Najvyšší súd  

6Sžo/6/2011

  Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: J. S., bytom M., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Č.   & D. s.r.o., so sídlom P. X., B., za ktorú koná

konateľ - advokát JUDr. P. Č., proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej

republiky, so sídlom Trnavská cesta 52, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č.: OLP/2094/2010   zo dňa 24. februára 2010, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Nitre   č. k. 11S/51/2010-38 zo dňa 5. októbra 2010,

jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre  

č. k. 11S/51/2010-38 zo dňa 5. októbra 2010   z r u š u j e   a   vec mu v r a c i a   na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Nitre (ďalej len ako „krajský súd“ alebo „prvostupňový súd“)

s poukazom na ustanovenie § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako

„OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania v záhlaví uvedeného

rozhodnutia, ktorým žalovaný postupom podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom

konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „správny poriadok“)  

a § 46 správneho poriadku potvrdil rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva

Levice (ďalej len ako „prvostupňový správny orgán“) č.: D1/2007/02391 zo dňa 10. decembra

2007 (ďalej len ako „prvostupňové správne rozhodnutie“) a odvolanie účastníka konania (žalobcu) v plnom rozsahu zamietol. Prvostupňovým správnym rozhodnutím bola žalobcovi

uložená pokuta vo výške 300.000,--Sk (9.958 €) za nasledovné správne delikty:

- § 57 ods. 8 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia  

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 30. apríla 2008 (ďalej len ako

„zákon č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase“) – porušenie povinnosti

prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia podľa § 21 ods. 3 písm. b) vypracovať

prevádzkový poriadok a predložiť ho regionálnemu úradu verejného zdravotníctva  

na schválenie,

- § 57 ods. 18 citovaného zákona – porušenie povinností prevádzkovateľom zariadenia

spoločného stravovania podľa

§ 26 ods. 4 písm. a) – zabezpečiť, aby do výrobných a skladovacích priestorov nevstupovali

neoprávnené osoby,

§ 26 ods. 4 písm. c) – postupovať pri výrobe pokrmov a nápojov podľa zásad správnej

výrobnej praxe, dodržiavať pracovné postupy, miesta alebo operácie technologických

procesov, ktoré sú kritické pri zabezpečovaní zdravotnej neškodnosti pokrmov a nápojov

a dodržiavať požiadavky na výrobu, prípravu a podávanie pokrmov a nápojov,

§ 26 ods. 4 písm. m) – vypracovať prevádzkový poriadok a predložiť ho regionálnemu úradu

verejného zdravotníctva na schválenie

- § 57 ods. 39 písm. b) citovaného zákona – nepredloženie návrhu podľa § 13 ods. 4

písm. a) – uvedenie priestorov do prevádzky – na posúdenie príslušnému orgánu verejného

zdravotníctva a do času kladného posúdenia nezdržania sa vykonávania posudzovaných

činností

- § 57 ods. 39 písm. e) citovaného zákona – porušenie povinnosti vypracovať

prevádzkový poriadok a predložiť ho na schválenie príslušnému orgánu verejného

zdravotníctva

- § 57 ods. 39 písm. m) citovaného zákona – neposkytnutie súčinnosti osobám

vykonávajúcim štátny zdravotný dozor pri výkone ich oprávnení podľa § 55 ods. 1 a marenie

výkonu štátneho zdravotného dozoru,

ktorú bol účastník konania (žalobca) povinný zaplatiť do 30 dní odo dňa právoplatnosti

prvostupňového správneho rozhodnutia na účet prvostupňového správneho orgánu.

O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že

v konaní neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, vychádzajúc zo zásady iudex ne eat

ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), uviedol, že v preskúmavanej veci sa

obmedzil len na otázky, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal a ktoré  

sú v žalobe spochybňované žalobcom (napr. činnosti podľa živnostenského oprávnenia,

poznatky polície a daňového úradu) sú relevantné, najmä kvôli prameňu, z ktorého

vychádzajú, ďalej či neboli porušené niektoré procesné zásady správneho konania  

a či vykonané dôkazy logicky robia možný skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.

Mal za to, že prvostupňový správny orgán vykonal vo veci náležité dokazovanie (§ 34

správneho poriadku) procesnými legálnymi dôkazmi, ktoré doplnil žalovaný v odvolacom

konaní ďalšími dôkazmi, a to dotazom na Okresné riaditeľstvo PZ v Leviciach, ÚJaKP, odbor

ekonomickej kriminality a na Daňový úrad Želiezovce, pričom Okresné riaditeľstvo PZ

v Leviciach, ÚJaKP, odbor ekonomickej kriminality vo svojej písomnej správe zo dňa  

6. marca 2008 uviedlo, že v prevádzke žalobcu bolo ubytovaných 34 nájomníkov, ktorí boli

chodiaci, ale niektorí boli tiež pripútaní na lôžko, a preto ich ubytovanie vyžadovalo plnú

opatrovateľskú starostlivosť, dodajúc, že podľa zistení Nitrianskeho samosprávneho kraja,

nemal žalobca pri domovej prehliadke, vydané povolenie, ktorým by preukázal oprávnenie

na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zmysle zákona; taktiež z tejto písomnej správy

vyplýva, že žalobca ako podnikateľský subjekt viedol účtovníctvo a podával daňové

priznania, v ktorých vykazoval príjmy za jednotlivé mesiace maximálne za 10 osôb. V tejto

súvislosti ďalej uviedol, že Daňový úrad Želiezovce písomne žalovanému potvrdil, že žalobca

mal vydané živnostenské oprávnenia tak, ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí.

Vychádzajúc z uvedeného mal za to, že neobstojí tvrdenie žalobcu, že nevedel o takýchto

povinnostiach a že ubytovacie služby poskytoval len ako nájom fyzickým osobám podľa

Občianskeho zákonníka. Preto túto obranu žalobcu považoval za účelovú a v rozpore

s rozsahom činností povolených podľa živnostenského oprávnenia, upriamiac pozornosť  

na to, že aj samotný obchodný názov žalobcu bol do 20. septembra 2007 zaregistrovaný  

pod názvom J. S. – P. s miestom podnikania H., t.j. v mieste, kde bol vykonaný štátny

zdravotný dohľad v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z.. Dôvodil taktiež tým, že v konaní nie je

sporné, že pri tejto kontrole, ako i z iných poznatkov vyplynulo, že žalobca poskytoval ako

prevádzkovateľ tohto zariadenia služby, na ktoré mal mať oprávnenia či už podľa vtedy

platného zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci, ako i podľa zákona č. 355/2007 Z. z.

v znení účinnom v rozhodnom čase, pokiaľ ide o prevádzkovanie zariadenia spoločného

stravovania (§§ 23, 26 ods. 4 cit. zákona a nasledovné), čím sa jednoznačne dopustil ako fyzická osoba – podnikateľ správneho deliktu podľa § 57 cit. zákona tak, ako to špecifikoval

prvostupňový správny orgán.  

Krajský súd vyhodnotiac postup konajúcich správnych orgánov v intenciách vyššie

uvedených právnych noriem, poukázal ďalej na to, že pre prvostupňový správny orgán  

zo zákona č. 355/2007 Z. z. vyplýva povinnosť vykonať štátny zdravotný dozor, teda kontrolu

hneď, ako sa dozvie o porušení zákona príslušným subjektom, čo v danom prípade splnené

bolo, keďže okresná prokuratúra signalizovala porušenia zákona zo strany žalobcu. Dôvodil,

že predpokladom vydania rozhodnutia o uložení sankcie podľa zákona č. 355/2007 Z. z.  

je preukázanie, že fyzická osoba – podnikateľ sa dopustil správneho deliktu na úseku

zdravotníctva, lebo si nesplnil povinnosti pre neho vyplývajúce, ako pre prevádzkovateľa

ubytovacieho zariadenia tak, ako to špecifikoval prvostupňový správny orgán, pričom sankcia

za protiprávne konanie sa zakladá na princípe objektívnej zodpovednosti a konanie

o správnych deliktoch sa riadi zásadou oficiality, to znamená, že príslušný správny orgán  

je povinný začať konanie, ak sa o delikte dozvie. Uviedol, že z obsahu spisu a najmä  

zo záznamu o vykonanej kontrole jednoznačne vyplývajú porušenia zákona č. 355/2007 Z. z.

v rozsahu, ako to uviedol správny orgán a ako je to uvedené v predmetnom zázname.

Stotožniac sa so záverom správneho orgánu, že v preskúmavanej veci nie je podstatné,  

či porušenia zákona, a teda správnych deliktov sa žalobca dopustil ako podnikateľ v súvislosti

s registrovanou podnikateľskou činnosťou „ubytovacie služby v rozsahu voľnej živnosti“

alebo išlo o „prenájom bytových a nebytových priestorov s poskytovaním iných než

základných služieb spojených s prenájmom“ dôvodil, že prevádzkovanie oboch týchto

činností v uvedenom penzióne podliehalo povinnosti žalobcu uviesť tieto priestory  

do prevádzky podľa zákona č. 355/2007 Z. z., tak, ako to špecifikoval žalovaný v rozhodnutí.

Považoval za potrebné poukázať aj na samotnú výpoveď žalobcu z ústneho pojednávania,

ktorý síce poprel, že by vykonával takúto činnosť, avšak vychádzajúc z podaného odvolania

pripustil zistené porušenia a sankciu považoval za neprimerane vysokú, keďže nemal

vedomosť o takomto zákone.

Pokiaľ ide o výšku uloženej sankcie, krajský súd mal za to, že správne orgány oboch

stupňov postupovali v intenciách právnej úpravy týkajúcej sa správnej úvahy a v odôvodnení

svojich rozhodnutí náležite odôvodnili, z akých dôvodov uložili sankciu v takej výške

a akými úvahami sa riadili pri jej ukladaní dodajúc, že v rámci správneho súdnictva je súd

oprávnený preskúmať, či správny orgán nevybočil zo zákonného rozsahu správnej úvahy, pričom dospel k záveru, že uložená sankcia je v súlade so zákonom a nezistil dôvody na jej

zníženie alebo odpustenie podľa § 250j ods. 5 OSP vzhľadom na zistenie závažných porušení

citovaného zákona žalobcom, pokiaľ ide o ochranu verejného zdravotníctva. Za priťažujúcu

okolnosť považoval postoj žalobcu, ktorý neumožnil prvú ani následnú kontrolu a ďalej

skutočnosť, že spáchanie deliktu popiera s odôvodnením, že nehnuteľnosť poskytoval  

na základe nájomnej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, vo vzťahu ku ktorej konštatoval,

že nemala náležitosti zákona a že bola neadresná. Konštatoval, že správne orgány nevybočili

zo správnej úvahy, pokiaľ uložili sankciu v 2/3-inách výšky zákonom povolenej sankcie.

Krajský súd považoval za potrebné na margo daného konania poznamenať, že výsledky

daňovej kontroly daňový úrad premietol do rozhodnutia, proti ktorému žalobca podal

odvolanie na tunajší súd, na ktorom sa vedie konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky pod sp. zn. 11S/58/2010. Vzhľadom na vyššie

uvedené bol preto toho názoru, že oba správne orgány vykonali riadne dokazovanie a že

správne uváženie pri ustálení skutkového stavu oboma správnymi orgánmi spočívalo

v hodnotení dôkazov, pri ktorom má správny orgán právo, ale i povinnosť prikloniť sa

k jednému z viacerých tvrdení a iné odmietnuť, a to všetko za použitia zásad logického

myslenia. Ďalej mal za to, že žalovaný správny orgán sa v rozhodnutí o odvolaní vyporiadal

so všetkými námietkami žalobcu ako odvolateľa. Preto poukazujúc na to, že nezistil také vady

konania, na ktoré by podľa § 250i ods. 3 OSP musel prihliadnuť, žalobu podľa § 250j ods. 1

OSP zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc

sa jeho zmeny v podobe zrušenia rozhodnutia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej

republiky č.: OLP/2094/2010 zo dňa 24. februára 2010 a vrátenia mu veci na ďalšie konanie.

Zároveň si uplatnil náhradu trov konania v celkovej výške 869,35 € (132 € za zaplatený súdny

poplatok a 737,35 € vrátene 19% DPH ako trovy právneho zastúpenia), podľa bližšej

špecifikácie obsiahnutej v odvolaní na strane 20. Žalobca v rozsiahlom odvolaní, v ktorom  

je obsiahnutá väčšia časť žaloby, najmä pokiaľ ide o jeho dovolávanie sa na základné princípy

právneho štátu namietal nesprávne právne posúdenie veci, vidiac ho v základnom právnom

nedostatku, konkrétne v postupe žalovaného správneho orgánu, ako aj prvostupňového

správneho orgánu, keďže tieto sa nikdy a nikde právne relevantným spôsobom nevysporiadali

s otázkou, či prevádzkuje živnostenskú činnosť, ktorá sa spravuje ustanoveniami zákona  

č. 355/2007 Z. z., v súlade s ktorým žalovaný dospel k zisteniam o spáchaných správnych

deliktoch, či je vôbec spôsobilým subjektom spáchania nimi zistených správnych deliktov a či došlo k naplneniu všetkých zákonných znakov zistených správnych deliktov,

nevyhnutných pre správne rozhodnutie vo veci a následné uloženie pokuty. Odvolávajúc sa

na ustanovenia § 2, § 4, § 5 ods. 1, § 63, § 64 a § 65 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom

podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon  

č. 455/1991 Zb.“ alebo „živnostenský zákon“) vytýkal prvostupňovému súdu, žalovanému

a Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva Levice, že v odôvodneniach svojich

rozhodnutí neuviedli, o ktoré zákonné ustanovenia opierajú právne závery, že prevádzkoval

ubytovacie zariadenie, resp. zariadenie spoločného stravovania, resp. poskytoval sociálne

služby, hoci v odôvodneniach napádaných rozhodnutí len vymenovali, ktoré ustanovenia

zákona č. 355/2007 Z. z. porušil. Poukázal na to, že pokiaľ by sa vychádzalo z právneho

názoru súdu, žalovaného alebo Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Levice, že

samotným získaním živnostenského oprávnenia na poskytovanie ubytovacích služieb  

je naplnené samotné vykonávanie živnosti (podnikanie), tak každý podnikateľ, ktorý  

má takéto živnostenské oprávnenie a vo svojom rodinnom dome ubytuje príbuzných,

poskytuje ubytovacie služby a každý úrad verejného zdravotníctva by mal právo kontrolovať

poskytovanie týchto služieb. Uviedol, že ad absurdum vedie postup súdu, žalovaného

a právne posúdenie jeho statusu k záveru, že ktokoľvek, kto aj v rámci príbuzenských

(priateľských) vzťahov u seba niekoho ubytuje a poskytne mu stravu, vykonáva živnostenskú

činnosť a regionálne úrady verejného zdravotníctva majú právo vykonať kontrolu a uložiť

pokuty, resp. z pohľadu vyššie citovaných ustanovení živnostenského zákona, keďže nemá

živnostenské oprávnenie nedovolene podniká. Opakovane, poukazujúc na uznesenie OR PZ,

ÚJaKP v Leviciach, sp. zn.: ČVS:ORP-438/OEK-LV-2007 zo dňa 30. júla 2008, ako aj  

na informáciu Daňového úradu Želiezovce č. 626/230/9356/2009/Bá zo dňa 14. septembra

2009, namietal, že súd, ani žalovaný v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí nezdôvodnili,

na základe čoho dospeli k záveru, že poskytoval živnostenským zákonom presne definovaný

typ služieb, t.j. ubytovacie služby, keď živnostenským listom spisové číslo Žo-X., vydaného

Okresným úradom v L., odbor Živnostenského podnikania   do 30. novembra 2007,

získal živnostenské oprávnenie tak na ubytovacie služby v rozsahu voľnej živnosti, ako aj na

prenájom bytových a nebytových priestorov s poskytovaním iných než základných služieb

spojených s prenájmom. Taktiež namietal, že súd právne relevantným spôsobom nikde

nezdôvodnil, v čom a prečo uznesenie OR PZ, ÚJaKP v Leviciach ČVS: ORP-438/OEK-

LV-2007 zo dňa 30. júla 2008, resp. informácia Daňového úradu Želiezovce č.

626/230/9356/2009/Bá zo dňa 14. septembra 2009,   sú právne záväzné pri

posúdení otázky, či z jeho strany došlo k prevádzkovaniu ubytovacieho zariadenia alebo nie. Žalobca nesúhlasiac ďalej so záverom súdu, podľa ktorého jeho argument v podanej

žalobe, že stravovacie služby neposkytoval neobstojí, lebo bolo zistené, že: „...počas kontroly

vykonanej v uvedenej prevádzke dňa 12. septembra 2009 bolo zistené, že strava pre

zamestnancov, ako aj pre ubytovaných bola pripravovaná manželkou žalobcu a ďalšou

osobou bez odbornej spôsobilosti v letnej kuchyni pri rodinnom dome žalobcu...“ uviedol, že

súd, žalovaný ani Regionálny úrad verejného zdravotníctva Levice vôbec nepreverovali,

v akom vzťahu je manželka ku kontrolovanému subjektu,   t.j. žalobcovi ako

živnostníkovi a či vôbec tu existuje nejaký právny vzťah (okrem rodinno-právneho), t.j. či

medzi ním a jeho manželkou je uzatvorený pracovno-právny vzťah, či táto manželka je alebo

nie je samostatný podnikateľ (živnostník), nakoľko samotný rodinno-právny vzťah nezakladá

žiadny obchodno-právny (živnostensko-právny) vzťah a konanie jeho manželky, t.j. že varila

a rozdávala jedlo neznamená, že jej konanie je automaticky jeho konaním. Rovnako mal za to,

že konštatovanie súdu a žalovaného, že stravu pripravovala spolu s manželkou ďalšia osoba

bez odbornej spôsobilosti bez toho, aby sa preverilo, v akom vzťahu s ním bola táto ďalšia

osoba je nesprávne s tým, že toto konanie nemožno považovať za jeho konanie. Žalobca

odvolávajúc sa ďalej na ustanovenie § 30 ods. 2 živnostenského zákona a § 2 písm. a)

vyhlášky Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 277/2008 Z. z., ktorou sa

ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní   do kategórií

a tried (ďalej len ako „vyhláška č. 277/2008 Z. z.“) nesúhlasil so závermi prvostupňového

súdu, že pre osoby zdržujúce sa v jeho rodinnom dome poskytuje ubytovacie služby, majúc za

to, že tieto závery sú v rozpore so zisteným skutkovým stavom a následne aj so

živnostenským zákonom. V tejto súvislosti dôvodil, že pobyt osôb bývajúcich v jeho

rodinnom dome sa vymyká minimálne v dvoch podstatných charakteristikách ubytovacieho

zariadenia (poskytovania ubytovacích služieb) a to po prvé v rodinnom dome sa neposkytuje

ubytovanie verejnosti, ale prenajímajú sa priestory jednotlivcom alebo viacerým osobám

podľa individuálneho výberu na základe individuálne uzatvorených nájomných zmlúv  

a po druhé osoby bývajúce v rodinnom dome, tu bývajú síce dočasne, v dojednanej dobe

(základná charakteristika nájomnej zmluvy uvedená v ustanoveniach § 663 Občianskeho

zákonníka), ale rozhodne nie prechodne, keďže sa trvale zdržujú v tomto dome. Poukázal

ďalej na to, že Regionálny úrad verejného zdravotníctva Levice, ako aj žalovaný zhodne

skonštatovali, že ide o rodinný dom (viď. str. 3 druhý odsek zhora odôvodnenia rozhodnutia),

avšak ani prvostupňový správny orgán a ani žalovaný neskontrolovali, či tento rodinný dom

zahrnul do svojho podnikania (napr. či ho nakúpil za finančné prostriedky pochádzajúce

z vykonávania živnosti pred ich zdanením, ďalej či si uplatňuje odpisy tohto rodinného domu pre účely zdaňovania príjmu pochádzajúceho z vykonávania živnosti, t.j. či je vôbec možné

považovať rodinný dom za miesto, kde sa vykonáva živnostenská činnosť – podnikanie)

a teda či je vôbec v súlade so zákonom č. 355/2007 Z. z., že úrady verejného zdravotníctva

uskutočnili kontrolu v objekte domu, a to bez súhlasu vlastníkov domu a nájomcov. Uviedol

ďalej, že tak prvostupňovému správnemu orgánu, ako aj žalovanému predložil nájomné

zmluvy potvrdzujúce, že osoby sa zdržujú v jeho rodinnom dome na základe nájomných

zmlúv, konštatujúc, že súd, ako aj oba úrady si urobili nezákonný záver o tom, že poskytuje

pre tieto osoby ubytovacie služby. Žalobca ďalej namietal, že výroková časť napadnutého

rozsudku nie je náležite odôvodnená dôvodiac totožne s časťou žaloby, v ktorej namietal

nepresvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu

a opätovne uviedol, že odôvodnenie je významnou súčasťou rozhodnutia a má poskytnúť

skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia, keďže je zhrnutím všetkých zistených

skutočností, ktoré odôvodňujú výrok rozhodnutia. Dôvodil tiež, že odvolaním napadnutý

rozsudok, ale ani rozhodnutie žalovaného nespĺňajú kritériá obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 prvá časť

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rovnako aj

Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo

schválené Výborom ministrov 13. februára 1991.

Z vyššie uvedených dôvodov bol toho názoru, že napadnutý rozsudok je zaťažený

vadami uvedenými v ustanovení § 250j ods. 2 písm. a), b) a c) OSP, nakoľko vychádza

z napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorý nesprávne právne vec posúdil, keďže vychádzal

zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisov a je nedostačujúci na posúdenie

veci. Rovnako mal za to, že prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom jeho právneho postavenia, vyhodnotiac ho  

za poskytovateľa sociálnych služieb, za prevádzkovateľa ubytovacieho zariadenia, ako aj  

za prevádzkovateľa spoločného stravovania a pretože jeho závery sú v extrémnom rozpore

s obsahom spisu, vyhodnotil jeho postup za svojvôľu, ktorou porušil jeho ústavné právo  

na zákonný a spravodlivý postup. Doplnil ďalej, že prvostupňový súd sa nekriticky a formálne

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi podanými vo veci inými správnymi orgánmi  

bez toho, aby vo svojom rozhodnutí na argumenty uvedené pod bodmi 1-6 v podanej žalobe,

ktoré sú rozhodujúce pre správne rozhodnutie, dal špecifickú odpoveď a preto zaťažil vydaný

rozsudok vadou arbitrárnosti, čím porušil jeho právo na zákonný a spravodlivý proces.  

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uvedúc na úvod, že nie je

kompetentný sa vyjadrovať k špekuláciám uvedeným žalobcom, ohľadne spôsobu rozhodovania správnych orgánov a súdov Slovenskej republiky zároveň doplnil, že sa  

pri svojom rozhodovaní riadil ustanoveniami správneho poriadku. V celom rozsahu sa

pridržiac svojho vyjadrenia k žalobe (odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že

vyjadrenie žalovaného k odvolaniu je totožné s jeho vyjadrením sa k žalobe, s výnimkou

záverečného odseku) sa stotožnil s napadnutým rozsudkom krajského súdu a navrhol

odvolaciemu súdu jeho potvrdenie, vyhodnotiac odvolacie argumenty žalobcu za účelové

a sugestívne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací súd (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c

ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu je dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté

(§ 244 ods. 1, 2 OSP).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej

časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Z obsahu odvolania žalobcu je zrejmé, že nesúhlasil s tým, ako sa krajský súd

vysporiadal so žalobnými námietkami, majúc za to, že svojím postupom sa len nekriticky

a formálne stotožnil so skutkovými a právnymi závermi podanými vo veci inými správnymi

orgánmi bez toho, aby vo vydanom rozsudku na jeho argumenty uvedené v žalobe pod bodmi

1-6, ktoré sú podľa jeho názoru rozhodujúce pre správne rozhodnutie, dal špecifickú

odpoveď.

Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť, bolo povinnosťou odvolacieho súdu skúmať

opodstatnenosť odvolacej námietky, ktorou žalobca namietal, že krajský súd neposúdil vec v rozsahu žalobných dôvodov, doplniac, že tieto boli uplatnené v rámci lehoty stanovenej

v ustanovení § 250b ods. 1 OSP.

Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane

ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona (§ 246c ods. 1 vety prvej OSP).

V písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách "V mene Slovenskej republiky"

uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov a prísediacich, presné označenie

účastníkov a ich zástupcov, účasť prokurátora, označenie prejednávanej veci, znenie

výroku, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania a náležitostiach odvolania

podľa § 205 ods. 1 a 2, poučenie o možnosti výkonu rozhodnutia a deň a miesto

vyhlásenia (§ 157 ods. 1 OSP).

V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal  

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané  

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov

riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá  

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 157 ods. 2 OSP).

Citované zákonné ustanovenia je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu

v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie

súdu musí obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.

Požiadavky na spravodlivý proces a odôvodnenie rozhodnutí podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy SR (ďalej len ako „ústava“) sa zásadne vzťahujú aj na správne súdnictvo realizujúce

čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva  

na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov  

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný

obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré

dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,

ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu

(§ 211 OSP).“ (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 249 ods. 2 OSP žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania

obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napáda, vyjadrenie,  

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napáda, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí

nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Podľa § 54 ods. 1, ods. 2 Správneho poriadku, odvolanie sa podáva na správnom

orgáne, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Odvolanie treba podať v lehote 15 dní odo dňa

oznámenia rozhodnutia, ak inú lehotu neustanovuje osobitný zákon.

V súvislosti s názorom prvostupňového súdu, že predmetom preskúmania postupu

a zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia môžu byť iba tie dôvody, ktoré boli

predmetom odvolacieho konania pred druhostupňovým správnym orgánom a tieto nie

je možné rozširovať v žalobe podanej na súd (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 4Sž 67-68/2001), ktorý bol pravdepodobne dôvodom nedôsledného

posúdenia žaloby, dáva odvolací súd krajskému súdu do pozornosti, že táto judikatúra  

je v súčasnosti už prekonaná a podľa súčasnej rozhodovacej praxe je zásadne prípustné

uplatniť v správnej žalobe aj právne námietky, ktoré neboli vznesené v správnom

odvolacom konaní doplniac, že za nedostatok žaloby však súdna prax považuje len

jednoduchý odkaz na námietky, ktoré žalobca vzniesol v správnom konaní, napríklad v rámci

kontroly, dozoru alebo v správnom odvolaní.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s vyššie uvedenou skutočnosťou

považuje za potrebné ešte doplniť, že v správnom súdnictve vykonávanom podľa piatej časti

OSP sa neuplatňuje vo vzťahu k správnemu poriadku koncentračná zásada, majúca  

za následok nemožnosť uplatnenia žalobných námietok prv neuvedených v odvolaní proti

prvostupňovému správnemu rozhodnutiu. Koncentračná zásada, predstavujúca výrazné

obmedzenie procesných práv účastníka konania, sa uplatní iba v prípade, ak to zákon

výslovne pre daný prípad ustanovuje, za prísneho režimu poučenia účastníka či už správnym

orgánom alebo súdom. Preto, pokiaľ žalobca v žalobe oponoval aj námietkami skôr neuplatnenými v rámci odvolacieho správneho konania, bolo povinnosť prvostupňového súdu

sa týmito náležite vysporiadať.  

Zároveň považuje najvyšší súd za potrebné upriamiť pozornosť prvostupňového súdu

na ustanovenie § 250i ods. 2 OSP (ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol  

o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných  

a obchodných vzťahov /§ 7 ods. 1/ alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní

tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže

vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané

správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy), ktoré  

je faktickou transpozíciou požiadavky „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý

proces znamenajúcej, že súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových

otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani

ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda

celkom samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených

správnym orgánom, a ak pritom zistí skutkové či (procesne) právne deficity, môže reagovať

tým, že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí

sám. Súdy uplatňujú zásadu plnej jurisdikcie najmä v rozhodovaní o pokutách a iných

sankciách, či v katastrálnych a reštitučných konaniach. V prípadoch, keď pristúpi

k vlastnému dokazovaniu, teda opakuje dôkazy vykonané už predtým správnym orgánom

alebo vykoná dôkazy ním doposiaľ nevykonané, sa súd riadi ustanovením § 120 a nasl. OSP,

hodnotí vykonané dôkazy jednotlivo aj v súhrne tak, aby došlo k ich vzájomnému skĺbeniu

a previazaniu s dôkazmi vykonanými a zhodnotenými správnym orgánom, a súd naďalej

vychádza zo skutkového a právneho stavu takto zisteného, avšak vo vzťahu k správnemu

orgánu v prípade zrušenia jeho rozhodnutia s dôsledkami viazanosti správneho orgánu

právnym názorom súdu, pričom dôkazy vykonané súdom správny orgán v ďalšom konaní

zahrnie medzi podklady na nové rozhodnutie. Ani v prípadoch plnej jurisdikcie by však súd

nemal na seba preberať právomoc a zodpovednosť orgánu verejnej správy, pretože by mohla

byť narušená vyváženosť delenia moci medzi mocou výkonnou a mocou súdnou.

Posudzujúc preto obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku v súlade s vyššie

uvedenými kritériami, nezostávalo odvolaciemu súdu iné, ako len skonštatovať, že krajský

súd odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku založil iba na formálnom potvrdení záverov

obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí žalovaného správneho orgánu, ako aj v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu bez toho, aby bolo žalobcovi zjavné, s poukazom na ním

nastolené žalobné dôvody, ktoré relevantné skutočnosti ho primäli k týmto záverom, čím

postihol napadnutý rozsudok znakom nepreskúmateľnosti odvolacím súdom.

Odvolávajúc sa preto na vyššie uvedené skutočnosti, rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta

druhá OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

Za tohto stavu vo veci by bolo predčasné, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

zaujímal stanovisko k námietkam odvolania ohľadne rozhodnutia, čo do merita veci.

V novom rozhodnutí bude povinnosťou krajského súdu postupovať v intenciách názoru

odvolacieho súdu t.j. vysporiadať sa dôsledne so všetkými námietkami žaloby. Súčasne súd

prvého stupňa v novom rozhodnutí opätovne rozhodne o náhrade trov konania vrátane trov

odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvej OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 29. februára 2012

JUDr. Jozef Hargaš, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth