6Sžo/53/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Ing. P. Ď., bytom H., proti žalovaným: 1/ Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody, Floriánska 18, PS C/12, Košice, 2/ pplk. Mgr. M. N., vedúci oddelenia výkonu trestu ÚVV a ÚVTOS, Floriánska 18, Košice, 3/ kpt. PhDr. P. G., pedagóg 4. oddielu ÚVV a ÚVTOS, Floriánska 18, Košice, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného
č. 958646/1-2010 zo dňa 1. februára 2010, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/5394/2010 - 57 zo dňa 22. septembra 2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach
č. k. 6S/5394/2010 - 57 zo dňa 22. septembra 2011 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Košiciach napadnutým uznesením č. k. 6S/5394/2010 - 57 zo dňa
22. septembra 2011 rozhodol tak, že žalobcovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov,
nevyhovel žiadosti žalobcu o ustanovenie zástupcu z radov advokátov a konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného uvedené v záhlaví tohto
rozhodnutia zastavil. Súčasne vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania.
Krajský súd v odôvodnení uvedeného rozhodnutia konštatoval, že riadiac sa preň
záväzným názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplývajúcim z obsahu
odôvodnenia uznesenia č. k. 6Sžo/14/2011 z 31. mája 2011, u žalobcu je splnená prvá zo zákonných podmienok pre oslobodenie od súdneho poplatku vyplývajúca z osobných
a majetkových pomerov účastníka konania, a to tým, že je od 1.8.2010 evidovaný ako
uchádzač o zamestnanie, je mu priznané postavenie osoby v hmotnej núdzi a jeho mesačný príjem 118,30 € mu nepostačuje na úhradu súdneho poplatku. Zároveň však skúmal aj
naplnenie druhej zo zákonných podmienok pre postup podľa ustanovenia § 138 ods. 1, prvej
vety O.s.p. a § 30 prvej vety O.s.p. v spojení s ustanovením § 246c, prvá veta O.s.p., pričom dospel k záveru, že v preskúmavanej právnej veci ide o zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo
bránenie práva. K týmto zisteniam dospel na základe vlastného právneho záveru, podľa
ktorého rozhodnutia o disciplinárnom previnení z 29.1.2010 a 1.2.2010, obsah ktorých
vyplýva zo záznamu o disciplinárnom previnení na č.l. 6 spisu nepodliehajú súdnemu preskúmavaciemu konaniu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.), a preto je potrebné konanie vo veci zastaviť podľa § 250d ods. 3 O.s.p..
Krajský súd zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného preskúmal podľa § 244
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 407 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. (Trestný poriadok), v spojení s § 1 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 475/2005 Z. z.“),
s § 100 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z., ďalej podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v platnom znení v spojení s § 18 ods. 1 tohto zákona, ktoré citoval.
Súčasne zákonnosť a postup rozhodnutia žalovaného posudzoval podľa § 50, § 52 ods. 3
písm. g), ods. 4, § 53 ods. 5 zákona č. 475/2005 Z. z. v spojení s § 96 a § 97 tohto zákona.
Poukázal na to, že v ustanoveniach šiestej hlavy, druhej časti zákona č. 475/2005 Z. z. (§§ 50 a nasl.) sú upravené disciplinárne odmeny, disciplinárne tresty a disciplinárna
právomoc, pričom zákonodarca iba v súvislosti s ukladaním a výkonom disciplinárnych
trestov prepadnutia veci (§ 52 ods. 3 písm. g/, § 53 ods. 5 uvedeného zákona) pri trestaní
za konanie, ktoré má znaky priestupku (§ 52 ods. 4 daného zákona), a taktiež pri zhabaní veci podľa § 56 tohto zákona, odkazom na normu verejného práva – zákon č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov, stanovil potrebu aplikácie podmienok
ustanovených pri ukladaní sankcie prepadnutia veci podľa všeobecného predpisu o priestupkoch alebo zhabania veci podľa priestupkového zákona, resp. ukladania trestov
za konanie, ktoré má znaky priestupku „v rozsahu a za podmienok ustanovených osobitnými
predpismi“ (§ 52 ods. 4 zákona). Ďalej krajský súd poukázal na to, že vychádzajúc z ustanovenia § 18 ods. 1 zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v platnom znení (dozor prokurátora nad zachovávaním
zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých
osobná sloboda je obmedzená) možno konštatovať, že orgánom prokuratúry je zverená okrem iného aj dozorná funkcia nad zachovávaním zákonnosti pri ukladaní disciplinárnych trestov
podľa zákona č. 475/2005 Z. z.. Uviedol, že siedma časť zákona č. 475/2005 Z. z. nepripúšťa
právnu možnosť súdneho preskúmavacieho konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku vo vzťahu k rozhodnutiam vydávaným pri výkone trestu odňatia slobody,
t.j. aj rozhodnutiam o disciplinárnych trestoch. Z obsahu ustanovení § 100 a taktiež
z ustanovení § 52 ods. 4, § 53 ods. 5, § 56 zákona o výkone trestu odňatia slobody vyvodil záver, že iba v právnom rámci takýchto rozhodnutí vydávaných v právnom režime výkonu
trestu odňatia slobody, ako aj v súvislosti s ním je daný právny prienik verejného práva
do trestnej jurisdikcie. Konštatoval, že disciplinárne tresty ukladané podľa § 52 ods. 3 písm. a) až f)
uvedeného zákona predstavujú takú formu rozhodnutí v rámci disciplinárnej právomoci,
ktorých zámerom a právnym obsahom je docielenie účelu výkonu trestu odňatia slobody ako jedného zo základných právnych prostriedkov v rámci trestného zákonodarstva, s poukazom
na to, že iba u trestu prepadnutia veci podľa § 52 ods. 3 písm. g) citovaného zákona, trestaní
za konanie majúce znaky priestupku podľa § 52 ods. 4 uvedeného zákona a pri zhabaní veci
podľa § 56 zákona zákonodarca nastolil právnu požiadavku subsidiárnej aplikácie všeobecného predpisu o priestupkoch a v § 100 uvedeného zákona zároveň aplikáciu zákona
o správnom konaní. Uviedol, že v preskúmavanej právnej veci však nejde o takéto
rozhodnutia, keďže zo záznamu o disciplinárnom previnení na č.l. 6 spisu vyplýva, že
žalobcovi bol uložený disciplinárny trest „desať dní mpč“, disciplinárny trest podľa § 52 ods. 3 písm. d) zákona o výkone trestu odňatia slobody (umiestnenie do uzavretého oddielu
v mimopracovnom čase).
Krajský súd poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej je vylúčené zo súdneho
prieskumného konania podľa druhej hlavy, piatej časti Občianskeho súdneho poriadku napríklad aj rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní o uložení poriadkovej pokuty
(uznesenie NS SR č. k. 6Sžo/233/2010 z 15.12.2010, uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 196/2011-15 z 9.6.2011).
Podľa názoru krajského súdu prienik správneho súdnictva s trestnou jurisdikciou je v daných právnych oblastiach neprijateľný a zákonodarcom ani právne nepredpokladaný,
a preto vychádzajúc z uvedených skutkových a právnych dôvodov konanie vo veci zastavil
podľa § 250d ods. 3 O.s.p.. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 146 ods. 1
písm. c) s použitím § 246c, prvá veta O.s.p..
Proti uzneseniu krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V dôvodoch odvolania namietal, že rozhodnutie krajského súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.. Citoval článok 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že v súlade s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR
z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí, týkajúcich sa základných
práv a slobôd, majúc za to, že uložením disciplinárneho trestu umiestnenia do uzavretého oddielu v mimopracovnom čase boli dotknuté jeho základné práva a slobody, ktorá
skutočnosť vyplýva napr. z obmedzení podľa ust. § 54 ods. 1 ZVTOS.
Tvrdil, že Zbor väzenskej a justičnej stráže je v zmysle § 1 ods. 1 zákona
č. 4/2001 Z. z. orgánom verejnej správy na úseku výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody, ktorý má formu ozbrojeného bezpečnostného zboru a v zmysle § 4 ods. 1 tohto
zákona pôsobí ako orgán činný v trestnom konaní len vo vymedzenom rozsahu, s poukazom
na to, že funkcionári ZVJS, rozhodujúci o ukladaní disciplinárnych trestov za disciplinárne
previnenia odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody, nie sú orgánmi činnými v trestnom konaní.
Vyslovil názor, že aj keď je pravdou, že siedma časť ZVTOS nepripúšťa právnu
možnosť súdneho preskúmania podľa piatej časti OSP vo vzťahu k rozhodnutiam vydávaným pri výkone trestu odňatia slobody, z pohľadu základného práva na súdnu ochranu je však
rozhodujúce, že uvedeným zákonom nie je vylúčená právna možnosť súdneho preskúmania
rozhodnutí o uložení disciplinárnych trestov. Uviedol, že z absencie odkazu na „normy verejného práva“ – zákon o priestupkoch – v súvislosti s disciplinárnym trestom umiestnenia
do uzavretého oddielu v mimopracovnom čase, nie je možné vyvodiť, že takéto konanie
má trestnoprávny charakter, a teda že nepodlieha súdnemu preskúmaniu podľa piatej časti O.s.p..
Zastával názor, že napriek tomu, že rozhodovanie o disciplinárnom treste umiestnenia
do uzavretého oddielu v mimopracovnom čase nie je uvedené v § 100 ods. 1 ZVTOS, z tejto
právnej skutočnosti však nemožno vyvodiť záver, že rozhodnutie o disciplinárnom treste nie je preskúmateľné súdom, majúc za to, že z tejto právnej skutočnosti možno poťažmo
vyvodiť len záver, že na konanie o disciplinárnom previnení sa nevzťahuje správny poriadok.
Poukazom na skutočnosť, že v zmysle § 18 ods. 2 písm. c) zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre je prokurátor povinný zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia orgánu
ZVJS, ak je v rozpore so zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom,
dôvodil, že žiadnym spôsobom nezbavuje žalobcu možnosti súdneho preskúmania
rozhodnutia orgánu ZVJS, majúc za to, že právny poriadok mu dáva viacero možností uplatnenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov a je výlučne jeho vecou, či vyžije
jednu z týchto možností, viaceré z nich alebo všetky.
Namietal nesprávne použitie citovanej judikatúry súdom prvého stupňa v kontexte predmetnej veci.
Žalobca ďalej poukázal na to, že v § 248 O.s.p. sú enumeratívne uvedené všetky
rozhodnutia, ktoré nepodliehajú súdnemu preskúmaniu, pričom rozhodnutia napadnuté žalobou nie je možné subsumovať pod žiaden typ rozhodnutia, vylúčený zo súdneho
preskúmania, vytýkajúc prvostupňovému súdu, že sa takouto možnosťou v odôvodnení rozhodnutia ani nezaoberal.
Absenciu povinného zastúpenia advokátom považoval ako dôvod zrušenia
napadnutého uznesenia v zmysle § 221 ods. 1 písm. c) O.s.p..
Žalovaný v 1. rade - Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody
Košice, sa na odvolanie žalobcu vyjadril tak, že sa plne stotožnil s napadnutým rozhodnutím
Krajského súdu v Košiciach. Považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné a navrhoval, aby
odvolací súd rozhodnutie krajského súdu vo výroku o zastavení konania ako vecne správne potvrdil.
V dôvodoch vyjadrenia poukázal na to, že vo vzťahu k preskúmavaniu rozhodnutí o uložení disciplinárneho trestu je osobitným zákonom stanovený postup, ktorý umožňuje
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu, nie však
prostredníctvom súdu, ale prokurátora. Tvrdil, že oprávnenie na preskúmavanie zákonnosti
rozhodnutí o uložení disciplinárneho trestu spadá v súlade so zákonom č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, do právomoci prokurátora, ktorý je povinný
rozhodnutie, ktoré odporuje zákonu alebo inému všeobecné záväznému nariadeniu, písomným
príkazom zrušiť. Považoval za nesprávny názor žalobcu, týkajúci sa voľného výberu možnosti
domáhania sa ochrany jeho práv a právom chránených záujmov a to prostredníctvom súdneho
preskúmania rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu, alebo prostredníctvom prokurátora.
Ďalej poukázal na to, že oblasť ukladania disciplinárnych trestov, vrátane konania o uložení disciplinárneho trestu, je detailne upravená v rámci druhého oddielu piatej hlavy
zákona č. 475/2005 Z. z. a druhého oddielu šiestej hlavy vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
SR č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody. Uviedol, že v zmysle § 100 zákona je možné aplikovať všeobecný predpis o správnom konaní v rámci
rozhodovania podľa tohto zákona a to výlučne v konaní o rozhodovaní o zavinených trovách
a zvýšených trovách výkonu trestu, náhrade škody na majetku štátu v správe ústavu a zhabaní veci, s poukazom na to, že rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu (s výnimkou
rozhodnutia o zhabaní veci) preto nemôže byť predmetom preskúmania podľa piatej časti
O.s.p..
Žalovaný v 2. rade pplk. Mgr. M. N. sa na odvolanie žalobcu vyjadril tak, že
považoval jeho odvolanie za nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach vo výroku o zastavení konania ako vecne správne potvrdil. V dôvodoch vyjadrenia poukázal na to, že v zmysle § 96 zákona č. 475/2005 Z. z.
dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu
– zákona č. 153/2001 o prokuratúre a podľa § 18 ods. 2, písm. c) tohto zákona prokurátor je povinný písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu
alebo opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest, kde sa vykonáva väzba, trest odňatia
slobody, alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne
záväzným právnym predpisom. Uviedol, že oprávnenie na preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí o uložení disciplinárneho trestu teda spadá do právomoci prokurátora, ktorý
je povinný rozhodnutie, ktoré odporuje zákonu alebo inému všeobecné záväznému nariadeniu, písomným príkazom zrušiť.
Zastával názor, že oblasť ukladania disciplinárnych trestov, vrátane konania o uložení
disciplinárneho trestu, je detailne upravená v rámci druhého oddielu piatej hlavy zákona o výkone trestu a druhého oddielu šiestej hlavy vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR
č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, pričom obe uvedené normy sú normy upravujúce oblasť trestnoprávneho charakteru a nie oblasť verejnej
správy. Uviedol, že rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu (s výnimkou rozhodnutia o zhabaní veci), preto nemôže byť predmetom prieskumu podľa piatej časti O.s.p.. V tejto
súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 4Sžo/38/2010, podľa ktorého
konanie o disciplinárnych previneniach odsúdených je upravené osobitne v predpise o výkone
trestu odňatia slobody. Nepovažoval za správny názor žalobcu týkajúci sa automatického nástupu procesného
režimu správneho práva v prípadoch, keď nie sú v osobitnom zákone upravené odchýlky.
Taktiež za neodôvodnený považoval aj názor žalobcu týkajúci sa voľného výberu možnosti
domáhania sa ochrany jeho práv a právom chránených záujmov a to prostredníctvom súdneho preskúmania rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu alebo prostredníctvom prokurátora.
Mal za to, že žalobca pochybil aj pri vymedzení okruhu žalovaných. Namietal, že v predmetnom konaní nie je pasívne legitimovaný tvrdiac, že v rámci rozhodnutia o uložení
disciplinárneho trestu nekonal ako fyzická osoba, ale ako vedúci oddelenia výkonu trestu
u žalovaného v 1. rade, kde vykonával v služobnom pomere štátnu službu v služobnom úrade.
Žalovaný v 3. rade kpt. PhDr. P. G. sa stotožnil s napadnutým rozhodnutím Krajského
súdu v Košiciach.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v zmysle ust. § 10 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní podľa §§ 212 a nasl. O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe
žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje
rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej
správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú
oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa ust. § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach
ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 250 ods. 3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala
oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2).
Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.
Podľa § 246c ods. 1 O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené
v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom spisu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov
obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil, že žalovaný
3/ kpt. PhDr. P. G., pedagóg 4. oddielu ÚVV a ÚVTOS Košice vydal dňa 29.1.2010
rozhodnutie č. 958646/1-2010, ktorým žalobcovi uložil disciplinárny trest 10 dní MPČ, proti ktorému rozhodnutiu žalobca podal sťažnosť, o ktorej rozhodol žalovaný 2/ mjr. Mgr. M. N.,
vedúci oddelenia výkonu trestu ÚVV a ÚVTOS Košice rozhodnutím zo dňa 1.2.2010 tak, že
sťažnosť žalobcu zamietol. Žalobca žalobou podanou proti žalovaným 1/ Ústav na
výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody Košice, 2/ mjr. Mgr. M. N., vedúci oddelenia výkonu trestu ÚVV a ÚVTOS Košice, 3/ kpt. P. G., pedagóg 4. oddielu
ÚVV a ÚVTOS Košice sa domáhal preskúmania uvedených rozhodnutí súdom, žiadajúc ich
zrušenie a vrátenie veci na nové konanie.
Ústava SR v čl. 46 ods. 2 garantuje každému kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich
právach, rozhodnutím orgánu verejnej správy prístup k súdu, aby súd preskúmal
zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Podľa platnej právnej úpravy je realizácia čl. 46 ods. 2 ústavy premietnutá v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
„Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov“.
Úlohou súdu pri uplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku v spojení s čl. 46 ods. 2
ústavy je v každom konkrétnom prípade posúdiť, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť
ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je vzhľadom na svoj obsah spôsobilé zasiahnuť do sféry subjektívnych práv žalobcu, prípadne ho na týchto právach ukrátiť, teda aj
do jeho základných práv a oprávnených záujmov.
Podľa obsahu žaloby a jej žalobných dôvodov súd posudzuje, či žalobou napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu môže podliehať súdnemu prieskumu.
Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne konformný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov (ale aj ich výklad konformný s medzinárodnými
záväzkami Slovenskej republiky) predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti
a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Vychádzajúc z uvedeného je preto úlohou súdu aj pri uplatňovaní
Občianskeho súdneho poriadku a v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy zisťovať, či rozhodnutie, postup, resp. zásah orgánu verejnej správy je vzhľadom na jeho
obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. Ak áno, takéto rozhodnutie
nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.
Ústavný súd v tejto súvislosti v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 už uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia
pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy
svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii
normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi
jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou
požiadavkou, ktorá sa pritom na sudcu kladie, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR).“
Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle citovaných právnych noriem a s poukazom na vyslovený názor Ústavného súdu SR v danej veci zastáva názor, že
rozhodovanie Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice o uložení disciplinárneho trestu žalobcovi podľa ustanovení zákona č. 475/2005 Z. z.
o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov patrí do právnej úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a nie je možné
takéto rozhodovanie považovať za rozhodovanie správneho orgánu v oblasti verejnej správy, keďže ide výlučne o právomoc, ktorá vyplýva z ustanovení uvedeného zákona a týka sa veci,
ktorá súvisí s výkonom trestu, ktorý bol žalobcovi uložený v zmysle ustanovení Trestného
zákona a podľa Trestného poriadku, podmieňujúce jej trestnoprávny charakter, z ktorých
dôvodov posudzovanie konania a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu o uložení disciplinárneho trestu pri výkone trestu odňatia slobody, nemôže byť predmetom súdneho
prieskumu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo.
Senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, že konanie o disciplinárnych previneniach
odsúdených je upravené osobitne v právnom predpise a to v zákone o výkone trestu odňatia
slobody. V záujme posilnenia dôvery v zákonnosť a správnosť postupu príslušníka zboru ukladajúceho disciplinárny trest odsúdenému a taktiež príslušníka nadriadeného, ktorý
má rozhodovať v rámci odvolacieho konania ako druhostupňový orgán, bol zákon č. 93/2008
Z. z. novelizovaný zákonom č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody. V dôvodovej
správe prezentovaný návrh čiastočne upustiť od postupu podľa správneho poriadku a upraviť disciplinárne konanie za disciplinárne previnenie tak, aby sa postupovalo zjednodušeným,
zrýchleným, avšak racionálnym a efektívnym postupom zodpovedajúcim európskym
štandardom, bol konkrétne premietnutý do ustanovenia § 100 zákona o výkone trestu odňatia slobody tak, že novelou účinnou od 1. apríla 2008 bolo v odseku 1 vypustené písmeno a),
na základe ktorého bolo pôvodne ustanovené, že všeobecný predpis o správnom konaní sa
použije pri rozhodovaní o disciplinárnom treste. Zo spisového materiálu v danom prípade vyplýva, že k disciplinárnemu previneniu malo dôjsť v mesiaci január 2010 (od presne
nezisteného dňa v štvrtom týždni v mesiaci januára 2010 až do dňa 21.1.2010), preto
je potrebné na disciplinárne konanie o ňom aplikovať zákon o výkone trestu odňatia slobody
v znení účinnom od 1. apríla 2008, ktorý aplikáciu ustanovení správneho poriadku na disciplinárne konanie neumožňuje.
Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa,
že disciplinárne tresty ukladané podľa § 52 ods. 3 písm. a) až f) uvedeného zákona
predstavujú takú formu rozhodnutí v rámci disciplinárnej právomoci, ktorých zámerom a právnym obsahom je docielenie účelu výkonu trestu odňatia slobody ako jedného
zo základných právnych prostriedkov v rámci trestného zákonodarstva, s poukazom na to, že iba u trestu prepadnutia veci podľa § 52 ods. 3 písm. g) citovaného zákona, trestaní
za konanie majúce znaky priestupku podľa § 52 ods. 4 uvedeného zákona a pri zhabaní veci
podľa § 56 zákona zákonodarca nastolil právnu požiadavku subsidiárnej aplikácie všeobecného predpisu o priestupkoch a v § 100 uvedeného zákona zároveň aplikáciu zákona
o správnom konaní, s poukazom na to, že v preskúmavanej právnej veci však nejde o takéto rozhodnutia.
Odvolací súd považoval za správny aj názor súdu prvého stupňa, že orgánom
prokuratúry je zverená okrem iného aj dozorná funkcia nad zachovávaním zákonnosti
pri ukladaní disciplinárnych trestov podľa zákona č. 475/2005 Z. z., poukazom na znenie ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v platnom znení
(dozor prokurátora nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená).
Odvolací súd za správny postup súdu prvého stupňa taktiež považoval, keď konanie
zastavil aj voči žalovaným v 2. a 3. rade a to z dôvodu, že v tomto konaní nemali pasívnu legitimáciu.
Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 4/2001 Z. z. Zbor väzenskej a justičnej stráže (ďalej len
"zbor") je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy na úseku výkonu väzby, výkonu
trestu odňatia slobody, ochrany a stráženia objektov zboru a ochrany poriadku a bezpečnosti
v súdnych objektoch a objektoch prokuratúry. Zbor tvoria: a/ generálne riaditeľstvo, b/ ústavy na výkon väzby, ústavy na výkon
trestu odňatia slobody, ústav na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých a nemocnica
pre obvinených a odsúdených (ďalej len "ústav"), c/ príslušníci zboru.
Podľa § 57 zákona č. 475/2005 Z. z. právo udeliť disciplinárnu odmenu a uložiť
disciplinárny trest odsúdenému má v rozsahu ustanovenej právomoci riaditeľ ústavu, vedúci
otvoreného oddelenia, vedúci oddelenia výkonu väzby a výkonu trestu, vedúci oddelenia výkonu trestu a pedagóg.
Podľa § 59c ods. 1 a 4 zákona č. 475/2005 Z. z. opravným prostriedkom proti
rozhodnutiu o uložení disciplinárneho trestu je sťažnosť. O sťažnosti rozhodne do piatich pracovných dní od jej podania najbližšie nadriadený toho, kto sťažnosťou napadnuté
rozhodnutie vydal.
Podľa § 1 ods. 3 zákona č 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného
zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej
republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) policajtom sa na účely tohto zákona rozumie príslušník Policajného zboru, príslušník informačnej služby, príslušník
bezpečnostného úradu, príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže a príslušník Železničnej
polície.
Podľa § 2 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 73/1998 Z. z. policajtom sa na účely tohto zákona
rozumie fyzická osoba, ktorá je v služobnom pomere podľa tohto zákona a vykonáva štátnu
službu v služobnom úrade. Štátnou službou sa na účely tohto zákona rozumie plnenie úloh. Vychádzajúc z citovaných ustanovení uvedených zákonov je zrejmé, že žalovaní v 2. a 3. rade, tak ako sú označení v žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, nie sú
pasívne legitimovaní byť účastníkom konania, keďže zo skutkových okolností v danej veci
vyplýva, že rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu č. 958646/1-2010 vydal dňa 29.1.2010 žalovaný 3/ kpt. PhDr. P. G. ako pedagóg 4. oddielu ÚVV a ÚVTOS Košice a
o sťažnosti žalobcu voči tomuto rozhodnutiu rozhodol žalovaný 2/ pplk.
Mgr. M. N. dňa 1.2.2010 ako vedúci oddelenia výkonu trestu ÚVV a ÚVTOS Košice v rámci
výkonu svojich služobných povinností, o čom svedčí aj odtlačok úradnej pečiatky, ktorou sú tieto rozhodnutia opatrené. Vzhľadom k tomu, že žalovaní v 2. a 3. rade nekonali ako fyzická
osoba, ale na základe svojho funkčného zaradenia, keď realizovali im prislúchajúcu
disciplinárnu právomoc, nemajú pasívnu legitimáciu v konaní o preskúmanie takýchto
rozhodnutí a nemôžu byť žalovaní ako konkrétny jednotlivec /identifikovaný svojím menom a priezviskom/, keďže napadnuté rozhodnutia vydali pri vykonávaní štátnej služby v služobnom
pomere v služobnom úrade žalovaného 1/.
Z uvedených dôvodov odvolací súd námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa považoval za nedôvodné a nespôsobilé zvrátiť správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Vzhľadom na uvedené, odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že súd prvého
stupňa tým, že konanie o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného zastavil, rozhodol vo veci vecne správne. Krajský súd v danej veci správne konštatoval, že
neboli splnené zákonné podmienky na postup podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku vyplývajúce z §§ 247 a nasl. O.s.p., pretože rozhodnutie žalovaného v danom prípade nemožno považovať za rozhodnutie orgánu verejnej správy v zmysle § 244
ods. 1, 2 O.s.p., keďže žalovaný konal a rozhodol o uložení disciplinárneho trestu v zmysle
ustanovení zákona o výkone trestu odňatia slobody, nie ako orgán verejnej správy, a preto
jeho rozhodnutie správny súd nie je oprávnený preskúmavať podľa ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, čím boli splnené zákonné podmienky pre zastavenie
preskúmavacieho konania podľa § 250d ods. 3 O.s.p..
Súd prvého stupňa správne a v súlade s § 138 ods. 1 O.s.p. a v súlade s § 30 prvá veta
O.s.p. rozhodol, keď žalobcovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a nevyhovel jeho
žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, pretože z vyššie uvedených dôvodov
vyplýva, že v preskúmavanej právnej veci išlo o zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva žalobcom ako zákonný predpoklad pre priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov a následne na ustanovenie zástupcu z radov advokátov na základe jeho žiadosti.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu podľa
ust. § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne a v súlade
so zákonom potvrdil.
Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval v zmysle § 246c ods. 1
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a s § 250k ods. 1. Žalobcovi náhradu trov tohto konania
nepriznal v dôsledku jeho neúspechu v tomto konaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, dňa 20. marca 2012
JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth