietal, že krajský súd sa nevysporiadal náležite s právnou argumentáciou uvedenou v žalobe, pričom zo strany súdu došlo k ústavne nekomfortnej interpretácií ustanovení príslušných predpisov upravujúcich podmienky zakladajúce možnosť vyvlastnenia ako aj samotný proces vyvlastnenia. Dôvodil, že rozsudok krajského súdu vzhľadom k uvedenému je nutné považovať za arbitrárny, nakoľko súd k vysloveniu záveru dospel bez akéhokoľvek náležitého vysvetlenia a závery nim vyslovené nie sú ani len sčasti zdôvodnené z pohľadu všetkých zákonných hľadísk vzťahujúcich sa na danú vec a súčasne závery súdu sú v extrémnom nesúlade so skutkovým stavom, v dôsledku čoho je potrebné považovať napadnutý rozsudok za rozporný s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR. Dal do pozornosti rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6S 96/2013, ktorým rozsudkom v identickej veci len s rozdielom v osobe žalobcu došlo k zrušeniu vyvlastňovacieho rozhodnutia žalovaného, poukazom na to, že uvedený rozsudok na základe odvolania žalovaného je predmetom súdneho prieskumu na Najvyššom súde SR. Súčasne žalobca poukázal na to, že na Krajskom súde Bratislava prebehlo konanie pod sp. zn. 2S 14/14 vo veci žalobcu T., pričom ide taktiež o identickú vec, v ktorom konaní súd žalobu zamietol, ako aj že obdobné skutkové veci vo vzťahu k ďalším dvomsúrodencom žalobcu sú vedené taktiež na Krajskom súde Bratislava, o ktorých do dňa podania odvolania nebolo rozhodnuté. Žalobca vytýkal súdu prvého stupňa nesprávne právne závery vyslovené k otázke verejného záujmu. Uviedol, že nie je zrejmé, čo súd v rámci svojej činnosti vo vzťahu k preukázaniu existencie verejného záujmu preskúmaval, nakoľko samotná existencia verejného záujmu nebola v rámci vyvlastňovacieho konania správnymi orgánmi skúmaná a už vôbec nie preukázaná. Namietal, že krajský súd v danom prípade svojvoľne pristúpil k vlastnému záveru, že táto podmienka bola splnená, pričom ani jediným relevantným argumentom svoj záver nezdôvodnil. V danej súvislosti poukázal na právnu úpravu ustanovenú v čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva - rozhodnutie veci Sporrong a Loennroth vs. Švédske kráľovstvo z roku 1982; na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky - nález PL ÚS 19/09, PL ÚS 33/95, PL ÚS 15/06; judikatúru Ústavného súdu ČR - I. ÚS 198/95, PL ÚS 24/04. Namietal, že súd prvého stupňa sa nedostatočne a nesprávne vysporiadal so žalobnou námietkou žalobcu, ktorou namietal nesplnenie podmienky preukázania nemožnosti dosiahnutia dohody alebo dosiahnutie cieľa vyvlastnenia iným zákonným spôsobom, medzi ktoré nesporne patrí aj zriadenie vecného bremena, resp. získanie vlastníckeho práva prostriedkami upravenými v ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Dôvodil, že súd opomenul ustanovenie hmotnoprávneho predpisu prijaté po zverejnení nálezu ÚS SR a to § 9a ods. 3 zákona č. 669/2007 Z. z. v platnom znení, dajúc do pozornosti nález Ústavného súdu SR PL ÚS 19/09 - 15. Nesúhlasil s argumentáciou súdu prvého stupňa, ktorou sa vysporiadal so žalobnou námietkou týkajúcou sa nemožnosti vyvlastnenia vlastníckeho práva žalobcu vo vzťahu k ustanoveniu § 9a ods. 3 zákona č. 669/2007 Z.z. prijaté po zverejnení nálezu ÚS SR, na ktorú právnu úpravu počas celého správneho konania ako aj súdneho konania poukazoval. Ďalej poukázal na právnu úpravu čl. 20 ods. 4 v spojení s článkom 13 ods. 4 Ústavy SR v spojení s § 9a ods. 3 zákona č. 669/2007 Z.z., s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dal do pozornosti judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva - prípad BeLvedere Alberghiera S.r.L. v. ItaLy (sťažnosť č. 31524, rozsudok z 30. mája 2000). Ďalej namietal nesprávnosť právneho záveru krajského súdu vo vzťahu k žalobnej námietke nepreukázanie aktívnej legitimácie na podanie návrhu a nepreukázanie vlastníckeho práva v čase podania návrhu na kolaudáciu - zánik splnomocnenia, poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 5 zákona č. 669/2007 Z.z.. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v čl.17 Charty základných práv EU, čl. 20 ods. 4 v spojení s čl. 123 Ústavy SR a v spojení s § 111 ods. 1,2, s § 140 stavebného zákona a v spojení s § 3 ods. 4, s § 32 ods. 1 a s § 36 správneho poriadku namietal nesprávnosť záverov súdu prvého stupňa vo vzťahu k námietke uplatnenej v žalobe týkajúcej sa primeranej náhrady za vyvlastnenie a nezákonnosti postupu pri jej stanovení znaleckým posudkom. Vytýkal krajskému súdu ako aj správnym orgánom, že sa vôbec nezaoberali námietkou žalobcu, ktorou namietal aj rozsah vyvlastnenia, ktorý rozsah pre stavbou bol určený geometrickým plánom a situoval cestu rýchlostnej komunikácie priamo stredom pozemkov, pričom uvedeným umiestnením stavby došlo k odčleneniu pozemkov po oboch stranách cesty, ktorých užívanie je spojené s neprimeranými ťažkosťami, keď súčasne bolo namietané, že predmet vyvlastnenia nezahŕňa aj časti pozemkov, ktoré v súlade so zákonom predstavujú zákonné ochranné pásma. Taktiež vytýkal prvostupňovému súdu, že sa vôbec nezaoberal námietkou žalobcu týkajúca sa prekážky právoplatne rozhodnutej veci rozhodnutím Krajského stavebného úradu Nitra č. KSUNR - 2012 - 183/002 zo dňa 15. 2. 2012, ktorým rozhodnutím došlo k zastaveniu vyvlastňovacieho konania vo veci prechodu vlastníckeho práva k pozemkom identických účastníkov a identického dôvodu. Žalobca ďalej namietal, že krajský súd sa vôbec nezaoberal námietkou, že predmetom vyvlastnenia sú pozemky vedené ako ostatné plochy, pričom v čase začatia vyvlastňovacieho konania pozemky vo vlastníctve žalobcu sú zastavané stavbou. Záverom žaloba namietal, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s jeho žalobnou námietkou, ktorou namietal nedostatok odôvodnenosti rozhodnutia žalovaného, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V danej súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR - IV. ÚS 195/03, III. ÚS 60/04, III. ÚS 129/06, ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva - Scollo proti Taliansku z 28. septembra 1994. Vytýkal krajskému súdu, že ajnapadnuté súdne rozhodnutie neobsahuje základnú požiadavku na spravodlivý súdny proces, nakoľko nie sú z neho zrejmé žiadne logické úvahy, na základe ktorých súd dospel k záveru zamietnutia žaloby. Poukázal na to, že právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo zdôvodnené a presvedčivé, keď odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, podcenenie povinnosti súdu vytvoriť presvedčivé rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti zreteľne vyvoláva účinky arbitrárnosti a porušenia základného práva účastníka konania na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Dal do pozornosti nálezy Ústavného súdu SR - III. ÚS 311/07, IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III.ÚS 117/07, III.ÚS 332/09.
III.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny. V dôvodoch písomného vyjadrenia nesúhlasil s odvolacími dôvodmi žalobcu.
Na odvolanie žalobcu sa vyjadril aj účastník konania Národná diaľničná spoločnosť, a.s., ktorý tiež navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny. V dôvodoch písomného vyjadrenia taktiež nesúhlasil s odvolacími dôvodmi žalobcu.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( § 246c ods.1 O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s §§ 212 a nasl), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 a dospel k záveru, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre potvrdenie alebo zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, žiadajúc ich zrušenie a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím č. 23959/2013/B622-SV/z.71017/Pek z 20.11.2013 žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Obvodného úradu Nitra, odboru výstavby a bytovej politiky č. ObU-NR-OVBP2-2013/00090-016 zo dňa 22.07.2013, ktorým správny orgán prvého stupňa vyvlastnil pozemky v podielom spoluvlastníctve žalobcu, a odvolanie žalobcu zamietol. Obvodný úrad Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky rozhodnutím č. ObU-NR-OVBP2-2013/00090- 016 zo dňa 22.07.2013 v konaní o návrhu na vyvlastnenie zo dňa 14.01.2013 a jeho doplnenia zo dňa 27.02.2013, podaného Slovenskou republikou zast. Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky v zastúpení Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s., na základe výsledkov vyvlastňovacieho konania rozhodol tak, že vyvlastnil pozemky parc. č. 1356/116, 1356/117 a 1356/118 v katastrálnom území Y. v podielovom spoluvlastníctve účastníka konania B. - žalobcu, v prospech navrhovateľa vyvlastnenia vo verejnom záujme podľa § 108 ods. 2 písm. f/ zákona č. 50/l976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov v spojení s § 17 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov, § 8 ods. 1 zákona č. 129/1996 Z.z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení neskorších predpisov a v spojení s § 9a ods. 4 zákona č. 669/2007 Z.z. o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá a o doplnení zákona NR SR č 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov pre výstavbu „Rýchlostná cesta Rl Beladice - Tekovské Nemce“, na ktorú stavbu bolo vydané Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií SR, sekciou cestnej dopravy a pozemných komunikácií stavebné povolenie č. 118542/2008-2331/z.56559 zo dňa 10.12.2008 (právoplatné dňa 30.12.2008). Súčasne rozhodol o finančnej náhrade za vyvlastňovanépozemky. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o vyvlastnení pozemkov patriacich do podielového spoluvlastníctva žalobcu.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 247 ods.1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia; súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá, ods. 3 O.s.p.).
Podľa § 246c ods.1 O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 221 ods.1 písm. f/, h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a konania predchádzajúceho jeho vydaniu dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis zistil, že prvostupňový správny orgán vyššie označeným rozhodnutím vyvlastnil pozemky žalobcu v jeho podielovom spoluvlastníctve za náhradu, ktoré rozhodnutie na základe odvolania žalobcu žalovaný preskúmavaným rozhodnutím potvrdil a odvolanie zamietol. Žalobca podal na Krajský súd žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného domáhajúc sa, aby súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca, namietal, že k ukráteniu na jeho právach došlo zo strany správnych orgánov oboch stupňov porušením jeho základných práv zaručených mu Ústavou Slovenskej republiky, Dodatkovým protokolom č1. k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ako aj porušením ustanovení stavebného zákona, správneho poriadku ako aj zákona č. 669/2007 Z. z.. Žalobca svoje námietky špecifikoval nasledovne: 1/ porušenie práva žalobcu na spravodlivé konanie, keďže rozhodnutie o vyvlastnení trpí vadami, ktorémajú za následok jeho nepreskúmateľnosť; 2/ nepreukázanie bezvýslednosti dohody a odňatie práva na uzatvorenie dohody v zákonom stanovenej lehote; 3/ nepreukázanie aktívnej legitimácie na podanie návrhu na vyvlastnenie a nepreukázanie vlastníckeho práva v čase podania návrhu na kolaudačné konanie; 4/ neexistenciu predmetu vyvlastnenia; 5/ neexistenciu zákonného podkladu pre vyvlastnenie; 6/ nepreukázanie verejného záujmu vo vyvlastňovacom konaní; 7/ rozsah vyvlastnenia; 8/ nesprávne určenie primeranej náhrady za vyvlastnenie a nezákonnosť postupu pri jej stanovení znaleckým posudkom; 9/ prekážku rozhodnutej veci v dôsledku existencie právoplatného rozhodnutia v danej veci.
Posudzujúc obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal v podstate len niektorými námietkami vznesenými žalobcom v jeho žalobe, pričom ani tu nepostupoval dôsledne, keď nereagoval na právnu argumentáciu žalobcu, pričom ostatné námietky týkajúce sa rozsahu vyvlastnenia, prekážky právoplatne rozhodnutej veci, ako aj námietkou, že predmetom vyvlastnenia sú pozemky vedené ako ostatné plochy, pričom v čase začatia vyvlastňovacieho konania pozemky vo vlastníctve žalobcu sú zastavané stavbou a námietkou nedostatku odôvodnenosti rozhodnutia žalovaného, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, prvostupňový súd nechal úplne bez povšimnutia.
Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne námietky žalobcu, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, čím postihol napadnutý rozsudok znakom nepreskúmateľnosti odvolacím súdom, pričom uvedeným postupom bolo porušené právo účastníka na spravodlivý a riadny súdny proces, ako aj zásada spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods.1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd SR už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).
V správnom súdnictve je súd viazaný žalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu rozhodnúť o všetkých zásadných bodoch žaloby a v odôvodnení sa s nimi aj náležite vysporiadať.
Senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Povinnosťou súdu je rozsudok odôvodniť v súlade s § 246c ods.1 O.s.p. v spojení s § 157 ods.2, tak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, z akých podkladov súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôvodov, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri hodnotení skutkových a právnych okolností namietaných v žalobe a zodpovedal na najdôležitejšie namietané otázky, resp. hmotnoprávne alebo procesné pochybenia správneho orgánu, ktoré žalobca namietal v žalobe.
Problematike týkajúcej sa povinnosti súdu náležite zdôvodniť svoje rozhodnutie venoval značnú pozornosť vo svojej judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky - napr. v náleze č. sp. zn. III. ÚS 36/2010 ústavný súd konštatoval, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 Občianskeho súdneho poriadku), spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Z odôvodnenia totiž musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) teda musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež zdôraznil, že súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 114/08). Súd musí súčasne vychádzať z toho, že je povinný poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.), na ktorú skutočnosť poukazuje Ústavný súd Slovenskej republike v rozhodnutiach ( napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj ESĽP ) - napr. v rozhodnutí Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30 konštatoval, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Rovnako ESĽP pripomína, že rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999).
Judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.
Vzhľadom k uvedenému sa odvolaciemu súdu javí odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v danej veci, ako jednostranné a formalistické, a teda ako zjavne nezdôvodnené a tým aj nesúladné s právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súd prvého stupňa náležite nepostupoval v intenciách ustálenej judikatúry ústavného súdu, keď z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom nevyplýva, v akom rozsahu súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci, keďže v odôvodnení rozhodnutia krajský súd síce cituje právnu úpravu vzťahujúcu sa meritu veci - vyvlastnenievlastníckeho práva k pozemkom, avšak v odôvodnení rozsudku len konštatuje, že ako správne orgány postupovali v konaní, a že rozhodnutie vydali v súlade so zákonom, avšak jasným a zrozumiteľným spôsobom sa nevysporiadal so všetkými zásadnými námietkami žalobcu vznesenými v žalobe vo vzťahu k argumentácii namietanej žalobcom, dôsledkom čoho tento nezákonný postup má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého súdneho rozhodnutia.
Za stavu, že sa súd prvého stupňa nevysporiadal dôsledne so žalobnými námietkami, resp. s niektorými námietkami vôbec, odvolací súd nemohol reagovať ani na odvolacie dôvody odvolateľa.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, odvolaciemu súdu neostávalo nič iné ako skonštatovať, že odôvodnenie napadnutého prvostupňového rozsudku je za účelom posúdenia opodstatnenosti odvolacích dôvodov nepreskúmateľné.
Vychádzajúc z uvedeného pokiaľ by odvolací súd v danej veci rozhodol vo veci samej zaoberajúc sa ostatnými námietkami žalobcu, ktorými v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu, v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím, týmto postupom by odňal účastníkom konania právo na riadny opravný prostriedok, čím by im odňal právo na proces v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou veci v jej merite.
Najvyšší súd Slovenskej republiky súčasne považuje za potrebné dodať, že napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republike v zmysle príslušnej právnej úpravy uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa vrátane odôvodňovania rozhodnutia.
V ďalšom konaní bude preto povinnosťou prvostupňového súdu opätovne dôsledne preskúmať postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, prejednať vec v medziach podanej žaloby, odstrániť vytýkané nedostatky, zrozumiteľne sa vysporiadať so žalobnými námietkami žalobcu, znovu o nej rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd zároveň i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.