ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Zdenky Reisenauerovej, v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske združenie, Tulčík 26, IČO: 31 303 862, zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľ. Štúra č. 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra životného prostredia SR č.: 4836/2013-1.10 (8/2013-rozkl.) zo dňa 28. marca 2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 157/2013-68 zo dňa 13. mája 2014, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 157/2013-68 zo dňa 13. mája 2014 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Rozhodnutím ministra životného prostredia SR č.: 4836/2013-1.10 (8/2013-rozkl.) zo dňa 28. marca 2013 bolo na základe rozkladu žalobcu zastavené konanie podľa § 82 ods. 9 písm. a/ zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len,,ZOPK“), pretože odpadol dôvod na konanie.
Krajský súd v Bratislave na základe žaloby Lesoochranárskeho zoskupenia VLK preskúmal správne konanie a napadnuté rozhodnutie ministra životného prostredia SR č.: 4836/2013-1.10 (8/2013-rozkl.) zo dňa 28. marca 2013 a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Rozsudok odôvodnil krajský súd tým, že zákonným predpokladom podania správnej žaloby v správnom súdnictve je, aby žalobca preukázal, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ktoré je nezákonné (viď R 62/1998). Správny súd musí skúmať preukázanie ukrátenia práv žalobcu nezákonným rozhodnutím ex offo. V tomto konkrétnom prípade žalobca nebol žiadateľom o udelenie výnimky k odstrelu medveďa hnedého. Je nesporné, že výnimka k odstrelu bola povolená žiadateľovi len na dobuurčitú, t.j. do 30.11.2008 posliedkou alebo do 15.12.2008 postriežkou. Nie je preto zrejmé, aká ujma na právach vznikla žalobcovi tým, že žalovaný zastavil rozkladové konanie z dôvodu uplynutia doby, na ktorú bola táto výnimka k odstrelu udelená. Krajský súd mal za to, že žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach, ktoré mu vzniklo rozhodnutím o zastavení rozkladového konania.
Ďalej v odôvodnení krajský súd uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom žalobcu o tom, že došlo k procesnému pochybeniu, keď žalovaný zastavil len rozkladové konanie, pričom mal zastaviť konanie celé. V tejto súvislosti poukazuje na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R 103/2011, z ktorého citoval, že „formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech.“
Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci žalobu zamietol.
II.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, napadnuté rozhodnutie žalovaného zruší, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a prizná žalobcovi náhradu trov konania.
Rozsudok súdu prvého stupňa považoval žalobca za nesprávny z dôvodov uvedených:
- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. - súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. í) O.s.p. - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Keďže tieto dôvody sa navzájom prelínajú a nie je možné ich oddeliť do tej miery, aby bolo možné odvolacie námietky vztiahnuť len k jednému, alebo k druhému odvolaciemu dôvodu, žalobca ich uviedol spoločne. S poukazom na obsah žaloby, žalobca namietal, že zastavením konania o rozklade, ktorý proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca, nastal stav, kedy sa stalo právoplatným prvostupňové rozhodnutie bez toho, aby boli splnené podmienky, ktoré Správny poriadok pre nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia vyžaduje, a to v konkrétnom prípade, že ide o rozhodnutie, proti ktorému nemožno podať odvolanie (rozklad). Žalobca však proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu rozklad podal. Nastal teda stav, keď zastavením konania o rozklade sa stalo právoplatným prvostupňové rozhodnutie. Na takýto stav však neboli splnené zákonné podmienky. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. lSžp/3/2011 zo dňa 17. 4. 2012, z ktorého jednoznačne vplýva, že taký výklad práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorý by toto právo odoprel v dôsledku toho, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť výkon práv a povinností vyplývajúcich z nezákonného rozhodnutia. Takýto absurdný výklad by znamenal, že možnosť právnej ochrany porušených práv prostredníctvom konania podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku by závisela v zásadnej miere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplývalo právo vykonať určitú činnosť, túto činnosť aj uskutočnili.
Žalobca v žalobe poukázal aj na to, že napriek tomu, že v rozhodnutí prvostupňového orgánu sa výnimka povolila s platnosťou len na dobu určitú, t.j. do 30.11.2008 posliedkou alebo do 15.12.2008 postriežkou, nevypovedá o tom, že takto žiadateľ obmedzil svoju žiadosť na udelenie výnimky, a že nemá vedomosti o tom, že by žiadateľ v predmetnom konaní zobral žiadosť späť.
Skutkové a právne názory krajského súdu sú v priamom rozpore s obsahom príloh, ktoré žalobca predložil k návrhu na začatie konania. Napriek tomu, že súd prvého stupňa mal k dispozícii administratívny spis žalovaného a prvostupňového správneho orgánu a k žalobe žalobca pripojil rozhodnutie Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky sp. zn. 3518/2008-2.1 KD zo dňa 5. 11. 2008, ktorým bolo povolené žiadateľovi usmrtiť jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Gerlachov, na ktorom bola vyznačená prvostupňovým správnym orgánom právoplatnosť dňom
28. 11. 2008, súd prvého stupňa, ako bolo citované vyššie, zo žalobcom neznámym dôvodom zaujal stanovisko, podľa ktorého sa zastavením konania o rozklade znemožnilo prípadné právoplatné udelenie výnimky. Je teda nepochybné, že prvostupňový správny orgán dňa 28. 11. 2008 považoval rozhodnutie o povolení výnimky za právoplatné. Je nepochybné, že v konaní bolo nesporne preukázané, že prvostupňový orgán nepostupoval ani zákonne, ani správne, keď opatril prvostupňové rozhodnutie doložkou právoplatnosti. Takéto rozhodnutie opatrené doložkou právoplatnosti je verejnou listinou, ktorá až do preukázania opaku preukazuje nielen to, že bola vydaná príslušným správnym orgánom, ale aj správnosť svojho obsahu. Za uvedených nesporných skutkových okolností neexistoval žiaden skutkový základ pre záver o tom, že napadnutým rozhodnutím žalovaného, nedošlo k zásahu do práv žalobcu a to so zreteľom na to, že jeho záujmom v predmetnom konaní bola ochrana prírody vyjadrená v postoji, aby výnimka udelená nebola, a k naplneniu tohto záujmu došlo zastavením rozkladového konania, čo v skutočnosti znemožnilo, aby v ďalšom, či už prvostupňovom konaní, aby v konaní pred žalovaným bolo pokračované a v končenom dôsledku bola výnimka udelená. Zhrnúc uvedené, z obsahu administratívneho spisu a listinných dôkazov, je nepochybné, že prvostupňový orgán vydal rozhodnutie o povolení výnimky a v tomto rozhodnutí stanovil dobu, na ktorú udeľuje výnimku do 30. 11. 2008, resp. 15. 12. 2008. Toto rozhodnutie nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, keďže nebolo doručené všetkým účastníkom konania, konkrétne žalobcovi. Nemohol sa teda stať právoplatným ani výrok obmedzujúci platnosť výnimky do 30. 11. 2008, resp. 15. 12. 2008 a nemohol ani nastať účinok, že odpadol dôvod na konanie o rozklade žalobcu, ktorý tento podal v zákonnej lehote po tom, čo mu bolo prvostupňové rozhodnutie doručené. Ak teda žalovaný konanie o rozklade zastavil, urobil tak nielen bez právneho dôvodu, ale týmto rozhodnutím v rozpore so zákonom umožnil nadobudnúť právoplatnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, keďže proti nemu už žalobca ďalší rozklad podať nemohol. Vychádzajúc z definície právoplatného rozhodnutia uvedenej v ustanovení § 52 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého rozhodnutie proti ktorému sa nemožno odvolať, je právoplatné, stalo sa napadnutým rozhodnutím žalovaného o zastavení konania o rozklade právoplatným prvostupňové rozhodnutie. Súd prvého stupňa konštatoval vo svojom rozsudku, že výnimka udelená žiadateľovi nebola realizovaná, neuvádza však, akým spôsobom k tomuto skutkovému zisteniu dospel. Navyše vzápätí po konštatovaní súdu prvého stupňa, že výnimka na usmrtenie jedného jedinca medveďa hnedého nebola realizovaná nasleduje konštatovanie, že zastavenie konania o rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu znamená, že o predmetnej žiadosti žiadateľa o povolenie výnimky sa už konať nebude. Uvedené časti odôvodnenia napadnutého rozsudku spolu s neexistenciou vysvetlenia ako súd dospel k záveru, že udelená výnimka nebola realizovaná, privádzajú žalobcu k záveru, že súd prvého stupňa spojil svoj záver o tom, že zastavenie rozkladového konania je vyhovením záujmu presadzovaného žalobcom so záverom o neusmrtení medveďa hnedého bez akýchkoľvek podkladov. Konanie o udelenie výnimky je konaním, ktoré začína na žiadosť žiadateľa. Dôvodom na konanie je žiadosť žiadateľa. Takto je to aj v predmetnom konaní, ktoré začalo na žiadosť žiadateľa, ktorým sa domáhal udelenia výnimky zo zákazov ust. v § 35 ods. 1 ZOPK. Žalobcovi nie je známe a ani z rozhodnutia žalovaného nevyplýva skutočnosť, že by žiadateľ zobral svoju žiadosť o udelenie výnimky späť. Pre žalobcu je nielen neakceptovateľným, ale aj absolútne nezrozumiteľný právny názor žalovaného, podľa ktorého odpadnutím dôvodu na konanie je skutočnosť, že uplynula lehota uvedená v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré obmedzilo časovú platnosť povolenej výnimky do 30. 11. 2008, resp. 15. 12. 2008. Žalovaný spája dôvod na konanie s lehotou platnosti výnimky uvedenou v neprávoplatnom rozhodnutí. V čase vydávania žalobou napadnutého rozhodnutia bolo však prvostupňové rozhodnutie žalovaného neprávoplatné, teda nespôsobovalo a nemohlo spôsobovať žiadne právne účinky a rozhodne jeho obsah nemohol byť dôvodom na konanie, či na odpadnutie dôvodu na konanie.
Žalobca s poukazom na ust. § 52 ods. 2, § 55 ods. 1, § 61 ods. 3 Správneho poriadku a § 87 ods. 2 ZOPK konštatoval, že z citovaných zákonných ustanovení nepochybne vyplýva, že neprávoplatné rozhodnutie prvostupňového orgánu napadnuté rozkladom, nemôže vyvolávať žiadne právne účinky, a teda akékoľvek podmienky, vrátane lehoty platnosti výnimky, nie sú účinné. Za tohto stavu nemožno akceptovať názor žalovaného, ktorý obsah neprávoplatného a nevykonateľného rozhodnutia prvostupňového orgánu považuje za dôvod na samotné konanie. Zmyslom účasti žalobcu v predmetnom konaní je svojimi podaniami, návrhmi a využívaním opravných prostriedkov zabezpečiť naplnenie svojho poslania, ktorým je ochrana prírody prostriedkami, ktoré mu právny poriadok SR dáva k dispozícii.Imanentnou súčasťou ochrany prírody je rozhodovanie orgánov prírody, ktoré je v súlade s právnymi predpismi SR na úseku ochrany prírody, ako aj s právnymi predpismi upravujúcimi konanie pred takýmito orgánmi. Žalobca je postupom žalovaného ukrátený na svojich právach, keďže žalovaný zastavil konanie o žiadosti žiadateľa bez toho, aby na to bol právny dôvod a zároveň sa tým vyhol svojej povinnosti preskúmať správnosť napadnutého prvostupňového rozhodnutia na základe rozkladu podaného žalobcom. Takýto postup žalovaného však robí práva žalobcu, ako účastníka správneho konania, ktoré postaveniu mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuskeho dohovoru abstraktnými a imaginárnymi bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Takýto postup žalovaného je v priamom rozpore s rozsudkom Súdneho dvora Európskej komory C-240/09 zo dňa 8. 3. 2011, ktorý konštatoval potrebu výkladu čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru tak, aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, mohla napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konanie, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie z oblasti životného prostredia. Žalovaný tým, že vo veci meritórne nerozhodol o rozklade žalobcu odňal žalobcovi možnosť podrobiť súdnemu prieskumu jeho meritórne rozhodnutie.
Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozhodol o odvolaní tak, ako to uviedol v odvolacom návrhu.
III.
Žalovaný navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. z dôvodov v ňom uvedených. Uviedol, že pokiaľ by aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhovel odvolaniu žalobcu a zrušil by v danej veci napadnuté rozhodnutie žalovaného a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie, žalovaný nebude môcť zvoliť v novom konaní iný postup ako ten, že zastaví konanie podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody. Vzhľadom na to, že vrátením veci žalovanému by sa dosiahlo iba opakovanie správneho konania bez možností dosiahnuť vo veci odlišný výsledok (čo si žalobca musí v tomto štádiu konania uvedomovať), žalovaný zastáva názor, že odvolanie podané žalobcom je neopodstatnené a motivované iba snahou o získanie trov konania na úkor žalovaného. Preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o napadnutom rozsudku Krajského súdu v Bratislave tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S 157/2013-68 zo dňa 13.05.2014 potvrdzuje, resp. konanie zastavuje.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) v spojení s § 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.) a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 250ja ods. 2 O.s.p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.
V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že krajský súd verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil rozhodnutie 13. mája 2014. Odvolací súd nepovažoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom.
Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený 15. 7. 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravnýchprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo zastavené konanie o rozklade, ktorý podal žalobca proti rozhodnutiu Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, odboru ochrany prírody a starostlivosti o krajinu č: 3518/2008-2.1/KD zo dňa 5.novembra 2008, ktorým sa povolila výnimka na usmrtenie medveďa hnedého podľa § 40 ods. 2, 3 písm. c/ ZOPK zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a/ ZOPK v poľovnom revíri Gerlachov. Minister rozhodnutie o zastavení konania o rozklade odôvodnil tým, že lehota na usmrtenie jedného medveďa hnedého uplynula a teda odpadol dôvod na ďalšie konanie.
Odvolací súd sa zaoberal predovšetkým tvrdením súdu prvého stupňa o aktívnej legitimácii žalobcu na podanie žaloby podľa § 147 ods. 1 O.s.p. proti rozhodnutiu o zastavení konania žalovaným.
Žalobca sa v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom i pred žalovaným domáhal neudelenia výnimky na usmrtenie chráneného živočícha - medveďa hnedého. Jeho záujem teda smeroval k ochrane tohto živočícha.
Napadnuté rozhodnutie žalovaného i keď z dôvodu zastavenia konania pre odpadnutie dôvodu na konanie a pre uplynutie doby, na ktorý bola výnimka na usmrtenie medveďa hnedého povolená, fakticky vyhovelo požiadavke a cieľom žalobcu pri ochrane tohto chráneného živočícha, pretože zastavením konania znemožnilo jeho pokračovanie a v konečnom dôsledku i prípadné právoplatné udelenie výnimky. Obava žalobcu, že bolo realizované neprávoplatné rozhodnutie o povolení výnimky nie je ničím podložená, tobôž preukázaná a vychádzajúc z prezumpcie zákonnosti a správnosti postupu každého subjektu do vydania právoplatného rozhodnutia o opaku, nemožno tvrdiť, že je reálna.
Odvolací súd z týchto dôvodov v zhode s názorom vysloveným krajským súdom nepovažuje žalobcu v konaní o žalobe na preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného za aktívne legitimovaného.
Rovnako sa stotožnil s tvrdením, že vyhovením žalobe len z formálnych dôvodov zastavením celého konania a nielen konania o rozklade, by nedošlo k zmene práv a povinností ani na strane žalobcu ani na strane žalovaného, a preto nemá opodstatnenie zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného i keď je formálne, nie však vecne a obsahovo, chybné.
Žalobcove domáhanie sa zastavenia konania právne perfektným spôsobom nemá zásadný význam z hľadiska ochrany práv a záujmov, ktoré ochraňuje.
Z týchto dôvodov považoval i odvolací súd rozhodnutie žalovaného o zastavení konania o rozklade za zákonné.
Senát najvyššieho súdu považuje za potrebné zdôrazniť, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania, a to najmä nie vtedy, ak sa mu inak vyhovie vo veci samej, z dôvodu ktorého nie je potrebné duplicitne reparovať čiastkové pochybenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov, stotožniac sa s dôvodmi uvedenými v odôvodnenínapadnutého rozsudku, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Senát najvyššieho súdu zároveň poukazuje na konštantnú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu vyjadrenú v jeho rozhodnutiach v obdobných veciach (napr. v rozhodnutí sp.zn. 10Sžp/6/2013).
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože žalobca v konaní nemal úspech a žalovaný nemá na ich náhradu zákonný nárok.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.